Paul Kurtz, 21. 12. 1925 – 20. 10. 2012

Paul Kurtz, zakladateľ a dlhoročný predseda Rady pre skep­tické hľa­da­nie, Rady pre se­ku­lár­ny hu­ma­nizmus a Centra pre hľa­da­nie, umrel vo veku 86 rokov.

Bol jednou z najvplyvnejších osobností hu­ma­nis­tic­ké­ho a skep­tic­ké­ho hnutia od 60. rokov mi­nu­lé­ho sto­ro­čia do prvého de­sať­ro­čia 21. sto­ro­čia. Medzi jeho naj­zná­mej­šie diela patria časopisy Skeptical Inquirer pre skep­ti­kov, Free Inquiry pre se­ku­lár­nych hu­ma­nistov a ne­zá­vislé vy­da­va­teľ­stvo Pro­me­theus Books.

Mladosť

Paul Kurtz sa narodil 21. decembra 1925 Martinovi a Sarah Kurtzovým v Ne­war­ku, New Jersey. Krátko študoval na Washington Square College of New York Uni­ver­sity, kým sa vo veku 19 rokov na vrchole 2. sve­to­vej vojny prihlásil do ame­rickej armády. Zúčastnil sa na po­rážke Nemcov pri ich poslednom pokuse zvrátiť výsledok vojny Ardenskou ofen­zí­vou a bol členom jed­not­ky, ktorá oslo­bo­di­la kon­cen­tračný tábor v Dachau pri Mní­cho­ve. De­mo­bi­li­zo­va­ný bol 18 mesiacov po konci vojny a vrátil sa k štúdiám na Newyor­skej uni­ver­zi­te (New York University.)

Na NYU študoval filozofiu u Sidney Hooka, ktorý sám bol od­cho­van­com prag­ma­tic­kého fi­lo­zo­fa Johna Deweya. Fi­lo­zo­fia Deweya a Hooka, preukazne naj­väč­ších ame­rických mysli­te­ľov v hu­ma­nis­tickej tra­dí­cii, hlboko ovplyvnila Kurtzovo myslenie a ko­na­nie. Štúdium ukončil v roku 1948 a Ph.D. vo fi­lo­zo­fii získal v roku 1952 na Co­lum­bij­skej uni­ver­zi­te (Columbia University).

Akademická kariéra

V rokoch 1952 – 1959 učil filozofiu na Trinity College, v rokoch 1961 – 1965 na Union College. Súčasne prednášal aj na New School for Social Research. V roku 1965 prešiel na no­vo­za­lo­že­nú State University of New York (SUNY) at Buffalo. Za guvernéra Nelsona Rockefellera táto univerzita rozvinula agresívny program získať výborných mladých akademikov pre svoje fakulty. Kurtz sa tu stal profesorom filozofie a ostal tu až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1991. Svoj záujem sa sústreďoval na metódy objektívneho hľadania a na históriu americkej filozofie. Prispel podstatnou kapitolou „Americká filozofia“ do vplyvného prvého vydania zborníka „Encycklopedia of Philosophy“ (1967), vydaného Paulom Edwardsom. Napísal dve rozsiahle antológie o americkej filozofii a svoje hlavné vedecké diela Decision (Rozhodnutie) a Condition of Man (1968 – Ľudský údel).

Humanistické hnutie

Koncom 60. rokov minulého storočia sa vydal na cestu, ktorá mala preňho znamenať viac ako jeho filozofická kariéra – za­po­jil sa do hu­ma­nis­tic­kého hnutia. Bol menovaný vy­da­va­te­ľom časopisu The Humanist, vydávaného Americkou humanistickou asociáciou (AHA), v tom čase jedinou významnou ateistickou organizáciou. Novo nasmeroval tento časopis tým, že ho urobil útočnejším v oblasti kritiky náboženstva, a že používal agresívne metódy na získanie odberateľov. Je isté, že The Humanist nebol nikdy čítanejší a vplyvnejší ako za Kurtzovho redaktorstva; ostré pracovné metódy však vyvolali rozpory v redakčnej a vydavateľskej rade. V roku 1978 sa Kurtz vzdal vydávania The Humanist a rozišiel sa s AHA; práve v tom roku sa AHA presťahovala zo San Franciska do Amherstu, N.Y., kde ostala až do presťahovania do Washingtonu, D. C. v roku 2000.

Kurtz bol viac ako štvrť storočia veľmi vplyvnou osobnosťou v orga­ni­zá­cii IHEU (Inter­na­tio­nal Humanist and Ethical Union), ce­lo­sve­to­vej sieti ná­rod­ných hu­ma­nis­tic­kých orga­ni­zá­cií, za­lo­že­nej v roku 1952 v Amster­dame. Členom jej výkonnej rady sa stal v roku 1969 a spo­lu­pred­se­dom bol v rokoch 1986 – 1994. V tom čase bol hostiteľom 10. svetového kongresu humanistov na SUNY-Buffalo v roku 1988.

Kurtzom založené organizácie

Najlepšie poznať Kurtza cez jeho dielo, cez organizácie, ktoré založil a viedol.

V roku 1969 založil Prometheus Books, ziskové vydavateľstvo a viedol ho tak, že sa čoskoro stalo v oblasti skep­ti­cizmu a hu­ma­nizmu do­mi­nu­jú­cim. Od založenia vydalo viac ako 2 500 titulov naj­roz­lič­nej­šie­ho druhu. Dôležitými míľnikmi bolo v roku 1998 získanie väčšiny akcií vedeckého vydavateľstva Humanities Press Inter­na­tio­nal, z čoho vznikla v Prometheovi sekcia Humanity Books a v roku 2005 založenie sekcie Pyr pre sci-fi a fantastické témy. Teraz vedie vydavateľstvo Paulov syn Jonathan. Jeho zásluhou si zachovalo nezávislosť v čase, keď ohromný počet nezávislých vydavateľstiev skrachoval alebo bol pohltený globálnymi vy­da­va­teľ­stvami.

S menom Paula Kurtza sú nerozlučne spojené tri neziskové organizácie, založene v Buffale a neskôr prenesené do Amherstu, N.Y., a to Rada pre skeptické hľadanie, Rada pre sekulárny humanizmus a Centrum hľadania.

Kurtz a iní založili prvú organizáciu na svete, venujúcu sa len vedeckej kritike paranormálnych vyhlásení v apríli 1976 na konferencii v SUNY-Buffalo, ktorej sa zúčastnili o. i. spisovateľ Isaac Asimov, matematik a spisovateľ Martin Gardner, ako aj estrádny magik James Randi. Pôvodný siahodlhý názov organizácie bol Committee for the Scientific Investigation of Claims of the Paranormal, Rada pre vedecký prieskum paranormálnych vyhlásení a stal sa bežným skratkou CSICOP, ktorá začala vydávať časopis Zetetic, premenovaný na Skeptical Inquirer; vychádza dvojmesačne. Už v prvých rokoch svojej existencie motivoval CSICOP zakladanie miestnych skupín skeptikov po Spojených štátoch amerických a dnes to robí po celom svete. V roku 2006 skrátil svoje pomenovanie na Rada pre skeptické hľadanie, aby zdôraznil, že mu ide aj o verejné pochopenie vedy, medicínu a duchovné zdravie.

Za dva roky po rozchode s AHA založil Kurtz výraznejšie ne­ná­bo­žen­skú orga­ni­zá­ciu CODESH, Council for Democratic and Secular Humanism, Radu pre demokratický a sekulárny humanizmus. Slovo „demokratický“ bolo pridané na dôkaz opozície skupiny voči ko­mu­nis­tic­ké­mu to­ta­li­ta­rizmu. Bolo to potrebné, pretože predstava ne­teizmu sa vtedy v mysliach mnohých ľudí sto­tož­ňo­va­la s ko­mu­nizmom. Prvým činom novej organizácie bolo vydanie Deklarácie sekulárnych humanistov, pozičného dokumentu, ktorý podpísalo 57 významných aktivistov a akademikov, o čom vyšiel článok v New York Times. Rada začala súčasne vydávať časopis Free Inquiry, ktorému bol Kurtz vydavateľom aj redaktorom, a ktorý sa rýchlo stal najuznávanejším a najčítanejším humanistickým časopisom v USA; vychádza ako dvojmesačník. V roku 1996 – ako odpoveď na pád európskeho komunizmu – sa skrátil názov na Radu pre sekulárny humanizmus. Rada udržiava sieť ne­zá­vis­lých miestnych skupín.

V roku 1991 sa Kurtzove skeptické a humanistické organizácie presťahovali z Buffala do Amherstu, N.Y. a Kurtz tu založil aj tretiu veľkú neziskovú organizáciu – Centrum hľadania. Pôvodne určené na koordináciu humanistických a skeptických aktivít stalo sa Centrum samostatnou právnou organizáciou pre činnosti od produkcie časopisov po výplatné listiny spolupracovníkov v najširšom kultúrnom a intelektuálnom kontexte. Okrem hlavného stanu na univerzitnej pôde v Amherste, ktorý Kurtz rozšíril na 35 000 štvor­co­vých míľ, vzniklo viac ako 50 filiálok Centra v iných mestách USA a na celom svete, pracujúcich podľa rozličných operačných spôsobov. Z trans­na­cio­nál­ne­ho centra v Amherste sa organizuje rad výchovných programov, vrátane programu pre masterskú hodnosť v spolupráci s univerzitou v Buffale. Jeho vedecká knižnica obsahuje najväčšiu zbierku humanistickej, skeptickej a príbuznej literatúry.

Ceny a vyznamenania

Paul Kurtz dostal početné ceny a vyznamenania. V roku 1992 bol menovaný za člena Americkej asociácie pre pokrok vo vede. V roku 2000 dostal na 2. svetovej racionalistickej konferencii v Trivandrume v Indii Medzinárodnú racionalistickú medailu. V roku 2001 dostal na SUNY-Buffalo medailu Charlesa P. Nortona, čo je najvyššia cena, ktorú táto univerzita udeľuje. V roku 2009 dostal od Centra pre hľadanie za ce­lo­ži­vot­né dielo Cenu Eupraxsopher a od National Capital Area Skeptics cenu Philipa J. Klaasa. V roku 2010 dostal za ce­lo­ži­vot­né dielo medailu TAM, The Amazing Meeting, od James Randi Educational Foundation.

Publikácie

Paul Kurtz vydal a napísal viac ako 50 vedeckých a populárnych kníh. Medzi najznámejšie patria Exuberancia: Filozofia šťastia (1977); Zakázané ovocie – Etika humanizmu (1988); Eupraxophy: Život bez náboženstva (1989); Trans­cen­den­tál­ne po­ku­še­nie: Kritika náboženstva a pa­ra­nor­mál­na (1991); Nový skep­ti­cizmus: Hľa­da­nie a spo­ľah­li­vé pozna­nie (1992) a Čo je sekulárny humanizmus? (2006). Jeho diela boli preložené do 60 jazykov. Okrem kníh napísal vyše 800 esejí, vrátane úvodníkov do takmer každého čísla Free Inquiry od založenia v roku 1980 do roku 2009.

Kurtz bol aj najplodnejším tvorcom pozičných dokumentov. Keď sa pridal do hu­ma­nis­tic­kého hnutia, bolo silne ovplyv­ne­né Hu­ma­nis­tic­kým mani­festom z roku 1933. Napísané a pod­pí­sané unitárskymi kňazmi (s po­zo­ru­hod­nou výnimkou signatára Johna Deweya) jed­no­značne sme­ro­va­lo k hu­ma­nizmu ako novému ná­bo­žen­stvu. Podľa Kurtzovho názoru bola potrebná sekulárnejšia formulácia. Ako vydavateľ Humanistu rozpútal kampaň za nový a výraznejší Manifest a v roku 1973 bol uverejnený Manifesto II, zostavený Kurtzom a jeho spo­lu­pra­cov­ní­kom Edwinom H. Wilsonom. Ak pred­chodca bol nábožný, Manifesto II vyslovene odmieta religiozitu. Nasledujúca pasáž je ukážkou Kurtzovho štýlu:

„Niektorí humanisti si myslia, že máme reinterpretovať tradičné náboženstvá a dať im zmysel prislúchajúci dnešnej situácii. Takéto redefinície… udržujú pri živote staré závislosti a eskapizmus (únik z reality do nadprirodzena); ľahko vedú k tmárstvu a brzdia slobodné využívanie intelektu. Potrebujeme radikálne nové ľudské ciele.“

Manifesto II podpísalo 114 aktivistov a mysliteľov; už pri prvej publikácii a pritiahlo podpisy ďalších 261 významných ľudí. Jeho vydanie vyvolalo pozornosť svetových masmédií a napríklad aj úvodník na prvej strane The New York Times.

Už menovanú A Secular Humanist Declaration (Dekla­rá­ciu se­ku­lár­neho humanistu – 1980) napísal Kurtz sám. Posky­to­va­la se­ku­lárne inter­pre­tá­cie ideí manifestu II, ale zdô­raz­ňo­va­la potrebu založenia vyslovene ne­ná­bo­žen­ských hu­ma­nis­tických inšti­tú­cií, blízkych, ale odlišných od tých v širšom hu­ma­nis­tic­kom hnutí, ktoré obsahovalo aj re­li­gióznych, aj ne­re­li­gióznych hu­ma­nistov.

Koncom 90. rokov minulého storočia pristúpil Kurtz k vypracovaniu následného dokumentu. Pôvodne plánoval nazvať ho Manifestom III, mysliac si, že má na to právo ako posledný žijúci spo­lu­autor Manifestu II. Keď sa však Ame­rická hu­ma­nis­tická aso­ciá­cia do­vo­lá­va­la, že je ma­ji­teľ­kou tohto názvu, pre­me­no­val ho na Hu­ma­nistický ma­ni­fest 2000. (Jeho preklad bol uve­rej­ne­ný už v 11. čísle Zo­ši­tov hu­ma­nistov z no­vem­bra 1999 – pozn. prekl.)

Humanistický manifest 2000: Volanie po novom pla­ne­tár­nom hu­ma­nizme vyšiel v roku 2000 s okolo 200 podpismi. Mal dĺžku knihy, bol ďaleko dlhší ako predošlý Manifest a obsahoval Kurtzovu plnú víziu humanizmu v planetárnom rozsahu, presahujúcu národné a etnické identity. Odmietal náboženstvo a dovolával sa vedeckého pohľadu na svet a slobody myslenia; navrhoval občanmi volený svetový parlament, medzinárodný súd, globálne environmentálne inštitúcie, nový medzinárodný systém daní a pomoc rozvojovému svetu. Tieto inter­na­cio­na­lis­tické obsahy vy­vo­lali vážne kontro­verzie v hu­ma­nis­tickom hnutí.

Hlavné sporné argumenty

Kurtz sústavne tvrdí, že morálnosť sa má zakladať na ľudskom rozkvete a šťastí, nie na nadprirodzených zjaveniach. Absolútnu prioritu pripisuje osobnej slobode v silnej demokracii. Jeho etika je primárne uti­li­ta­ris­tická, ale jeho uti­li­ta­rizmus silne zmierňuje uznávanie základných slobôd. Už v roku 1969 napísal, že:

„…sú dva základné a minimálne princípy, ktoré môžu špe­ciál­ne cha­rak­te­ri­zo­vať hu­ma­nizmus. Prvým je od­mie­ta­nie akej­koľ­vek nad­pri­ro­dze­nej kon­cep­cie vesmíru a predstavy, že človek má v prírode nejaké pri­vi­le­go­va­né postavenia. Druhým je uznanie, že etické hodnoty sú ľudským výtvorom a bez ľudskej skúsenosti nemajú nijaký zmysel.“

Opakovane charakterizoval sekulárny humanizmus menej ako rad mo­rál­nych a fi­lo­zo­fic­kých pred­pi­sov a skôr ako návod na proces etického hľadania.

Začiatkom druhej polovice 80. rokov minulého storočia veľmi ovplyvnili Kurtzovo myslenie a písanie dve ďalšie idey. Prvou bolo jeho rastúce ponímanie hu­ma­nizmu ako ne­vyhnut­ne pla­ne­tár­neho javu. Tvrdil, že ak hlavné problémy kon­fron­tu­jú­ce ľudstvo, majú globálny rozsah, tak si vyžadujú trans­na­cio­nál­ne riešenia. Tento názor sprevádzal presvedčivý koz­mo­po­li­tizmus, ktorý považuje tradičné ná­bo­žen­stvá a národné a etnické identity za archa­izmy, ktoré treba zavrhnúť, kde je to len možné.

Okrem toho vymyslel autoritatívnu odpoveď na otázku „Ak nie je se­ku­lár­ny hu­ma­nizmus ná­bo­žen­stvo, čím je?“ Jeho riešením bolo razenie nového slova, eupra­xo­fie. Má grécky koreň a myslí sa ním „dobré vedomie a jeho prax v správaní sa“. Mal na mysli novú kategóriu in­te­lek­tu­ál­nych a mo­rál­nych systémov pre nie­ktoré sociálne potreby, dosiaľ zahrnutých do ná­bo­žen­stiev; ka­te­gó­riu, ktorá by to robila bez su­per­na­tu­ra­lizmu a bez au­to­ri­tár­stva. V roku 1989 to bolo obsahom knihy Eupraxophy: Život bez náboženstva. Nakoniec však tento výraz stratil stúpencov a dnes sa používa len zriedka.

Staroba

Hoci ho nahradil na poste prezidenta vydavateľstva Prometheus Books jeho syn Jonathan, Kurtz chodil denne kontrolovať chod neziskových organizácií, ktoré založil, ešte dlho po svojej osem­de­siatke. Po roku 2006 sa postupne začal proces nástup­níctva a v roku 2008 prevzal pre­zi­den­tstvo všetkých troch organizácií právnik a filozof Ronald A. Lindsay, ktorého na tento post osobne vybral Kurtz. V roku 2009 sa stal pred­se­dom správnej rady investičný dozorca Richard Schroeder a Kurtz dostal titul emeritného predsedu. 18. mája 2010 rezignoval Kurtz na všetky svoje posty v ne­zisko­vých orga­ni­zá­ciách, ale kan­ce­lá­ria bola preňho otvorená, kedy­koľ­vek chcel.

Koncom roku 2010 oznámil Kurtz založenie novej organizácie, Inštitútu pre vedu a ľudské hodnoty. Vydal nový dokument v štýle ma­ni­festov, a to Neo­hu­ma­nis­tické kon­šta­to­va­nie se­ku­lár­nych princípov a hod­nôt, so 150 podpismi a ohlásil vydávanie nového časopisu, štvrť­roč­níka The Human Prospect.

Záver

V poslednej tretine 20. storočia Kurtz veľmi prispel k vytvoreniu amerického a svetového humanistického hnutia. Bol výnimočný organizátor, zodpovedný za sociálne zameranie nereligióznych Američanov pred príchodom tzv. novoateistického hnutia v polovici 2000-ich rokov. Rozličnosťou vibrujúca skeptická komunita, počítajúca tucty miestnych a národných organizácií, by asi vôbec neexistovala – celkom iste by nemala dnešnú formu – keby Kurtz nebol založil prvú modernú skeptickú organizáciu, CSICOP. Jeho najtrvalejším dedičstvom ostane Centrum hľadania, ktoré je naďalej najväčšou, najaktívnejšou a finančne najsilnejšou organizáciou.

---

Prameň: Anonym, Paul Kurtz 21.­12.­1925­–­20.­10.­2012, Free Inquiry, 27. 10. 2012.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 94 v stredu 31. októbra 2012.