Na obranu detskej eutanázie

Väčšina sekulárnych humanistov sa pri­ho­vá­ra za le­ga­li­zá­ciu dobro­voľ­nej euta­ná­zie alebo pomoci pri „od­chode zo sveta“ u ľudí, kto­rých ne­vy­lie­či­teľ­ná choroba je spo­je­ná s ne­zne­si­teľ­nými bo­lesťami.

Spornejšia je otázka eutanázie novorodencov s váž­nym zdra­vot­ným de­fek­tom – pre­tože nemôže byť dobro­voľná. No hoci dieťa pri­ro­dze­ne vzbu­dzuje v člo­veku teplé a ochran­né pocity, som pevne presved­čená, že je kruté a preto ne­mo­rál­ne za­cho­vať život dieťaťa aj vtedy, keď jeho postihnutie je také vážne, že jeho vy­hliad­ky na šťastie sú zrejme mi­zi­vé. Život môže byť oveľa horší ako smrť, to je isté.

V určitom ohľade je eutanázia novorodenca veľmi neskorý potrat – a ak sa, žiaľ, vážne defekty ne­rozpo­zna­li pred na­ro­de­ním, prečo má byť dieťa nútené znášať ne­zne­si­teľ­ný život, kým nebude dosť staré, aby sa rozhodlo pre sa­mo­vraždu, alebo kým pri­ro­dze­ná smrť ne­u­kon­čí jeho trá­pe­nie?

Situácia bezprostredne po narodení nie je taká istá ako pri staršom dieťati, ktoré sa stalo ťažko postihnutým následkom nemoci alebo nehody: kým no­vo­ro­de­nec má veľmi obme­dzené ve­do­mie seba, iste nijakú pred­stavu o svojej bu­dúcnosti a ani sku­točný záujem o život, zatiaľ staršie dieťa sa už stalo ozajstnou malou osobou, s osob­nými vzťahmi k oko­liu, s po­ci­tom svojej identity a pred­sta­vou účelu – to sú práve tie veci, ktoré dávajú ľudským bytostiam ich ľudský štatút a ľudské práva.

Rodičia a lekári, prípadne iní zodpovední činitelia, majú robiť každé rozhod­nu­tie tý­ka­jú­ce sa no­vo­ro­de­né­ho die­ťaťa. Nie­ktorí ľudia však často hovoria, že také ukrutné rozhod­nu­tie ako euta­ná­zia sa má od­lo­žiť na čas, keď dieťa bude dosť staré, aby o sebe rozhodlo samo. Nesúhlasím: rozhod­nu­tie odložiť euta­ná­ziu na ne­skor­ší čas je tiež zásadné rozhod­nu­tie týkajúce sa dieťaťa. V sku­toč­nosti je to rozhod­nu­tie, odsu­dzu­júce ho, po­vedz­me, na osem­násť rokov extrém­neho utrpenia.

V praxi je bežné (pravdepodobne nielen v USA a Spo­je­nom krá­ľov­stve, ale aj v iných ci­vi­li­zo­va­ných krajinách), že lekár poučí ošetro­va­teľ­ku, aby vážne postihnu­tého no­vo­ro­denca nechala umrieť hladom – dá­va­júc mu vodu miesto mlieka. To je síce lepšie, ako nechať ho na­žive, ale nie je to tak súcitné ako rýchla letálna injekcia, len keby ju zákon dovolil. Vy­hla­do­va­nie môže trvať až desať dní a hoci die­ťatko, ak sa mu dajú utišujúce prostriedky, veľa netrpí, jeho rodičia a ošetro­va­teľ­ky to majú iste veľmi ťažké.

A čo s povinnosťou voči spoločnosti? Rodičia zomre­té­ho no­vo­ro­den­ca môžu mať spra­vidla za rok druhé úplne zdravé dieťa. Keďže vieme, že máme sociálnu povinnosť obmedziť počet detí v ro­dine, bude rozumné obmedziť ho na deti, ktoré majú pred sebou vyhliadky na nor­mál­ny ľudský život.

Moje kampane za rozličné sociálne ciele mi vy­niesli v prie­be­hu rokov veľa kri­ti­ky, ale bola to pre­do­všet­kým moja obrana le­ga­li­zá­cie detskej euta­ná­zie v tlači aj tele­ví­zii, ktorá mi pri­vo­la­la naj­zú­ri­vej­šiu a naj­vytrva­lej­šiu kri­ti­ku až ne­ná­visť. Nielen školských detí: nedávno sa pri­pra­vo­va­la pre po­u­ží­va­nie na brit­ských školách kniha Na ktorej strane si? – sú to pod­pí­sa­né diskusné príspevky z obi­dvoch strán ba­ri­ká­dy na kon­tro­ver­zné témy. Bola som jedinou autorkou, ktorú vy­da­va­teľ našiel, čo bola ochotná napísať článok na obranu detskej euta­ná­zie.

Mnohí lekárski praktici so mnou v tomto ohľade súhlasia, ale nie sú v stave povedať to vo ve­rej­nosti, najmä nie pred mladými poslu­cháč­mi. Chápem to, lebo viem, že ich odborná re­pu­tá­cia by ťažko prežila názvy ako „baby-killer“ – „za­bi­jak detí“, prí­padne „child-murder“ – „vrah detí“. Často boli na­mie­re­né na mňa – za­tiaľ mám má­lo­čo stratiť, teda pokým ostá­va­jú útoky len slovné.

---

Autorka: Barbara Smokerová.

Barbara Smokerová bola prezidentkou britskej Ná­rod­nej se­ku­lár­nej spo­ločnosti. Stojí na čele kam­pa­ne, aby pri rannom vy­sie­la­ní programu BBC „Myšlienky pre tento deň“ dostali slovo aj ne­ná­bo­žen­skí ka­za­te­lia.

Prameň: Barbara Smoker, On Advocating Infant Eutha­na­sia, Free Inquiry, 24/1, s. 17, 2003/04.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 41 v utorok 6. januára 2004.