Kategórie
Zošity humanistov

Odluka cirkví od štátu v USA

Som sekulárny humanista.

Dostal som sa na túto cestu predo­všet­kým na základe čí­ta­nia tejto knihy, Svätej Biblie. Jedna z tých, ktoré vydali Gideóni. Je to vy­da­nie z roku 1611, známe ako Verzia kráľa Jakuba. Fun­da­men­ta­listi veria, že je to jediná auto­ri­zo­va­ná biblia, jediné Slovo Božie. Napísaná bola v roku 1611 pod dohľadom kráľa Jakuba Prvého Anglického, homo­se­xu­ála, a predsa slúži za au­to­ritu pre fun­da­men­ta­lis­tickú cirkev. Môj otec bol presby­te­rián­sky kňaz a vy­cho­val ma presne v duchu tejto knihy. Po­cho­pil som ju: takže ak chcete počuť rozprávať bibliu, môžem vám ju rozprávať. Ak o nej chcete diskutovať, môžeme o nej diskutovať.

Študoval som aj Ústavu Spojených štátov amerických a zá­sa­dy, na kto­rých bola naša republika založená. Pochopil som zákony, na ktorých bol náš štát postavený. Príčina, pre ktorú sa na mnohých univerzitných pôdach v poslednom čase rozmáha hnutie sekulárneho humanizmu, je, že v našej vlasti pozorovať dramatický pohyb odrádzajúci ľudí od veľmi dôležitých princípov, na základe ktorých Amerika vznikla. Existujú ľudia, ktorí chcú vnútiť Amerike, slobodnému demokratickému štátu, svoj názor, že Amerika je kresťanský štát. Ba nielen že je to kresťanský štát, ale že je to ich druh kresťanského štátu. Za tým účelom sa má na štátnych školách zaviesť modlenie, a má byť štátom prikázané. Má sa učiť kreacionizmus, nie evolúcia. Máme sa vrátiť nazad do dní teokracie, do farskej republiky.

Len pár rokov pred spísaním americkej Ústavy sa v Saleme, Massachusetts, konali súdy s bosorkami. Mimochodom, v Amerike sa bosorky neupaľovali – to je povesť – vešali sa, a nie veľa, iba niekoľko tuctov. Pri dokazovaní zavážilo v prvom rade to, čo sa bralo za spektrum verejnej mienky. Naraz ktosi prišiel a povedal, že sa mu zjavil anjel alebo diabol, ktorý vravel, že tá a tá Mária mala pomer s druhým diablom. To stačilo ako dôkaz a vešali ich. Nakoniec však guvernér štátu Massachusetts zakázal tento druh dôkazov pri súdnych procesoch.

Pred spísaním našej Ústavy mali niektoré štáty, vrátane Virgínie a Connecticutu, vo svojich ústavách uvedené, že ich vlády sa zakladajú na kresťanských princípoch. Neznie to dobre? Ale keď ste nešli do správneho kostola, a správny kostol bol, povedzme, kostol kongregacionalisov, našli vás, prišli k vám a rozprávali sa s vami. Mohli vás obžalovať a odsúdiť za zločin, nazývaný „znesvätenie soboty“. Ak ste to urobili opäť, mohli ste ísť do väzenia. Mohli vás dať na námestí do klady. A bolo veľa ľudí, čo nechceli chodiť do kongregacionalistického kostola – niektorí boli katolíci, iní baptisti a ešte iní anabaptisti. Boli mnohé druhy rozličných náboženstiev, ktoré mali na všeličo rozličné názory.

V priebehu dejín sme získali dojem, najmä v súvislosti so sviatkom Vďakyvzdávania (zvyčajne posledný/štvrtý štvrtok v novembri), že puritáni boli skupina čestných ľudí, ktorí prišli do Ameriky hľadajúc náboženskú slobodu. V skutočnosti prišli puritáni z Anglicka po zvrhnutí tamojšej vlády pri tzv. reštaurácii (opätovné nastolenie tvrdého protestantského režimu). Odťali hlavu svojmu kráľovi Karolovi Prvému. Nastolili prísnu náboženskú teokraciu pod vedením Olivera Cromwella. Zavreli divadlá. Všetko kontrolovali. Vravelo sa, že puritán je človek, ktorý podozrieva všade a každého, že ešte môže byť kdesi ktosi šťastný. Ľudu sa prikazovala ukrutne prísna viera. No po čase to Angličanov unavilo a doviedli si z Francúzska naspäť syna Karola Prvého, Karola Druhého. Ten otvoril divadlá a zas začalo byť ľuďom dobre. Puritáni však neboli spokojní a pobrali sa, sadli na loď a plavili sa na plachetnici Mayflower do Nového sveta. Ešte pred brehmi Ameriky sa dohodli na čomsi, čomu sa dnes hovorí Mayflowerská zmluva. Fundamentalisti vám vravia, že to je položenie základov nášho štátu – ale nie je. Boli to vieroučné články jednej náboženskej skupiny. Neprišli sem, aby unikli náboženskému prenasledovaniu – prišli sem, lebo boli naučení prenasledovať a tam už nemohli nikoho prenasledovať. Od tých čias sa stále o to snažia. Sme potomkovia puritánov v Novom svete.

Thomas Jefferson, Benjamin Franklin a Thomas Paine prevzali prevládajúcu vieru svojich čias: filozofickú doktrínu, známu ako deizmus. Nebola kresťanská: uznávala existenciu boha, ale ten len stvoril svet a potom sa pobral za inými záležitosťami; zabudol. Dal veci do pohybu a odišiel niekam inam vo vesmíre. Thomas Jefferson veľmi dobre vedel, že v mnohých ústavách vtedajších amerických štátov sa hovorí, že sú založené na učení „nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista“, ale nechcel s tým mať nič spoločné. A po mnohých diskusiách bola zostavená Ústava Spojených štátov ako dokument úplne bez boha.

Slovo Boh sa v Ústave Spojených štátov amerických nevyskytuje. Týmto tvrdením môžete vyhrať veľa stávok. Ľudia, ktorí vravia, že Amerika je založená na náboženstve, sa jednoducho mýlia. Možno vám niekedy spomenú ako na podporu svojej argumentácie vetu z Vyhlásenia nezávislosti:

„Držíme sa týchto právd ako zrejmého dôkazu, že všetci ľudia boli stvorení ako rovní, a že od svojho Stvoriteľa dostali neodcudziteľné práva, napríklad právo na život, slobodu a hľadanie šťastia.“

Teda po prvé: Vyhlásenie nezávislosti nepatrí medzi zákony Spojených štátov. Bolo spísané ako dokument na pretrhanie zväzkov s Anglickom. Po druhé, keď Jefferson hovorí o „Stvoriteľovi“, „Prírode“ alebo „Bohu prírody“, nemá na mysli to isté ako Jerry Falwell alebo náboženská pravica, keď tvrdia, že Amerika je kresťanský štát.

Zakladatelia nášho štátu chceli, aby z Ústavy zreteľne vyplývalo, že nijakému náboženstvu sa nedáva prednosť pred žiadnym iným. Ak máme predpísať modlitbu v štátnej škole, čia modlitba to má byť? Katolícka, židovská, davidiánska, hádam mormónska, kresťanskej vedy či amerických domorodcov? Pre čiu modlitbu sa rozhodneme? Pred nedávnom som získal sympatie jedného adventistu siedmeho dňa. Podal som žalobu na všetkých sudcov v Severnom Kentucky. Vydali nariadenie, že každý, kto sa rozvádza a má deti, musí používať Katolícke sociálne služby. Liberty Magazine, orgán adventistov siedmeho dňa, poslal ku mne novinára s doktorátom v teológii, aby ma interviewoval. Bol to kresťan, ale vedel som aký, a on vedel, čo som ja za kvietok. Veľmi dobre sme si porozumeli. Povedal som mu:

„Viem, prečo to robíte. Viete, že keby malo byť raz v Spojených štátoch oficiálne náboženstvo, nebol by to adventizmus siedmeho dňa.“

Odpovedal mi, že to vie.

Takže ktoré náboženstvo by bolo naše oficiálne? Ústava k tomu hovorí:

„V Spojených štátoch neslobodno nikdy robiť nijaké náboženské skúšky za účelom kvalifikácie pre nejaký úrad alebo verejné postavenie.“

Nijaké náboženské skúšky: Nesmú sa pýtať, či veríte v boha, ešte menej či máte nejaké špecifické náboženstvo – vôbec nijaké náboženské otázky. Pre odborníkov je to článok 6, diel 3. Keď už bola Ústava napísaná, odmietli viaceré štáty ratifikovať ju, kým sa nepridá takzvaná Listina práv, Bill of Rigts, Dodatky k ústave. Spolu to bolo desať Dodatkov, nie Prikázaní, desať Dodatkov. Prvý dodatok v Listine práv – v tej Listine práv, ktorú tam trinásť kolónií bezpodmienečne chcelo mať, kým podpíšu, znie:

„Kongres nesmie vydať zákon, ktorý by vyzdvihoval nejaké náboženstvo alebo zakazoval vyznávanie nejakého náboženstva.“

To sú prvé slová Listiny práv:

„Kongres nesmie vydať zákon, ktorý by vyzdvihoval nejaké náboženstvo alebo zakazoval vyznávanie nejakého náboženstva.“

Fundamentalisti to interpretujú takto:

„Bránite slobodne vyznávať náboženstvo, ak nám zakazujete učiť kreacionizmus a modliť sa v štátnych školách.“

To je smiešne. Môžete praktizovať akékoľvek náboženstvo: doma, v kostole či synagóge, kde vôbec chcete, kým je to vaša súkromná záležitosť.

Skutočnosť je však taká, ak sa už chcete držať podľa biblie, že Ježiš vo svojej Reči na hore výslovne zakázal verejnú modlitbu. V Evanjeliu podľa Matúša je kap. 6, verš 6:

„Keď sa ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.“

Nakoniec pridáva, čo sa stane tým, čo ho neposlúchnu:

„A každý, kto tieto moje slová počúva, ale ich neuskutočňuje, podobá sa hlúpemu mužovi, ktorý si postavil dom na piesku. Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica, oborili sa na ten dom a dom sa zrútil; zostalo z neho veľké rumovisko.“ (7, 26 – 27).

Takže je možné, že problémy Ameriky nezapríčiňuje nedostatok modlitby, ale práve jej uskutočňovanie.

Morálka podľa dôsledkov správania sa

Pozrite sa na Holandsko, ktoré je možno najsekulárnejším štátom na svete. V Holandsku sa slobodne plánuje rodičovstvo, trpí sa homosexualita, zákon povoľuje viaceré drogy. Po obede si môžete zafajčiť marihuanu. Zákon povoľuje aj pornografiu. Pre ľudí, ktorí trpia neliečiteľné bolesti, povoľuje eutanáziu. A viete čo? Majú tam nižšiu zločinnosť, menej tehotenstiev mladistvých dievčat, menej drogovej závislosti, menej umelých prerušení tehotenstva ako najpobožnejší štát na svete, ako Spojené štáty americké. Malo by to byť pre nás poučenie. Amerika je zďaleka najpobožnejší štát na svete. U nás sa vydáva za kresťanov pomerne viac ľudí ako kdekoľvek na svete. A predsa štát ako Holandsko, kde je to celkom inakšie, nemá naše problémy, a to preto, lebo je to racionálna spoločnosť, kde sa morálnosť zakladá na dôsledkoch správania sa. Morálne voľby majú svoje následky. Ak riadiš auto v opilosti, si zodpovedný , keď niekoho zabiješ. Morálne sa správame v dôsledku rozumu, nie pretože nám to radí nejaká kniha.

Aj pre orientálnu myseľ je kresťanstvo nepochopiteľné náboženstvo, pretože sa v otázke „Čo robiť?“ odvoláva na niečo mimo nás. Kresťanstvo hlása, že bez boha nie sme nič, že sa musíme obzerať po autorite, ktorá nám povie, čo robiť, miesto toho, aby sme na to prišli sami morálnou voľbou. Hitler ostal po celý život lojálny katolík. Nebol exkomunikovaný. Urobil potrat ilegálnym činom – v Nemecku to bol zločin. Myslite na to! Nakoľko je v skutočnosti dobrá pomoc matky Terézie hladujúcim deťom, keď práve jej filozofia pomohla priviesť ich na svet? Nebolo by morálnejšie povoliť kontrolu pôrodnosti?

V priebehu udalostí, ktoré volám americkou civilnou náboženskou vojnou, ACNV, fundamentalisti vyhlásili vojnu rozumu a pokúšajú sa presvedčiť ľudí na univerzitách, pri rozhlasových prijímačoch, pred obrazovkami, pomocou kaziet a CD, že Amerika je kresťanská krajina založená na kresťanských základoch. Ukážem vám, ako sa to dá zdrvujúco odmietnuť.

Možno ste počuli o liste Thomasa Jeffersona danburským baptistom. Je na počudovanie, že pred pár sto rokmi boli baptisti za odluku štátu od cirkvi – pretože ich prenasledovali anabaptisti. Krvavé vojny sa viedli pre problém, ako treba krstiť: či vám pokropiť hlávku ako dieťaťu, alebo či vás ponoriť do bazénu ako dospelého. Za tento nezmysel ľudia umierali. Danburskí baptisti sa v liste pýtali Jeffersona, čo v tomto ohľade hovorí Prvý dodatok. Thomas Jefferson si dal záležať na odpovedi, poradil sa aj s ministrom zahraničia a tu je jeho odpoveď:

„S hlbokou úctou sa skláňam pred rozhodnutím celého amerického národa, ktorý vyhlásil, že zákonodarstvo nesmie vydať zákon, ktorý by vyzdvihoval nejaké náboženstvo alebo zakazoval vyznávanie nejakého náboženstva, čím vzniká deliaci múr medzi cirkvou a štátom.“

Na jednej strane je cirkev, na druhej štát, a ústavný múr je medzi nimi; to je základ našej demokracie.

Ukážem vám však príklad, ako vedia niektorí ľudia narovnávať pravdu; v tábore fundamentalistov je to David Barton, podľa jedného článku vo Freedom Writer (Pisateľ slobody) „majster mýtu a dezinformácie v radoch náboženskej pravice“, ktorý vedome a úmyselne mení znenie základných historických dokumentov. K Jeffersonovej odpovedi danburským baptistom, ktorú som vám práve citoval, dopísal riadok. Jefferson vraj pridal, že tento múr treba chápať ako jednostranný, a to chrániaci náboženstvo pred štátnym zásahom, čo však neplatí na obrátku. Pretože vraj išlo o zámer zachovať pri vládnutí kresťanské princípy! Keď toto hovorí David Barton, je to prekliata lož! Vie, že je to lož, lebo pozná dokumenty a kedykoľvek to môže skontrolovať. Nie je to náhoda, je to „naničhodná úbohá lož“. Klamať kvôli bohu!

„Nech sa ti páčia slová mojich úst i rozjímanie môjho srdca pred tvojou tvárou. Pane, ty si moja pomoc a môj vykupiteľ.“ (Ž 19, 15).

Bude zatratený na základe vlastných zákonov!

Dovoľte mi predniesť ešte pár iných príkladov z problematiky odluky cirkvi od štátu. Jefferson povedal aj toto:

„Som za slobodu náboženstva a proti všetkým pokusom uzákoniť prevahu nejakej sekty nad inou sektou.“

Jediný spôsob, ako môže byt nejaké náboženstvo slobodné, je ten, že sú slobodné všetky, a že neexistuje štátne náboženstvo. Predpokladajme, že ste členom nejakého malého náboženského hnutia, ktoré sa nikomu nepáči. Chcete, aby sa za to išlo do väzenia? Alebo chcete mať slobodu vyznávať svoje presvedčenie? Kostol si môžete postaviť, kde chcete. Nikto vám v tom nebude brániť. Ale nemôžete prísť na Marshallovu univerzitu (tu odznela táto prednáška, pozn. prekl.) a postaviť na pozemku univerzity Kresťanské centrum, lebo to by bolo protiprávne. To by bolo uprednostňovanie jedného náboženstva pred inými. Bol som sa pozrieť na vašu kresťanskú kaplnku a dozvedel som sa, že je postavená zo súkromných fondov a stojí na súkromnom pozemku. To je dobre. Umiestnili tam však znak, ktorý sa na nerozoznanie podobá znaku Marshallovej univerzity; chýba len M.U. Ďalej som videl, že na pláne univerzitného mestečka, vydanom za dane poplatníkov, je uvedené Kresťanské centrum; a v príručke pre študentov som sa dočítal, že toto kresťanské centrum je jednou zo služieb, ktoré Marshallova univerzita poskytuje študentom. To je uzákonenie jedného náboženstva! Dáva sa tu prednosť náboženstvu pred nenáboženstvom.

Fundamentalisti chcú vzbudiť dojem, že kto s nimi nesúhlasí, je zlý človek, že je akosi nemorálny, že takí ľudia sú zodpovední za všetky hriechy sveta. Verím, že sa dá kolibrík zabiť kanónom, ak sa naň namieri: hovoríme o prežití našich slobôd, keď hovoríme o demokracii. Thomas Jefferson povedal:

„Legitímna moc vlády sa týka len takých záležitostí, ktoré môžu byť pre druhých škodlivé. Neublíži mi však, ak môj sused povie, že je dvadsať bohov, alebo že boha niet. To mi neukradne peňaženku ani nezlomí nohu.“ Alebo: „Len omyl vyžaduje podporu vlády. Pravda obstojí sama.“

Podľa čej nohy máme merať topánky pre všetky ostatné nohy? Ktoré náboženstvo má byť naším štátnym? Kto tu vie definovať kresťanstvo? Keby tá definícia bola jednoduchá a ľahká, prečo by bolo toľko siekt, toľko tak rozličných vier? Aj vo vnútri jednej denominácie dochádza k štiepeniu, pozrite sa na baptistov alebo presbyteriánov. Máme veriť, že eucharistia (hostia) sa vo chvíli mení na telo Kristovo, ako navrávajú katolíci, alebo sa to má brať len symbolicky, ako hovoria protestanti? Kto to vie? A ak je boh, prečo to nie je jasné každému? Ako to, že sú racionálni ľudia, ktorí zrejme žijú morálne slušným životom, a predsa vravia:

Nie, ja teda nevidím dôkaz pre jeho existenciu.

Z toho vyplýva otázka: Odsúdi spravodlivý boh stvorenia, ktorým dal schopnosť uvažovať, ktoré však svoj rozum používajú na záver „Nie, ja nevidím dôkaz boha“?

Prečo sa Blahoslavená Panna Mária neobjaví naraz na všetkých obrazovkách a nehlása na všetkých rozhlasových staniciach všetkými jazykmi sveta Božiu Pravdu? Prečo sa neobjaví znak na mesiaci, čo by ho jasne videli veštci ľudia? Kde je niečo, o čom sa nedá pochybovať? Prečo majú náboženské vízie len schizofrenické deti? Prečo toľko zlých vysvetľovaní niečoho, čo je tak úžasne dôležité?

Jefferson ďalej povedal: „Nikdy sa nijakým slovom ani činom nepokloním pred stánkom neznášanlivosti a ani nepripustím právo miešať sa do náboženského presvedčenia iných ľudí.“

A ešte: „Duchovenstvo sa samo uzákonilo a stalo súčasťou vládnuceho stroja; tak sa stalo úžasnou mocou proti civilným a náboženským právam občanov.“

V podobnom tóne písal v roku 1774 James Madison Williamovi Bradfordovi:

„Náboženské poddanstvo sputnáva a ohlupuje rozum; činí ho neschopným ušľachtilého činu alebo náročnejšieho podujatia.“

Naši predkovia vedeli povedať viac, ako my vieme. Prečo sa tak bojíme týchto hnusných malých tyranských myslí, ktoré sa pokúšajú o zradu na vláde Spojených štátov? Prečo im to necháme prejsť?

„Takže náboženstvo každého jedného musí byť ponechané na rozhodovaní každého jedného, a každý jeden má právo rozhodovať sa, ako mu to kedy prichodí. Toto právo je vo svojej podstate neodcudziteľné právo.“

7. júna 1797 podpísal prezident Spojených štátov medzinárodnú zmluvu s moslimským štátom Tripolskom. V hierarchii zákonov je najvyššie Ústava Spojených štátov, potom sú zmluvy medzi suverénnymi vládami, ďalej rozličné federálne zákony a nakoniec zákony jednotlivých štátov. Podľa Ústavy majú medzinárodné zmluvy najvyššiu zákonnú silu (možno okrem niektorých s Indiánmi). Zmluva s Tripolskom, podpísaná prezidentom a jednohlasne ratifikovaná senátom Spojených štátov, hovorí:

„Spojené štáty sa nijakým spôsobom nezakladajú na kresťanskom náboženstve.“

To som nevymyslel ja. V novinách sa vtedy o tom veľa písalo a na široko diskutovalo. V celom štáte odsudzovali fundamentalistickí kňazi Ústavu a Listinu práv ako bezbožné dokumenty. No ľudia nakoniec aj tak  pochopili, čo tieto dokumenty znamenajú. Ale dnes sme svedkami oživovania tohto zradcovského, neamerického postoja, ktorý sa pokúša nahovoriť nám, že to, čo povedali otcovia zakladatelia nášho štátu, čo stojí v Ústave, a čo je napísané v medzinárodných zmluvách, nemieni povedať to, čo to hovorí. Prijmite Ústavu, alebo odíďte. Ak sa vám nepáči americký systém, choďte si založiť svoj teokratický systém na nejakom ostrove, vyjdite z mesta. Ale nezahrávajte si s americkou slobodou.

Nadácia Sloboda bez náboženstva vydala zaujímavú brožúrku s názvom „Je Amerika kresťanský štát?“ Jej autor Dan Barker bol fundamentalistický duchovný, ktorý obrátil na vieru mnoho ľudí. No nakoniec začal rozmýšľať a stal sa ateistom. Napísal aj knihu „Strata viery vo vieru: z kazateľa ateista“. Opisuje v nej, ako prišiel k opačnému záveru a prečo opustil lono cirkvi. Zistil, že pre učenie kresťanstva niet dôkazov a že ľudia vydávajúci sa za pobožných robia preveľmi zlé veci. (Vo vydavateľstve Rastislava Škodu vyšli jeho dve knihy pre deti: Možno áno, možno nie a Možno je to správne, možno nesprávne o výchove detí k používaniu vlastného rozumu.)

Kreacionisti vyhlásili vojnu rozumu

Barker uvádza príklad: V Severnom Kentucky je národný park zvaný Big Bone Lick (Obliznutie veľkej kosti), venujúci sa archeologickým nálezom. Jedného dňa prišli do Severného Kentucky zástupcovia austrálskej fundamentalistickej organizácie „Odpovede sú v Genezis“ a v blízkosti Big Bone Lick vybudovali kreacionistický prírodný park, kde učia deti a dospelých, že evolúcia nemá pravdu, ale kreacionistická veda ju má. Ak ste kedy hľadali podarené oxymoron (výraz, pri ktorom je prívlastok v zrejmom rozpore s podstatným menom, napr. živá mŕtvola), je ním „kreacionistická veda“. No oni tvrdia, že evolúcia je len náboženské presvedčenie sekulárnych humanistov, kým kreacionizmus je pravá veda. Okrem toho sú presvedčení, že humanistická viera v evolúciu je zodpovedná za všetky zlá, ktoré postihujú svet. Na súčasné dianie hľadia ako na vojnu. Pozrite sa na ich plagát: Sú na ňom dve pevnosti: jedna má ako základy evolúciu a vejú na nej zástavy s nápismi „Humanizmus, rozvod, rasizmus, eutanázia, homosexualita“. Druhá pevnosť stojí na základoch kreacionizmu, veje na nej zástava kresťanstva a trčia z nej kópie, vrážajúce diery do veže evolúcie. Ja som nevymyslel americkú náboženskú občiansku vojnu. Oni vyhlásili vojnu rozumu.

Dovoľte mi ešte ďalší príklad, ako sa náboženská pravica pokúša prevziať vládu. V prospekte z „Tematického parku Genezis“ v Severnom Kentucky sa píše:

„Súčasné vedecké múzeá, zoologické záhrady a podobné atrakcie vnucujú návštevníkom protibiblickú evolučnú propagandu.“

Všimnite si, ako kladú vedľa seba tieto koncepcie – že evolúcia je nevyhnutne protibiblická , že môžete veriť jedno alebo druhé. To je typická logická klamná predstava, toto „alebo – alebo“. „Alebo biblia, alebo evolúcia.“ Prospekt končí:

„Zúfalo potrebujeme veľký rodinný park a výchovné stredisko, kde sa bude velebiť božie stvorenie a autorita božích slov v stretnutí s bezbožníckou filozofiou, ktorá prevláda v dnešnom svete.“

Takto vyhlasujú vojnu proti rozumu.

Je tu aj tento prekrásny komiks s dlhým názvom „Svätá vojna: ako sa chcela náboženská pravica skrytou kampaňou zmocniť štátnej školy mojej dcéry“. Všade po krajine povstávajú falošní kandidáti. Ich slová znejú paranoidne, ale sú to skutoční nepriatelia. Idú do školských rád a žiadajú, aby sa učil kreacionizmus. Iba nedávno v jednom našom kentuckom okrese prišiel do školy akýsi superintendent a v učebnici prírodovedy pozlepoval dovedna strany, na ktorých bola reč o teórii veľkého tresku. Vraj to nie je dokázaná pravda a on nechce, aby sa to niekto učil. Takí ľudia sa vracajú do čias pred Kopernikom! Ak sa naozaj chcete držať slov Genezis a biblie, musíte veriť, že zem je plochá. Musíte čítať bibliu a rozmyslieť si, či ju skutočne chcete považovať za pravdivú. Ak ju čítate doslovne, potom je zem plochá. Hovorí sa v nej o štyroch kútoch, rohoch zeme, o štyroch pilieroch, na ktorých stojí. Satan vzal  Ježiša na vysokú horu, z ktorej mu ukázal všetky kráľovstvá zeme – to sa nedá, ak je zem guľatá. Je pochopiteľné, že ľudia, ktorí písali bibliu, mali predstavu plochej zeme rovnako ako ich súčasníci. Je však podivné, ak ešte dnes existuje náboženské združenie  s názvom „Spoločnosť plochej zeme“ a jeho príslušníci pevne veria tejto predstave na základe biblických údajov.

Počuli ste o „kníhkupectvách priateľských rodine“? To je ďalší výčin fundamentalistov – myslia si, že len oni rozumejú rodine. Vypracovali program „Zameranie na rodinu“ a predávajú odznak s nápisom:

Staraj sa o svoju prekliatu rodinu a moju nechaj na pokoji!

Jedna z ich hlavných úloh je cenzurovať knihy, napr. odradiť od čítania brožúrky „Mládeži zakázané knihy: Sex a nemravnosti v biblii“. Toľko sa v nej cituje zo Svätého písma, že sú naozaj dôvody zakázať ho v každej fundamentalistickej knižnici. Práve preto by ste mali čítať bibliu! Je tam tá úchvatná historka o Lotovi – o tom, čo sa zachránil v Sodome. Jeho dve dcéry ho opili a zviedli, aby od neho otehotneli a takýchto historiek je tam celý rad.

Existuje aj poľná príručka Slobodnej milície. Po jej prečítaní vám prejdú žarty. Poznáte vôbec hnutie milicionárov? To sú tí, čo veria, že Amerika bola založená ako kresťanský štát a že je ich povinnosťou zachovať toto posolstvo čo aj silou zbraní, ak bude treba. Každý, kto s nimi nesúhlasí, je nepriateľom boha. Teda hor′sa, boží bojovníci! Ich poľná príručka ich poúča, aké pušky si treba zaopatriť a ako sa má organizovať útok ôsmich úderníkov na dom bezbožníka. Hrôzostrašné!

Hovoril som o odluke štátu od cirkvi v americkej ústave, o zavádzaní modlitby na amerických školách, o kreacionistickom hnutí a o útokoch na kníhkupectvá. Hlas mi trochu ochripel, ale som pripravený odpovedať ešte na pár otázok…

* * *

Kolaps

„Ak totiž… humanistické hodnoty a ideály Európy ostanú stáť samy na sebe a nebudú mať za základ tento spoločný súvzťažný bod (Boha), …potom to už je nielen hodné poľutovania , potom je to nanajvýš nebezpečné. Oné ideály potom totiž vylučujú celkom prirodzeným spôsobom jedovaté splodiny, ktoré postupne nakazia živé tkanivá nášho kresťanského Západu, otrávia ich a nakoniec zničia, takže naša západná spoločnosť bude musieť kolabovať (zrúti sa).“

Povedal to Joachim kardinál Meissner, katolícky arcibiskup v Kolíne, 8. 9. 2003 v Aachene vo svojom príhovore na „Svetový deň modlitby za mier“. Ako vidieť, má ten istý slovník ako prominenti slovenskej katolíckej hierarchie.


Autor: Edwin Kagin.

Prameň: Web: EdwinKagin.com

Edwin Frederick Kagin, nar. 1940, je právnik v Kentucky. Založil Camp Quest, prvý ateistický letný tábor pre deti sekularistov, ateistov, agnostikov, brajtov, skeptikov, naturalistov a voľnomyšlienkarov. Jeho žena Helen McGregor Kaginová je anesteziologička na dôchodku.

Kagin bol jedným z organizátorov Pochodu bezvercov na Washington 2. novembra 2002, pri ktorom asi 3 000 účastníkov nieslo heslá ako „Reason is not Treason“ (Rozum nie je zrada), „Boli časy, keď vládlo náboženstvo – voláme ich vekom temna“ a „Ústava platí pre všetkých“. Toto je text jeho prednášky, v tom čase, na Marshallovej univerzite v Huntingtone, West Virginia.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 41 vo štvrtok 8. januára 2004.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *