Porovnanie deizmu s kresťanstvom

Deizmus je v podstate dnešný kresťanský kre­a­ci­o­niz­mus, zre­du­ko­va­ný na akt stvo­re­nia.

Priam vášnivo ho vyznával Thomas Paine, čo zna­me­ná, že veril v exis­ten­ciu je­di­né­ho ideálneho boha a bla­že­ný posmrtný život, ako to verili re­pre­zen­tan­ti osvie­ten­stva (vrátane Voltaira), pokiaľ sa nestali ateistami; kriticky odmietal zjavené náboženstvá a všetky kresťanské a iné cirkvi. K deizmu sa otvorene hlásili mnohí velikáni dejín, ako Isaac Newton, John Locke, David Hume, Jean-Jacques Rousseau, Charles Robert Darwin, François-Marie Arouet, zvaný Voltaire, Albert Einstein, Abraham Lincoln a takmer všetci otcovia zakladatelia USA, ba dokonca aj Platón. Hoci deizmus je v dnešnej dobe takrečeno mŕtvy, považujem za osožné pripomenúť si jeho tézy (p. p.).

Painova viera v boha sa zakladala na argumente nevyhnutnosti príčiny všetkého, teda stvoriteľa tohto aj druhého sveta, u ktorého však nevidel ďalší záujem o stvorené dielo a zasahovanie do jeho behu; nemá zmysel prosiť ho o niečo modlením. Namiesto boha môže byť stvoriteľom aj nejaký neživý princíp, ktorý sa stane bohom.

Táto logická úvaha má však takú slabinu, že neberie do úvahy pôvodcu príčiny, automechanika či hodinára; kde sa vzal? Starogrécky Deus ex machina – nepravdepodobný boh zo stroja? Ak ním môže byť veľmi komplikovaný boh, prečo by ním nemohol byť sám veľmi komplikovaný svet? Prečo Paine neurobil toto pomerne jednoduché logické pokračovanie? – (p. p.)

Vedy, najmä geológia, biológia a chémia, sa vtedy ešte nepresadili so svojím rozhodujúcim slovom a historka o nevyhnutnosti hodinára, ktorý zostrojil hodinky, nájdené na lesnej cestičke, prekvitala.

(Ako vidíme, plodne prekvitá. Argument príčinnosti je silný argument. Ak však z jeho pôsobnosti vylúčime boha, prestáva fungovať. – p. p.)

Deizmus predstavoval veriacim celkom iného boha a záhrobie ako všetky tri sväté písma, ktorým Paine upieral božský pôvod cestou zjavení; jeho deizmus mal znaky Spinozovho panteizmu a naturalizmu; na posilnenie vo viere nepotreboval triky a klamstvá zázrakov.

V Novom zákone sa hovorí, že Jozef mal sen; anjel mu povedal, aby sa nebál vziať si Máriu za ženu, pretože počala zo svätého ducha. Dôveryhodnosť tejto historky sa nedá porovnať s dôveryhodnosťou prvého článku o existencii boha. Vraví sa tu niečo pochybné a podozrivé a takéto veci by nemali byť článkami viery.

Národy, ktoré nikdy nepočuli o svätých knihách ani o ľuďoch ako sú židia, kresťania alebo moslimovia, veria v boha tak isto ako my, pretože je to samozrejmé. Dielo ľudských rúk je takým istým dôkazom existencie jeho tvorcu ako jeho osobná prítomnosť. Ak vidíme hodinky, považujeme to za pozitívny dôkaz existencie hodinára, ako keby sme ho videli osobne. Podobne je pre náš rozum a zmysly celkový obraz stvorenstva okolo nás dôkazom existencie všemohúceho boha. Nič v prírode a okolitom svete nás však nepresviedča, žeby boh mal syna, že poslal anjela k Jozefovi, aby mu odovzdal dôležitý odkaz atď. Niečo také nemusíme, prípadne ani nemáme veriť.

Nakoľko môže byť pravdivá historka, že Mária pred vydajom za Jozefa žila s rímskym vojakom a čakala s ním dieťa? Nech si to židia a kresťania vyriešia medzi sebou. Je to do určitej miery možné, pretože Jozef bol žiarlivý a chystal sa Máriu prepustiť. Pretože však bol spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, zamýšľal prepustiť ju potajomky (Mt 1, 19). Povedal som už, že len čo opustíme prvý článok, ten o viere v boha, zatúlame sa v labyrinte neistôt a ukáže sa oprávnenosť poznámky, že sa nevieme rozhodnúť v otázke, kto bol otcom Ježiša Krista.

Zaujatosť môže urobiť prijateľným hocičo a Jozefov sen môže nadobudnúť rovnakú autoritu ako existencia boha, a to jednoducho nazvúc sen zjavením. Ľudský rozum to nedokáže urobiť vo svojich vážnych chvíľach, ale je toho schopný, keď ho zvedie výchova alebo kňazstvo, aby nezastal a nezapochyboval o pravdivosti tohto článku viery a o svojom stanovisku.

Ale to nie je všetko. V druhom článku kresťanského vyznania viery vstupuje Máriin syn do sveta; podľa chronologických tabuliek mala Mária pätnásť rokov, keď sa jej narodil tento syn, ktorý vyrástol v muža, majúceho byť zabitý, aby vraj vykúpil hriech, prinesený na svet Adamom zjedením jablka alebo iného zakázaného plodu. Táto viera rímskej cirkvi, od ktorej ju prevzali protestanti, je cirkvou cielene vyfabrikovaná; neobsahuje ju a nie je odvodená od ničoho v knihe nazývanej Nový zákon.

Učenie o dedičnom hriechu. Ani v jednej z kníh Nového zákona Ježiš nehovorí o raji alebo o dedičnom hriechu zjedením jablka, o páde prvého človeka. Keby bol niektorý z autorov evanjelií vedel o tom, že Ježiš prišiel na svet, aby vykúpil ľudstvo z Adamovho hriechu, iste by sa bol o tom rozpísal, alebo aspoň zmienil.

Historku o Jozefovom sne a panenskom materstve Márie pôsobením svätého ducha, ktorú nepochopí žiaden muž ani žena, si mohol vymyslieť hocaký blázon. No katolícka cirkev z toho urobila článok tzv. apoštolského vyznania viery, hoci jedinou autoritou pre jej uverenie je jalová povedačka o Jozefovom sne.

Učenie o raji. Alegorické stromy života a stromy poznania prerobila cirkev na skutočné stromy s poslaním, ktoré im prví kresťania nepripisovali. O rajskej záhrade sa v Novom zákone nehovorí; tým menej o tom, čo sa tam dialo.

(Neviem, ako myslel Paine tieto riadky. Výraz „raj Edenu“ sa spomína v Gn 3, 23.)

Sledujúc cieľ povýšiť Ježiša na vykupiteľa sveta, musela rímska cirkev premeniť alegórie knihy Genezis, počínajúc stromom poznania, na reality s reálnym jablkom a nazvúc jeho zjedenie dedičným hriechom.

Po zvládnutí tém raja a dedičného hriechu privádza cirkev na scénu Ježiša, syna Márie, ako podstúpi smrť, aby vykúpil ľudstvo z dedičného hriechu. Dedičný hriech sa však nedá pochopiť rozumom a niet dôkazov pre jeho existenciu. Preto cirkev prikazuje veriť všetkému, čo s tým v jej učení súvisí; ako keby boh bol dal človeku rozum na hranie sa s rapkáčom alebo na robenie si z neho srandy.

Kňazi boli vždy nepriatelia vedomostí o svete a získavať poznatky bolo skutočným hriechom. Rozum je zakázaným stromom kňazov a mohol by vysvetliť podobenstvá o stromoch života a poznania, ktoré sa im pripisovali v dobe ich vzniku. Bolo a je zvykom východných národov vyjadrovať sa v podobenstvách a Ježiš hojne používal túto kazateľskú metódu, pričom takmer nikto nepovažoval podobenstvá o boháčovi, Lazárovi, márnotratnom synovi a 10 pannách za skutočnosti.

Romantická predstava stromu poznania sa v Novom zákone stáva skutočným stromom, ktorý drží pohromade predchádzajúce články nového módneho náboženského systému, zvaného kresťanstvom. Na to by bájka nestačila.

Opis Ježiša a udalostí jeho smrti v Novom zákone nehovorí v prospech viery, že Ježiš umrel, aby vykúpil svet. V piatok bol ukrižovaný a pochovaný, v nedeľu ráno v dobrom zdraví vstal z mŕtvych; nebol chorý. To sa nedá nazvať umretím, to je skôr žart zo smrti ako utrpenie smrti. Keby sme vedeli, že sa za takých 36 hodín v dobrom zdraví vrátime, mnohí by sme zo zvedavosti, ako to vyzerá na druhej strane, radi podstúpili takúto dočasnú smrť. Prečo to zväčšovať na takú obrovskú zásluhu a pridávať utrpenie? Ako nesmrteľný boh nemohol Ježiš umrieť a ako človek čakal na smrť takisto ako každý iný človek.

Aj viera vo vykúpenie sveta Ježišom Kristom je vynález rímskej cirkvi a nie učenie Nového zákona. Tvorcovia Nového zákona sa snažili dokázať, že k zmŕtvychvstaniu z hrobu došlo s tým istým telom, čo bola viera farizejov na rozdiel od viery sekty saducejov, ktorí to popierali.

Pavol, ktorý bol vychovaný ako člen cirkvi farizejov, mal s tým ťažkosti a v 1. liste Korinťanom (1 Kor) sa podrobne venuje zmŕtvychvstaniu toho istého tela, ale nie je tu ani slovo o vykúpení. Dogma o spasení je výmysel kňazov z doby, keď sa zostavoval Nový zákon, to je piate storočie n. l. Keď sa ľuďom vraví, že ich zlé činy a hriechy sú výsledok pokušení diablom, za ktoré zaplatil Ježiš svojou smrťou, zhoršuje to morálku veriacich, ako keď márnotratník míňa tým viac, čím ochotnejšie platí jeho otec všetky jeho dlhy.

Doktrína dedičného hriechu je nebezpečná nielen pre morálku na tomto svete, ale aj pre naše šťastie na druhom svete. Kto sa spolieha na takú lacnú, ľahkú a lenivú cestu do neba, riskuje, na svoju vlastnú škodu, veľké sklamanie.

Príde však čas, keď ľudia vážne uvažujú a vtedy začnú mať pochybnosti o pravdách kresťanského náboženstva; uvedomia si, že je fantasticky čudácke, plné domnienok, nezrovnalostí, nepravdepodobností a iracionality; ich rozum sa búri proti ich prikazovanej viere; vidia, že jej články nie sú a nemôžu byť dokázané.

Ľudia môžu uveriť, že taký človek ako Ježiš (Kristus nebolo jeho meno) sa narodil a žil, čo je normálny beh vecí. Kto však a ako dokáže, že bol božím synom, že bol splodený svätým duchom? Pre nič z toho niet dôkazov; no čo sa nedá dokázať a nie je pravdepodobné, ba môže byť proti bohom stanovenému prírodnému poriadku, by nemalo byť prikázaným článkom viery.

Človek môže uveriť, že Ježiš bol ukrižovaný, ale to boli v tom čase mnohí. Kto však dokáže, že to bolo za hriechy sveta? To sa nedá dokázať. Ani v Novom zákone sa o tom nehovorí. Celý Nový zákon nie je ani pravdepodobný ani dokázateľný; treba veriť, že je pravdivý.

Článok viery, ktorý sa nedá dokázať, ani nie je prav­de­po­dob­ný, vyhlási cirkev za zjavenie. Jedna ťažkosť sa nahradí druhou. Zjavenie je také nedokázateľné ako panenstvo Panny Márie a jej počatie zo svätého ducha.

Deizmus predstihuje kresťanské náboženstvo tým, že nemá tieto početné vymyslené trápne články viery, ktoré šokujú rozum alebo urážajú našu humánnosť. Deistická viera je čistá a veľmi jednoduchá. Verí v boha a to je všetko. Uctieva rozum ako najcennejší dar boha človeku a ako možnosť uvažovať o moci, múdrosti a dobrotivosti stvoriteľa pri jeho diele; spolieha sa na jeho ochranu na tomto aj druhom svete; vyhýba sa všetkým opovážlivým vieram a odmieta zjavenia ako fabulózne ľudské výmysly.

---

Autor: Thomas Paine.

Záver prekladateľa: Načo deizmus, keď sme si zvykli na ateizmus?

Preložil a upravil Rastislav Škoda.

Prameň: Thomas Paine, Of The Religion of Deism Compared With the Christian Religion, Deism Compared to Christianity, World Union of Deists.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 112 v piatok 26. mája 2017.