Čelíme dlhému radu hrozivých celosvetových výziev – globálne otepľovanie, vyčerpanie neobnoviteľných zdrojov, vojny o zdroje surovín, narastajúca nerovnosť príjmov, neúnosné medzinárodné dlhy, narastajúce násilie vo všetkých oblastiach života, militarizmus, nový americký imperializmus, reklamami živený konzumerizmus, kríza sociálneho štátu, úpadok robotníckych hnutí a združení, oživovanie náboženských fanatizmov, narastajúca intolerancia, komercializácia politiky, hanobenie klasického liberalizmu a socializmu, znižovanie počtu študentov venujúcich sa vedám a inžinierstvu, rast popularity postmodernizmu, náhrada vzdelaného umenia komerčnou popkultúrou atď.
Všetky tieto príznaky sú prejavy krízy modernej civilizácie. Tvárou v tvár voči nej možno zaujať jeden z dvoch postojov: tmársky alebo osvietenský. Tmársky sa bude odvolávať na spiatočnícke tendencie a navrhovať na riešenie menšie alebo vymyslené problémy ako potraty, eutanáziu či rovnopohlavné manželstvá, miesto veľkých a vážnych problémov ako vojna, hlad a intolerancia. Alebo bude presviedčať, že dôležité problémy sa dajú riešiť pomocou hotových návodov na použitie – či už náboženského rázu, že veď Boh pomôže, stačí pomodliť sa, alebo sekulárneho, napr. ponukou neoliberalizmu či globalizácie.
Tmári hľadia dozadu; zaviazaní špeciálnym záujmom a zmrazeným náboženským systémom majú obavy z pokroku. Na rozdiel od nich sú osvietení ľudia realisti: akceptujú fakty a s nádejou očakávajú výsledky nových výskumov vo vede, technológii a myslení. Osobitne sú si vedomí toho, že každý sociálny problém má morálnu stránku. Vedia, že etika nemôže byť zmrazená v stave spred troch tisícročí, ani v nijakom inom, čo aj čerstvejšom. Každé nové štádium historického vývoja vytvára svoje vlastné problémy, volajúce po originálnom etickom myslení a rozhodovaní, napríklad, či je prípustné bombardovať civilné obyvateľstvo, či zavádzať demokraciu násilím, či pokračovať vo výrobe áut-hltačov benzínu, či používať mučenie, či zvyšovať bezpečnosť na úkor občianskych slobôd, či podporovať náboženské školy, či znižovať dane na úkor sociálnych služieb atď.
Tmári, napríklad, popierajú, že životné prostredie sa prudko zhoršuje emisiami tovární a áut; niekedy to pripúšťajú, ale nerobí im to starosti, lebo necítia občiansku spoluzodpovednosť, sú morálne bezcitní a niekedy veria, že koniec sveta je aj tak blízky. Osvietenci zastávajú nutnosť zníženia emisií skleníkových plynov daňovým systémom a zvýšením energetickej účinnosti novými modelmi automobilových a iných benzínových motorov. Tmári chcú potierať miestny terorizmus štátnym terorizmom, kým osvietenci navrhujú elimináciu koreňov skupinového terorizmu, napríklad cudziu okupáciu.
V tejto eseji chcem ukázať, že všetky globálne problémy sú sociálneho charakteru; že pri ich riešení nám nepomôžu klasické morálne filozofie, pretože neberú ohľad na spoločnosti; že ich vyriešime len pomocou vedy a technológie, ale pri dodržaní odôvodnených morálnych noriem, schopných inšpirovať morálne cítenie a prosociálne politické akcie.
Systémová povaha globálnych problémov
Politická vôľa je síce pre riešenie sociálnych problémov potrebná, ale sama nestačí: vyžadujú sa aj vedomosti a vášnivý záujem. Osobitne dôležité je vedieť, kto čo potrebuje a ako sa mu to najlepšie dá poskytnúť. Príklad: Nasýtiť hladných dodávkou darovaných potravín vyrieši núdzový stav, ale dlhodobo je to kontraproduktívne, pretože to ruinuje miestnch roľníkov, ktorých produkty nemôžu konkurovať zadarmo z neba padajúcemu jedlu. Vedomosti technických odborníkov zvyčajne nestačia na prístup k sprievodným sociálnym problémom: pretože zakaždým, keď niečo robíme pre jedných, dotýkame sa situácie druhých a základné pravidlá, ktoré upravujú koexistenciu ľudí, sú morálne a legálne princípy typu reciprocity a nápomoci iným aj vtedy, ak sa nedá čakať nijaká odmena za poskytnutú pomoc.
Sociálne otázky sú vždy praktický problém, týkajúci sa najmenej dvoch ľudí. Vyskytujú sa vo všetkých veľkostiach: mikrosociálne, ako manželské spory, morálna bezcitnosť, vražda; mezosociálne, ako chudoba, segregácia, terorizmus; a makrosociálne, ako zaostalosť celej oblasti, globálne otepľovanie, vojna. Nech je rozsah sociálneho problému aký veľký, zakaždým postihuje nejaký sociálny systém, ako je rodina, podnik, štát, blok štátov alebo celé ľudstvo. A riešenia sociálnych problémov po jednom zvyknú zlyhať práve z toho dôvodu, že tieto otázky sú systémové, niektoré dokonca celosvetové.
Okrem toho, že bývajú rozličného rozsahu, sociálne problémy majú spravidla početné zložky: environmentálne, biologické, ekonomické, politické, kultúrne a osobitne morálne. Aj keď je niektorý aspekt výraznejší ako iné, tie iné tu sú. Napríklad vojna je politický proces, ale má nepolitické dôsledky typu plytvania prírodnými zdrojmi a strát na životoch; spôsobuje škody na súkromnom vlastníctve a kultúrnych hodnotách; obmedzuje ľudské práva a narušuje civilné sociálne systémy a spoločenské siete od rodiny po univerzitu.
Keďže sociálne problémy všetkých veľkostí postihujú nielen jednotlivcov, ale celé systémy, treba k nim pristupovať skôr systémovo ako po jednom. Osobitne je to dôležité pri problémoch, ktoré majú široký rozsah. Napríklad ekonomická zaostalosť vyžaduje reformy rozličného druhu: ide o rozdelenie bohatstva, verejné zdravotníctvo, školstvo, politickú participáciu. Preľudnenie, degradácia životného prostredia, rabovanie nerastného bohatstva, globálne otepľovanie a imperializmus tvoria tiež jeden taký systém – a zhoršenie každej jednej jeho komponenty prispieva k zhoršeniu druhej komponenty.
Z toho vyplýva, že ani jeden z týchto problémov nemožno úspešne riešiť oddelene od druhých. Lesy nemožno chrániť bez obmedzenia výrubu a majiteľov lesov treba prinútiť, aby zalesňovali. A ani to nestačí. Keďže emisie skleníkových plynov poškodzujú lesy, treba súčasne riešiť aj problém globálneho otepľovania. Musíme sa naučiť recyklovať suroviny a používať vo veľkom náhradné materiály a iné zdroje energie. Samozrejme, treba limitovať populáciu, aby sa znížilo využívanie prírodných zdrojov a hlavne intenzita sporov, ktoré pri tom vznikajú. Účinná kontrola pôrodnosti sa však nedá dosiahnuť bez zvýšenia úrovne žitia a alfabetizácie, čo vyžaduje, aby sa venovalo viac prostriedkov na sociálne potreby ako na zbrane. Toto nám v zápätí pripomína iné príbuzné a akútne sociálne problémy: násilenstvá, sociálnu nespravodlivosť, politickú bezbrannosť a nevedomosť.
Musíme konštatovať, že ľudstvo čelí celému systému globálnych sociálnych výziev. Keďže ide o systém, treba k nemu pristúpiť systémovo a nie individuálne. Ani jeden z problémov, ktoré ho tvoria, nemožno účinne zasiahnuť bez súčasného zaoberania sa aj inými problémami. Perspektívne treba riešiť všetko, ale postupne, nie momentálne. Potrebujeme reformu, nie revolúciu, pretože násilie je časťou problému.
Dva prístupy
Globálne problémy sa nedajú riešiť pomocou bežných vedomostí, pretože sú to príliš veľké a komplexné systémy, ťažké aj na pochopenie. A nepomôže tu ani jedna z tradičných ideológií, keď už len z toho dôvodu, že tieto boli formulované storočia pred rokom 1492, keď sa svet stal systémom a dávno predtým, ako sa objavila moderná veda a technológia. Napríklad svetové náboženstvá nijako nevyzývajú na ochranu prostredia a ekonómovia slobodného trhu sa nikdy a nikde nestarajú o práva robotníkov.
Na druhej strane vedci a odborníci môžu pomôcť pri riešení sociálnych problémov. Manažéri rybárstva vedia určiť maximálnu hranicu výlovu, ktorá neohrozí stav rýb, epidemiológovia vedia vypočítať kritický počet chorých, pri ktorom sa infekčná choroba stáva epidémiou, vojenskí experti vedia, že bombardovanie civilných cieľov je kontraproduktívne – ako dodatok k tomu, že je nemorálne a ilegálne.
Vcelku existujú dva prístupy k štúdiu a riešeniu makrosociálnych problémov:
Kontrast medzi týmito dvomi prístupmi k súčasným megasociálnym problémom pripomína zraz medzi zástancami a protivníkmi „ancien régime“ (starej vlády šľachty) v Európe a Amerike v 18. storočí. Sú tu však dva veľké rozdiely. Po prvé sú naše problémy oveľa vážnejšie a rozšírenejšie, ako tie, ktorým čelili Voltaire, Diderot, Adam Smith, Franklin, Jefferson a im podobní, a síce nielen pretože naše problémy sú planetárne, ale aj pretože dnešní tmári majú k dispozícii zbrane hromadného ničenia a klamania, a to ešte nehovoríme o transnacionálnych korporáciách.
Druhý veľký rozdiel je v tom, že dnes máme k dispozícii zbrane, ktoré ľudia osvietenstva nemali. Nové možnosti vytvárajú pokročilá veda a výkonné technológie, vrátane sociálnych technológií, ako aj efektívne demokratické inštitúcie a združenia. Pri vytváraní sociálnych postupov môžeme požiadať o pomoc demografov, epidemiológov, inžinierov, manažérov, ba niekedy aj voči ľudu priateľských ekonómov.
V politických demokraciách sa usporadúvajú voľby a je možné mobilizovať nevládne organizácie miesto vyjdenia do ulíc a demolácie dnešných obdôb väzenia Bastily. A nakoniec: niektorí súčasní filozofi sú citliví na sociálne problémy a nepotrpia si na religiózne dogmy, takže môžu prispieť k verejnej diskusii o morálnych problémoch a ich politickom riešení.
Otázka hodnôt
Axiológia, teória hodnôt, sa zaoberá povahou hodnôt. Tradičný názor vraví, že hodnoty existujú len osebe, že sú úplne odpútané od faktov, teda nezávislé od ich vedeckého štúdia. Tento názor si privoláva nasledujúce námietky.
Po prvé, hodnoty nie sú len jednoduché vnútorné vlastnosti, sú to komplexné a relacionálne vzťahy: organizmus A pripisuje hodnotu B (pozitívnu alebo negatívnu) činiteľovi C za okolností D. Zmeňte hodnotiaceho, predmet hodnotenia alebo okolnosti – a hodnota sa zmení. Táto analýza nerobí všetky hodnoty subjektívnymi, odvislými skôr od intuície či dogmy ako od úvahy alebo skúsenosti. Ukazuje len, že hodnoty sú relacionálne a situačné vlastnosti. (Pozor, povedal som relacionálne vo vzťahu k vnútorným, vlastným vlastnostiam, nie relatívne či odvislé od kultúry. Existujú aj všeobecné hodnoty ako dobro alebo mier.)
Po druhé som toho názoru, že hodnoty sú skôr životné fakty ako ideálne objekty. Majú tú zvláštnosť, že všetky podliehajú premysleným činom. Niekto sa dopúšťa činu A, pretože hodnotí A ako také, alebo pre niektoré dôsledky práve tohto A. Napríklad niekto pláva, aby sa dostal na druhý breh, niekto kvôli cvičeniu a iný pre potešenie z plávania. To isté platí pre nečinnosť: niekto sa zdrží činu A, pretože to môže ľahko mať neželané dôsledky.
Po tretie a s dôrazom tvrdím, že hodnotenie zásadných záležitostí sa deje najlepšie v svetle spoľahlivých poznatkov odborníkov. Biomedicínski odborníci sú najlepšie vyzbrojení na posúdenie terapií, manažéri a ekonómovia majú kompetenciu na posúdenie, ktorá obchodná stratégia bude najúspešnejšia a kriminálni sociológovia v spolupráci s právnikmi vedia predvídať, či určitá prevencia zločinnosti bude v určitej oblasti a v danom čase účinná.
Skrátka, pred vznikom života neexistovali vo vesmíre hodnoty. Ale prežívanie volá po hodnotení, či už jeho vyslovením alebo mlčky, pretože pre život sú určité veci potrebné, iné škodlivé a ešte iné indiferentné. Takže keď príde reč na organizmy, je údajná priepasť medzi činom a hodnotou filozofickým sebaklamom. A to, že religionisti a idealistickí filozofi umiestnili hodnoty do Platónovej ríše ideí, je klamstvo o skúsenosti; preto títo klamári odrádzajú od konštrukcie alebo rekonštrukcie hodnôt pomocou vedomostí odborníkov.
Väčšina vedcov a filozofov prijala so súhlasom princíp Maxa Webera, že veda nevyslovuje hodnotenia. Je na zasmiatie, že náboženskí fanatici tento princíp akceptujú a pridávajú tvrdenie, že keďže vedci ako takí nepoznajú hodnoty a ľudstvo sa bez nich nezaobíde, musia si vedci požičať hodnoty od náboženstva. Nedávny úvodník v Science (11. februára 2005) zašiel priďaleko, keď hlásal, že:
„Naša posledná skúsenosť“ – asi druhé volebné víťazstvo Busha v roku 2004 – „svedčí, že dimenzia hodnôt ostáva stále aktuálna a najlepšie jej prospieva dialóg medzi vedcami, náboženskými vodcami a etikmi o pokrokoch vo vede a ich vzťahu k náboženským a iným hodnotovým systémom.“
Takéto stanoviská ignorujú skutočnosť, že pred šesťdesiatimi rokmi významný sociológ R. K. Merton poukázal na skutočnosť, že vedecký výskum má svoj vlastný systém hodnôt a etos, ktorých podstatou je nestranné hľadanie objektívnej pravdy, podieľanie sa na zisteniach a organizovaný skepticizmus. Tieto hodnoty sa úplne líšia do náboženských hodnôt, ktorých základom sú ilúzie posmrtného života. Významnou vlastnosťou religionistov je, že nehľadajú nové objektívne pravdy; namiesto toho šíria všelijaké dogmy, napríklad dogmu o nemateriálnosti a večnosti mysle – ktorá zrejme protirečí základným postulátom kognitívnych vied. Horšie je, že keď sa dostanú k moci, usilujú sa presadiť svoje dogmy čo aj násilím.
V zásade neexistuje spor medzi vedou a hodnotami vo všeobecnosti. Miesto toho pretrváva konflikt medzi vedeckými a nevedeckými hodnotami, osobitne medzi hodnotami ktoréhokoľvek z desať tisíc náboženstiev, registrovaných v USA. To má za následok, že religionisti sa musia veľa učiť od vedcov, ale nemajú nič, čo by povedali konštruktívneho o vedeckom výskume alebo o vedeckej politike. A morálni filozofi robia dobre, keď spolupracujú s vedcami a diskutujú s nimi o otázkach teórie hodnôt. Presnejšie povedané: každá výpoveď o nejakej osobitnej hodnote sa musí zakladať na vedeckom dôkaze. Len tak sa dá vybudovať vedecká teória o hodnotách.
Etická komponenta
Veľké svetové náboženstvá nám ničím nepomôžu pri identifikácii a spracúvaní sociálnych problémov, pretože sú morálne zastarané. Napríklad vojna, chudoba a otroctvo nie sú v judeo-kresťanskej tradícii problémom, pretože Biblia tieto kalamity neodsudzuje. Židovstvo a kresťanstvo sú v podstate konzervatívne ideológie.
Tradičné morálne filozofie nepomáhajú pre niektorú z týchto dvoch alebo obidve príčiny: Prvá je, že všetky sa zameriavajú na individuálne problémy typu: „Čo mám robiť?“ Nepoznajú sociálne problémy (ako sexizmus, chudobu, imperializmus a vojnu), pretože ignorujú sociálne hodnoty (sociálnu spravodlivosť, sociálnu súdržnosť, internacionálnu koexistenciu). Druhá príčina je, že klasické etické teórie nevyužívajú vedu a technológie na riešenie, ba ani na identifikovanie žiadneho sociálneho problému. Potom sa niet čo čudovať, že ani jedna z nich nepomohla riešiť, ba ani len identifikovať žiadnu z globálnych výziev, ktoré moria ľudstvo.
Treba si uvedomiť, že ani jedna z troch najznámejších moderných morálnych filozofií – Humov emotivizmus, Kantov deontologizmus, Benthamov utilitarizmus – neradí, ako zladiť práva a povinnosti, ako motivovať ľudí, aby pomáhali druhým, ako zakladať alebo orientovať ústavy za účelom riešenia, či aspoň zmiernenia sociálnych ziel; ani jedna neradí, ako zlúčiť morálku s politikou tak, aby sa politika očistila a zlepšená pozitívne zapôsobila na morálku. Preto si myslím, že potrebujeme novú morálnu filozofiu, blízku vede a technológii – skrátka, potrebujeme vedeckú etiku.
Podľa tradičných teórií hodnôt a morálnych filozofií je myšlienka vedeckej etiky oxymoron, lebo etika sa zaoberá s tým, čo by malo byť a veda len s tým, čo je. Podľa tohto tradičného názoru platí, že neexistujú morálne pravdy, pretože neexistujú morálne činy; všetky morálne zásady a posudky sú subjektívno-emotívne, intuitívne alebo utilitárne. Okrem toho sú to vraj skôr dogmy ako testovateľné hypotézy.
Ja si myslím, že morálne pravdy existujú, pretože existujú morálne fakty. Morálny fakt je čin, resp. neuskutočnenie činu, ktorý sa dotýka blaha druhých. Morálny fakt je napríklad hladovanie uprostred nadbytku, fyzikálne násilie, politický útlak, nedobrovoľná nezamestnanosť, vojenská agresia, zámerne privodený kultúrny úpadok. Ich opakom je odstránenie hladu, tvorba pracovných príležitostí, vyriešenie konfliktu, politická účasť, mierová misia, šírenie kultúry.
Keďže existujú morálne fakty, musia existovať aj morálne pravdy. Tu je niekoľko prijateľných kandidátov: Zlaté pravidlo v ktorejkoľvek zo svojich početných verzií; „Život má byť radostný“; „Treba byť čestný“; „Nerovnosť je nespravodlivá“; „Luhať je zlé“; „Vykorisťovanie je nespravodlivé“; „Ukrutnosť je strašná“; „Altruizmus je chvályhodný“; „Slabý a mladý si zaslúži ochranu“; „Oddanosť dobru je správna“; „Učiť pravdu je cnosť“; „Len mier je lepší ako víťazstvo“.
Morálka nemá byť ani dogmatická, ani empirická; môže a mala by byť vedecká, a to v tom zmysle, že morálne normy môžu a majú byť predmetom rozumných diskusií; mala by byť kompatibilná s tým, čo sa na základe vedeckého výskumu vie o ľudskej povahe a sociálnom živote.
- V protiklade k tomu, čo učia utilitaristi a neoliberáli, recipročný altruizmus má v sociálnej vede pevné postavenie. Vedie k sociálnej spravodlivosti a súdržnosti, čím podporuje sociálnu harmóniu a pokrok. Okrem toho experimentálni ekonómovia a kognitívni neurológovia zistili, že v mozgoch, ktoré neboli skazené novoklasickou mikroekonómiou, dochádza k altruistickým rozhodnutiam.
- Na rozdiel od tradičnej pedagogiky zdôrazňuje jej súčasná nasledovníčka radosť z učenia. A dôsledne zavádza ako popud k učeniu miesto hrozenia a trestania odmenu a zadržanie odmeny. Táto zmena orientácie má dve príčiny. Prvá je, že bez ohľadu na učenie Luthera nie sme odsúdení znášať utrpenia, ale vieme sa zo života tešiť a máme na to právo. Druhá príčina je zistenie modernej psychológie a pedagogiky, že deti reagujú lepšie na odmenu, prípadne jej zadržanie, ako na trest. Obidve uvedené príčiny odmietajú mýtus spásy na podklade utrpenia.
- Biblia nás vyzýva, aby sme sa plodili a množili. Naproti tomu sekulárni humanisti vyzývajú k zodpovednému rodičovstvu. Upozorňujú, že je sociálne rozkladné aj ukrutné rodiť deti, ktoré majú malú nádej na riadny vývoj a dobrú výchovu, ktoré budú pravdepodobne nešťastné a bremenom pre spoločnosť. Humanisti vedia, že nechcené deti oveľa ľahšie upadnú do sietí zločinu ako chcené a ťažšie sa z nich stanú dobrí občania.
Kým tradičné morálne doktríny sa ukazujú tyranské, rozvratné a prekonané, vedecký morálny kód je v súlade s moderným životom; je oslobodzujúci, keďže je založený na objektívnej pravde. Je jasné, že vedecká pravda (či skôr jej uznanie) vás urobí slobodnými!
Vedecká ideológia?
Čo platí pre etiku, platí aj pre jej bezprostredného suseda, politickú ideológiu. No tradičný názor hovorí, že každá ideológia je nevedecká už z definície a má to platiť pre všetky súčasné ideológie, či náboženské alebo sekulárne. Podľa môjho názoru je však možné navrhnúť vedeckú politickú ideológiu, ktorá bude založená jednak na sociálnej vede, jednak na hesle: „Teš sa zo života a pomôž aj druhým, aby mali radostný život.“ Uvedomme si, že mnoho myšlienok, zapojených do konštrukcie moderného sociálneho štátu, patrilo vyslovene do ideológie odvodenej od sociálnych vied.
Pozrime sa len na sociálnu spravodlivosť. Prečo by mala byť objektívne želateľná? Po prvé, pretože sociálna psychológia zistila, že ľudia sú nespokojní, nielen keď im niečo chýba, ale aj keď cítia, že sú nespravodlivo diskriminovaní. Po druhé, pretože sociológia zistila, že súdržnosť medzi ľuďmi narastá, ak sa pestuje sociálna účasť, ale klesá, ak existuje sociálna výluka. Po tretie, rovnosť je želateľná, pretože politická veda dokázala, že rozdelená spoločnosť trpí na konflikty a zločinnosť; to ju robí politicky nestabilnou a znižuje jej vnútornú bezpečnosť.
Čo platí pre spoločnosti, platí mutatis mutandis aj pre spoločnosť národov. Rozdiely medzi národmi sú nevyhnutné, ale nesmú poskytovať ospravedlnenie pre ovládnutie slabých národov silnými. Naopak, je v záujme všetkých, aby sa menej vyvinutým štátom pomáhalo napraviť ich najzjavnejšie nedostatky. Najparádnejší úspech medzinárodnej spolupráce je Európska únia, vybudovaná na podklade vyrovnávacieho mechanizmu: bohatší partneri podporujú chudobných do tých čias, kým títo budú s nimi môcť súťažiť na približne rovnakej úrovni. Čo sa začalo ako opatrenie proti budúcim európskym vojnám, stalo sa po všetkých stránkach úspešnou historkou: ekonomicky, politicky aj kultúrne.
Skrátka, existujú solídne vedecké dôkazy, že existujú politické programy, ktoré úspešne presadzujú rovnosť a mier vo svojej vlasti aj na medzinárodnom javisku. Je samozrejmé, že ten istý spôsob hodnotenia diskvalifikuje elitárne a vojnychtivé agendy fašistov a neokonzervatívcov.
Nakoniec: hoci veda neprodukuje priamo ani morálku, ani ideológiu, poskytuje sľubné základy pre obidve.
Záver
Ľudstvo stojí pred veľkým množstvom globálnych výziev, ktoré sú všetky sociálne a majú teda morálnu komponentu. Niektoré problémy sú nakoľko komplexné, že jednoduchý zdravý rozum si s nimi nepodarí. Iné zas sú také nové, že žiadna zo známych ideológií – najmä nie náboženstvo – nepomôže pri ich riešení; náboženstvá utekajú pred skutočnosťou, kým problémy reálneho života volajú po realistickej vede, technológii a etike. Ešte horšie je, že tradičné ideológie – predovšetkým náboženstvá – sú časťou problému, pretože vyžadujú od veriacich nekritickú vieru a odvracajú ich pozornosť od tohto sveta, jediného, ktorý existuje. Nevšímať si globálnych problémov, resp. modliť sa, aby sa vyparili, sa rovná súhlasu, že sa všetko naším pričinením ešte zhorší. Ak chceme k týmto výzvam pristúpiť účinne, musíme ich študovať do hĺbky a pripraviť spôsoby riešenia založené na vede a technológii vo svetle sekulárnej etiky, najmä humanistickej a vedeckej.
Bolo by však omylom namýšľať si, že na zvládnutie veľkých sociálnych a morálnych problémov súčasnosti stačia solídne vedomosti. Na ich identifikáciu je potrebná morálna citlivosť, na ich riešenie morálna vášeň. Obidve tieto cnosti – morálna citlivosť a morálna vášeň – sa vyskytujú tak medzi veriacimi ako medzi neveriacimi. Vidíme to zakaždým, keď niekde udrie pohroma. Napríklad na zaistenie ubytovania a potravín pre obete hurikánu Katrina bola potrebná logistická expertíza, ale dobrovoľne sa do tej práce hlásili len ľudia s morálnou citlivosťou a skutočným záujmom. A hoci niektorých nadšencov mobilizovali cirkvi, pre väčšinu dobrovoľníkov to neplatilo: obyčajní ľudia zachraňovali bez fanfár skoro dva milióny ľudí. Takže keď v reálnom živote narazíme na morálny problém, zaujmime široké stanovisko humanizmu, ktoré privíta k spolupráci všetkých ľudí dobrej vôle bez ohľadu na ich mienku o posmrtnom živote. Inými slovami, správny humanista nesmie byť sektár.
Autor: Mario Bunge.
Mario Bunge je profesor filozofie na McGillovej univerzite v Montreale a autor 50 kníh a 500 článkov o fyzike a filozofii; medzi iným vydal Základy fyziky (1967) a Rozprava o základoch filozofie (osem zväzkov v rokoch 1974 – 1989). Je laureátom Akadémie humanizmu.
Prameň: Mario Bunge, Enlightened Solutions for Global Challenges, Free Inquiry, 26/2, s. 29 – 34, 2006.
Preložil Rastislav Škoda.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 55 v utorok 2. mája 2006.