Odvádzanie pozornosti

Článok Teodora Križku „Humanizmus, tolerancia, lux­fe­rizmus“ (v Kul­tú­re, r. 13, č. 11, s. 1 a 3, z 2. júna 2010) bol na­pí­sa­ný v sú­vislosti so zne­u­ží­va­ním žiakov katolíckymi kňazmi, no zvádza pozornosť či­ta­te­ľa na ved­ľaj­šiu koľaj ateizmu.

Teda po prvé: nosiť po latinsky nie je ferrere, ale fero, ferre, tuli, latum. Ne­ve­do­mosť čisto bez­význam­ná? Pri kom ako. Svedčí o povrchnej znalosti do­ro­zu­mie­va­cej reči teológov, ale aj milovníkov latinčiny. Po druhé: Nesedí, že Prometeus priniesol ľuďom z Olympu oheň, teda svetlo, a tak bol Lu­ci­fe­rom-Svetlo­no­som-svetlo­no­šom. Nebol. Priniesol nám v prvom rade oheň, teda teplo. No okrem toho stvoril (z hliny!) prvého človeka a naučil nás všetkému, čo vedeli bohovia – mal toho teda na rováši dosť, aby ho kňazi mali prečo nenávidieť. Pre nekresťanov a vzdelancov sa však stal symbolom najkrajšieho a víťazného boja človeka s prírodnými silami a nepriazňami osudu. Ľúto mi je tých kresťanov, ktorí (v tomto prípade mäkké í) sa nemôžu nechať očarovať veľkou básňou „Prometeus“ od J. W. Goetheho; pre nich a básnika Križku je to rúhanie sa od prvého do posledného riadka. (Do slo­ven­činy ju pre­lo­žil Ľubo­mír Feldek v ja­zy­ko­vej spo­lu­práci s Magdou Rozkošnou a Petrom Zajacom; pozri aj Zošity hu­ma­nistov č. 9, 1999).

Málo vie o humanistoch ten, čo si o nich myslí, že sa rúhajú iba kresťanskému Bohu a dokonca velebia antické božstvá. Málo vie o histórii Európy ten, čo hlása, že „vyčíňanie boľševických bánd po celej Európe v 20. storočí nemalo za cieľ iné chrámy ako kresťanské a iných ako kresťanských duchovných.“ Po prvé, už pred boľševikmi hlásali ateizmus v Európe napríklad osvietenci a socialisti. Francúzsko vyhlásilo odluku cirkvi od štátu r. 1905, katolícke portugalské kráľovstvo sa stalo v r. 1911 silne protináboženskou republikou. Na koho sa mali ateisti ideologicky a prakticky zamerať, keď v Európe iné ako kresťanské náboženstvo prakticky neexistovalo? Boli tu Židia – chcete povedať, že tým nikto nikdy nič neurobil? Veľmi zreteľne vysvetľuje Richard Dawkins v Delúzii Boha, že jeho ateizmus sa týka odmietania náboženstva ako takého, prípadne odmietania všetkých cirkví, siekt, hnutí a ako sa to všetko volá. Vrchol namyslenosti je, ak si niekto myslí, že existuje protikatolícky ateizmus.

Pre spestrenie textu príde útok na autora „hanebností“, ktorý sa okrem pornotextov „živí najmä útokmi na údajný antisemitizmus na Slovensku“. Čo je to za novinárstvo, keď sa neudávajú ani mená, ani miesto, ani čas? Poznámka: Dúfam, že nejde o súčasné články o usvedčenom arciantisemitovi a patrónovi arizátorov Jozefovi Tisovi. Útoky naňho si viem predstaviť, poznám aj pár jeho zadubených obrancov.

Neviem, čo sleduje autor používaním nezvyčajných výrazov ako teo­cen­trická či homo­cen­trická kon­cep­cia, luxferizmus, dokonca aj luxfer. Pochopil som ich, ale nevidím ich potrebu ani užitočnosť. Keď som sa na výskyt výrazu luxferizmus spýtal google, dostal som len desať prípadov použitia tohto výrazu tým istým autorom v tom istom článku, uverejnenom na viacerých miestach (2. júna 2010 v Kultúre). Homo­cen­trická kon­cep­cia má tiež len 9, ale rozličných, výskytov, čo je tiež nič, takže sa nemusím hanbiť za svoju zaostalosť. Ne­pred­po­ve­dám týmto výrazom dlhú bu­dúcnosť.

Isté je, že tento článok mal byť obranou pred v tom čase aktuálnymi útokmi na katolícky klérus a pápeža v zmysle hesla, že najlepšia obrana je útok. Zosypalo sa tých afér na hlavy biskupov a prelátov temer všetkých západoeurópskych štátov od začiatku roka príliš veľa a neobišiel dobre ani chudák pápež. Vinník sa ľahko našiel: ateizmus, naraz aj správne označený za hu­ma­nizmus, čo aj občas s prívlastkom „akože“. Nie každý čitateľ však naraz pochopí, ako súvisí Čertík, časopis pre deti, so všetkými „ohavnosťami, ktoré na nás tečú už aj z vodovodu“.

Rozhodujúce je, že tá tzv. „katolícku cirkev diskreditujúca kampaň“ musela v sebe niečo mať, že bolo niečo pravdivé na výpovediach obetí pred novinármi i súdmi (miesto­prí­sažné pre­hlá­se­nia).

V piatok 11. júna 2010 sa v Ríme konala záverečná omša Roku kňazov na Svä­to­pe­ter­skom námestí pred 15 000 kňazmi z celého sveta. Celý ten rok bol poznačený škandálom zneužívania detí kňazmi a teraz to bolo po prvý raz, čo pápež verejne odprosil obete o odpustenie, a to týmito slovami: „Aj my úpenlivo prosíme Boha a postihnutých ľudí o odpustenie a súčasne sľubujeme, že urobíme všetko, aby sa také zneužívanie už neopakovalo.“ Myslím, že sa nemýlim, ak v týchto vetách beriem množné číslo za pluralis maiestatis, t. j. že sa týka v prvom rade Jeho milosti samotného pápeža Benedikta 16. a nielen prítomných 15 000 kňazov katolíckej cirkvi. (16.? Je na čase prestať používať sústavu čísiel, ktorá nemá predstavu a teda ani znak pre najdôležitejšie číslo, nulu).

Nepáči sa mi, že za 5 dní po tejto priam svetobornej udalosti nenachádzam o nej ani v slovenských ani nemeckých mediálnych prameňoch katolíckej cirkvi takmer nijaké presné údaje, ba neraz je to doslovné zamlčanie; napr. správa o omši, ale nie o tomto obsahu pápežovej kázne.

Je na čase, pán šéfredaktor, aby ste podali správu o pápežovej prosbe o odpustenie (čoho iného ako hriechu?) a nezvaľovali vinu za zneužívanie detí na humanistov, ktorí budia v človeku „démonov pýchy, chamtivosti a (asi sexuálnych) deviácií“. Myslím si, že prof. Čelko by Vás mohol žalovať za ohováranie až urážku na cti – svojej a všetkých humanistov.

---

Archív:

Autor: Rastislav Škoda.

Poznámka: Tlačené ZH č. 83 je už zostavené a bude sa ex­pe­do­vať 22. júna. Táto esej sa tam už nezmestila; uvidíme, či ju budeme po­tre­bo­vať v sep­tem­bri pre č. 84.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 83 vo štvrtok 17. júna 2010.