Kategórie
Zošity humanistov

Môžu ateisti a kresťania spolupracovať?

Rozhovor Jonathana Merritta s Chri­som Sted­ma­nom.

Kresťania a ateisti sa v otázkach kultúry a fi­lo­zo­fie často po­va­žu­jú za opo­nen­tov. Môžu spo­lu­pra­co­vať na rov­na­kých cie­ľoch? Chris Sted­man, 26-ročný asistent ateistického kaplána na Har­var­do­vej uni­ver­zite (cibrinka, treba sa nad tým za­myslieť, čo tí tam majú! – pozn. prekl.), verí, že áno. Ako bývalý evanjelikál vie niečo o obi­dvoch spo­lo­čen­stvách.

Je autorom knihy Faitheist: How an Atheist Found Common Ground with the Re­li­gious (Faiteista: Ako ateista našiel základy, ktoré má spo­ločné s ve­ria­cimi). Je toho názoru, že sociálnu priepasť medzi ateistami a ve­ria­cimi treba preklenúť, aby mohli spo­lu­pra­co­vať na spo­loč­nom dobre. Mnohým sa jeho posolstvo ne­pá­či – naj­mä nie evan­je­li­ká­nom, ktorí sa nehlásia k in­ter­re­li­gi­óz­ne­mu dia­lógu.

Jonathan Merritt: Výraz faitheist je zložený zo slov vieraateista. Ako ste na to prišli?

Chris Stedman: Ja som ho nevymyslel. Je to jeden z pe­jo­ra­tív­nych označení ateistov, pria­teľ­ských voči veriacim, pri­spô­so­bu­jú­cich sa im. Po­va­žu­jem to za kon­štruk­tívnu kon­ver­zá­ciu a s názvom súhlasím.

Byť faiteistom znamená hľadať spoločný základ pre spo­lu­prá­cu s ľuďmi, ktorí majú o svete inú predstavu ako ja. Verím, že vieme nájsť spo­ločný cieľ a pra­co­vať na jeho do­siahnu­tí. Ne­zna­me­ná to, žeby ná­bo­žen­ské (a ne­ná­bo­žen­ské) idey boli imúnne voči kriticizmu, no mali by sme byť čestní a vedieť hovoriť aj inakšie ako apo­lo­ge­ticky – ob­ha­jo­vať svoj sve­to­ná­zor. Myslím, že by sme mali venovať viac energie spo­lu­práci s ná­bo­žen­skými ko­mu­ni­tami.

Jonathan Merritt: Uznávate, že voči ateizmu existuje sociálna stigma, ktorá cha­rakte­ri­zu­je ateistov ako „zlých ľudí“, kým kresťania sa po­va­žu­jú za „dobrých“? Ak áno, ako si pred­sta­vu­jete zmenu tejto šablóny?

Chris Stedman: Celkom tak. Rad štúdií a prieskumov ukázal, že ateisti patria takmer všade medzi naj­me­nej rešpekto­va­né skupiny oby­va­teľ­stva. Keď orga­ni­zu­jem diskusné krúžky na gym­ná­ziách a uni­ver­zi­tách o ateizme a ná­bo­žen­skej roz­lič­nosti, hneď na za­čiatku kladiem účastníkom otázku, aké výrazy a vety počujú od ľudí, keď príde reč na ateistov. Pre­vlá­da­jú ne­ga­tívne odpo­ve­de a slová typu „aro­gantný“, „domýšľavý“, „hnevlivý“, „zlostný“ atď. Na otázku, kde sa berú také slová, pri­chá­dza od­po­veď, že v mas­mé­diách sa pestujú extrémne názory, že anti­ate­izmus vyslo­ve­ne pod­po­ru­jú nie­kto­ré ná­bo­žen­ské osob­nosti, a že je to v určitých kruhoch trpený ohlas dávnej spo­ločn­osti.

Na oboch stranách existujú stereotypy, a preto si myslím, že je potrebný taký dialóg, ktorý tieto ste­re­o­ty­py prelomí. Na obi­dvoch stranách treba nájsť ľudí, ktorí sú ochotní dať sa do roz­ho­vo­ru s členmi druhej strany; a ne­hľa­dia na označ­ko­va­nie. Len dialóg názorov predsa umožňuje ľuďom podeliť sa o svoje skú­se­nosti a in­for­mo­vať sa o svo­jich hod­no­tách – ak sa vyberajú príbehy, ktoré pri­bli­žujú a hu­ma­ni­zujú jed­not­livé spo­lo­čen­stvá. Ak sa trvá na od­stupe, niet možnosti na čestnú výzvu pred­po­ja­tostí inej skupiny.

Jonathan Merritt: Vo veku 11 rokov ste sa stali zno­vu­zro­de­ným kresťanom, ale teraz sa po­va­žu­jete za ateistu. Čo viedlo k tejto kon­ver­zii?

Chris Stedman: Pre dve veci som sa stal zno­vu­zro­de­ným kresťanom. Asi rok pred kon­ver­ziou som začal čítať knihy ako Korene, HirošimaDen­ník Anny Frankovej. Tieto knihy nielen obohatili moje vedo­mosti o nie­kto­rých ukrut­nostiach, ktoré sa diali v ľudskej histórii – po­u­čili ma aj o veľ­kom utrpení mnohých jed­not­liv­cov. Vzbudili vo mne empatiu a túžbu po spra­vod­li­vosti a od­stra­ňo­va­ní utrpenia.

Asi o rok sa moji rodičia rozviedli. To otriaslo mojou sta­bi­li­tou a za­čal som hľadať svoje miesto v spo­loč­nosti. Nie­ktorí pria­te­lia – možno len známi – ma pozvali do mi­mo­škol­ského krúžku evan­je­lickej mládeže. Nadchol ma pocit, že medzi nimi sa vyparili všetky sociálne bariéry; boli sme zelenáči nielen v ze­me­pise. Okam­žite som sa cítil prijatý a mi­lo­va­ný; a dostá­val som od­po­ve­de na otázky o spra­vod­li­vosti a utrpení.

No cirkev, do ktorej som vstúpil, bola prísne proti ho­mo­se­xu­a­li­te a ťažko som roky bojoval so svojou sexuálnou orien­tá­ciou, kým som našiel svoje miesto v LGBT (pôvodne anglická skratka, ktorá primárne znamená „lesbický, gejovský, bi­se­xu­álny a trans­ro­dový“ [angl. lesbian, gay, bisexual, and trans­gen­de­red]), vrátane kresťanstva. Neskôr som na uni­ver­zite študoval náboženstvo a kres­ťanskí profesori ma naučili rozmýšľať o mojej viere. Pochopil som, že moja túžba po sú­drž­nosti s inými a po roz­ho­vo­roch o hod­no­tách a o spô­sobe, ako zlepšiť svet, existuje aj mimo me­ta­fy­zic­kých záväzkov kresťanstva, ktoré som si osvojil vstupom do kres­ťanskej komunity. Dnes som ateistom, čo pod­čiar­kuje moju predstavu etického impe­ra­tívu, že treba prekonať náboženské rozdiely a nájsť medzi­ná­bo­žen­ské po­ro­zu­me­nie: ak pre nás niet božských síl, ktoré by za­sa­ho­vali do ľud­ských zá­le­ži­tostí, je na nás samých, aby sme zlepšili svet.

Jonathan Merritt: Máte neobyčajný pra­cov­ný titul „hu­ma­nis­tický kaplán“ na Har­varde. Čo sa za tým skrýva?

Chris Stedman: Ako kaplán pomáham organi­zo­vať spo­lo­čen­stvo ateistov, agnostikov a bez­kon­fe­sij­ných na na­šej uni­ver­zite. Som k dispo­zí­cii pre štu­den­tov, ktorí si chcú s nie­kým o nie­čom po­ho­vo­riť. Po­pri­tom koor­di­nu­jem program “Values in Action” (asi Hod­no­ty pô­so­bia – VIA), čo zna­me­ná uspo­ra­dú­vať schôdzky našej ko­mu­nity s inými sve­to­ná­zo­ro­vý­mi, teda aj ná­bo­žen­skými ko­mu­ni­tami za úče­lom dia­lógu a spo­loč­ných po­du­ja­tí. Aspoň raz za me­siac sa stre­tá­vajú štu­denti roz­lič­ných komunít pri po­du­ja­tiach proti hladu vo svete, chu­dobe a iným dô­le­ži­tým problé­mom.

Jeden príklad: Predošlý rok sme akti­vi­zo­va­li tisíce ľudí pri zbierke na 70 000 ba­líč­kov jedla pre chu­dob­né deti v Massa­chu­setts. Spo­ločné dielo dalo štu­den­tom roz­lič­ných vier a sve­to­ná­zo­rov možnosť dozvedieť sa niečo o spo­lu­ob­ča­noch, ktorí majú celkom iné perspektívy ako oni. Tento program je pomerne nový, ale boli sme veľmi dojatí sku­toč­nosťou, že toľkí mali záujem o spo­lu­prácu.

Jonathan Merritt: Vo Faitiste nabádate ateistov a kres­ťa­nov, aby sa spo­jili a pra­co­vali za väč­šie dobro. Ako sa dajú bu­do­vať takéto vzťahy?

Chris Stedman: Myslím si, že jedným zo štartov takýchto vzťahov je akcia, akú som práve opísal. Takýto druh spo­lu­práce na ne­ja­kej akcii zvy­šuje dopad pô­so­be­nia spo­lo­čen­stva – práca via­ce­rých zasiahne ďalších, ale vytvára aj priestor, kde sa dáva možnosť stretnúť sa a učiť sa od ľudí, ktorí sú inakší. Pod­po­ru­jem každého, kto má záujem o sta­vanie mostov medzi ná­bo­žen­stvami a ne­ná­bo­žen­skými sve­to­ná­zor­mi, aby sa zblížil s inými, a aby s nimi disku­to­val o svo­jich skú­se­nos­tiach. A čo je naj­dô­le­ži­tej­šie: aby im aktívne načúval. Umožni si vidieť veci, ktoré sám nemáš; skús byť em­pa­tický k ideám a skú­se­nostiam, ktoré sú ti cudzie alebo do­konca hrozné. Buď čestný, ale aj súcitný.

Spoločnosť tieto veci niekedy sťažuje viac ako treba. Ľudia majú málo prí­le­ži­tostí otvo­re­ne ho­vo­riť o ná­bo­žen­ských di­fe­ren­ciách prí­ve­tivo, bezpečne a kon­štruk­tívne. Našťastie pribúda záujemcov o ta­kéto perspek­tívy, a to ma do bu­dúc­nosti robí opti­mistom.

Prameň: Chris Stedman a Jonathan Merritt (2013). Religion News Service, 29. 4. 2013.


Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 96 v utorok 7. mája 2013.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *