Kategórie
Humanizmus

Nealternatívna alternatíva

doc. PhDr. Matej Beňo, CSc.
Ústav informácií a prognóz školstva (ÚIPŠ) Bratislava
Čerpané z: BEŇO, Matej: Nealternatívna alternatíva. Učiteľské noviny, roč. 54, 2004, č. 32, s. 4

Začiatkom júla 2004 si vymenil minister školstva Martin Fronc ratifikačné listiny k Zmluve medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní s apoštolským nunciom H. J. Nowackým.

Zmluva týmto aktom nadobudla platnosť. Ratifikácii predchádzalo zavedenie povinne voliteľného predmetu náboženská výchova v alternatíve s etickou výchovou od 1. 9. 2004 začínajúc 1. roč. ZŠ.

Po ratifikačnom akte pán minister Fronc vyhlásil, že „nikto nie je do ničoho nútený, je rešpektovaná sloboda svedomia. Neveriaci si môže vybrať etickú výchovu“. Asi zabudol, že ním podpísaný pokyn k zavedeniu povinne voliteľného predmetu náboženská výchova v alternatíve s etickou výchovou doslova prinúti časť rodičov a ich deti navštevovať vyučovanie predmetu, o ktorý nemajú záujem, resp. ktorý nechcú, lebo svojím obsahom nerešpektuje ich presvedčenie.

Vzhľadom na to, že ide o reálny a veľmi významný rozpor spočívajúci v diskriminácii tisícov rodín, rodičov a žiakov, predkladáme náš pokus o jeho analýzu v nádeji, že podnieti diskusiu, ktorá by mohla prispieť k efektívnemu riešeniu. Rozsiahlosť problematiky nás núti pôvodný text príspevku podstatne skrátiť a zhrnúť hlavné argumenty čo najstručnejšie do nasledujúcich bodov:

1. Náboženská výchova a etická výchova sú vydávané za dva alternatívne vyučovacie predmety, lenže ak alternatíva je výber, voľba medzi dvoma alebo niekoľkými vzájomne sa vylučujúcimi možnosťami, tak rodičom humanistom sa nenúka alternatíva, ale povinnosť vybrať pre svoje deti jednu z dvoch pre nich neprijateľných možností.

2. Etická výchova pôvodne nebola a nie je koncipovaná ani ako alternatívny, ani ako povinný predmet k predmetu náboženská výchova. Autori koncepcie a obsahu etickej výchovy sa snažili nevychádzať z nejakých konkrétnych ideologických, filozofických alebo náboženských pozícií. Neúnosnosť svojich metodologických predstáv, nerešpektujúcu svetonázorovú pluralitnú sociálnu skutočnosť, predstavili sami pri tvorbe obsahu etickej výchovy pre cirkevné školy.

3. Skutočná alternatívnosť kresťanskej mravnej výchovy a humanistickej mravnej výchovy je viac než zreteľná z ich rozdielnych cieľov.

Kresťanská výchova predpokladá „rozvinutie nadprirodzených vlôh, vložených do duše kresťana, vyžaduje takú činnosť výchovnú, ktorá svojim východiskom a cieľom tkvie v nadprirodzenosti. Podľa jasnej náuky novozákonnej, pokiaľ ide o nadprirodzenú vieru, vykúpenie a posvätenie, človek je viazaný na prostredníka, a tým je Kristus. Je teda Kristus priamym východiskom a cieľom kresťanskej výchovy“ (TOMÁŠEK, F.: Pedagogika. Brno: Nibowaka, 1992, s. 15.).

Humanistická výchova je svojimi cieľmi zameraná na výchovu dobrého občana – humanistu, podľa ktorého ľudské bytosti majú právo a zodpovednosť utvárať si svoj vlastný život a dávať mu zmysel, nepripúšťajúceho nadprirodzené názory, usiluje sa o formovanie humánnejšej spoločnosti na základe etiky budovanej na ľudských a iných prirodzených hodnotách, v duchu rozumu a slobody skúmania, prostredníctvom ľudských schopností (Bližšie pozri Učiteľom – humanistom. Zostavil a úvodnú štúdiu napísal M. Beňo. Bratislava: IRIS, 2001, 1. vydanie. 2. vydanie vydala Spoločnosť Prometheus vo Vydavateľstve Eko-konzult, 2003.).

Humanisti veria, že:
– morálka nepochádza od boha. Odzrkadľuje skúsenosti ľudstva, je výsledkom myslenia, životných skúseností, súcitu a pocitu spoluzodpovednosti;
– ľudia majú väčší pocit šťastia a uspokojenia, ak sa k druhým správajú dobre;
– ľudia sú sami zodpovední za budúcnosť našej planéty a života na nej. Nie je žiaden boh, ktorý by v tomto pomohol, alebo ktorý by sa o to postaral;
– ľudia majú dnes viac možností ako kedykoľvek predtým rozvíjať tvorivosť, ale aj vyvíjať ničivé prostriedky. Preto musíme všetci spolupracovať na zabezpečení budúcnosti a života na Zemi;
– život by mal byť pre každého čo možno najuspokojivejší;
– všetci ľudia majú rovnaké práva a rovnakú dôstojnosť a mali by mať aj rovnaké možnosti.

Humanisti neveria:
– v boha alebo bohov;
– v posmrtný život;
– že je nejaká nadprirodzená sila, ktorá nás usmerňuje, alebo nám pomáha;
– že sa ľudia rodia ako „hriešnici“;
– že ženy sú podradnejšie než muži;
– že veci týkajúce sa pohlavnosti sú niečo mimoriadne.

Humanistov zjednocuje úsilie o čo najlepšiu mravnú a svetonázorovú výchovu svojich detí. Cítia veľkú zodpovednosť za to, aby sa z nich stali hodnotní ľudia, skutoční humanisti.

Humanisti uznávajú, že nábožensky veriaci ľudia urobili a robia veľa dobrého. Popierajú však, že by náboženská viera bola jedinou garanciou morálnej cnosti. Obsah mravnej výchovy ich detí má zahŕňať najmä nasledujúce humanistické názory, zásady a presvedčenia:

– rešpekt dôstojnosti a hodnôt všetkých členov ľudskej spoločnosti;
– dôstojnosť a autonómiu jednotlivca a v tomto rámci najvyššiu možnú slobodu voľby – slobodu myslenia a svedomia, slobodné hľadanie; právo jednotlivca žiť svojím životom a sledovať vlastné ciele, ak tým neškodí druhému;
– morálne konanie a jeho zásady sú spoločné všetkým kultúram a civilizáciám – či boli náboženské alebo nie;
– slobodu treba prežívať zodpovedne a tolerancia voči rôznym životným štýlom neznamená nutne ich schvaľovanie;
– s inými ľuďmi sa nesmie zaobchádzať ako s predmetmi pre naše potešenie; s každým treba zaobchádzať ľudsky; nerobme iným to, čo nechceme, aby iní robili nám;
– pri riešení morálnych rozporov je nevyhnutné rozumné uvažovanie;
– cieľ nesvätí prostriedky; ale naopak, humanistické ciele treba dosahovať primeranými prostriedkami a existujúcimi možnosťami. Existujú hranice toho, čo je dovolené robiť.

4. Obsah povinného predmetu etická výchova redukovaného na tzv. prosociálnu výchovu zďaleka nezodpovedá uvedeným humanistickým ideám a zásadám. Pre humanistov je preto neprijateľný. Ide o státisíce občanov (pri sčítaní ľudu v r. 2001 bolo registrovaných 697 308 [12,96 %] obyvateľov bez náboženského vyznania, náboženské vyznanie neuviedlo ďalších 160 598 [2,99 %] obyvateľov), ktorým Ústava SR zaručuje slobodu v tom, že SR je štátom, v ktorom… každý má právo byť bez náboženského vyznania.

5. Humanisti chcú, aby sa ich deti v obsahu vyučovania predmetu etická výchova veku primeranou formou osvojovali základy humanistickej morálky (obsahuje ich napr. Humanistický manifest 2000). Nechcú, aby ich deti podľahli lacnému skepticizmu, aby ignorovali veľké vedecké, technologické a sociálne výdobytky.

6. Humanistické chápanie morálky i obsahu vyučovania v jeho dnešnej obsahovej podobe predpokladá aj platný školský zákon: „Základná škola poskytuje základné vzdelanie; zabezpečuje rozumovú výchovu v zmysle vedeckého poznania a v súlade so zásadami vlastenectva, humanity a demokracie a poskytuje mravnú, estetickú, pracovnú, zdravotnú, telesnú výchovu a ekologickú výchovu žiakov; umožňuje aj náboženskú výchovu“.

7. MŠ SR prijalo toto opatrenie s oporou o § 14 ods. 1 zákona o štátnej správe v školstve a školskej samospráve, ktorý predpokladá racionálny, zdôvodnený prístup k vydávaniu právnych predpisov smerníc a pokynov. Ministerstvo nekonalo v tomto duchu a nekonalo tak s najväčšou pravdepodobnosťou preto, lebo buď chýbali racionálne argumenty na takýto krok, alebo v tomto prípade pohŕdalo mienkou odborníkov i konkrétnej časti občianskej verejnosti. Možné sú aj ďalšie politické, ekonomické, pedagogické i iné dôvody, ktoré ho k tomu viedli.

8. Zavedením povinne voliteľného predmetu náboženská výchova v alternácii s etickou výchovou sa rozšíril učebný plán 1. ročníka o jednu vyučovaciu hodinu týždenne. Kvantitatívne toto opatrenie znamená veľmi vážny zásah do školskej záťaže 6-ročných žiakov. Už dnes sú niektorí prváci po absolvovaní štyroch- piatich hodín povinného vyučovaní unavení, a ako tvrdia niektoré vychovávateľky ŠKD, od únavy zaspávajú s hlavou na lavici.

9. Horšie je to s kvalitatívnou stránkou pripravenosti, pod ktorou rozumieme kvalitu obsahu vyučovania, jeho metód, zabezpečenia potrebných prostriedkov akými sú učebné osnovy, učebnice, metodické príručky, učebné pomôcky. Etika ako vyučovací predmet v 1. roč. ZŠ je jedna z najnáročnejších pedagogických úloh, v ktorej môže byť úspešný len veľmi dobre pripravený učiteľ. Sťažuje ju dnes aj skutočnosť, že pred-elementárnu mravnú výchovu v materských školách nedostáva takmer 28 % 5 – 6-ročných detí.

10. Povinné vyučovanie etiky a náboženstva mení charakter školy aj tým, že štát ukladá rodine povinnosť deklarovať vlastnú svetonázorovo-morálnu identitu povinnosťou voľby etickej alebo náboženskej výchovy. Lenže nie každému sa žiada manifestovať to, o čo sa duchovne opiera a bez čoho človek nemôže žiť. Sú ľudia, občania, rodičia, ktorí necítia potrebu verejne prezentovať svoj vlastný svetonázor a morálku. Pokladajú to za súkromnú, ba až intímnu vec. Povinnosť identifikovať sa s predloženými možnosťami vyučovania je týmto jednak spochybnená, jednak môže byť zdrojom rôznych nedorozumení vyplývajúcich z limitovaných, nepremyslených a nepripravených obsahových, organizačných a ďalších podmienok, ktoré môžu narážať na zákonom deklarovanú slobodu svedomia. O tom, čo znamená tyrania štátu v oblasti svetonázoru a morálky sme sa aj vo vlastnej histórii už mohli viacnásobne presvedčiť. Čo bude znamenať tyrania väčšiny pri existujúcej obmedzenej voľbe vyučovania etickej a náboženskej výchovy ukáže budúcnosť.

11. Povinná svetonázorovo-morálna registrácia prostredníctvom vynúteného výberu vyučovacieho predmetu môže viesť k viacerým deformáciám konkrétnej školy a výchovy v nej. Medzi žiakmi jednotlivých konfesií dochádza k nezhodám, sporom, vzájomnému osočovaniu, podceňovaniu, urážkam, ba i priamej agresivite voči sebe navzájom. Väčšinová konfesia vo svojich prejavoch už aj podvedome vyvíja tlak nielen na menšinové skupiny žiakov, ale aj na učiteľov. Neraz však aj priamym alebo nepriamym nátlakom presadzuje svoje hodnoty, tradície, obrady a ďalšie atribúty. Môže dôjsť, jemne povedané, k „vykĺbeniu“ života a práce školy v majoritnom duchu a k celkovej indoktrinácii, prípadne ideologizácii výchovnej a vzdelávacej práce školy učením majoritnej skupiny.

12. Svetonázorovo-morálne a konfesionálne rozvrstvenie občanov Slovenskej republiky reálne existuje. Treba ho nielen poznať, brať na vedomie, ale aj konzekventne rešpektovať. Strety, trecie plochy, nezhody, hašterenie, nepriateľstvo a jeho rôzne prejavy medzi veriacimi rôznych vyznaní, resp. medzi nábožensky veriacimi a humanistami boli a sú. Zavedením povinnej výučby etickej a náboženskej výchovy sa spomenuté negatívne javy môžu nielen prehĺbiť a vyostriť, ale rozumnou a demokratickou školskou politikou im možno predchádzať, postupne otupovať ich ostrie a aktívnym pluralizmom znížiť na minimum, prípadne aj celkom eliminovať. Škola sa však môže stať inštitúciou výchovy k úcte a rešpektu voči inak mysliacim iba vtedy, keď každý bude mať rovnakú príležitosť voľby. Humanisti ju dnes nemajú.

Napriek tomu ku cti MŠ SR patrí, že v rámci svojej právomoci vydalo školám usmernenie „venovať intenzívnejšiu pozornosť problematike diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatných prejavov intolerancie v predmetoch občianska výchova, občianska náuka, náuka o spoločnosti a etická výchova. Využívať pri tom metodické materiály Tolerancia – základný kameň mieru, publikácie Ľudské práva, Tolerancia a Zážitkové vyučovanie a pod.“

13. Pri takýchto zmenách učebného plánu je nutný návrh koncepcie, predbežná experimentálna práca, resp. tzv. pokusné overovanie, ktoré ministerstvo samo predpokladá a vydalo pre takéto prípady vlastné smernice. Vhodné a potrebné sú stanoviská pedagógov, psychológov, lekárov a hygienikov, rodičov, občianskych združení i iných subjektov a diskusia k ním.

14. Zmenu náboženskej výchovy z nepovinného predmetu na predmet povinný sprevádzajú finančné a iné výhody, aké z tohto aktu vyplývajú niektorým cirkvám. Týmto krokom si cirkvi zabezpečili posilnenie svojho vplyvu aj zvýšením potreby vyučujúcich náboženskú výchovu aj s ich platmi i zabezpečenie vyučovania učebnicami a metodickými príručkami. Humanisti nič podobné nepocítili, čo je jasným prejavom ich diskriminácie.

15. O unáhlenosti a improvizácii pri zavádzaní povinného predmetu etická, resp. náboženská výchova svedčí aj obsah organizačných pokynov, ktorý zahŕňa aj ustanovenie, že etickú výchovu na I. st. ZŠ vyučuje učiteľ I. st. príslušného ročníka, ktorý do 1. 9. 2004 absolvoval jednodňové školenie etickej výchovy a postupne do 1. 9. 2007 absolvuje priebežné vzdelávanie etickej výchovy v rozsahu 80 hodín. Pre predmet náboženská výchova však platia štandardné podmienky kvalifikovanosti učiteľov.

Stanovené kvalifikačné podmienky na výučbu etiky sú hlbokým nedocenením zmyslu a poslania nového povinného predmetu, podcenením učiteľskej kvalifikácie, no najmä podcenením, ak už nie priamo diskrimináciou žiakov, ktorí si budú voliť etickú výchovu.

16. Distribúciu učebníc náboženskej výchovy pre 1. roč. ZŠ zabezpečuje MŠ SR prostredníctvom distribučnej firmy. Učebnice etickej výchovy neexistujú, lebo MŠ SR, a toto je ďalší argument podporujúci názor o nepripravenosti a improvizácii pri prijímaní opatrenia, nezabezpečilo ich tvorbu, schválenie a distribúciu. V programovom vyhlásení vlády z novembra 2002 MŠ SR formulovalo svoju predstavu o regionálnom školstve, podľa ktorej „školu považuje za otvorené spoločenstvo žiakov, učiteľov a rodičov, ktorého hlavným poslaním je poskytovať komplexné služby v oblasti výchovy a vzdelávania každej rodine a ďalším odberateľom v rámci celoživotného vzdelávania na základe slobodnej ponuky a dopytu po týchto službách.“ Občania humanisti sotva stoja o takéto služby. MŠ SR v tomto ohľade školsko-politicky zlyhalo, lebo prijatým opatrením ukázalo, že svoje vlastné programové deklarácie nemyslí vážne.

17. Pri predvídavej a cielenej príprave učiteľov by sa nemuselo improvizovať a získavanie kvalifikácie vyučovať tento predmet organizovať dodatočne náhradnými kurzami. Kvalifikáciu vyučovať etickú výchovu na ZŠ malo v r. 2001 2029 učiteľov s kombináciou etika/etická výchova; kvalifikáciu katechetika 1 117 učiteľov a 1421 učiteľov malo aprobáciu náboženstvo/etická výchova. Nepovinný predmet etická výchova na 1. st. ZŠ vtedy vyučovalo spolu 40 učiteľov, z toho 26 (65,0 %) odborne a 14 učiteľov (35,0 %) neodborne. Predmet náboženská výchova na 1. st. ZŠ vyučovalo dovedna 2 316 učiteľov, z toho 2033 (87,8 %) odborne a 283 (12,2 %) neodborne. Stav kvalifikovanosti učiteľov a odbornosti vyučovania sa od posledného zisťovania zaiste zmenil, ale určite nie tak, ako by si to vyžadovalo zavedenie povinného predmetu etická výchova.

18. V štruktúre kvalifikovaných učiteľov etickej a náboženskej výchovy na ZŠ prevažujú učitelia s kombináciou náboženská + etická výchova. Predmet náboženská výchova však môže vyučovať len osoba poverená tzv. kanonickou misiou konkrétnou cirkvou. Odvolanie cirkevného poverenia nesie so sebou stratu práva vyučovať náboženstvo. Tieto ustanovenia sú vecou dohôd štátu s cirkvou. Ich zmyslom je zabezpečiť čistotu a presvedčivosť výučby náboženstva v škole. Otázka znie, či a ako môže učiteľ náboženstva s kanonickou misiou presvedčivo a efektívne vyučovať alternatívny predmet etická výchova? Pri skutočne alternatívnom obsahu etickej výchovy nemôže byť pre učiteľa náboženskej výchovy prijateľné vyučovanie humanistickej etickej výchovy.

19. Humanisti nemôžu súhlasiť s tým, aby humanistickú etickú výchovu vyučovali učitelia s kanonickou misiou a aby teologické fakulty pripravovali učiteľov humanistickej etickej výchovy, hoci táto skutočnosť vyplýva z povahy súčasného obsahu etickej výchovy. Za predpokladu, že obsah etickej výchovy bude koncipovaný ako humanistický, vzniknú na vysokých školách nové študijné odbory „humanistická etika“. Skúsenosti v tomto ohľade majú v Nemecku, Holandsku i inde. V existujúcej situácii sa môžu humanisti spoliehať len na súdnosť, zdravý rozum a zodpovednosť riaditeľov škôl, ktorí v rámci svojich kompetencií nebudú zverovať vyučovanie etickej výchovy učiteľom náboženstva povereným kanonickou misiou.

20. V organizácii vyučovania povinnej etickej a náboženskej výchovy sa v praxi vyskytnú veľké ťažkosti. Riaditeľovi školy je ponechaná možnosť rozhodnúť o počte žiakov v skupine. Ak v konkrétnom prípade riaditeľ rozhodne, že skupinu kvôli nízkemu počtu žiakov nevytvorí, odoprie im výchovu v súlade s vôľou a presvedčením rodičov. Predpokladáme, že Ústava SR, nedávno prijatý antidiskriminačný zákon, ale aj ďalšie právne normy možnosti takéto rozhodovania riaditeľom škôl beztrestne neumožňujú.

21. Názov predmetu „etická výchova“ je nevhodný, veku detí neprimeraný, nezrozumiteľný, cudzí, abstraktný. Predpokladáme, že tento nedostatok spôsobila úporná snaha vytvoriť pendant k náboženskej výchove, čo sa aj skutočne nepodarilo.

22. Tradície európskej i slovenskej pedagogiky chápu výchovu, najmä mravnú výchovu, ako organickú súčasť vyučovania. Vyučovanie bez výchovy, osobitne bez mravnej, je v tomto veku nemožné a neprijateľné. Súčasne s tým platí, že humanistickú mravnú výchovu nemožno redukovať na vyučovací predmet s jednohodinovou dotáciou v týždni.

Učitelia 1. st. ZŠ, ale najmä elementaristi vedia (učitelia vyšších ročníkov na to s rastúcim vekom žiakov stále viac zabúdajú), že síce existuje vzťah a vplyv morálky na vzdelanostnú úroveň osobnosti, ale nemožno ho absolutizovať, lebo vzdelanie nie je tým nástrojom, ktorým človek dokáže vyriešiť všetky svoje morálne problémy. Vedia však aj to, že sformované mravné vedomie za istých podmienok môže kompenzovať nedostatky vo vzdelaní.

Humanistická morálka sa opiera o rozvíjajúce sa vedecké poznanie a súčasne aj o najlepšie tradície ľudskej morálky so skutočnými humanistickými mravnými a svetonázorovými hodnotami. Z tohto dôvodu humanisti uprednostňujú jednotu mravnej výchovy a vyučovania. Preferujú mravnú výchovu organicky a prirodzene začlenenú do vyučovania v jednote s obsahom vyučovacích predmetov, nie mravnú výchovu vtesnanú do osobitného jednohodinového predmetu. Povedie to k znižovaniu úrovne školy napr. tým, že sa časť učiteľov bude postupne alibisticky vzdávať plnenia úloh mravnej výchovy vo vyučovaní každého vyučovacieho predmetu.

23. Prirodzenou a logickou potrebou a požiadavkou humanistov je buď zrušenie povinného vyučovania existujúcej etickej výchovy, alebo prepracovanie obsahu existujúcej etickej výchovy na obsah humanistickej etickej výchovy a tvorba a vydanie zodpovedajúcich učebníc a metodických príručiek. V súlade s tým budú vysoké školy zabezpečovať prípravu kvalifikovaných učiteľov humanistickej etickej výchovy. Uvedené požiadavky sú zároveň aj morálnou výzvou pre humanistov – vedcov, spisovateľov, pedagógov, skúsených učiteľov a školských pracovníkov, aby sa ujali realizácie myšlienky tvorby obsahu vyučovacieho predmetu humanistická etika i učebníc pre základnú školu, počnúc jej 1. roč. Budú to prvé pedagogické dokumenty tohto druhu v histórii slovenskej školy.

Záujmom rodičov humanistov je, aby sa ich deti naučili vážiť si rozličné kultúrne tradície. Chcú, aby im bolo umožnené porovnávacie štúdium náboženstiev, jazykov, kultúr a umeleckých prejavov. Sú presvedčení, že právo veriť a praktizovať svoje náboženstvo alebo vieru bez akejkoľvek diskriminácie sa musí rešpektovať. Diskriminácia vo výchove alebo kultúrnych aktivitách je neprípustná. Nikomu sa nesmie bez dôvodu obmedzovať alebo zakazovať činnosť, pre ktorú sa rozhodol z vlastnej vôle, kým by sa tým neobmedzili práva iných.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *