Najväčšia šou na svete – 2. časť

Výťah z 2. kapitoly: Pravda, ktorú o evolúcii odhalia psy.

Dôležité doklady o prírodnom výbere nám dávajú aj príklady psov. Všetky ich plemená sú domestikované vlky; nie sú to šakaly, ani kojoty, ani líšky.

Pri svojom výklade sa budem držať fascinujúcej teórie o vývoji psa, ako ju vyslovil americký zoológ Raymond Coppinger. Ide o to, že vývoj psa nie je len vecou umelého výberu. Prinajmenšom do tej istej miery je to vecou vlkov, prispôsobujúcich sa prírodným výberom ľudským zvykom. Veľká časť počiatočnej domestikácie psa bola sebadomestikácia na základe prírodnej, nie umelej selekcie. Dávno predtým, než sme položili ruku na črty psieho ňufáka v klietke umelej selekcie, prírodný výber už premodeloval vlkov na sa­mo­do­mesti­ko­va­ných „de­din­ských psov“ bez akej­koľ­vek ľudskej inter­ven­cie.

Až potom si osvojili ľudia týchto dedinských psov a začali ich pretvárať, oddelene a s pochopením, do dúhového spektra plemien, ktoré dnes zdobia (ak je to vhodný výraz) Cruftove výstavy psov a podobné trhy toho, čo krásne sa dosiahlo (ak krása je správne slovo).

Coppinger zdôrazňuje, že ak sa domestikované zviera dostane na slobodu a niekoľko generácií žije v divočine, zdivočie, zvyčajne sa navráti do stavu podobného jeho divým predkom. Mohli by sme teda očakávať, že zdivočené psy sa stanú podobné vlkom. Nestane sa to však. Miesto toho sa psy, ponechané na zdivočenie, stanú všadeprítomnými „dedinskými psami“, „túlavými psami“, po­ne­vie­ra­jú­cimi sa okolo ľudských príbytkov v celom treťom svete. To posilňuje Coppingerovu vieru, že psy, s ktorými začali pracovať ľudskí pestovatelia, neboli už vlkmi. Už sa sami premenili na psov: dedinských, túlavých, možno dingov.

Skutočné vlky sú skupinoví lovci. Dedinské psy sú mrchožrúty, žijúce na špinavých smetiskách. Aj vlky žerú zdochliny, ale ich temperament nie je vhodný na požieranie ľudského odpadu, a to pre ich veľkú „útekovú vzdialenosť“. Ak sledujete nejaké zviera pri žraní, môžete odmerať jeho útekovú vzdialenosť: nakoľko sa mu môžete priblížiť, kým začne utekať. Pre každý druh zvierat a každú situáciu existuje optimálna úteková vzdialenosť, a to medzi riskantnou či nepodložene odvážnou na krátkom konci a príliš bojazlivou či neriskujúcou na dlhom konci. Jedincom, ktoré sa pri ohrození dajú neskoro na útek, hrozí väčšie riziko, že ich to ohrozenie zabije. Menej je zrejmé, že neexistuje situácia, pri ktorej by zviera utekalo príliš skoro. Bojazlivé zvieratá sa nikdy poriadne nenažerú, lebo utekajú pri prvých náznakoch nebezpečenstva na obzore. Ľahko prehliadneme nebezpečenstvo, ak sa vyhýbame opatrnosti. Skôr nás zaráža pohľad na zebry a antilopy, ktoré sa pokojne pasú pred očami levov, sotva im venujúc viac ako pohľad.

Sme zarazení, keď nás naša averzia proti riziku (alebo averzia nášho sprievodcu po safari proti riziku) drží v bezpečnom úkryte landroveru aj vtedy, keď s istotou vieme, že na míľu niet leva. To preto, lebo proti svojmu strachu nevieme nič postaviť. Svoje výdatné jedlo dostaneme o chvíľu pri návrate do loveckej chaty. Našim divokým predkom by boli bývali sympatickejšie zebry, ktoré odvážne riskovali nebezpečenstvo. Tak ako zebry, naši predkovia museli zvažovať riziko byť zožratý proti riziku nežrať. Samozrejme, lev môže zaútočiť; ale v závislosti od veľkosti stáda je tu šanca, že sa zmocní iného jedinca ako vás. A ak sa nikdy neodvážite na výdatnú pašu alebo k plnej studni, iste zahyniete od hladu alebo smädu. To je lekcia ekonomickej výmeny.

Konečný súčet tejto odbočky znie, že divoký vlk, ako každé iné zviera, má optimálnu útekovú vzdialenosť, ktorá je presne vyvážená – pritom potenciálne pohyblivá – medzi prílišnou bojazlivosťou a prílišnou trúfalosťou. Ak sa v priebehu evolučného času zmenia podmienky, uplatní sa prírodná selekcia a posunie útekovú vzdialenosť jedným alebo druhým smerom. Ak sa vo svete vlkov objaví nový bohatý zdroj potravy vo forme dedinského smetiska, posunie to optimálny bod smerom ku kratšiemu koncu útekovej vzdialenosti, k neochote utekať od takejto dobroty. Vieme si predstaviť divé vlky, ako sa hrabú v odpadkoch na tomto smetisku na konci dediny. Väčšina z nich sa bojí mužov, ktorí po nich hádžu skaly a oštepy; majú veľmi dlhú útekovú vzdialenosť. Len čo sa v diaľke objavia ľudia, skáču do istoty lesa. Ale pár jedincov má v dôsledku genetickej náhody túto vzdialenosť o málo kratšiu. Ich ochota brať na seba malé riziko – povieme, že sú odvážne, ale nie šialene odvážne – im prinesie viac potravy, ako sa ujde ich bojazlivým rivalom. Ako idú generácie po sebe, prírodný výber uprednostňuje stále kratšie útekové vzdialenosti, až kým sa dosiahne bod, kde sú vlky hádzanými kameňmi skutočne ohrozované. Optimálna úteková vzdialenosť sa posunula, pretože sa objavil nový zdroj potravy.

Coppinger hlása názor, že toto evolučné skrátenie útekovej vzdialenosti bolo prvým krokom v domestikácii psa; dosiahol ho prírodný výber, nie umelá selekcia. Tomto skracovanie útekovej vzdialenosti je miera toho, čo sa dá nazvať postupným skrotením. V tomto prvom štádiu procesu krotenia nevyberali ľudia na chov úmyselne najkrotkejšie zviera. V tomto štádiu vzájomného vzťahu panovalo medzi ľuďmi a rodiacimi sa psami nepriateľstvo. Ak sa vlky stali domestikované, stalo sa to ich sa­mo­do­mesti­ká­ciou, nie úmyselnou do­mesti­ká­ciou ľuďmi. Úmyselná domestikácia prišla neskôr.

Predstavu o tom, ako môže prebiehať – prirodzene alebo umele – skrotenie, alebo čokoľvek iné, si možno vytvoriť oboznámením sa s fascinujúcim experimentom moderných čias pri domestikácii ruských strieborných líšok chovaných na kožušiny. Táto skúsenosť je zaujímavá z viacerých dôvodov. Okrem toho, že nás učí, čo vedel Darwin o domestikácii, povie nám čo vedel o „vedľajších účinkoch“ selektívneho chovu a čo o podobnosti medzi umelým a prírodným výberom; dobre tomu rozumel.

Strieborná líška je iba farebný variant bežnej červenej líšky, Vulpes vulpes, cenený pre svoju krásnu kožušinu. Ruský genetik Dimitrij Beljajev dostal v 1950. rokoch za úlohu viesť jednu líščiu kožušinovú farmu. Kedysi stratil zamestnanie pre svoj vedecký konflikt s pro­ti­ve­deckou ide­o­ló­giou Lysenka, šarlatána, ktorý sa votrel do priazne Stalina a ruinoval sovietsku genetiku a poľ­no­hospo­dár­stvo na dvadsať rokov. Zachoval si však lásku k líškam a k pravej bez­ly­sen­kov­skej bio­lógii. Vrátil sa k obidvom ako riaditeľ Ústavu genetiky na Sibíri.

S divými líškami sa ťažko narába, a preto sa Beljajev úmyselne rozhodol vypestovať krotké líšky. Ako každý pestovateľ zvierat alebo rastlín svojej doby použil metódu využívania prirodzených variantov – vtedy nebolo k dispozícii genetické inžinierstvo – a na roz­mno­žo­va­nie vyberal tých samčekov a samičky, ktoré sa najviac blížili jeho ideálu.

Pri pestovaní na krotkosť by bol Beljajev vyberal tých psov a sučky, ktoré by mu boli najpriateľskejšie alebo sa naňho pozerali s najmilším výrazom tváre. Možno by to bolo malo želaný účinok na krotkosť budúcich generácií. Pri líškach však Beljajev použil systematicky opatrenie, ktoré bolo bližšie k „únikovej vzdialenosti“, opísanej v súvislosti s divými vlkmi, ktoré adaptoval pre líščie mláďatá. Sám a jeho kolegovia (a nástupcovia, pretože v pokusoch sa pokračovalo aj po jeho smrti) podrobil líščie mláďatá štandardizovaným testom, pri ktorých ošetrovateľ ponúkol mláďaťu krmivo rukou a pokúšal sa dotknúť sa ho alebo pohladkať ho. Podľa reakcie rozdelili mláďatá do troch skupín. V III. sku­pine boli zvieratá, ktoré unikali alebo hrýzli. V II. sku­pine boli zvieratá, ktoré pripustili dotyk, ale neprejavovali voči ošetrovateľovi priateľskosť. V I. sku­pine boli naj­krot­kej­šie zvieratá: samy sa pribli­žo­vali k ošetro­va­te­ľom, vrteli chvostom a skučali. Ako mláďatá dorastali, vyberali sa z nich na chov len najkrotkejšie.

Už po šiestich generáciách selektívneho pestovania na krotkosť sa líšky natoľko zmenili, že experimentátori cítili povinnosť pomenovať novú kategóriu „domestikovanou elitou“ líšok, ktoré „hľadali kontakt s ľuďmi, kňučali, aby upútali pozornosť a oňuchávali a oblizovali ošetrovateľov ako psíčatá“. Na začiatku pokusov nebolo v tejto triede ani jedno zviera. Po desiatich generáciách bolo 18 % „elitných“; po 20 ge­ne­rá­ciách 35 % a po 30 – 35 ge­ne­rá­ciách bolo 70 – 80 % po­pu­lá­cie líšok elitných.

Tieto výsledky prekvapujú možno len zarážajúcim rozsahom a rýchlosťou dosahovaných účinkov. Tridsať päť generácií je na geologickej časovej škále nepozorovateľne krátka doba. Ešte prekvapivejšie boli vedľajšie účinky pestovania na krotkosť. Tie boli vskutku fascinujúce a nepredvídané. Darwin, milovník psov, by nimi bol nadšený.

Krotké líšky nielenže sa správali ako domáce psy, ony sa na ne aj podobali. Stratili svoju líščiu srsť a stali sa grošovane čierno-biele, ako velšské kólie. Ich nastražené líščie uši sa zmenili na psie zvislé uši a ich chvosty sa na konci krútili ako psie. Samičky sa dostávali do ruje každých šesť mesiacov ako sučky namiesto jedného roku ako samičky divých líšok. Beljajev zaznamenal, že aj hlas dostali psí.

Tieto podobnosti so psami boli vedľajšie účinky. Beljajev a jeho kolektív nepestovali úmyselne pre niektorý z týchto znakov; mali na zreteli len krotkosť. Zdá sa, že tieto iné, psím vlastné charakteristiky, sa zviezli na génoch pre krotkosť. Genetikov to neprekvapuje. Už dávno poznajú rozšírený jav „pleiotropizmu“, pri ktorom majú gény viac ako jeden účinok, zdanlivo nepríbuzný. Prízvuk je na slove „zdanlivo“. Embryonálny vývoj je komplikovaná záležitosť. Keď sa dozvieme viac podrobností, toto „zdanlivo nepríbuzný“ sa zmení na „príbuzný spôsobom, ktorý dnes poznáme, ale sme ho nepoznali predtým“. Predpokladá sa, že gény padajúce uši a grošované osrstenie sú pleiotropicky napojené na gény pre krotkosť, a to u líšok ako u psov. Toto ilustruje jeden veľmi dôležitý bod z evolúcie. Ak sa zameriavate na jednu charakteristiku nejakého zvieraťa a pýtate sa, aká je jeho darvinovská hodnota pre prežitie, možno kladiete zlú otázku. Je možné, že charakteristika, ktorú ste vybrali, nie je tá, na ktorej záleží. Možno sa v evolúcii len zviezla s nejakou inou charakteristikou, na ktorú bola pleiotropicky naviazaná.

Ak má Coppinger pravdu, je evolúcia psa nielen vecou umelého výberu, ale komplikovanou zmesou prírodného výberu (bez dominantného postavenia v počiatočných fázach domestikácie) a umelého výberu (ktorý sa robil nedávno). Prechod bol bezošvý, čo potvrdzuje Darwinom spoznanú podobnosť medzi umelým a prírodným výberom.

Selekcia – umelá a metódami ľudských pestovateľov – vie premeniť túlavého psa na pekinského palácového pinčla a divú kapustu na karfiol, a to v priebehu pár storočí. Rozdiel medzi každými dvomi plemenami psov nám dáva približný obraz o tom, čo sa môže kvantitatívne zmeniť v priebehu menej ako tisícročia.

Najbližšia otázka, ktorú si teraz môžeme položiť, je, koľko tisícročí sme mali k dispozícii pre celú históriu života? Ak si predstavíme rozdiely, ktoré delia túlavého psa od pekinského pinča, čo vyžadovalo len pár storočí evolúcie, o čo dlhší je čas, ktorý nás delí od počiatku evolúcie, alebo povedzme, od počiatku cicavcov? Alebo od času, keď sa ryba vynorila z vody a prešla na pevninu? Odpoveď znie, že život sa nezačal len pred pár storočiami, ale pred desiatkami miliónov storočí. Zmeraný vek našej planéty je okolo 4,6 miliárd rokov, to je 46 miliónov storočí. Čas, ktorý uplynul od doby, keď spoloční predkovia všetkých dnešných cicavcov chodili po Zemi, je asi dva milióny storočí. Storočie sa nám vidí byť veľmi dlhý čas. Viete si predstaviť dva milióny storočí, nasledujúce jedno po druhom? Čas, ktorý uplynul od tých čias, ako sa naši rybací predkovia vyplazili z vody na pevninu, je asi tri a pol milióna storočí: to znamená, že to trvalo asi 20 000 krát viac, ako bolo potrebné na vznik všetkých rozdielnych – vskutku veľmi rozdielnych – plemien psov z ich spoločného predka.

Zachovajte si v pamäti približný obraz množstva rozdielov medzi pekinským pinčom a túlavým psom. Nehovoríme o presných mierach: stačí to, práve tak ako myslieť na rozdiel medzi akýmikoľvek plemenami psov, pretože je to priemerne dvojnásobok zmeny, ku ktorej došlo umelou selekciou od doby spoločného predka. Majúc v pamäti tento stupeň evolučnej zmeny extrapolujte ho teraz 20 000-krát dozadu, a bude pre vás podstatne ľahšie prijať názor, že evolúcia mohla spôsobiť také množstvo zmien, že to premenilo rybu na človeka.

---

Autor: Richard Dawkins.

Prameň: Výťah z knihy Richard Dawkins, The Greatest Show on Earth, Bantam Press. Pozrite si aj 1. časť.

Preložil Rastislav Škoda.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 80 v piatok 18. decembra 2009.