Sú Vianoce, je načase priznať farbu.
Kedysi som veril, veď mám aj birmovku. Lenže potom som na vlastné oči videl, ako zastrelili Winnetoua, čo mojou vierou dosť otriaslo. Podľahol som kacírskej myšlienke, že tento pán spravodlivosť nezabezpečí. Potom ma mama prinútila zjesť lečo a nič sa jej nestalo! To už mi bolo jasné, že tento pán neochráni ani len mňa, nieto ešte svet. Napriek tomu dúfam, že kresťania neprestanú veriť a v podobnom duchu vychovajú aj svoje deti.
Veď ak by vymreli, kto by chodil do kostolov? A ak by do nich nikto nechodil, kto by sa o ne staral? Slovenská dedina bez poriadneho kostola, ktorý vždy na obed robí neznesiteľný rámus, by stála za prd. V slovníku cudzích slov by potom bolo: kostol – veľká budova, v ktorej sa schádzali ľudia, aby tu odriekali dopredu naučené verše. Jeden ešte stojí v Krakove a druhý v Richnave.
Občas premýšľam, čo človeka vedie k viere v Boha. Určite nie racionálne presvedčenie o jeho existencii. Na to by totiž musel jeho prítomnosť vidieť, nielen cítiť. Vychádza mi to tak, že verí preto, lebo chce. Ja som prestal veriť pred tridsiatimi rokmi a nič sa mi nestalo. Neprepadol som beznádeji, ani som sa nestal zlým človekom. K tomu, aby som žil podľa desatora, nepotrebujem výstražne vztýčený boží prst. (Aj keď všetko nedodržiavam. Napríklad nepožiadať manželku blížneho svojho. To je trochu silné kafe. Čo ak by si to vysvetlila tak, že je škaredá a stará?)
V tomto kontexte mi viera príde trochu alibistická. Ak sa dostanem do sračiek, nie je to božia vôľa, ale následok mojich zlých rozhodnutí. Ak sa mi naopak zadarí, je to ovocie mojich správnych rozhodnutí. A keď zomriem, tak zhnijem rovnako, ako pes. Bude to definitívny koniec Jána Babaríka. Čo dovtedy nestihnem, to už neurobím nikdy.
Nie som však pohan. Tiež (priznám sa) potrebujem veriť akejsi vyššej moci, preto som primkol ku Svätej Tácke. Moja hlboká viera v jej nevinu mi pomáha ráno vstať a ísť do práce. (Mimochodom, jedno z jej prikázaní hovorí: Neodmietneš manželku blížneho svojho, ani keby bola škaredá a stará. Milé, nie?)
Napriek tomu ďakujem Bohu, že som sa narodil vo svete, ktorý vyrástol a rastie na kresťanských tradíciách. Keď sa pozriem na mapu sveta, v kresťanskej časti je najmenej hladu, vojen a chorôb, najviac sexu, dobrého alkoholu a lacnej marihuany, a ľudia z takmer celého zvyšku sveta k nám prichádzajú v nádeji na lepší život.
Preto, milí kresťania (pre prípad, že sa mýlim) pomodlite sa za mňa pre toto rúhanie, aby mi nezdochla krava, nevypadol z pece bok a predčasná erektilná dysfunkcia ma nezahnala ku knihám.
Autor: Ján Babarík.
Článok bol v e-zine Humanisti.sk pôvodne uverejnený 11. 2. 2008.
Ján Babarík – starý konzervatívny smrek na žulovom brale. Táto esej bola pôvodne uverejnená na blogu SME vo štvrtok 27. decembra 2007.