Rozhovor Jonathana Merritta s Chrisom Stedmanom.
Kresťania a ateisti sa v otázkach kultúry a filozofie často považujú za oponentov. Môžu spolupracovať na rovnakých cieľoch? Chris Stedman, 26-ročný asistent ateistického kaplána na Harvardovej univerzite (cibrinka, treba sa nad tým zamyslieť, čo tí tam majú! – pozn. prekl.), verí, že áno. Ako bývalý evanjelikál vie niečo o obidvoch spoločenstvách.
Je autorom knihy Faitheist: How an Atheist Found Common Ground with the Religious (Faiteista: Ako ateista našiel základy, ktoré má spoločné s veriacimi). Je toho názoru, že sociálnu priepasť medzi ateistami a veriacimi treba preklenúť, aby mohli spolupracovať na spoločnom dobre. Mnohým sa jeho posolstvo nepáči – najmä nie evanjelikánom, ktorí sa nehlásia k interreligióznemu dialógu.
Jonathan Merritt: Výraz faitheist je zložený zo slov viera a ateista. Ako ste na to prišli?
Chris Stedman: Ja som ho nevymyslel. Je to jeden z pejoratívnych označení ateistov, priateľských voči veriacim, prispôsobujúcich sa im. Považujem to za konštruktívnu konverzáciu a s názvom súhlasím.
Byť faiteistom znamená hľadať spoločný základ pre spoluprácu s ľuďmi, ktorí majú o svete inú predstavu ako ja. Verím, že vieme nájsť spoločný cieľ a pracovať na jeho dosiahnutí. Neznamená to, žeby náboženské (a nenáboženské) idey boli imúnne voči kriticizmu, no mali by sme byť čestní a vedieť hovoriť aj inakšie ako apologeticky – obhajovať svoj svetonázor. Myslím, že by sme mali venovať viac energie spolupráci s náboženskými komunitami.
Jonathan Merritt: Uznávate, že voči ateizmu existuje sociálna stigma, ktorá charakterizuje ateistov ako „zlých ľudí“, kým kresťania sa považujú za „dobrých“? Ak áno, ako si predstavujete zmenu tejto šablóny?
Chris Stedman: Celkom tak. Rad štúdií a prieskumov ukázal, že ateisti patria takmer všade medzi najmenej rešpektované skupiny obyvateľstva. Keď organizujem diskusné krúžky na gymnáziách a univerzitách o ateizme a náboženskej rozličnosti, hneď na začiatku kladiem účastníkom otázku, aké výrazy a vety počujú od ľudí, keď príde reč na ateistov. Prevládajú negatívne odpovede a slová typu „arogantný“, „domýšľavý“, „hnevlivý“, „zlostný“ atď. Na otázku, kde sa berú také slová, prichádza odpoveď, že v masmédiách sa pestujú extrémne názory, že antiateizmus vyslovene podporujú niektoré náboženské osobnosti, a že je to v určitých kruhoch trpený ohlas dávnej spoločnosti.
Na oboch stranách existujú stereotypy, a preto si myslím, že je potrebný taký dialóg, ktorý tieto stereotypy prelomí. Na obidvoch stranách treba nájsť ľudí, ktorí sú ochotní dať sa do rozhovoru s členmi druhej strany; a nehľadia na označkovanie. Len dialóg názorov predsa umožňuje ľuďom podeliť sa o svoje skúsenosti a informovať sa o svojich hodnotách – ak sa vyberajú príbehy, ktoré približujú a humanizujú jednotlivé spoločenstvá. Ak sa trvá na odstupe, niet možnosti na čestnú výzvu predpojatostí inej skupiny.
Jonathan Merritt: Vo veku 11 rokov ste sa stali znovuzrodeným kresťanom, ale teraz sa považujete za ateistu. Čo viedlo k tejto konverzii?
Chris Stedman: Pre dve veci som sa stal znovuzrodeným kresťanom. Asi rok pred konverziou som začal čítať knihy ako Korene, Hirošima a Denník Anny Frankovej. Tieto knihy nielen obohatili moje vedomosti o niektorých ukrutnostiach, ktoré sa diali v ľudskej histórii – poučili ma aj o veľkom utrpení mnohých jednotlivcov. Vzbudili vo mne empatiu a túžbu po spravodlivosti a odstraňovaní utrpenia.
Asi o rok sa moji rodičia rozviedli. To otriaslo mojou stabilitou a začal som hľadať svoje miesto v spoločnosti. Niektorí priatelia – možno len známi – ma pozvali do mimoškolského krúžku evanjelickej mládeže. Nadchol ma pocit, že medzi nimi sa vyparili všetky sociálne bariéry; boli sme zelenáči nielen v zemepise. Okamžite som sa cítil prijatý a milovaný; a dostával som odpovede na otázky o spravodlivosti a utrpení.
No cirkev, do ktorej som vstúpil, bola prísne proti homosexualite a ťažko som roky bojoval so svojou sexuálnou orientáciou, kým som našiel svoje miesto v LGBT (pôvodne anglická skratka, ktorá primárne znamená „lesbický, gejovský, bisexuálny a transrodový“ [angl. lesbian, gay, bisexual, and transgendered]), vrátane kresťanstva. Neskôr som na univerzite študoval náboženstvo a kresťanskí profesori ma naučili rozmýšľať o mojej viere. Pochopil som, že moja túžba po súdržnosti s inými a po rozhovoroch o hodnotách a o spôsobe, ako zlepšiť svet, existuje aj mimo metafyzických záväzkov kresťanstva, ktoré som si osvojil vstupom do kresťanskej komunity. Dnes som ateistom, čo podčiarkuje moju predstavu etického imperatívu, že treba prekonať náboženské rozdiely a nájsť medzináboženské porozumenie: ak pre nás niet božských síl, ktoré by zasahovali do ľudských záležitostí, je na nás samých, aby sme zlepšili svet.
Jonathan Merritt: Máte neobyčajný pracovný titul „humanistický kaplán“ na Harvarde. Čo sa za tým skrýva?
Chris Stedman: Ako kaplán pomáham organizovať spoločenstvo ateistov, agnostikov a bezkonfesijných na našej univerzite. Som k dispozícii pre študentov, ktorí si chcú s niekým o niečom pohovoriť. Popritom koordinujem program “Values in Action” (asi Hodnoty pôsobia – VIA), čo znamená usporadúvať schôdzky našej komunity s inými svetonázorovými, teda aj náboženskými komunitami za účelom dialógu a spoločných podujatí. Aspoň raz za mesiac sa stretávajú študenti rozličných komunít pri podujatiach proti hladu vo svete, chudobe a iným dôležitým problémom.
Jeden príklad: Predošlý rok sme aktivizovali tisíce ľudí pri zbierke na 70 000 balíčkov jedla pre chudobné deti v Massachusetts. Spoločné dielo dalo študentom rozličných vier a svetonázorov možnosť dozvedieť sa niečo o spoluobčanoch, ktorí majú celkom iné perspektívy ako oni. Tento program je pomerne nový, ale boli sme veľmi dojatí skutočnosťou, že toľkí mali záujem o spoluprácu.
Jonathan Merritt: Vo Faitiste nabádate ateistov a kresťanov, aby sa spojili a pracovali za väčšie dobro. Ako sa dajú budovať takéto vzťahy?
Chris Stedman: Myslím si, že jedným zo štartov takýchto vzťahov je akcia, akú som práve opísal. Takýto druh spolupráce na nejakej akcii zvyšuje dopad pôsobenia spoločenstva – práca viacerých zasiahne ďalších, ale vytvára aj priestor, kde sa dáva možnosť stretnúť sa a učiť sa od ľudí, ktorí sú inakší. Podporujem každého, kto má záujem o stavanie mostov medzi náboženstvami a nenáboženskými svetonázormi, aby sa zblížil s inými, a aby s nimi diskutoval o svojich skúsenostiach. A čo je najdôležitejšie: aby im aktívne načúval. Umožni si vidieť veci, ktoré sám nemáš; skús byť empatický k ideám a skúsenostiam, ktoré sú ti cudzie alebo dokonca hrozné. Buď čestný, ale aj súcitný.
Spoločnosť tieto veci niekedy sťažuje viac ako treba. Ľudia majú málo príležitostí otvorene hovoriť o náboženských diferenciách prívetivo, bezpečne a konštruktívne. Našťastie pribúda záujemcov o takéto perspektívy, a to ma do budúcnosti robí optimistom.
Prameň: Chris Stedman a Jonathan Merritt (2013). Religion News Service, 29. 4. 2013.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 96 v utorok 7. mája 2013.