Storočie dieťaťa

V roku 1900 vyšla Keyovej peda­go­gicko-re­for­mis­tická štúdia (v ori­gi­ná­li po švéd­sky „Barnets Arhundrade“), ktorá dala heslo celej epoche pe­da­go­gic­kých snáh o lepšie po­cho­pe­nie dieťaťa. Key je pre­sved­čená prívržen­kyňa Rousseauovej idey o pri­ro­dze­nom raste detí a vý­cho­ve od útlej mla­dosti. Ako prvý pred­kla­dá­me či­ta­te­ľom preklad 7. ka­pi­to­ly jej knihy. Možno prídu ďalšie.

Obsah

1. Právo dieťaťa vyvoliť si svojich rodičov
2. Nenarodená rasa a práca ženy
3. Výchova
4. Bezdomovstvo
5. Vraždy duší v školách
6. Škola budúcnosti
7. Náboženská výchova
8. Detská práca a zločiny na deťoch

7. Náboženská výchova

V súčasnosti je najdemoralizujúcejším fak­to­rom vo vý­cho­ve detí kres­ťan­ská ná­bo­žen­ská výchova. Tým mám na mysli pre­do­všet­kým ka­te­chizmus, biblické dejiny, te­o­ló­giu a de­jiny cirkvi. Aj mnohí veľmi seriózni kresťania po­ve­da­li o bežnej výučbe tohto pred­metu, že:

„…nič neukáže lepšie, ako hlboko je zakore­ne­né ná­bo­žen­stvo v ľudskej povahe, než sku­točnosť, že sú­časná ‚ná­bo­žen­ská výchova‘ nie je v stave zničiť ná­bo­žen­stvo“.

Ale ponechajme to stranou; som si celkom istá, že aj živšie „vy­u­čo­va­nie“ kres­ťan­stva die­ťa­ťu škodí.

Deti sa majú samy od seba vžiť do patriar­chál­ne­ho sveta Sta­rého zákona; sa­mo­zrej­me aj do sveta No­vého zá­kona. To sa dá naj­lepšie dosiahnuť pomocou detskej biblie. Deti si budú túto knihu opatrovať ako oko v hlave; nájdu v nej ne­ko­nečné množstvo ma­te­riálu na oži­ve­nie svojej pred­sta­vi­vosti a pohnutí. To sa však dá dosiahnuť len tak, ak sa nechajú čítať bibliu bez vy­ru­šo­va­nia, bez aké­ho­koľ­vek pe­da­go­gic­kého alebo dog­ma­tic­kého vysvet­ľo­va­nia. Ako pri iných detských knihách, aj o tejto sa má doma hovoriť len vtedy, keď si dieťa žiada niečo vysvetliť. S touto knihou neslobodno nikdy narábať ako s učeb­ni­cou, nesmie sa objaviť na škol­skej lavici. Ak dieťa načerpá dojmy z biblie týmto spôsobom bez pôsobenia inej autority ako je sub­jek­tív­ny tlak dojmov, potom nebudú mýty biblie pro­ti­re­čiť ostatku jeho výučby väčšmi ako škan­di­náv­ska povesť o stvo­re­ní sveta alebo grécke le­gen­dy o bo­hoch.

Najnebezpečnejšia zo všetkých výchovných chýb pri ovplyvňovaní ľudstva spočíva vo fakte, že deťom sa podáva vysvetľovanie sveta podľa Starého zákona ako absolútna pravda, hoci je to v absolútnom rozpore s tým, čo sa učia vo fyzike a dejepise. Na jednej strane sa deťom vštepuje povinnosť považovať morálku Nového zákona za absolútne záväznú, na druhej strane vidia, že tie prikázania sa na každom kroku porušujú; to sa deje vo chvíli, keď dieťa robí prvé kroky do života. Celá naša priemyselná a kapitalistická spoločnosť znáša protirečenie medzi kresťanským príkazom milovať blížneho ako seba samého a ka­pi­ta­lis­tic­kou axiómou (tvrdenie prijaté bez dôkazu, p. p.), že každý je najbližší sám sebe.

V tomto a podobných prípadoch sú detské oči vo svojej jednoduchosti jasnozrivé. Už v útlom veku sú schopné pozorovať, či žije ich okolie v súlade s kresťanským učením. Keď som raz so štvorročným dieťaťom hovorila o Kristovom príkaze mať sa medzi sebou radi, povedalo mi: „Ak to Ježiš naozaj povedal, potom ocko nie je kresťan.“ Dieťa veľmi skoro pocíti spor medzi slovami svojich učiteľov a kresťanskými prikázaniami. Jeden malý chlapček v jednom švédskom meste si vzal k srdcu Ježišove slová o dobročinnosti. Dával chudobným nielen svoje hračky, ale aj svoje šaty – kým rodičia nevyliečili tento typ praktizovaného kresťanstva telesným trestom! Učiteľ, ktorý vysvetľoval malej žiačke v jednom fínskom meste príkaz milovať svojich nepriateľov, dostal odpoveď, že to je niečo nemožného, lebo vo Fínsku nikto nemôže mať rád Bobrikovcov.

Poznám sofizmy, používané v obidvoch prípadoch na prekonanie nezraniteľnej logiky dieťaťa; viem však aj, nakoľko tieto sofizmy robia pretvárku medzi kresťanmi natoľko bežnou, že je podvedomá. Treba nového Kier­ke­gaarda, aby zatriasol našimi svedomiami! Všade platia Rousseauove slová:

„Dieťaťu sa predpisujú ako smernice pre život vysoké zásady; no zakaždým, keď by ich chcelo praktizovať, núti ho okolie konať podľa malicherných zásad.“

Začína sa tým, že existujú nespočetné „ak“ a „ale“, na zá­kla­de kto­rých sa má dieťa naučiť, že veľké princípy sú len slová, že sku­toč­ný život – je niečo celkom iné.

Nebezpečné nie je to, že ideály kresťanstva sú vysoké; pre ideály je cha­rak­te­ris­tické, že každý je ne­do­siahnu­teľ­ný. Čím väčšmi sa mu blížime, tým je vzlet­nej­ší. Pri kres­ťan­skom ideáli pô­so­bí roz­kladne, že sa pred­kladá ako ab­so­lútny, hoci človek ako sociálna bytosť je nútený kaž­do­den­ne ho po­ru­šo­vať. Okrem toho, že sa v ná­bo­žen­skej vý­cho­ve učí, že ako padlá bytosť ho v ni­ja­kom prípade nemôže dosiahnuť, predsa len jeho jediná možnosť žiť spra­vod­li­vo na tomto a šťastne na onom svete zá­vi­sí od jeho schop­nosti usku­toč­niť ho.

V tejto spleti neriešiteľných protirečení videli generácie po generáciách svoj náboženský ideál zahmlievať sa. Postupne sa každá nová generácia naučila nebrať ideály vážne. Podobne ako pri zbabelých či vystatovačných ústupkoch hlúpostiam poslednej módy, či šialenstvách, ktoré finančne ruinujú ľudí chcejúcich žiť za každú cenu podľa štandardu svojho postavenia, treba uviesť pre ľudskú nestálosť okrem iných psychologických dôvodov ako jej prvotnú príčinu toto: súčasne s náboženstvom dýcha dieťa do seba presvedčenie, že názor je jedna vec a čin druhá. Táto skúsenosť platí potom po celý život, a to aj v prípade takých ľudí, ktorí stratili vieru, že kresťanské náboženstvo je absolútna autorita. Voľnomyšlienkar sa ožení, pokrstí svoje deti a nechá ich birmovať bez toho, že by bral do úvahy, či si to prial sám, alebo mal len prianie konať ako iní ľudia. Republikán spieva rojalistickú hymnu, posiela lojálne telegramy, prijíma vyznamenania – musím prestať, lebo keby som mala vymenovať všetky tieto malé akty neserióznosti voči sebe samému, z ktorých sa skladá každodenný život mnohých ľudí a ktoré sa pripúšťajú pod prívlastkom „nedôležité“, nedopočítala by som sa ich. To však nie je spôsob, ako mysleli kresťanskí mučeníci, ktorí sa mohli zachrániť pred smrťou, keby boli hodili dve zrnká kadidla na oltár cisára. Dve zrnká kadidla – aká to bezvýznamná vec, myslí si moderný človek a s pokojným svedomím prináša denne obetu početným bohom, na ktorých neverí.

Aký nelogický je aj protestantizmus, ktorý mal duchovne výchovnú silu, keď si ešte neuvedomoval svoj dualizmus, keď ešte každý s plnou vážnosťou uznával nedeľu a pracovný deň! Keď však teraz ožíva medzi početnými protestantizmami nový protestantizmus, jeho spôsob reči dvomi hlasmi je silne demoralizujúci.

Kus pokuse sa rozpadával systém učenia, ktorý katolícka cirkev vybudovala úžasne prispôsobený na psychologické potreby väčšiny ľudí. Zásadné symboly vyznania viery založila na najstarších skúsenostiach ľudstva a na tých spočívajú ešte aj dnes. No protestantizmus sa odvracia od výsledkov svojho vlastného snaženia.

Doma, v škole, na univerzite, pri vojsku, na úradoch, všade sa zdôrazňuje pasívna závislosť v mene disciplíny, diskrétnosti, plnenia povinnosti. A ako pri všetkých vzletných slovách, ktoré robia zo živých duší otrokov disciplíny, tieto výrazy nanucujú ducha stádovosti a prikazujú mlčať pri neprávostiach, podriadiť sa každej hrubej sile. Len keď sa všetci dnešní protestanti stanú skutočnými protestujúcimi a odmietnu prijať to najvyššie životné dobro, svoje náboženstvo, v dôsledku autority, len vtedy začnú dosahovať aj v sociálnych a politických záležitostiach nezávislú mienku o svojom živote. Ako učitelia a vodcovia zaistia pre školské deti a študentov, pre dôstojníkov a úradníkov, tú slobodu slova a činu, ktorá je právom občana a človeka. Keď sa potom stane, napríklad – ako sa stalo v roku 1889 jednému švédskemu vysokému dôstojníkovi – že padol do nemilosti, pretože sa zúčastnil na dôstojnej občianskej oslave na pamäť Francúzskej revolúcie; alebo ako sa stalo uppsalským študentom, ktorí si roku 1889 dovolili slušnú manifestáciu proti ohrozeniu koaličnej slobody majiteľmi píl v Norrlande – boli napomenutí, aby sa venovali svojmu štúdiu a nemiešali sa do problémov sociálnej politiky; potom ľudia pochopia, ako sa šíri duch zbabelosti, v ktorého tieni sa darí veľkým národným zločinom. Dosiaľ sa muži aj ženy, prísne čestní vo svojom súkromnom živote, učili podriadiť svoje svedomie, myšlienky aj činy všeobecného rázu príkazom nadriadeného; učili sa robiť to predovšetkým v mene náboženského presvedčenia.

Odvaha vytvoriť si vlastný názor o všetkom, čo vytvára hodnotu života, no najmä o vlastných náboženských predstavách, sila povedať to, vôľa priniesť pre to aj obeť, to všetko dáva človeku nový podiel na civilizácii a kultúre. A kým výchova a sociálny život vedome nepohnú dopredu tento typ odvahy, sily a vôle, ostane svet taký, aký je, trhovisko hlúposti, hrubosti, sily a egoizmu, bez ohľadu na to, či sú pri moci radikáli alebo konzervatívci, demokrati alebo aristokrati.

…

Najškodlivejší zo všetkých náboženských princípov bolo a je odradzujúce učenie, že ľudská prirodzenosť je padlá a v dôsledku toho neschopná dosiahnuť svätosť vlastným snažením; učenie, že do správneho vzťahu k časným a večným záležitostiam sa jednotlivec dostane len v dôsledku milosti a odpustenia hriechov. Pre ľudí pod bežnou úrovňou vyvolal predpoklad spásy duchovnú stagnáciu; nehovoriac o obchodníkoch, ktorí denne vyrovnávajú Kristovou krvou svoje každodenné pasíva na účte morálky. Len tí, čo prirodzene stoja vyššie, rastú vo svätosti súc presvedčení, že sú božie deti v Kristovi. Ľudstvo ako celok vykazuje hlbokú demoralizáciu dvojitou morálkou. Tento dualizmus sa začal manifestovať vo chvíli, keď prví kresťania prestali očakávať návrat Ježiša Krista – to bola predstava, ktorá dávala ich životu skutočnú jednotu s Kristovým učením. No táto dvojitá morálka počas devätnásť storočí držala ľudského ducha a sociálny poriadok prakticky v pohanstve. Hoci niekoľkým čistým a veľkým duchom dalo kresťanstvo krídla pre ich túžbu po nekonečne, hoci sa v stredoveku niekoľko silných sŕdc seriózne pokúsilo realizovať kresťanské učenie, absolútna väčšina ľudstva žila a žije v ochabujúcej nerozhodnosti, ktorá je výsledok pristrihnutých krídiel; občania antiky mali k dispozícii etiku, ktorá sa dala uskutočniť a umožnila im byť serióznymi, pevnými osobnosťami.

Keďže devätnásť storočí ukázalo, že v ľuďmi organizovanej spoločnosti niet možnosti žiť podľa Kristovho učenia ako návodu pre praktické, naprosto spoľahlivé pravidlá pre svätosť, dá sa uniknúť nemorálnej duplicite len jedným spôsobom: ísť cestou, po ktorej už išli mnohí jednotlivci, ktorí s Prometeom skríkli:

„Či nezvládlo si toto všetko samo, srdce, horiace svätým zápalom?“

J. W. Goethe, báseň „Prometeus“ v zbierke Farebný odlesk, preložil Ľubomír Feldek, ZH č. 9, s. 2, 1999.

Inými slovami, títo ľudia nadobudli presvedčenie, že kresťanstvo je produkt ľudstva. Ako každý iný produkt ľudského ducha nepredstavuje absolútnu a večnú pravdu.

Keď ľudia prestanú vštepovať deťom, napríklad, vieru vo večnú prozreteľnosť, bez vôle ktorej ani vrabec nespadne zo strechy, budú môcť miesto toho vpísať do ich mozgov novú náboženskú koncepciu božskosti sveta viazaného na zákony. Podľa novej náboženskej idey sa vybuduje nová morálka. Bude sa zakladať na úcte k absolútnej spätosti príčiny a následku – spätosti, ktorú ani žiadna spása nezruší. Všetky ľudské činy sa ozaj budú riadiť podľa tejto istoty. Človek sa nebude dať ukolísať do spánku v nádeji na prozreteľnosť alebo uzmierenie, ktoré by oddialili predpokladané následky.

Nová morálka, posilňovaná každodennými skutočnosťami života, má logické dôsledky. Ani jeden príkaz tohto mravného učenia nemusí ostať prázdnou frázou. V tomto systéme je dosť miesta pre všetky „večne hlboké slová“ vyslovené Kristom, Budhom alebo a inými veľkými duchmi ľudstva. Ich výroky budú vždy predstavovať materiál na použitie – na sebavýchovu. K použitiu však dôjde s pocitom absolútnej slobody. Jednotlivé slová sa použijú ako stavebné kamene vhodné na štýl, ktorý chce niekto uplatniť pri architektúre svojej osobnosti. Ale žiadne slovo ani príklady jedného či druhého učiteľa sa nikdy nebudú považovať za absolútne hodné nasledovania.

Duša dieťaťa nebude potom kropená slzami ľútosti za hriechy ani strachom pred peklom. Nebude špinená realizmom bez myšlienok a bez ideálov, ani pohŕdavou nedôverou, ktorú ako studené fľaky zanechávajú po sebe prasknuté bubliny vzletných slov. Slabí aj silní budú rásť v spokojnej a zodpovednej viere vo vlastnú osobnosť, vo vlastný prameň pomoci. Pulz ich krvi bude silný a teplý od červenej krvi. Nebudú nútení k pokore; neprijmú ani rovnosť so všetkými inými, ani so žiadnym jednotlivcom. Naopak, budú silní vo svojom práve dať osobnú pečať svojim radostiam, svojím trápeniam, svojej práci. Budú upozorňovaní, aby robili dobre, ako len vládzu, pretože robia na svojom; aby sa usilovali o svoje najvyššie dobro a jeho hranice umiestnili tam, kde začínajú práva iných.

Ak sa doma a v škole robí kompromis medzi dvomi protirečivými svetonázormi, nevyťaží sa ani z jedného skutočné dobro pre výchovu dieťaťa.

Povedala som už, ako sa v jednej a tej istej škole dá podávať náboženská výchova a určitá dávka vedomostí a lásky k prírode, ako aj história; že sa na jednej a tej istej škole sa dá učiť vedecký priebeh prírodného vývoja a dejín súčasne s náboženskými dejinami, kde prvé miesto dostane judaizmus a kresťanstvo. Tak sa zvýši úcta a láska detí k osobnosti a morálke Krista, už predtým sprostredkovaná bibliou. Na základe čestných a vážnych dôvodov sa dá voliť jedna alebo druhá cesta. Keď sa však pri náboženskej výchove robí z Mojžiša alebo Krista absolútny učiteľ pravdy, a na hodinách prírodovedy vysvetľuje darvinizmus, vyvolá to skôr ako čokoľvek iné túto nelogickosť, túto morálnu nedbanlivosť a chabosť, ktoré nevedú nikam a nepôsobia…

Od tých čias, ako som napísala tieto slová, všetko posilnilo a zostonásobnilo moje staré presvedčenie: že najdôležitejšie nie je, aký svetonázor máme – môže to však byť veľmi dôležité –, ale či máme dosť viery osvojiť si nejaký svetonázor a dosť síl urobiť z neho životnú skutočnosť. Nič nepôsobí na etickú energiu rastúcej generácie tlmivejšie ako dualistický názor na svet, ktorý sa teraz podáva na školách. Aj pre školu treba teda urobiť voľbu; nesmie dôjsť ku kompromisu medzi dvomi výchovnými schémami a dvomi svetonázormi, ak nemá byť u mladých ľudí zlomená sila vôle a moc viery. Otázka kompromisu nie je v tomto prípade len otázka použitia; je to najdôležitejšia otázka výchovného princípu.

…

Od tých čias, ako som toto napísala, boli v tejto súvislosti vyslovené viaceré názory. Jeden z nich vyvolal pri publikácii roku 1890 senzáciu; bola to kniha zürišského profesora Dr. A. Dodela Mojžiš alebo Darwin? Autor v nej ukázal, ako hlboko je darvinizmus zakorenený vo vede a kultúre; aká oklieštená je však ľudová výchova, keď sa drží bokom od vedeckých poznatkov dnešných dní a vtesnáva do okruhu cirkevných myšlienok. Náboženská výchova je jednoducho zločin proti psychologickým zákonom vývoja, pretože deti sa učia myslieť teologickým spôsobom o abstraktných koncepciách, keď ešte nijako nie sú toho schopné. Dodel hovorí, že najhoršie je, že na stredných a vysokých školách sa učí vývojová teória ako vedecká pravda, kým na základných školách, ktoré organizuje a finančne vydržuje tá istá vláda, sa pokračuje v učení biblického mýtu o stvorení, ktorý je v ostrom protiklade so všetkým, čo deti učí veda a živá príroda: to je nemorálny a nečestný stav myslenia a treba mu urobiť koniec!

* Jeden švédsky hvezdár výstižne dokázal, že čím viac postupuje naše poznanie, tým viac prestáva byť náboženstvo sudcom nad tým, čo je obsahom našich vedomostí. Čím viac vedomostí dosiahneme, tým väčšmi sa zmenšuje oblasť nadprirodzena, tým menej sa verí na zasahovanie božských síl, tým nekonkrétnejšou sa stáva predstava smrti a života po nej. To však neznačí, že hasnú náboženské city, hoci ich neživí viera na božie zjavenia a možnosť nadprirodzených zásahov. Ako ideál ešte nachádza svoje vyjadrenie, a bez náboženskej viery a oduševnenia by sa nemohli uskutočniť nijaké ideálne ciele. Dodel zastáva názor, že náboženské zmýšľanie treba zachovať aj po strate prekonaných zastaralých náboženských pojmov. (V anglickom on-line texte tento odsek od * chýba.)

Tento bod je v celej otázke rozhodujúci. Som hlboko presvedčená, že bez náboženstva v emocionálnej výbave svojej povahy nemôže človek sledovať ideálne ciele, nedovidí za svoje osobné túžby, nezrealizuje veľké úlohy, nebude schopný obetovať aj sám seba. Náboženské nadšenie rozširuje obzor nášho ducha a viaže nás k činom, ktoré považujeme za ideálne. Keďže však kresťanstvo kladie hlavnú váhu na dušu a nie je vstave spájať všetky faktory nášho konania, veľmi rozvážni ľudia ho čím ďalej tým väčšmi opúšťajú, a to z čisto náboženských dôvodov.

* Prečo títo potom nechcú dať svojim deťom bežnú kresťanskú výchovu v náboženstve, to povedal so svojou zvyčajnou útočnou silou Tolstoj:

„Na náboženské klamstvo sme si už tak zvykli, že ani nepozorujeme, aká prostomyseľnosť a strašná ukrutnosť je obsahom učenia cirkvi. My to nepozorujeme, ale deti to zacítia a ich duša si z toho odnesie nevyliečiteľné poškodenie. Musíme si uvedomiť, čo to vlastne robíme, keď vychovávame svoje deti touto takzvanou náboženskou výchovou. Čisté a nevinné, ešte neoklamalo a nebolo oklamané, obracia sa dieťa na nás, ktorí poznáme život, a pýta sa nás, podľa akých pravidiel má človek žiť svoj život? A čo my odpovedáme? Obyčajne už dopredu predchádzame ich otázkam tým, že im rozprávame židovskú legendu, túto nerozumnú až hlúpu a predovšetkým nemorálnu historku. Vydávame ju za svätú pravdu, hoci vieme, nie je možná a pre nás nemá zmysel: že pred šesťtisíc rokmi sa akási zvláštna a ukrutná bytosť podujala stvoriť svet a a hneď aj človeka; že prvý človek zhrešil a že pre jeho hriech ten zlý boh potrestal nielen jeho, ale aj nás všetkých, hoci my sme nič zlé neurobili; že aj on bol potrestaný za tento hriech tak, že nechal umrieť svojho syna; a nakoniec, že náš hlavný cieľ v tomto živote je pokúsiť sa obmäkčiť tohto boha a uniknúť utrpeniam, ktoré pre nás pripravil.“

„Keď dieťa vymenúva tieto ukrutnosti, sme toho názoru, že to nič neznamená, ba že je to preň užitočné; spokojne mu načúvame; nemyslíme na strašnú duchovnú premenu, ktorá sa v tých chvíľach odohráva v duši dieťaťa bez toho, že by sme to spozorovali. Predstavujeme si túto dušu ako prázdnu tabuľu, na ktorú sa dá písať čokoľvek – ale to je omyl. Dieťa má nejasné tušenie pôvodu všetkého, moci, ktorej je podrobené. Má také isté tušenie čohosi v pozadí ako mysliaci človek – je to neurčité, slovami nevypovedateľné, ale je to pocit napĺňajúci celú jeho bytosť – a teraz mu naraz na to miesto kladieme ako pôvodcu všetkého nerozumnú, hnusnú a ukrutnú bytosť. Dieťa má neurčitú predstavu o cieli nášho života: že je to šťastie, ktoré sa dosiahne vzájomnou láskou. Teraz má miesto toho pochopiť, že cieľom života je v podstate iba chvíľková nálada nerozumného boha; že naším osobným cieľom je ustavične sa snažiť ujsť večným trestom, ktoré by mali postihnúť niektorých, a trápeniam, ktoré tento boh uložil všetkým. V dieťati drieme pocit, že naše ľudské povinnosti sú veľmi zložité a mravnej povahy: miesto toho ho učíme, že celkom prvá povinnosť je slepo veriť, modliť sa, pri určitých príležitostiach vysloviť určité slová, jesť chlieb a piť víno, čo má byť božie telo a krv. Zdá sa nám, že to nie je nijako vážna vec; no vštepovanie tohto učenia – volá sa to náboženská výchova – je najväčší zločin proti dieťaťu, aký si možno predstaviť.“

„Vlády a vládnuce triedy potrebujú toto klamstvo; podopiera ich moc a preto budú vždy žiadať, aby sa vkladalo do myslí detí a pri tom zasiahlo svojím hypnotizujúcim účinkom aj dospelých. Ľudia, ktorí nie sú za trvanie dnešného nespravodlivého sociálneho usporiadania, ale naopak, prajú si jeho zmenu, no predovšetkým tí, čo chcú svojim deťom dobre, musia ich zo všetkých síl brániť pred týmito nebezpečnými lžami. Aj keď budú deti úplne ľahostajné voči náboženským otázkam, aj keď im bude každé pozitívne náboženstvo úplne cudzie, bude to nekonečne lepšie ako najdokonalejšia výučba židovsko-kresťanského náboženstva.“

„Kto pochopí, čo znamená pre dieťa, vydávať mu lož za svätú pravdu, nemôže pochybovať o tom, čo má robiť, aj keď preň nemá nijaké osobné náboženské odporúčanie…“

„Keby som mal dieťaťu vysvetliť základné rysy náboženského učenia, ktoré považujem za pravdivé, povedal by som mu: prišli sme na tento svet a žijeme tu nie z vlastnej vôle, ale z vôle iného, ktorého menujeme bohom. Preto len vtedy konáme správne, keď plníme vôľu tejto bytosti a tá je, aby sme boli šťastní. No na dosiahnutie tohto cieľa je len jeden prostriedok: aby sa každý človek voči druhým ľuďom správal tak, ako si praje, aby sa druhí ľudia správali voči nemu.“

„Na otázky Ako vznikol svet? a Čo nás čaká po smrti? odpovedám v prvom prípade, že to neviem a že tomu, ostatne, nepripisujem význam. V druhom prípade, že vôľa toho, ktorý nás pre naše šťastie privolal k životu, aj po našej smrti nás priblíži k tomu cieľu.“ (Od * ani toto nie je v anglickom on-line texte.)

„Ako v iných prípadoch, keď dospelí navzájom nesúhlasia v otázke, čo dieťa potrebuje, aj tu by sme sa mali pokúsiť dostať odpoveď na otázku o ich skutočných potrebách od samotných detí.“

„Tak spozorujeme, že dieťa sa už veľmi skoro začína zaujímať o večné záhady ľudstva a vzrušujú ho otázky odkiaľ a kam. Súčasne zistíme, že úprimná a čestná povaha dieťaťa sa stavia proti kresťanskému vysvetľovaniu sveta, kým jeho čestnosť nie je otupená natoľko, že bez odvrávania prijíma, čo sa mu podáva ako učebná látka, alebo vo svojej duši popiera to, čo vyslovujú a musia opakovať jeho pery; nakoniec niekedy pripustí ovládnutie svojho srdca jedinou potravou ponúkanou jeho náboženským potrebám.“

Moje vlastné spomienky na detstvo a pozorovania detí mi umožňujú povedať niekoľko poznámok o náboženských predstavách detí v mladom veku. Mám pred sebou obsiahle záznamy za obdobie dvadsaťpäť rokov. Spomínam si na svoj prudký hnev na boha, keď som vo veku šesť rokov počula, že Ježišova smrť bola zapríčinená tým, že boh žiadal ako odčinenie takéto pokánie. Vo veku desať rokov som odmietla božiu prozreteľnosť, keď som videla, že jeden mladý robotník zomrel ďaleko od svojej ženy a piatich detí, ktoré ho tak potrebovali. Moje premýšľanie o existencii boha nadobudlo vtedy podobu výzvy a napísala som do piesku: „Boh je mŕtvy“. Keď som to robila, myslela som si, že ak boh existuje, v tejto chvíli ma zabije úderom blesku. Ale keďže slnko ďalej svietilo, bola otázka pre túto chvíľu zodpovedaná – no mala sa skoro vrátiť. Nemala som iné náboženské vyučovanie ako krátke čítanie biblie každé ráno, nedeľnú kázeň a – lekcie z katechizmu, ktoré, mimochodom, nikdy neboli vysvetľované. Nový zákon patril vtedy k mojim „zábavným knihám“; jeho pomocou som sa naučila mať Krista tak rada ako iné veľké osobnosti, o ktorých som čítala. No v konfirmačnom období sa preberalo vysvetľovanie Biblie; vysvetľoval sa každý bod a každé meno, každá veta sa rozoberala, ako keby sa štiepali vlasy, aby sa dokázalo splnenie proroctiev a objasnil skrytý význam slova, ktoré sa ešte nedávno zdalo také jednoduché. Povedalo sa, napríklad, že dogma o trojici je obsiahnutá už v druhom verši knihy Genezis. Bol to pre mňa strašný objav, že obľúbená kniha mojej detskej mysle a predstavivosti môže byť tak skalopevne mŕtva.

Dalo by sa uviesť veľa príkladov, že častým výsledkom náboženského vyučovania je náboženská ľahostajnosť a že snaha získať duše detí vedie k duševným chorobám. Počula som šesťročné deti hovoriť s posvätnou hrôzou o ich štvorročnom bratovi, ktorý v nedeľu kopal s motyčkou. Šesťročné dieťa, ktoré bolo za jeden deň zavedené do troch kostolov na služby božie, vyslovilo po krátkom rozmýšľaní otázku, či by nebolo rozumnejšie ísť do toho pekla hneď.

Židovsko-kresťanská koncepcia kreatívnej a ustavičnej prozreteľnosti, ktorá činí všetky veci najdokonalejšími, je v takom rozpore so všetkým, čo nás o bytí učia skúsenosti a vývoj, že nie je možné ani teoreticky pripustiť platnosť obidvoch predstáv naraz. Ešte menej sa dajú prakticky zjednotiť lepidlom vysloveného kompromisu. Dieťa so svojou ostrozrakou jednoduchosťou sa nedá oklamať. Ak nechceme deťom povedať pravdu, nehovorme im o živote vôbec – o živote v jeho jednote a rozličnosti, o priebehu trvalej tvorivosti, o večnej božskej podriadenosti zákonom.

To však znamená, že nie je možné zachrániť pre deti kresťanského Boha, voči ktorému sa im vštepovala slepá dôvera, len čo dieťa začne o ňom rozmýšľať. Dieťa sa v tomto veku nedá pripraviť ani na novú koncepciu boha s jej náboženskou – to je jednotiacou a povznášajúcou – silou, t. j. koncepciou boha, ktorého zjavenou knihou je hviezdnaté nebo a prorockým obzorom nevyspytateľné more, ktorý žije v hĺbke ľudského srdca a je život sám. Nič nedokazuje lepšie, aká slabá a neprepracovaná je viera moderných mysliteľov, ako skutočnosť, že ešte stále vštepujú svojim deťom systém, ktorý sami nechcú duchovne žiť, ktorý však považujú za nevyhnutný pre morálnu a sociálnu budúcnosť detí.

Ak prejdeme od pojmu prozreteľnosti na pojem hriechu, nachádzame u detí tú istú prirodzenú logiku. Malé dievčatko – jediné dieťa svojej matky – vykríklo:

„Ako mohol boh dovoliť zabiť svojho jediného syna? To by si so mnou nesmela urobiť!“ A malý chlapček povedal: „Ako dobre, že Židia ukrižovali Krista, takže nám sa už nič nestane.“

To sú dva póly emocionálneho a praktického pohľadu na uzmierenie smrťou, medzi ktoré sa zmestia všetky podobné situácie. Medzi smiešnejšie a naivnejšie predstavy patrí návrh dievčatka nazvať Pannu Máriu božou manželkou, ako aj historka o chlapcovi, ktorý doma referoval, že v škole hovorili o našom pánovi a o iných dvoch pánoch – mysliac na svätú trojicu.

Z hodín biblických dejín a katechizmu pochádzajú nespočetné príklady, ako deti nesprávne čítajú isté slová a nesprávne chápu ich význam. Jeden chlapec sa pri upozornení, aby nenechal svoju lampu horieť, vystatoval: „My máme petrolej zadarmo!“ Druhý, keď sa ho pýtali, či by sa chcel znovu narodiť, odpovedal: „Nie, to by som sa mohol zmeniť na dievča.“ Je tu aj anekdota o dievčatku, ktoré uspokojovali, aby sa nebálo, veď pánbožko je v tme vedľa neho; žiadalo, aby ho mama poslala preč a zapálila lampu. Iné dieťa pri prezeraní obrázkov mučeníkov v cirkusovej aréne súcitne vykríklo: „Pozri, aký chudý tigrík! Ten ešte nemal ani jedného kresťana.“ To bolo len pár z množstva typických príkladov, ako si deti vysvetľujú náboženské myšlienky, ktoré sa im podávajú; nútia ich do myšlienkového sveta, ktorý prijímajú v materialistickom zmysle alebo ich úplne vyvádza z miery.

Uvedené anekdoty odkrývajú detský myšlienkový svet; je tu aj ten komentár dievčatka k údaju, že sa narodila o jedenástej v noci: „A to som mohla byť tak dlho hore?“ Pojmy ako dedičný hriech, pád človeka, zmŕtvychvstanie a vykúpenie, to sú najprv nezmyselné, prázdne a potom hrozivo temné, ťažké slová. V celom mojom živote nezaujal strach pred peklom moju pozornosť na dlhšie ako päť minút, ale poznám deti a dospelých ľudí, ktorí boli mučeníkmi tohto teroru. Pamätám sa aj na deti, ktoré pri zdôrazňovaní potreby absolútnej viery v peklo na hodine katechizmu s plačom priznávali, že mama im povedala, že ona na peklo neverí a ľutovali, že teda musí byť veľmi zlý človek!!!

Iste sú ďaleko za nami časy, keď podľa farbistého líčenia jedného historika „strach pred čertom neustále tak zatemňoval život človeka, ako tiene plachiet veterného mlyna zatemňovali mlynárove okná“. Časy, keď sa božské postavy sústavne zjavovali veriacim a keď zázraky tak patrili do myšlienkového sveta všetkých ľudí, ako sa nimi dnes nezaoberajú ani veriaci. No kým sa v náboženskej výchove zachová viera v diabla, prozreteľnosť a zázraky, nebude možné pre lúče kultúrneho svetonázoru preniknúť do temnoty, kde sa pestujú bacily ukrutnosti a šialenstva.

Predstavy neba v detských mysliach sú často vynikajúce príklady detského realizmu. Jedno dieťa povedalo, že jeho brat nemôže byť v nebi, keďže to by bol musel liezť po rebríku, čo by bola neposlušnosť, lebo mu bolo zakázané liezť na rebrík. Keď jedno dievčatko počulo, že jeho stará mama je v nebi, pýtalo sa, či tam sedí aj pánbožko a drží ju, aby nevypadla. Nesprávne odpovede predstavujú len pár dôkazov detského citu pre skutočnosť. Na námietku, že detská predstavivosť potrebuje mýty a symbolizmus, je naša odpoveď ľahká. Samozrejme nemáme a nesmieme zbaviť dieťa hry s predstavivosťou – ale hru neslobodno brať vážne! Neslobodno sa čudovať, keď si dieťa vytvára realistické predstavy aj o duchovných veciach a neslobodno ich potláčať, ako nepotláčame ani iné prejavy detského duševného života. Pretože ak sa falošné predstavy vydávajú za najvyššie pravdy o živote, musia narušiť posvätnú jednoduchosť dieťaťa.

Poznám deti, u ktorých sa dá pôvod neviery stopovať až ku Kristovým slovám, že „čokoľvek budete pýtať s veriacim srdcom, dostanete“. Dievčatko, zatvorené do tmavej izby, prosilo boha, aby ukázal ľuďom, ako zle s ním zaobchádzajú, tým, že sa v tme rozsvieti lampa z farebných sklíčok; druhá prosila, aby sa uzdravila jej chorá mama; tretia sa pri posteli mŕtvej kamarátky modlila, aby sa táto prebudila. Pre všetkých troch bolo zistenie, že ich najúpenlivejšia prosba ostala nesplnená, veľkým obratom v ich duševnom živote.

Môžem dosvedčiť z vlastnej skúsenosti a zo skúseností iných, aké etické pohoršenie zapríčinili u zdravých detí nespravodlivosti Starého zákona, napríklad božie uprednostnenie Jakuba pred Ezauom. Vysvetlenia, ktoré sa v takýchto prípadoch podávajú, naplnia myseľ dieťaťa tichým nesúhlasom až odporom.

A keď dieťa nakoniec zistí, že ani dospelí neveria tomu, čo ho ako náboženstvo učia, vtedy jeho detský inštinkt pre vieru, dôveru a úctu k učiteľovi, to je jeho schopnosť prežívať rôzne náboženské pocity, dostane ranu, ktorá v ňom zanechá stopy pre celý život.

Nejdem hovoriť o hrdinoch a hrdinkách pietistickej nábožnej literatúry pre deti, o ich historkách obrátenia a svätosti. Pred tými sú rodičia schopní uchrániť ich. Zameriavam sa len na ten spôsob nazerania na svet, ktorý sa deťom nanucuje so súhlasom alebo proti vôli ich rodičov. Ktorý degraduje detskú koncepciu boha, Krista, prírody. Ak sa dieťa ponechá samo na seba, môžu sa tieto koncepcie rozvíjať jednoducho a mocne. Ak sa predpisuje nazeranie na svet, zapríčiňuje to zbytočné utrpenie a vyvoláva nebezpečné predsudky. Detskú náklonnosť k hlbokým náboženským pocitom, zdravú vieru a zápalistý záujem o svätosť posilňuje schopnosť preberať základné životné pravidlá slobodne tak z biblie ako zo svetovej literatúry. Rovnaké výsledky sa dosiahnu knihami o iných náboženstvách, napríklad o budhizme, a o veľkých náboženských osobnostiach, čo ilustruje hľadanie ideálu; no aj takými detskými knihami, ktoré dobre opisujú podobné snahy v bežnom živote. Žiadne dieťa však ani najmenej nepotrebuje pre svoje náboženstvo alebo vzdelávanie katechizmus či teológiu; nepotrebuje vedieť cirkevnú históriu podrobnejšie ako v súvislosti so všeobecnou históriou sveta. Hlavný dôraz sa má klásť na bludné náuky, aby si mladý človek osvojil presvedčenie, že všetky pravdy nazývajú súčasníci najprv „bludom“. Inými slovami, tieto chyby sú najlepšie negatívy, pomocou ktorých sa mladý človek dopátra pravdy.

Preberanie a vysvetľovanie protirečení, s ktorými sa dieťa stretne aj pri takej náboženskej výchove, ako si ju ja predstavujem, patrí do prípravy do skutočného života, v ktorom sa aj dospelý stretáva s nespočetnými protirečeniami. No jeho osobné zástoje nemusia raniť ani pobožnosť ani zdravosť detskej duše. Rany prichádzajú skôr zo strany dráždiacej prepiatej pobožnosti alebo podlízavej pretvárky, duchovného fanatizmu, klamstiev proti zdravému rozumu, duchovnej prázdnoty či zvrátených predstáv o spravodlivosti; to všetko sú bežné výsledky kresťanského žitia a učenia v súčasnosti. Dnes i zajtra dieťa ľahšie rozrieši duchovné problémy, ak nebude jeho jemnocit pre pravdu a jeho ostrá logika pomýlená dogmatickými odpoveďami na večné problémy, ktoré ho stavajú do rovnako ťažkej pozície ako filozofa.

Je tomu dávno, čo aj Kant predviedol najväčšie škody ešte stále pretrvávajúcej náboženskej výchovy. Ukázal, že kým sa za základ morálky berie cirkevné učenie, predpisujú sa činom nesprávne motívy. Ak sa niečo nemá robiť, nie je to preto, lebo boh tak prikázal, ale pretože je to samo osebe zlé. Treba sa snažiť o dobro nie preto, že dobrého očakáva nebo a zlého peklo, ale pretože dobro má vyššiu hodnotu ako zlo. K tomuto Kantovmu záveru treba pridať, že názor predstavujúci človeka ako neschopného robiť dobro z vlastnej sily eticky človeka oslabuje; potom sa mu hovorí , že musí byť ponížený a spoliehať sa na božiu pomoc. No spoliehanie sa na vlastné sily a pocit vlastnej zodpovednosti majú silný morálny účinok. Viera, že človek je neodvolateľne zaťažený hriechom, vedie k tomu, že ostáva stáť na mieste.

Ak majú budúce generácie rásť so vzpriamenými mysľami, je prvou podmienkou rastu vyškrtnúť z existencie detí a mladých ľudí rozhodným škrtom pera katechizmus, bibliu, teológiu a cirkevnú históriu.

Musíme sa skloniť pred nekonečnami a mystériami našej pozemskej existencie. Musíme rozlišovať etické hodnoty a vyberať si medzi nimi; musíme byť presvedčení o solidarite ľudstva, o jednotlivých povinnostiach človeka, aby sa pre dobro celku vytvorila bohatá a silná osobnosť. Musíme vzhliadať k veľkým vzorom. Musíme mať úctu k božskému i bežnému vo vesmíre, v priebehu evolúcie, aj v procese rozvoja ľudskej mysle. To sú nové obzory meditácie, nové náboženské pocity zbožnej úcty a lásky, ktoré urobia deti budúceho storočia silnými, zdravými a krásnymi.

Nové zmeny znamenajú začiatok konca predstáv boha, ktoré spájali heslo „S pomocou božou!“ s víťazstvami pri nacionálnych túžbach po územných výdobytkoch, pri snahách stať sa utláčajúcim pánom, pri bažení po zisku. Bude treba cítiť, že miešať boha do bežných ľudských vášní je svätokrádež. Ľudia uvidia, že patriotizmus, vzchádzajúci z egoizmu a ambícií, je najbezbožnejšia vec, pretože je najneľudskejší zo všetkých perverzných hriechov, urážajúcich posvätnosť života.

Intelekty, ktoré vedia preklenúť rozpor medzi kresťanstvom a vojnou, ktoré z toho dokonca vedia vyťažiť silu, moc a potešenie, skazili tisícročné predstavy násilia. Od ľudí s takými mozgami sa nedá očakávať viac, ako že majú zahynúť v divočine bez toho, žeby čo len jedným pohľadom uvideli zasľúbenú zem.

Mozgy detí však treba chrániť pred najzhubnejším zo všetkých mentálnych omylov, pred poverou, že patriotizmus alebo nacionalizmus, ktoré porušujú práva druhých, majú niečo spoločné s myšlienkami o bohu.

Učme deti, že národná osobitnosť, použitie sily a právo na sebaurčenie sú rovnako základným právom národa ako jednotlivca a že toto právo je hodné každej obety; učme ich, že štúdium prírody ich vlasti a jej života v minulosti a súčasnosti je predpokladom ich vlastného rozvoja; učme ich snívať prekrásne inšpiratívne sny o budúcnosti ich vlasti a ich diela ako nevyhnutného základu tejto budúcnosti.

Už v mladom veku ich učme chápať hlbokú priepasť medzi vlastenectvom a egoizmom, ktorý si dáva meno patriotizmus. V mene „patriotizmu“ utláčajú veľké národy malé; v jeho mene Európa devätnásteho storočia zbrojila stále mysliac na pomstu; v jeho mene videl koniec storočia rozmach násilia na severe aj na juhu, na západe i na východe.

Militarizmus a klerikalizmus, obidva pojmy predpokladajúce autoritu v protiklade k osobnému prevereniu práva, boli vždy úzko späté, no nie sú to, za čo sa vydávajú. Nie je to patriotizmus ani náboženstvo. Pôvodne majú tieto dve slová zmysel spoluobčianstva, slobody a spravodlivosti, a to zmysel povýšený nad úzku sféru záujmu jednotlivca, triedy či vlastného národa; zjednocujú rozličné skupiny jedného štátu do spoločného záujmu všetkých, a ďalej rozličné národy v chápaní životne dôležitých spoločných záležitostí. Ale militarizmus a klerikalizmus utláčajú slobodu princípom autority, myšlienku individuálneho rozvoja príkazom disciplíny, pocit spoluobčianstva túžbou po sláve vojenského víťaza, pocit práva pojmom vojenskej cti. Pod symbolom kresťanskosti a militarizmu sa v Nemecku vážne potláčali občianske práva a volanie po sociálnej slobode. Mnohých Rusov, Francúzov a Angličanov, hoci úctyhodné osobnosti, hypnotizovali také myšlienky a tlieskali pri neprávostiach svojho národa.

To všetko bude pokračovať; národy budú ďalej preťažované stále nákladnejšími vojenskými prípravami. Práva malých národov budú sústavne okliešťované veľkými národmi, čo aj súčasné svetové veľmoci, rovnako ako tie, čo im predchádzali, zaniknú pod ťarchou vlastnej expanzie. Bude to tak do tých čias, kým matky nezaštepia do duší svojich detí presvedčenie, že ľudstvo je viac ako vlastný národ; kým neuspejú vo svojej snahe rozšíriť sympatie svojich detí pre všetko živé, rastliny, živočíchy aj ľudí; kým ich nenaučia pochopiť, že sympatia neznamená len spolucítiť s trpiacimi, ale aj radovať sa s radujúcimi a že jednotlivec zvyšuje svoju emocionálnu kapacitu, keď sa učí spolucítiť s inými jednotlivcami a inými ľuďmi. Bude to tak do tých čias, kým matky nevložia do sŕdc svojich detí istotu, že patriotizmus, ktorý v mene národných záujmov šliape po právach iných ľudí, je odsúdeniahodný. A keď raz tieto deti začnú konať ako dospelí, uvidíme harmóniu medzi naučenými predstavami. Keď sa pojem nacionalizmu v detskej mysli zbaví predstavy bezprávia a povýšenej nadutosti; keď sa predstava boha zbaví ponižujúcej jednoty s egoistickým nacionalizmom – potom sa aj predstava vojaka zušľachtí. Už sa nebude stotožňovať so slepou poslušnosťou ani obmedzenou triednou namyslenosťou. Slovo vojak bude znamenať človeka a spoluobčana s rovnakými civilizovanými záujmami, tou istou koncepciou zákona a práva, tou istou potrebou slobody a s rovnakým pocitom cti, ako ich poznajú všetci ostatní spoluobčania. Vojak bude obrancom vlasti a jeho charakteristika nebude mať iné vojenské znaky ako tie, čo sú potrebné pre obranu posvätných ľudských a občianskych práv.

Sebaobranu, osobnú ako národnú, treba napriek príkazom kresťanstva vpísať do duše dieťaťa ako jeho prvú povinnosť. Presnejšie povedané, dieťa má tento inštinktívny cit; všetko, čo treba urobiť, je nenarušiť ho. Dieťa vie veľmi dobre, že zlí ľudia by sa mohli stať pánmi vlastníctva iných, ak sa nestretnú s odporom. Vie, že podlí a nespravodliví by mohli zvíťaziť, že spravodlivých a dobre zmýšľajúcich obetujú nespravodliví a podliaci. Obranný inštinkt je prvý klíček sociálneho cítenia pre spravodlivosť A tento cit ovláda aj neomylné posudky dieťaťa pri štúdiu histórie. Dieťa nezapochybuje, že Wilhelm Tell mal pravdu, aj keď sa mu pri náboženskej výchove vštepovala poslušnosť voči vrchnosti ako moci, ktorá prichádza od boha. Každá správna detská dušička tlieska Andreasovi Hoferovi, hoci neustupuje v konflikte so zákonitou autoritou. Svojou prirodzenou priamosťou roztína dieťa všetky sofizmy; robia to aspoň všetky deti, ktoré nie sú neodvolateľne otupené kresťanskými zásadami.

Na záver všetkého, čo som povedala proti náboženskej výchove, pridám výpoveď desaťročného žiaka po jeho trojročnom bifľovaní katechizmu a biblických dejín:

„Neverím nič z toho! Dúfam však, že až raz ľudia zmúdrejú, bude smieť mať každý svoj názor, ako má každý svoju tvár.“

Tento malý filozof sa vo svojej vete dotkol najvážnejšej duševnej škody, ktorú zapríčiňuje náboženská výchova: že nanucuje ľudskej mysli osobitný pohľad na svet, ako sa nasadzuje obyčajná maska na tvár človeka. No slobodu a duševné práva môžu zaistiť len vlastné úvahy. Duša si musí sama vypracovať takú zábezpeku viery, s ktorou chce žiť a umrieť. Až dosiaľ spočívalo veľké duchovné nebezpečenstvo pre ľudstvo v obzeraní sa dozadu za účelom nájsť ideál a pravdu, považujúc obidva za raz pre vždy dané, ako absolútne.

Naopak, len čo si dieťa pri prvých krokoch svojej mäkkej nôžky na zemi uvedomí samo seba, má pocítiť, že je objaviteľom s nekonečnom pred sebou. Až potom nebude musieť kráľov syn robiť podradnú prácu ako stratený syn v cudzej krajine. Z celej sily svojej vôle bude môcť opakovať staré slová:

„Chcem povstať a ísť k svojmu otcovi.“

Keď v stredoveku Jaquino di Fiori kázal o Kráľovstvách otca, syna a ducha svätého, až „kým sa jeho vlasy nestali striebristo šedivé ako listy olivovníka“, porovnával tieto tri ríše s pŕhľavou, ružou a ľaliou, so svitom hviezd, ranným úsvitom a slnkom.

Dnes počuť túto kázeň vo všetkých končinách sveta. Ale sen o Treťom kráľovstve, čistom ako ľalia a teplom ako slnko, sa dá realizovať len pri povahe dieťaťa, ktoré sa obzerá po živote a po šťastí, ktoré radostne a úprimne odháňa z bytia mračná zhrešenia a ponižovania prvého človeka.

Pretože kým nebude ako malé dieťa, nemôže človek vstúpiť do tohto Tretieho kráľovstva, kráľovstva svätého ducha – ľudského ducha.

---

Prameň: Ellen Key, Das Jahrhundert des Kindes, S. Fischer Verlag Berlin 1921, s. 321 – 358.

Preložil Rastislav Škoda.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 47 v piatok 7. januára 2005.