Úryvok z knihy Základy marxistickej filozofie.
Je veľa ľudí, ktorí nepopierajú, že celá príroda, ktorá nás obklopuje, reálne jestvuje mimo a nezávisle od nášho vedomia, ktorí však zároveň tvrdia, že okrem tohto každému známeho materiálneho sveta jestvuje nejaký iný, nehmotný svet – príbytok „duchov“, „najvyššieho rozumu“, „najvyššej vôle“ a pod. Predstava o týchto dvoch svetoch („svet pozemský“ a „svet nebeský“) sa utvorila už v dávnej minulosti a pod vplyvom náboženstva vládla dlhý čas.
Veda krok za krokom došla k dôkazu nesprávnosti predstavy o dvoch rozličných svetoch. Svet je jednotný. Reálny, hmotný svet, ku ktorému patríme aj my sami so svojím vedomím, so svojimi zmyslami, pocitmi, je jediný skutočne jestvujúci svet.
Niektorí filozofi v minulosti, ktorí sa snažili byť materialistami a zavrhovali predstavy o nadprirodzenom svete, pokúšali sa dokázať jednotu sveta. Vychádzali alebo z tvrdenia, že svet je preto jednotný, že ho myslíme ako jednotný, alebo z toho, že svet je jednotný preto, že jestvuje. Také stanovisko zastával v tejto otázke E. Dühring, ktorého názory za ústup od materializmu podrobil F. Engels hlbokej kritike v práci „Anti-Dühring“. Engels ukázal, že ani prvé ani druhé tvrdenie nie je správne. Ak je svet jednotný iba preto, že je naše myslenie o ňom jednotné, v skutočnosti to znamená, že je myšlienka vzhľadom na svet určujúca. Svet však neodráža vlastnosti myšlienky, ale naopak, myšlienka odráža vlastnosti sveta. Naša myšlienka môže spájať do „jednoty“ kefu na topánky a cicavca, ale zato, ako hovorí Engels, ešte vonkoncom nedostane kefa na topánky mliečne žľazy. Podobne z tvrdenia o existencii sveta ešte neplynie, že je jednotný, lebo pojem existencie (bytia) môže mať najrôznejšie výklady – tak materialistické, ako aj idealistické. Možno priznať existenciu aj toho, čo je iba vo vedomí (taká je predstava o „existencii“ záhrobného sveta), a nielen toho, čo je mimo a nezávisle od neho. Teda prostým priznaním existencie reálneho sveta nemožno udržať dôslednú filozofickú líniu a správne pochopiť skutočný obsah tézy o jednote sveta.
„Jednota sveta,“ zdôrazňuje F. Engels, „nie je v jeho bytí, hoci jeho bytie je predpokladom jeho jednoty, pretože svet musí najprv byť, prv než môže byť jednotný… Skutočná jednota sveta je v jeho materiálnosti, a tú nedokazuje niekoľko kaukliarskych fráz, ale dlhý a úmorný vývin filozofie a prírodovedy.“ [24]
Jedným z najdôležitejších míľnikov na ceste k poznaniu materiálnej jednoty bola heliocentrická sústava, ktorú vytvoril Kopernik. Pred Kopernikom panovala predstava, že centrum vesmíru je Zem, okolo ktorej sa rozprestiera „nebeská sféra“ so svojimi „ideálnymi“ nebeskými telesami – Slnkom, planétami, Mesiacom a hviezdami, prejavom dokonalosti ktorých je prísna guľovitosť ich formy a absolútna neporušenosť ich povrchu. Na Zemi je všetko prechodné, pominuteľné, v nebeskej sfére je všetko večné a nemenlivé. Kopernik tieto predstavy vytvorením heliocentrického učenia vyvrátil. Dokázal, že Zem vôbec nie je centrom vesmíru, ale iba jednou z tých planét, ktoré predtým zaraďovali do ideálnej nebeskej sféry. Takto sa ukázal protiklad „sveta pozemského“ a „sveta nebeského“ ako celkom neopodstatnený.
V diele, ktoré začal Kopernik, pokračoval Galilei. Keď Galilei zostrojil prvý ďalekohľad a obrátil ho na nebo, urobil objav, ktorý ohromil všetkých jeho súčasníkov: Mesiac, považovaný za jedno z „ideálnych nebeských telies“, vôbec nemá dokonalú guľovitú formu. Je pokrytý priehlbinami, dolinami a vrchmi, podobnými tým, ktoré sú na povrchu Zeme. Galilei tiež objavil, že na povrchu Slnka sú temné škvrny najnepravidelnejších foriem. Teológovia sa nechceli zmieriť s myšlienkou, že nebeské telesá nie sú také neporušené a dokonalé, za aké ich považovali. Kruto sa vyporiadali s veľkými mužmi vedy, ktorí učili ľudí vidieť svet taký, aký v skutočnosti je. Na hranici inkvizície zomrel za svoje smelé idey G. Bruno. Dokazoval, že v nekonečnom priestore vesmíru – tam, kde podľa viery teológov je iba ideálny „nebeský svet“ – sú rozosiate v nespočetnom množstve také isté hmotné svety, akým je aj náš pozemský svet. Galilei sa dostal za svoje veľké objavy do mučiarne inkvizície. Náboženstvo silne brzdilo vývin vedy, avšak nemohlo zahrdúsiť pravdu: nejestvuje nijaký iný svet okrem materiálneho.
Objavenie zákonov mechaniky a gravitačného zákona prinieslo nové dôkazy tejto pravdy. Stúpenci predstavy o dvoch rôznych svetoch tvrdili, že sa pohyb pozemských a nebeských telies podriaďuje principiálne odlišným zákonom. Považovali za bohorúhačskú nielen myšlienku o totožnosti, ale dokonca o podobnosti týchto zákonov. Veľkým Newtonovým vedeckým činom bol dôkaz, že zákony mechaniky pozemských a nebeských telies sú tie isté; že svojou povahou tá istá sila, ktorá núti padať na zem všetky telesá, zbavené opory, núti pohybovať sa Mesiac okolo Zeme a všetky planéty, medzi nimi aj Zem, okolo Slnka. Ukázalo sa, že všetky telesá nekonečného sveta bez výnimky sú späté jednotným, svojou podstatou hmotným vzájomným pôsobením, ktoré vylučuje akékoľvek delenie na pozemský a nebeský svet.
Významný krok v otázke dokázania materiálnej jednoty sveta urobila veda v dôsledku spektrálnej analýzy, čiže spôsobu skúmania chemického zloženia telies podľa charakteru svetla, ktoré vyžarujú, keď sú v rozžeravenom plynnom stave. Atómy každého chemického prvku, ktorý je v rozžeravenom plynnom stave, vyžarujú svetelné lúče celkom určitých vlnových dĺžok, ktoré sa zachytávajú v takzvanom spektroskope vo forme väčšieho alebo menšieho počtu úzkych farebných prúžkov (spektrálnych čiar). Každý chemický prvok vyžaruje svoju zvláštnu skupinu čiar (spektrum). Rozžeravené Slnko, nespočetné hviezdy a kométy, rozosiate po celom nekonečnom priestore vesmíru, vysielajú svetelné lúče, podľa ktorých možno určiť chemické zloženie Slnka, hviezd a komét. Výskumy dokázali, že sa nebeské telesá skladajú z tých istých prvkov ako Zem.
Pravda, relatívne množstvá týchto prvkov sú pri rozličných nebeských telesách a v ich rozličných častiach rozdielne. Tak na Slnku bolo objavených asi 60 známych chemických prvkov, medzi ktorými je na prvom mieste čo do počtu atómov vodík; hélia je 4 – 5 ráz menej a počet atómov ostatných prvkov tvorí iba asi 0,001 podielu počtu atómov vodíka.
Poučná je história objavu chemického prvku hélia. Pôvodne bol nájdený pomocou spektrálnej analýzy iba na Slnku. Preto ho aj nazvali héliom, čo znamená „slnečný“. Na Zemi ho dlho nenachádzali. Zdalo sa, že bolo konečne objavené niečo, čo je iba na Slnku, ale nie na Zemi. Avšak prešiel čas a hélium bolo objavené aj na Zemi, pričom sa ukázalo, že nie je už takým zriedkavým prvkom. Hélium sa teraz široko využíva vo vede aj v technike na mnohé praktické ciele. [25]
Z hlbín svetového priestoru dopadajú na Zem viac alebo menej veľké úlomky nebeských telies, nazvané meteority. Mnohé z nich sa trením o vzduch silno rozžeravia, zhoria a nedoletia na zemský povrch. Niektoré nestačia zhorieť, a keď spadnú na povrch Zeme, je možné všestranne preskúmať ich zloženie a vlastnosti. Výskumy ukázali, že hlavnou súčasťou meteoritov je železo a že nie sú v nich nijaké prvky, ktoré by neboli na našej Zemi.
Tieto poznatky o chemickom zložení telies na Zemi a v kozmickom priestore, ktorý ju obklopuje, získané dlhou a namáhavou prácou vedcov, trvale upevnili veľkú myšlienku materiálnej jednoty sveta.
Atómy všetkých chemických prvkov predstavujú hmotné systémy, ktoré sa skladajú z „elementárnych“ častíc jedného a toho istého typu (protónov, neutrónov a elektrónov), ktoré majú svojím typom rovnakú štruktúru a ktorej hlavné črty sú vyjadrené v tom, že majú, po prvé, centrálne jadro, ktoré sa skladá z ďalších „elementárnych“ častíc a ktoré preto nesie väčšiu časť masy atómu; po druhé, vrstvový obal, ktorý sa skladá z ľahších „elementárnych“ častíc; po tretie, protikladné elektrické náboje jadra a obalu. Takto sú atómy chemických prvkov jednotné svojím zložením a stavbou. S tým súvisí to, že celá ich rozmanitosť nie je nejakým nahromadením koexistujúcich telies, ale jednotný súhrn vnútorne navzájom spätých hmotných objektov zjednotených jednotným periodickým systémom, jednotným periodickým zákonom D. I. Mendelejeva. V tomto zmysle akademik A. J. Fersman povedal, že svet, ktorý nás obklopuje, je „mendelejevovským svetom“. [26]
Predstavme si však, že niekedy bude na niektorom nebeskom telese nájdený prvok, ktorý nejestvuje v pozemských podmienkach. Bude to znamenať, že je materiálna jednota sveta porušená? Samozrejme, nie. Nebude jej to protirečiť práve tak, ako neprotirečí predstave o materiálnej jednote rastlinného sveta Zeme fakt, že sa takzvaná „alpská vegetácia“ (t. j. rastlinstvo vyskytujúce sa vo vysokohorských podmienkach) vôbec nevyskytuje v mnohých oblastiach zemegule. Nejde o to, aby na všetkých telesách slnečnej sústavy, na všetkých hviezdach a galaxiách jestvovali tie isté chemické prvky alebo tie isté „elementárne“ častice. Dôležité je, že ak by sme sa stretli s akokoľvek „čudnými“ objektmi v nejakej časti vesmíru, nikdy nepôjde o nič iné ako o druhy hmoty. Budú mať tú istú základnú vlastnosť ako všetky ostatné druhy hmoty: schopnosť existovať mimo a nezávisle od vedomia, idey, ducha a pod. a budú sa riadiť objektívnymi zákonmi prírody. Jedným z najväčších úspechov prírodných vied je práve skutočnosť, že to dokázali.
Keď teológovia stavajú do protikladu „pozemský svet“ a „nebeský svet“, tvrdia, že na Zemi je všetko prechodné, menlivé a skôr alebo neskôr zaniká, zatiaľ čo na nebi je všetko „nemenlivé, neprechodné, večné“. Kde je však večnosť a nemenlivosť telies nebeského sveta? Prírodné vedy dokázali, že sústava nebeských telies, ktorá sa nazýva slnečná sústava, ani zďaleka nebola vždy taká, aká je teraz. Má svoje dejiny. Telesá slnečnej sústavy nezískali odrazu takú formu a vlastnosti, ktoré majú teraz. Veda v súčasnej dobe ešte nemôže opísať tento proces vo všetkých podrobnostiach, je však nesporné, že celé dejiny slnečnej sústavy predstavujú prirodzený, hmotný proces, v ktorom niet miesta pre akékoľvek zázraky, ani pre nejaký zásah „nadprirodzených síl“. Mnohé zmeny Slnka možno pozorovať aj obyčajným ďalekohľadom. Z času na čas sa dvíhajú z povrchu Slnka do vzdialenosti státisícov kilometrov protuberancie, ktoré svedčia o gigantických premiestneniach rozžeravenej látky; vznikajú a miznú temné škvrny, predstavujúce pomerne chladnejšie časti slnečnej hmoty. V hlbinách Slnka, skrytých nášmu zraku, ustavične prebiehajú zložité procesy premeny vodíka na hélium, v dôsledku čoho sa postupne mení chemické zloženie Slnka; Slnko vyvrhuje časť hmoty do svetového priestoru. Ani hviezdy nezostávajú nemenlivé. Mnohé z nich vybuchujú, zvýšujú mnohokrát svoju svetelnosť, menia svoje rozmery, rozpadávajú sa a pod. Celé hviezdne systémy zanikajú a vznikajú.
Večný pohyb, zmena je vlastná všetkému, čo jestvuje kdekoľvek. A niet nijakého zvláštneho sveta, ktorý by sa nepodriaďoval tomuto zákonu bytia. Tam, kde miznú jedny formy hmoty, nevyhnutne vznikajú nové, ktoré začínajú svoju vlastnú históriu.
Ani jedna najmenšia častica hmoty nemizne bez stopy a nevzniká z ničoho: hmota sa iba mení z jednej formy v inú, nestrácajúc nikdy svoje základné vlastnosti. Ak napríklad mizne jeden hmotný objekt s určitou masou, nevyhnutne vzniká jedno alebo niekoľko iných hmotných telies s masou, presne rovnajúcou sa mase telesa, ktoré zaniklo. Vo všetkých procesoch premeny zostáva celkový elektrický náboj nemenný. V tomto, ako aj v iných prírodných zákonoch sa prejavuje večnosť hmoty.
Obrovský význam pre dokázanie tézy o materiálnej jednote sveta má zákon zachovania a premeny energie, ktorý hovorí o nezničiteľnosti a nestvoriteľnosti pohybu hmoty. Vďaka tomuto zákonu, dokazoval F. Engels, „sa stratila aj posledná rozpomienka na nadpozemského stvoriteľa“. [27] Nič nemôže udeliť nijaký pohyb hmotnému telesu, ani najmenšiemu, okrem reálneho pôsobenia nejakého iného hmotného telesa, ktoré úplne alebo čiastočne odovzdáva svoj vlastný pohyb. Koľko pohybu získa jedno teleso, toľko stráca druhé. Nejestvuje ani jeden prípad, že by bol tento veľký prírodný zákon narušený. A nič ho nemôže narušiť. Všetko, čo vo svete jestvuje, je mu podriadené.
Vďaka tomuto zákonu vytvárajú všetky procesy jednotnú vzájomne spätú reťaz, v ktorej nie je a nemôže byť nič, čo by nebolo výtvorom hmoty. Celá ľudská prax, všetky vedecké poznatky dokazujú pravdivosť zákona zachovania a premeny energie vo všetkých procesoch bez výnimky.
V ničom, nikde, v nijakých prírodných a spoločenských javoch nie sú a nemôžu byť akcie, ktoré by vychádzali z nejakého tajomného „nehmotného sveta“ a ktoré by dokazovali jeho existenciu. Všetko má svoje prirodzené príčiny, vlastné tým alebo oným hmotným telesám, ich pôsobeniam a vlastnostiam. Hoci veda v danom okamihu nedáva vyčerpávajúcu odpoveď na tú alebo onú otázku, dá ju skôr alebo neskôr a nebude sa utiekať o pomoc k nejakým tajomným „nadprirodzeným podstatám“, ktoré stoja nad hmotným svetom. Veda vysvetľuje svet z neho samého.
Boli časy, keď ľudia nevedeli, v čom spočíva podstata života. Zvláštnosti živých organizmov, ktoré tak ostro odlišujú živé od neživého, dali niektorým mysliteľom podnet k tvrdeniu, že podstatou života je nejaká nehmotná „životná sila“, ktorá usmerňuje všetky procesy v živých organizmoch. Predovšetkým premenu anorganickej hmoty na organickú, ktorá prebieha v živočíchoch a rastlinách, vyhlásili idealisti za výsledok činnosti tejto „životnej sily“. Avšak prírodné vedy dokázali, že podstatou života je zvláštnym spôsobom prebiehajúci hmotný proces premeny látok, ktorý sa podriaďuje zákonom zachovania masy a energie a pôsobí i v celej ostatnej prírode. Obrovský význam pri tomto dokazovaní mali klasické Timirjazevove výskumy fotosyntézy, ktorá prebieha v zelených listoch rastlín, a jej prostredníctvom sa anorganické látky, prijímané rastlinou z okolitého prostredia, premieňajú na organické. K. A. Timirjazev dokázal, že fotosyntéza prebieha pod vplyvom hmotnej príčiny – pôsobením slnečného svetla, pričom je intenzita fotosyntézy presne určená množstvom slnečnej energie, ktorú listy rastlín pohlcujú.
„Zelený list, alebo presnejšie, mikroskopické zelené zrno chlorofylu,“ písal K. A. Timirjazev, „je ohniskom, bodom vo svetovom priestore, do ktorého na jednom konci priteká slnečná energia a na druhom začínajú sa všetky prejavy života na zemi. Rastlina je sprostredkovateľom medzi nebom a zemou. Je skutočným Prométeom, ktorý uchvacuje oheň z neba. Ním uchvátený slnečný lúč horí v mihotajúcej sa fakli, v oslepujúcej elektrickej iskre. Lúč slnka uvádza do pohybu ohromný zotrvačník gigantického parného stroja, štetec umelca, pero básnika.“ [28]
Boli časy, keď nebolo známe, ako vznikol človek. Aj v tomto prípade bola dočasná ťažkosť v riešení vedeckého problému podnetom pre predstavy o pôsobení nejakých nehmotných síl, ktoré vraj pomocou „zázraku“ stvorili človeka. Nadišiel však čas a veda tento problém skutočne vedecky vyriešila spôsobom, ktorý úplne vylúčil náboženské predstavy. Vyriešila to Engelsova pracovná teória antropogenézy, ktorá sa opierala o Darwinovu evolučnú teóriu. Tak bola aj z tejto oblasti javov vyhnaná predstava o nehmotných silách a tajomnom nadprirodzenom svete.
Javy vedomia sa svojím charakterom ostro odlišujú od všetkých hmotných javov. Tento rozdiel využívajú idealisti na to, aby vyhlásili myšlienku materiálnej jednoty sveta za neudržateľnú. Avšak, ako o tom povieme podrobnejšie v nasledujúcej kapitole, ak vedomie nie je hmotné, je iba vlastnosťou zvláštnym spôsobom organizovanej hmoty, jej produktom a bez hmoty nejestvuje. Javy vedomia netvoria nijaký zvláštny svet, ktorý stojí mimo a nad hmotným svetom. Teda javy vedomia nijakým spôsobom nenarúšajú materiálnu jednotu sveta; iba ukazujú, aká mnohostranná a zložitá je táto jednota, zahrnujúca rozmanitosť foriem pohybujúcej sa hmoty, ktoré majú nekonečne rôzne kvality a vlastnosti.
Život ľudskej spoločnosti, jej história, činnosť ľudí, sociálny pokrok sa nezriedka vyhlasuje za výsledok predurčenia „vôle božej“ alebo za výsledok pôsobenia ideí, vedomia, ktoré vraj stoja nad hmotnou skutočnosťou a ovládajú ju. Historický materializmus dokázal nesprávnosť týchto náhľadov tým, že objavil hmotné príčiny vývinu spoločnosti. Spoločenský život nie je nič iné ako zvláštna forma pohybu hmotného sveta, ktorá sa riadi vlastnými zákonitosťami. Historicky vznikol z jednoduchších foriem hmotného pohybu a na ich základe.
Stanovenie univerzálneho charakteru genetickej spätosti kvalitatívne rozličných foriem hmoty, ako aj im zodpovedajúcich foriem pohybu je pri zdôvodnení tézy o jednote sveta rozhodujúce. Táto spätosť rozličných foriem hmoty a taktiež rozličných foriem pohybu jestvovala, jestvuje a bude jestvovať vždy a všade – v minulosti, v prítomnosti aj v budúcnosti – vo všetkých oblastiach nekonečného priestoru bez výnimky. Teda vo svete nikdy a nikde nejestvovalo, nejestvuje a nebude jestvovať nič, čo by nebolo pohybujúcou sa hmotou, alebo čo by nebolo výtvorom pohybujúcej sa hmoty. V tom práve spočíva jednota sveta.
Svet je hmotný. Je jednotný, večný a nekonečný. A sám človek je najvyšší výtvor, kvet hmotného sveta, je časť veľkého celku, nazývaného prírodou.
[24] F. Engels, Anti-Dühring, Bratislava, 1962, 37.
[25] V druhej polovici 19. storočia boli objavené v spektrách plynných hmlovín spektrálne čiary, ktoré sa nezhodovali so spektrálnymi čiarami chemických prvkov jestvujúcich na Zemi. V súvislosti s tým bola vyslovená hypotéza o existencii špecifického prvku v plynných hmlovinách, ktorý nazvali „nebulium“. Táto hypotéza jestvovala do roku 1927, keď bolo presne stanovené, že tieto čiary nepatria nijakému nebeskému prvku, ale mnohým na Zemi jestvujúcim prvkom, ktoré vyžarujú tieto čiary iba v podmienkach veľmi silného rozriedenia látky (takzvané zakázané čiary). Existencia takých spektrálnych čiar bola pri pozemských prvkoch dokázaná nielen teoreticky, ale aj experimentálne. Takto prestalo jestvovať „nebulium“ ako zvláštna nebeská látka.
[26] V nekonečnom vesmíre môžu jestvovať aj také telesá, ktoré nie sú zložené z obyčajných atómov chemických prvkov. Moderná fyzika, ktorá odhaľuje existenciu tzv. antičastíc, predpovedá, že z nich bude možno vytvoriť viac alebo menej zložité systémy podobné atómom. Tieto sa však napriek tomu budú podstatne odlišovať od obyčajných atómov. Ich existencia nielenže neporušuje materiálnu jednotu sveta, ale prináša ešte nové potvrdenia tejto jednoty: atómy i nové zložité systémy podobné atómom sú navzájom spojené procesmi vzájomných premien.
[27] Friedrich Engels, Anti-Dühring, Bratislava, 1962, 12.
[28] Kliment Arkaďjevič Timirjazev, Izbrannyje sočinenija II, Moskva 1948, 382 – 383.
Zdroj: Základy marxistickej filozofie, 4. opravené a doplnené vydanie; knihu vydalo Vydavateľstvo politickej literatúry v Bratislave v roku 1963; pôvodne v ruskom vydaní vydala Akadémia vied ZSSR, Inštitút filozofie, z ruského originálu Osnovy marksistskoj filozofii (Gosudarstvennoje izdateľstvo političeskoj literatury, Moskva 1958) preložil kolektív pracovníkov Katedry dialektického a historického materializmu na Filozofickej fakulte Univerzity J. A. Komenského v Bratislave; úryvok pochádza z časti prvej – Dialektický materializmus – kapitola III. (Hmota a formy jej existencie), 4. Jednota sveta, od strany 104 po 111.
Z knihy prepísal: Ján Parada.