8. decembra 2015 otvoril pápež František bronzové dvere baziliky sv. Petra a zahájil mimoriadny svätý rok milosrdenstva vyhlásením, že v katolíckej cirkvi viac platí súcitná láskavosť ako moralizovanie. Už o pár mesiacov po svojom zvolení povedal vetu, ktorá ohromila katolícky svet: „Kto som, aby som súdil?“ Stalo sa to pri rutinnej tlačovej konferencii na palube pápežského lietadla v júli 2013, keď sa ho jeden novinár spýtal, čo si myslí o homosexuálnych kňazoch pracujúcich vo Vatikáne.
„Ak je niekto homosexuál a v dobrej vôli hľadá Boha, kto som, aby som súdil?“ odvetil pápež.
Týchto päť slov sa stalo Františkovým dosiaľ najmocnejším vyhlásením. Vracia sa k nemu vo svojej poslednej knihe Meno Boha je milosrdenstvo, ktorá obsahuje rozhovory s vatikánskym novinárom Andreom Torniellim. Keď prišla reč na milosrdenstvo, Tornielli spomenul pápežovu chýrnu vetu.
Pápež mu vysvetlil, že táto veta je len parafrázou (voľným výkladom) učenia katolíckej cirkvi od stáročí: že hoci homosexuálne akty sú vo svojej podstate „neusporiadané“, a teda ťažký hriech, lesby a gejov musíme prijímať s porozumením, rešpektom a citom. Zdôraznil, že sexuálna orientácia je len jeden aspekt ľudského života a podstaty. (Veľmi ťažko mi padne uveriť tomuto údaju o minulosti učenia morálky.)
V knihe sa píše: „Pred všetkým ostatným patrí naša pozornosť jednotlivcovi, a to v jeho celku a so všetkou dôstojnosťou. Ľudí neslobodno definovať len podľa ich sexuálnych orientácií. Nezabúdajme, že Boh miluje všetky svoje stvorenia a všetci sme teda adresátmi jeho nekonečnej lásky.“ (Čo na to povie 60 miliónov utečencov pred vojnami, diktatúrami a prírodnými katastrofami?)
Ochota pápeža hovoriť o tejto téme a dokonca aj stretnúť sa s členmi LGBT sa skoro spoznala ako znak zmeny tónu v posolstve katolíckej cirkvi – preč od reči kultúrnych vojen a hore sa k cirkvi plnej milosrdenstva a súcitu s chudobnými. Potom prišla na rad otázka, ako sa majú chovať veriaci voči svojim lesbám a gejom. Ako sa pápež zachová ku katolíckemu gejovi, ktorý bude chcieť ísť na spoveď?
Pápež: „Páči sa mi, ak gej príde na spoveď a priblíži sa k Bohu, keď sa spolu modlíme. Môžete im odporúčať modliť sa, ukázať im svoju dobrú vôľu, ukázať im cestu a na kuse cesty ich sprevádzať.“
Na chýrnej vete ma nezarazil len jej nevyslovený vzťah špecificky k homosexualite, ale všeobecne k učeniu katolíckej morálky. Pretože:
- Nepovedal Ježiš svojim učeníkom: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal (Mt 28, 19 a 20)? Neplatí tento príkaz pre dnešných kňazov?
- Nepovedal Ježiš osobitne Petrovi: „Dám ti kľúče nebeského kráľovstva a čokoľvek by si zviazal na zemi, bude zviazané aj na nebi; a čokoľvek by si rozviazal na zemi, bude rozviazané aj na nebi (Mt 16, 19)? Nie je pápež ako nástupca Petra najvyšším rozhodcom vo veciach katolíckej morálky?
- Neexistuje dogma o pápežovej neomylnosti, keď hovorí ex cathedra (ako učiteľ) o veciach viery a mravov? Môže sa pápež takto jednoducho zbaviť svojej povinnosti mať v diskusii rozhodujúce slovo?
- Biblia jednoznačne zatracuje homosexualitu.
Samozrejme existuje ateistický postoj k týmto problematickým faktom.
Ad 1. Veľkí ľudia, napríklad Gándhí, vyslovili nesúhlas s evanjelizáciou formou vysielania misionárov z povolania do vzdialených zemí v iných svetadieloch, aby tam hlásali niektorú z dnešných foriem kresťanstva, ako to nedávno robili slovenskí misionári na Kamčatke. Neprajem si šírenie islamu v Európe, ale ani šírenie katolicizmu v Indii alebo evanjelikalizmu v Brazílii. Pápež František upustil zatiaľ od úradnej výzvy židov vo veľkopiatkovej omši, aby konvertovali, ale mal by v tejto veci urobiť viac, keď vidí, že mnohé náboženské spoločenstvá sa už desaťročia sekularizujú.
Ad 2 a 3, pretože ide v podstate o to isté: Ježišovo učenie majú katolíkom vykladať kňazi vo svojom postavení ako nevyhnutní sprostredkovatelia medzi Bohom a ľuďmi. Myslím si, že pravdu majú skôr protestanti, ktorí túto sprostredkovateľskú funkciu svojich kňazov nepoznajú. Vrcholom centralizácie katolíckej cirkvi sa stalo vyhlásenie dogmy o pápežovej neomylnosti na Prvom vatikánskom koncile r. 1870, ktoré vyvolalo odštiepenie starokatolíckej cirkvi od Ríma.
Ad 4. Biblia zakazovala aj zobrazovanie Boha maľbou alebo sochou, jedenie bravčového mäsa a i., čo dnes už neplatí. Bude sa dať dogma o neomylnosti jednoducho zrušiť?
Chýrna veta vyvolala nádeje, ale nakoniec sklamania. Pápež sa stal ikonou tolerancie a ľudskosti. Nikto mu však dosiaľ otvorene nepoložil rozhodujúcu otázku, či katolícka cirkev bude hľadať a ako nájde spôsob, ako odvolať dogmu o neomylnosti, čo jediné umožní v sekularizovanej spoločnosti prepotrebnú revíziu cirkevného učenia o sexuálnej morálke. Očakávalo sa to od jesennej synody 2015 o rodine, ale tam prehrala nielen menšina pokrokových biskupov, ktorí sa zasadzovali za konkrétne reformy, ale aj pápež František, ktorý od svojho zvolenia príjemne prekvapoval nielen svojím sociálnym cítením, ale najmä liberálnymi názormi. No viaceré jeho výroky vyvolali klamné očakávanie, že učenie cirkvi by sa mohlo prispôsobiť menlivému duchu času, prípadne názoru väčšiny.
Predpokladám, že mnohí katolíci od jednoduchých farníkov po vrcholnú hierarchiu majú odpoveď na Františkovu zmätenú otázku, kto je. Je hlava katolíckej cirkvi. Má poverenie súdiť.
* * *
Po redakčnej úprave uverejnené pod nadpisom „Kto som, aby som súdil?“ v denníku Pravda č. XXVI/22 zo dňa 28. januára 2016, kde sa k článku rozvinula živá diskusia.
Autor: Rastislav Škoda.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 107 v nedeľu 31. januára 2016.