Prometeus

Johann Wolfgang Goethe

zo zbierky Farebný odlesk, ktorú zosta­vil Peter Zajac, pre­lo­žil Ľubomír Feldek v ja­zy­ko­vej spo­lu­práci s Magdou Rozkošnou a Petrom Zajacom. Slo­ven­ský spi­so­va­teľ v edí­cii Kruh mi­lov­ní­kov poézie. Bra­tislava 1991.

Skrývaj si, Zeus, nebo
do oblačného dymu,
a cvič sa v stínaní
na vrcholcoch pohorí a dubov,
tak ako malý chlapec na bodliakoch –
ani tak nevyvrátiš zo základov
moju zem
a môj dom, ktorý si nestaval,
a toto ohnisko,
ktorého blesk mi závidíš.

Nepoznám pod slnkom nič úbohejšie
od vás, bohovia!
Mizerne kŕmite
tie svoje majestáty –
porciami obetí
a parou modlitieb.
A zahyniete, nebyť
žobrákov a detí
a dôverčivých bláznov.

Keď som bol dieťa
a nevyznal som sa vo svete,
obracal som svoj vyplašený zrak
k slnku, akoby bolo nad ním
ucho, čo môže vypočuť môj nárek,
alebo srdce, ako moje,
čo by sa zľutovalo nad trpiacim.

Kto ma zaštítil
pred spupnosťou Titanov?
Kto ma zachránil pred smrťou
a pred otroctvom?
Či nezvládlo si toto všetko samo,
srdce, horiace svätým zápalom?
A oklamané tým spáčom tam, hore,
malo by si teraz, nádherné a mladé,
vyšľahúvať až k nemu
z vďaky za záchranu?

Mám si ťa, Zeus, ctiť? A za čo?
Zmenšil si niekedy bolesť
tomu, čo niesol jej bremä?
Utrel si niekedy slzy
tomu, čo plakal hrôzou?
Či neukoval zo mňa muža
len všemohúci čas a večný osud –
páni, čo vládnu tak mne ako tebe?

Nazdával si sa hádam,
že znenávidím život
a ujdem do púšte
len preto, že nemôže dozrieť
každý môj rozkvitnutý sen?

Tu sedím, na svoj obraz
formujem ľudí,
pokolenie, čo sa mi bude podobať:
bude trpieť a plakať,
bude si užívať a plesať,
a teba si nebude všímať –
tak ako ja!

---

Báseň bola pô­vod­ne uve­rej­ne­ná v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 9, s. 2, 1999.