Naši hominidní predkovia sa tu objavili pred asi 6 miliónmi rokov, symboly začali používať pred asi 150 000 rokmi a prvé veľké náboženstvo vzniklo pred asi 5 000 rokmi. Čo sa s tým dá urobiť? Čo sa k tomu dá povedať?
Mali ľudia predtým duše? Ak Nie, ako sme ich získali? Ak Áno, prečo sa boh neprejavil svojmu tvorstvu počas 99,9 % trvania ľudstva? Čo si myslel? A tajomné božie mlčanie nekončilo príchodom náboženstiev. Boh Starého zákona bol dosť zhovorčivý; aj bohovia hindského panteónu sa ľuďom často zjavovali, aspoň do určitej doby. Ale od Ježišovho nanebovstúpenia (ak chcete odvtedy, ako anjel Gabriel skončil diktovanie Mohamedovi), transmisie (prevody) úplne ustali.
To volá po vysvetlení. Neveriaci Thomas Paine posmeškoval:
„Ak má byť zjavenie uznané za pravé, nech je vpísané do Slnka.“
Pobožný kardinál Newman súhlasil, ale (v r. 1870) pridal:
„Viditeľná cirkev má byť aspoň voči svojim dietkam svetlom sveta, a tak očividnou ako Slnko na nebi; vierovyznanie má mať napísané na čele.“
Nanešťastie žiarenie cirkvi od tých čias pohaslo a mnohí neverci sa mohli čudovať, prečo boh nemôže napísať na nočné nebo kilometrovými písmenami pre každého pozorovateľa v jeho rodnej reči „ÁNO, EXISTUJEM“, a to nech svieti celú noc po celý jeden týždeň každý rok. Bolo by veľa žiadať to od všemohúceho boha, od nekonečne milujúcej bytosti?
Nevysvetliteľná božia mlčanlivosť v tomto bode to robila aj pre teistov ťažkým. John Gray myslí, že takéto problémy s teizmom nedávajú ani ateistom väčšiu dôveru v ich vlastné výhľady. Gray je emeritný profesor európskej myšlienky na londýnskej Škole ekonomiky, plodný autor (Sedem typov ateizmu v jeho 22. knihe) a úvodnikár pre noviny New Statesman. Krátky čas bol thatcheristom, potom kritikom fundamentalizmu slobodného trhu, nato krátko novým labouristom, ostro oponujúcim vojne v Iraku. Asi od r. 2003 sa obracia od politickej teórie a bežných afér k viac filozofickej a dokonca profetickej žile, produkujúc početné krátke knihy prejednávajúce veľmi dlhé – a často mrzuté – pohľady na západnú intelektuálnu históriu.
Cez všetky tieto novšie knihy vrátane Sedem typov ateizmu sa prelína podobný argument, že sekulárne, progresívne, racionalistické atď. západné ideológie sú nakoniec „rozliatou teológiou“. Očakávanie, že veda, všeobecnejšie vedomosti, povedú k zmene ľudského údelu (osudu), je formou gnosticizmu, ezoterickej doktríny, že svetu vládne zlý demiurg (poloboh), ktorého premôžu len tí, čo majú tajné vedomosti. Viera, že ľudstvo možno raz dosiahne trvalý mier a šťastie, len rekapituluje kresťanskú historku o spáse, v ktorej boží ľud bude na konci sveta vykúpený. Len veľmi málo osobností na západe aj východe, a sú to okrajové figúrky, dosiahlo odlúčenie a rozčarovanie, signalizujúce skutočný prelom v náboženskom myslení. Mnohí ateisti namiesto toho hľadali náhradu božstva, ktoré by zaplnilo prázdnotu, zanechanú odídeným bohom.
Prototypom týchto hľadaní bolo osvietenstvo s jeho smelou snahou stvárniť všetko, čo ľudstvo vie. Žiaľ, tieto úsilia ustielali do rasistickej pseudovedy Voltaira a Huma (tak nejako to formuluje Gray), a všetky pokusy inaugurovať vládu rozumu končievali v krvavom fanatizme od jakobínov po boľševizmus; vyrovnali sa najhorším hrôzam, pripisovaným veriacim. Možno to nemalo prísť ako prekvapenie. Ako povedal Carl Becker pred 85 rokmi v knihe Nebeské mesto filozofov 18. storočia (čo je podľa Grayovho názoru stále najlepšia kniha o osvietenstve), filozofi „demolovali nebeské mesto sv. Augustína len preto, aby ho znovu postavili s ešte viac aktuálneho materiálu. Grayov verdikt je ešte nešetrnejší:
„Rasizmus a antisemitizmus nie sú náhodné chyby (vady, kazy) osvietenského myslenia. Niektoré vyplývajú z ústredných stanovísk osvietenstva.“
Sedem typov ateizmu neposkytuje presnú a vyčerpávajúcu taxonómiu neviery. Podáva nám len bežný spôsob organizovania Grayovi podobných a (častejšie) nepodobných typov, s ktorými sa stretávame. Začína kapitolou o nových ateistoch, ktorí sa pohoršujú nad logickými ťažkosťami a historickými nepravdepodobnosťami dogmatického náboženstva. Aj obdivovatelia nových ateistov musia uznať, že títo spravidla vykazujú viac zanietenia ako porozumenia, a že vyvolávajú všeobecný dojem, že svojich protivníkov (súperov ako v boxe) odpočítavajú. Grayovo opovrhovanie takýmito súčasnými „chceli-by-byť-filozofmi“ je také veľké, že im sotva vie niekto prísť na meno. Takých ako Richard Dawkins a Sam Harris považuje za masmediálne javy a hodnotí ich ako druh zábavy. Namiesto toho stavia akúsi intelektuálnu tribúnu, z ktorej hlása:
„Neexistuje nič také ako ateistický svetonázor, pretože ateizmus jednoducho vylučuje možnosť myšlienky, že svet je dielom boha-stvoriteľa.“
Niektorí ľudia identifikujú ateizmus s vedeckým racionalizmom, ale veda nemôže rozptýliť náboženstvo – najmenej preto, lebo náboženstvo nie je radom hypotéz, ktoré by sa mali vyvrátiť. Náboženstvo je skôr všetkým – sú to mýty, rituály, dokonca aj ilúzie – ktoré dávajú zmysel prežitiu nášho života. Iní stavajú ateizmus zarovno neviere vo všemohúceho boha kresťanstva a islamu; Gray kontruje, že ani tento argument neplatí, pretože náboženstvo je univerzálne a monoteizmus je miestny kult. A ešte iní navrhujú predstavu, že náboženstvo bolo len štádiom v ľudskej evolúcii, teraz už zanechávaný a Gray im odpovedá:
„Ľudská myseľ je naprogramovaná na prežitie, nie na pravdu.“
(Gray má veľmi rád takéto lapidárne výroky možno preto, lebo je zapálený obdivovateľ brilantne vtipných filozofov Arthura Schopenhauera a Georgea Santayanu.)
Do ďalšej kategórie sekulárnych ateistov patria Mill, Marx a Bertrand Russell, ktorí sú si popri všetkých rozdielnostiach zajedno v nádeji na sociálnu transformáciu spoločnosti. Myslia si, že zanechali náboženstvo za sebou, ale sa mýlia. História kresťanstva je načrtnutá milenaristickými hnutiami. Po reformácii humanisti odložili apokalyptizmus v prospech dosiahnutia nebeského mesta ako cieľ výstavby utópie na tomto svete a ľudským úsilím. To, čo kresťanstvo a sekulárny humanizmus spája, je dôležitejšie ako ich odlišnosti: Iné náboženské tradície – židovská, grécka, indická a čínska – chápu históriu skôr ako lineárnu namiesto cyklickej a ľudstvo ako zjednocujúci kolektívny subjekt. Samotná idea utópie – miesta, kde je každý šťastný – sa nemôže prihodiť národu, ktorý považuje za isté, že jednotlivci majú nezmieriteľné priania a ideály, a konflikt je teda nevyhnutný. Gray si sťažuje, že západný univerzalizmus je teda veľmi provinciálny.
Zisťuje, že opäť a opäť sa vynárajú tie isté vzory módneho myslenia, vyvracajúce náboženstvá len preto, aby zo svojich charakteristických intelektuálnych pohnútok iniciovali nové. Evolúcia nepremohla kresťanskú teológiu prv, ako sa začala šíriť „evolučná teológia“. Gray odmieta Darwina, ktorý napísal:
„Keďže prírodný výber pracuje len pre dobro každého jednotlivca, budú sa všetky telesné a mentálne schopnosti zameriavať na pokrok až do dokonalosti.“
Na iných miestach však Darwin dosť často uznal, že prírodný výber nepracuje len pre dobro jednotlivca. Odolať impulzu identifikovať vývoj s pokrokom sa ukázalo ťažkým, napríklad, keď evolúcia podávala ruku eugenike. Evolučný humanizmus zrodil niekoľko dehumanizujúcich stanovísk v spisoch Herberta Spencera, Ernsta Haeckela, Juliana Huxleya a H. G. Welsa, ktorí sa pozerali na bežný ľud len ako na surovinu na produkciu „ľudí ako bohovia“ v chýrnej Welsovej vete.
Podskupina vede oddaných ateistov sú tzv. transhumanisti, ktorí veria, že ľudia sú predurčení stať sa bohmi. Také predpovede boli časté v 20. storočí. Slávny vedec J. D. Bernal vymyslel ľudí ako bytosti z číreho svetla a Arthur C. Clarke videl podobný koniec ľudstva vo svojom románe Childhood’s End (Koniec detstva) z roku 1953; dokonca aj Trockij predpovedal, že po revolúcii priemerný ľudský typ dosiahne úroveň Aristotela, Goetheho alebo Marxa. Na ich hrebeni vyrastú nové vrcholy. Ray Kurzweil, najsmelší exponent súčasného transhumanizmu, je si istý, že genetickým zdokonalením organizmu a jeho napojením na nové stroje vyprodukujeme novú verziu človeka typu Homo sapiens, a to už v 21. storočí. Yuval Noah Harari je neistý, či táto nová verzia človeka, ktorú volá Homo deus, bude mať záujem držať v zásobe staré a nezlepšené exempláre svojich predchodcov. Gray, ako zvyčajne, zastáva názor, že tieto špekulácie sú len variáciou starej noty: dávnovekých snov o transcendencii fyzikálnych hraníc, historických súvislostí a spojenia sa s Absolútnom.
Nie všetci moderní ateisti sú mimovoľne kresťanmi. Niektorí sú mimovoľne gnostikmi. V tomto starom mysterióznom náboženstve, spomeňme si, platí, že svet stvoril zlovoľný demiurg, kým transcendentálny boh prebýval, nedosiahnuteľný, v ríši svetla, poznateľný iba tými, ktorí dostali špeciálne tajomné zjavenie. Zhubná návnada ezoterického poznania – to ako ideológia – je v Grayovom ponímaní zodpovedná za moderné politické náboženstvá. Jakobíni, pozitivisti, boľševici, nacisti aj maoisti, všetci vykazovali určitú vrstvu intelektuálov, ktorí zvládli určité množstvo oslobodzujúcich ideí: Rousseauovské republikánstvo, Comteho sociálna veda, marxizmus-leninizmus, árijské učenie o rasách a Maove myšlienky, tu nikto nemôže poprieť, že každé z týchto hnutí bolo iracionálne, intolerantné, autoritárske a apokalyptické – teda z náboženského stanoviska náboženské.
Väčšina Grayových subjektov sú racionalisti, mysliaci si, že opustili náboženstvo. Prel sa však aj s vášnivými a existencialistickými ateistami a rebelmi, nemôžucimi bohu zabudnúť hrôzy sveta a vlastné biedy. Temným princom týchto „mizoteistov“ (nenávistníkov boha) je markíz de Sade. Ako posadnutý sklonom k ukrutnosti a k sexuálnym násiliam pripisoval to prírode, predstavujúcej podľa francúzskych predstáv 18. storočia boha. Podľa Graya sa de Sade mýlil, keď si myslel, že opustil vieru v boha. Len vymenil jedno neospravedlniteľné božstvo za druhé.
Prijateľnejším mizoteistom je Dostojevského Ivan Karamazov, ktorý vrátil svoju vstupenku do neba, pretože všemohúci boh pripúšťa utrpenie nevinných detí. Podobne je to s Williamom Empsonom, autorom názvu Grayovej knihy Seven Types of Ambiguity (Sedem typov nejednoznačnosti), ktorý pocítil odpor voči kresťanstvu pri čítaní Strateného raja, kde boh je všemocný tyran, ktorý stvoril peklo a určil doňho väčšinu ľudstva a anjelov.
Empson napísal:
„Kresťanský Boh Otec, boh Tertuliána, Augustína a Akvinského, je tá najhoršia vec, akú čierne srdce človeka dosiaľ vymyslelo.“
Uznávajúc metafyzické zlo Empson priznal, že ostal verný kresťanskému svetonázoru. Svet, v ktorom je bohom diabol, ostáva kresťanským svetom, ale s prevrátenými hodnotami.
Na tomto mieste si čitateľ uvedomí, že podobné argumenty čítal už v predošlých Grayových knihách a povie si:
No a? Záleží na tom, či boľševici a nacisti mali určitú štrukturálnu a psychologickú podobnosť s kresťanstvom?
Nakoniec malo kresťanstvo dobré a zlé konzekvencie a vražednosť nacizmu a boľševizmu mala viac do činenia s históriou absolutizmu v týchto spoločnostiach ako s profetickým a milenaristickým charakterom ich ideológií. Kresťanstvo ovládlo západnú kultúru na viac ako tisíc rokov; jeho stopy sa nájdu všade – aj v ateizmoch.
Pri inom prípade viny na základe ďalekej asociácie, píše Gray, mohli Kant a Mill „veriť, že všeobecný morálny zákon sa môže zakladať na rozume“, vyvolávajúc tzv. „evanjelikálny liberalizmus“, postihujúci moderné západné vlády chimérickou víziou všeobecných ľudských práv, čo viedlo k hrozným intervenciám v Afganistane, Iraku a Líbyi za tým účelom, aby sa tu podporil liberálny spôsob života, aký tieto spoločnosti nikdy nepoznali. Ak ponecháme bokom skutočnosť, že tieto intervencie nemali nikdy nič do činenia s podporou liberálneho spôsobu života, a že západné spoločnosti sa figu starali o všeobecné ľudské práva, spochybňuje to všetko Kantove a Millove teórie či všeobecné ľudské práva? Možno činiť Kanta a Milla zodpovednými za Dicka Cheneya a Hillary Clintonovú?
Niektoré podobnosti medzi kresťanstvom a rozličnými typmi ateizmu sú menej ako presvedčivé. V zničujúcej kritike Beckerovho Nebeského mesta Peter Gay navrhol pre tendenciu falošnej alebo prehnanej kontinuity výraz „klamnosť falošnej perzistencie“. Keď Auguste Comte vydal svoj „Katechizmus pozitívneho náboženstva“, kontinuita s rímskym katolicizmom bola jasná. Oveľa menej plauzibilné je, že Mill chcel liberalizmom nahradiť monoteizmus, ktorý chápal vo veľmi zúženom zmysle. Ak chcete rozumieť modernej politike, musíte opustiť názor, že sekulárne a náboženské svetonázory sú opačné. Sekulárni a religiózni ľudia sa môžu dožadovať rozdielnosti, ale Gray vie lepšie.
S Isaiahom Berlinom má Gray rovnaký názor na citlivosť voči nebezpečenstvám ako racionálnych tak iracionálnych ideológií pre slobodu. Odtiaľ pramení jeho nechuť voči mysleniu tých, čo si myslia, že sa emancipovali z kresťanstva. Neraz spomína bezúhonných mysliteľov, ako boli Kant, Mill, Marx, Darwin a Russell.
Až nakoniec, keď si už čitateľ kladie otázku, či sa vôbec nejaký západný mysliteľ úspešne oslobodil od monoteizmu, dáva kladnú odpoveď. George Santayana písal nesystematicky a bez ohľadu na spôsoby akademických filozofov – preto je zabudnutý. Namiesto toho, aby robil zo svojho odchodu z náboženstva kozmickú melodrámu, „postupne zanechal monoteizmus nadobro“. Posledné desaťročie svojho života strávil v kláštore Modrých sestier v Ríme; vraj to bol podľa Graya „ateista, ktorý mal rád náboženstvo“.
Joseph Conrad bol fatalistický a rozčarovaný ako Santayana, ale bez Santayanovej láskyplnosti a zmätku v mysli. Ak Santayana bol epikurejec, Conrad bol stoik, spoliehajúci sa na osud a istý, že v prípade potreby zachráni osud každého jednotlivca. Tu cituje Gray chýrny Conradov list Bertrandovi Russellovi, ktorý sa ho pýtal, čo súdi o medzinárodnom socializme a o jeho vyhliadkach.
Odpoveď:
„Nikdy som nenašiel v žiadnej knihe, ani nepočul v žiadnej reči nič také, čo by čo len na chvíľu oslabilo moje pevné presvedčenie o fatalite, ovládajúcej tento človekom obývaný svet.“
Conrad považoval rozum za preceňovaný; Santayana sa hral s ideami, Conrad im nedôveroval a bol si istý, že vždy príde nejaký blázon a všetko rozhádže.
Schopenhauer, ktorého Gray vyvyšuje nad Hegelom a Nietzschem, bol „mystickým“ ateistom. Jeho filozofia vôle poskytla Freudovi početné sarkastické apotegmy (aforizmy). Študoval indickú filozofiu, ktorá posilnila jeho presvedčenie, že individuálnosť je ilúzia a záchranou je jej zničenie. Je zaujímavé, že Schopenhauer žil oveľa zmyselnejší a svetonázornejší život, než by jeho ideál spásy mohol naznačovať. So svojimi pudlíkmi, chodením na koncerty a „starostlivo pestovaným hedonizmom“ bol Schopenhauer vrcholne sebecký a dokonalý buržuj. A napriek tomu Gray napísal:
„Pre každého, kto je ako obdivovateľ unavený zo zlepšovateľov sveta, je v Schopenhauerovej šerednosti niečo osviežujúce.“
Naopak Spinoza bol vyslovene nesvetský a najmenej asertívny (presadzujúci sa) filozof. Bol hrdinom filozofov, lebo bol jeden z posledných mysliteľov, aktívne prenasledovaných za svoj ateizmus, ale aj preto, lebo napísal politické pojednanie odmietajúce legitimitu cenzúry a brániace demokratické republikánstvo. Gray ho obdivuje, ako aj Leva Šestova, ruského existencialistu dvadsiateho storočia; obidvaja boli „negatívni teológovia“ predpovedajúci boha, o ktorom sa nedá nič povedať. Spinoza je panteista, ale nie v tom zmysle, ako boli jeho predchodcovia. Nepredstavoval si nespočetné množstvo bohov sídliacich v každom predmete, ale jediného boha, presakujúceho všetko a vskutku identického s vesmírom. Bol aj skorým vzorom opakujúceho sa paradoxu (ktorý vskutku nie je paradoxom): bol filozofický determinista, ktorý je vášnivým obrancom slobody.
Gray je najlepší v skečoch o spisovateľoch, ktorých obdivuje a sú roztrúsení v jeho starších dielach:
Varlam Shalamov, Stanislaw Lem, J. G. Ballard (Straw Dogs = Slamené psy); Sigmund Freud, Joseph Roth, Norman Lewis, T. E. Hulme, Llewelyn Powys (The Silence of Animals = Mlčanie zvierat); Giacomo Leopardi, T. F. Powys, Philip K. Dick (The Soul of the Marionette = Duša bábiky); to medzi inými. Gray ich chváli, že nehľadajú kozmický význam javov, ale uspokoja sa s tým, čo na tomto svete nachádzajú. Toto je zriedkavé, ale je to začiatok múdrosti.
Ak sa priamo obrátime na čitateľov (na konci Slamených psov), Gray nás žiada, aby sme urobili to isté:
„Iné zvieratá nepotrebujú žiadny zmysel života… Nemôžeme myslieť na cieľ života ako na jednoduché videnie?“
So značným rešpektom pre Graya (a pre Conrada, Santayanu a i.) odpovedám Nie. Kým tak veľa z toho, čo vidíme, je zbytočné utrpenie, nemôžeme byť spokojní so svetom, ako ho nachádzame. Samozrejme, musíme mať stále na mysli Grayovo varovanie. Katastrofické revolučné ideológie minulosti boli náhražkou náboženstva. Vedecké utópie a sľuby premeny ľudského údelu si zaslúžia najhlbšie podozrenie. Morálny a politický pokrok podlieha vždy možnosti obratu. Ľudia sú zvieratá; ľudská povaha je rozštiepená konfliktmi; rozum je krehká trstina. Napriek tomu, že nemôžeme dať do poriadku vesmír, nemôžeme zanechať svoj kút vo svete v takom stave, v akom je. Nech čokoľvek môže byť ilúziou, utrpenie iných ľudí ňou nie je.
Autor: George Scialabba.
Prameň: George Scialabba, Do atheists think too much like believers?, The New Republic, 1. 10. 2018.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 118 v piatok 23. novembra 2018.
Jedna odpoveď na “Myslia ateisti tak ako veriaci?”
Poznámka: Ľudia nie sú zvieratá. Zviera je väčší cicavec okrem človeka.