Poznámka k Cenám humanistov 2019

Po prevzatí ceny Humanista roku 2019 mal profesor Jozef Leikert krátky inauguračný prejav, v ktorom vytrvale používal výrazy, príbuzné so slovom humanizmus vždy len vo význame dobrota, láskavosť, milota, ľudomilstvo, ľudskosť a podobne.

Keďže to nekomentoval, mám podozrenie, že ušlo jeho pozornosti, že na konci minulého storočia došlo k posunu hlavného významu pojmu humanizmus z etickej oblasti na filozofickú, pričom zostalo dosť výrazov na krytie etickej oblasti.

V západnej Európe, USA, Kanade a Austrálii sa vo filozofickej oblasti osamostatnil pre výraz humanizmus význam ateizmu, prípadne agnosticizmu. Miestne aj medzinárodné združenia a organizácie sa postupne menia z ateistických na humanistické, a ako také ich vidí aj OSN a EÚ. Prečo k tomu dochádza? Ľudia sa rozhodli dávať prednosť výrazu, definovanému pozitívnymi hodnotami pred samými negatívnymi argumentmi pri odchode boha, ktorého rolu pri riadení spoločnosti preberá na seba človek (po latinsky homo) – a od neho je odvodený výraz humanizmus.

Príhovor profesora Jozefa Leikerta:

Dámy a páni,
pán doktor Škoda je humanista – ateista, ja som humanista – kresťan.

Prevzal som si ocenenie Humanista roka a chtiac-nech­tiac sa mi natíska otázka: Som humanista, sme my všetci, vážení a milí priatelia, skutoční humanisti? A vôbec, potrebuje dnešný svet humanistov? Nie sú hu­ma­nisti v očiach mnohých len akýsi čudní ľudia z mi­nu­lých storočí, skrývajúci sa pod nánosom dejín?

Dávno je tomu, čo vznikol a rozkvital humanizmus v najpriliehavejšom zmysle slova. Potom prešli roky, striedali sa vojny a humanizmus si každá doba pri­spô­so­bo­va­la na svoj obraz. Väčšinou sledujúc vlastné ciele, záujmy, svoj prospech…

Nechcem robiť prednášku, ani špekulovať nad tým, ktoré obdobie najväčšmi prialo humanizmu a ktorí humanisti boli najlepší. Skôr ma zaujíma, aký hu­ma­nizmus žijeme dnes. Je naozaj ľudský, ako znie doslovný preklad latinského slova humanus? Nie je náhodou iba taký, akí ľudskí sme my, aká ľudská je spoločnosť?

Vážení a milí priateľa, možno niektorí nebudete so mnou súhlasiť, ale možno aj niektorí áno: Sme málo ľudskí, málo tolerantní, málo empatickí, málo vnímaví, málo pozorní, málo obetaví. Poviete si, ako kto… Áno, je to pravda, ako kto! Našťastie, nie sme všetci rovnakí, inak sa obliekame, inak chodíme, inak rozprávame, ale aj inak rozmýšľame a konáme.

Či si to priznáme, alebo nie: Zlyhávame. Sme k sebe nevšímaví, zlí a niektorí aj zákerní. Otázne je, prečo je tomu tak a čo nás k tomu vedie? Živelnosť, pudovosť, sebazáchova, či skôr vnútorné presvedčenie alebo nevedomosť?

Humanizmus začína a končí u jednotlivca, teda u každého z nás. Iba na nás záleží a zároveň od nás závisí, aký humanizmus žijeme. Či je skutočný a pravdivý. Alebo je to len hra a klamstvo?

Humanizmus nie je, ako si môže niekto myslieť, len učenosť, vzdelanie, vedomosti, ale predovšetkým prirodzená múdrosť, vnútorná inteligencia, takt, úprimnosť, milota, obetovanie sa druhému. Povedané dvomi jednoduchými slovami – ľudskosť a dobrota. Veľká dobrota a veľká ľudskosť.

Nemám rád hlučných humanistov, ktorí za každú cenu presadzujú iba svoj názor, hádajú sa, búchajú po stole, nepočúvajú iných. Najnebezpečnejší sú radikálni humanisti, ktorí sú schopní urobiť čokoľvek v záujme vlastného presvedčenia: ohovoriť, pošpiniť, znepríjemniť život iným. Žiaľ, sú aj takí, ktorí v mene svojej pravdy sú schopní vraždiť, zabíjať a pre vyššie ciele obetovať aj seba. Sú to humanisti, alebo fanatici? Či fanatickí humanisti? Alebo len obyčajní šialenci?

Optika videnia, konania a skutkov je rôzna, rozdielny je aj uhol pohľadu z jednej či druhej strany. Neraz to, čo my odsudzujeme, iní chvália, vyzdvihujú do nebies…

Natíska sa otázka: Ako vyriešiť dilemy? Jednoducho: dobro a láska by mali ostať za každú cenu nemenné. Nemenná by mala byť aj ľudskosť, tá predovšetkým. A čo city, nemali by byť tiež nemenné?

Podľa čoho a na akých váhach sa dajú merať tieto veličiny? Možno stačí seizmograf duše, veľkosť srdca, či pootvorená náruč a dokorán otvorené oči.

Myslím si, že podstatou dnešného humanizmu by mala byť schopnosť počúvať jeden druhého. Nebyť nevšímavý, hluchý, slepý. Epicentrom človeka nemôže byť jeho ego, sebeckosť, zahľadenosť a započúvanosť do seba. Mali by sme citlivejšie vnímať, čo sa robí vo vedľajšej ulici, čo je za dverami protiľahlého domu, čo sa deje v blízkom či vzdialenom štáte. Jednoducho, ako žije, čím sa raduje a za čím smúti náš sused…

Najhoršie je, keď zatvárame okno, ale aj oči pred nešťastím druhého, keď sa nevieme tešiť z radosti a úspechu iných, keď nevieme prebolieť cudzie starosti. Isto mi dáte za pravdu, milí priatelia, niet nad ľahostajného, nevšímavého a necitlivého človeka…

Naším šťastím je, že život nie je jednofarebný, ale rozkvitnutý a rozvoňavený, ako lúky a stráne v tomto ročnom období, aby za pár mesiacov osireli, ponorili sa do spánku a pripravili sa na nové zrodenie, na novú krásu, na novú lásku.

Náš život a naše krátke putovanie po maličkej planéte – aj keď s obrovskou túžbou letieť do ďaleka a spoznávať iné galaxie – stojí za to prežiť v najľudskejšej ľudskosti a v najhumánnejšej humánnosti.

Oplatí sa, milí priatelia, žiť čestne, korektne, svedomito. S dobrotou v očiach a doširoka roztvorenou dlaňou. Čím viac lásky, dobroty a miloty rozdáme, tým viac lásky, dobroty a miloty dostaneme. Nebuďme preto skúpi na úsmev, nebuďme skúpi na pohladenie, nebuďme skúpi na milé slovo. Buďme dobrými deťmi svojich rodičov, buďme opravdivými humanistami. Dnešná doba, spoločnosť a ľudstvo potrebujú ozajstných, nefalšovaných humanistov. Potrebujú viac než inokedy ľudskosť, potrebujú človečenskosť, potrebujú lásku. Všetko to je v nás a všetko to je pre nás…

Ďakujem za pozornosť, vážení a milí priatelia. Bolo mi cťou pred vami vystúpiť a prevziať vzácnu cenu. Veď môže byť pre mňa v tejto chvíli niečo vzácnejšie, ako byť laureátom ocenenie Humanista roka? Neviem, či som tohto ocenenia hodný a či si ho zaslúžim. Isto je na Slovensku veľa opravdivých humanistov, ktorí si túto prestížnu cenu zaslúžia, ale ak vás moja tvorba: poézia, literatúra faktu, vedecké práce, kultúrne aktivity a pedagogické pôsobenie, najmä však moja ľudskosť a láska oslovili, teší ma to, ďakujem a úprimne si to vážim. Nech je cena pre mňa, ale i pre vás, vážení a milí priatelia, výzvou, povzbudením a odhodlaním. Byť lepším, pozornejším, milším. Teda humánnejším. Nielen ja, ale všetci na Slovensku, to potrebujeme. Veľmi, veľmi to potrebujeme.

Ďakujem za pozornosť a prajem ešte krásny, i keď trochu upršaný deň. V každom prípade ho naplňme najkrajšou láskou a najúprimnejším humanizmom.

Ďakujem.

---

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 121 v sobotu 31. augusta 2019.