V ostatných rokoch sa veľa píše o teórii spravodlivej vojny – neraz na ospravedlnenie vojen v Iraku a Afganistane; a neraz na ich odsúdenie. Robert Meagher nerobí z toho ani jedno. Iba zvažuje pojem spravodlivej vojny a zisťuje, že takej niet.
Meagher je profesorom humanít na Hampshire College v Amherste (Massachusetts, USA). Riadil viacero programov o liečení duchovných poranení vojenských veteránov, ich rodín a spoločenstiev. Pôsobil v národnej komisii pravdy o svedomí vo vojne. Extenzívne píše nielen o fyzických a mentálnych traumách za vojny, ale aj o tzv. morálnych postihoch vychádzajúcich zvnútra rubu vojen.
Kniha je výsledkom práce rokov, rokov čítania a počúvania – v skutočnosti takmer päťdesiat rokov výskumu, učenia, zastupovania pred súdmi a iných aktivít. Titul knihy vychádza zo slov matky jedného veterána dvoch nasadení v Iraku o tom, čo vojna urobila jej synovi, „takže si už nemohol vymyslieť urobiť so svojím životom nič lepšieho ako skončiť ho. Prv než si Noah Pierce priložil pušku k hlave – a napísal, že jeho život bol od jeho účasti na invázii do Iraku v roku 2003 peklom – nemal nijakú fyzickú ranu ani znak nejakého postihnutia. Jeho matka vysvetľuje: „Jeho rana zabíja zvnútra rubu“ a Meagher to volá „morálnym postihom“. Jeho matka: „Noah sa považuje za vraha a zlého človeka, lebo ho to stále navádza ubližovať iným ľuďom až zabíjať ich.“ Pripisuje na vrub americkej armáde, že urobila z jej syna zabijaka, cvičiac ho vo vraždení; zabudla však odnaučiť ho to.
Meagher vysvetľuje, že projekt knihy vznikol po rozhovore s jedným priateľom, bývalým kapitánom námorníkov, ktorý slúžil v Iraku a zúčastnil sa invázie do Faludže. Povedal, že každá seriózna kritika vojny bola, je a bude podmínovaná už pred vyslovením nemyslením a všeobecným prijatím teórie spravodlivej vojny. Chcel, aby teória spravodlivej vojny bola porazená, diskreditovaná, aby sa ukázalo, že je to lož a vyzval Meaghera, aby to urobil on.
A Meagher to urobil.
Definuje teóriu spravodlivej vojny nie v duchu ius ad bellum (právo viesť vojnu) a ius in bello (právo vo vojne), ale v duchu skutočnej situácie, vyvolanej tvrdením, „že vojny, alebo aspoň niektoré vojny a všetky tie vraždenia s vojnami spojené, sú nielen potrebné, ale dobré a správne, dokonca cnostné a záslužné, páčiace sa pohľadu Boha“. Teória spravodlivej vojny však nikdy v histórii nezabrzdila žiadnu spoločnosť viesť vojnu a Meagher sa právom pýta: „Koľko štátov alebo suverénnych autorít vyhlásilo vojny bez toho, žeby sa pokúsili ospravedlniť ich?“ Protivníci vo vojnách vždy vidia seba v práve a druhú stranu v nepráve. Záver je potom nevyhnutný: „Z perspektívy toho, kto ju začne, je každá vojna spravodlivá a každý vrah hrdina pre svoju stranu.“ Spravodlivá vojna nebola nikdy viac ako prázdna teória a často to bola lož, smrteľná lož. Sľubovala prinajmenšom možnosť vojny bez hriechu, bez kriminality, bez viny alebo hanby. Muži mali riskovať svoje životy, ale nie svoje duše. Teória spravodlivej vojny je bankrot od 1. svetovej vojny. Na jej koncepciu sa USA odvolávajú pri každej väčšej vojne, ktorú od tých čias viedli alebo vedú. Kritériá pre spravodlivú vojnu boli od tých čias tak zriedené a prekrútené, že dajú pečať legitimity každej zámienke útočníka pre zápalné bomby na civilné obyvateľstvo ako v Európe a juhovýchodnej Ázii, pre prvú jadrovú bombu v Japonsku a pre šok a deštrukcie v Bagdade, ako aj, najnovšie, pre vypúšťanie eskadrón dravých vraždiacich dronov aj do štátov, s ktorými formálne nie sme vo vojnovom stave.
Ak sa takéto akcie vmestia do rámca spravodlivej vojny, mrazí ma pri pomyslení na to, čo sa môže diať pri nespravodlivej vojne. Autor si dal za úlohu odkryť korene tradície spravodlivej vojny, odhaliť jej smrteľné dedičstvo a poukázať na jej budúcnosť.
Na prvý pohľad nevyzerá Vraždenie zvnútra rubu na závažnú knihu. Pri 180 stranách je to útla kniha a dve kapitoly sú úvod a záver. Meagher píše ako klasický vedec, ale nie ako teológ alebo historik. Preberá zápletky lásky a vojny v predstavách starých Grékov, imperiálneho Ríma, rannej cirkvi, cirkevných otcov, Konštantína, Erazma, Huga Grotiusa, Franciska de Victoria a samozrejme troch A, Ambróza, Augustína a Akvinského.
Teória spravodlivej vojny bola vynájdená v teologickom laboratóriu. Meagher vidí jej pôvod nie v Novom zákone, ani v teórii a praxi prvých kresťanov, ale skôr v praktickej potrebe politickej výhody, Ranná cirkev bola prevažne, no nie jednohlasne, pacifistická. Obrátením Konštantína sa takmer cez noc dôvody pre pacifizmus zabudli. V priebehu jedného storočia sa vojenská služba stala cisárskym dekrétom výlučnou výsadou kresťanov. Augustín a Ambróz prišli s novou teóriou o vojne a vraždení, ktoré sú nielen dovolené, ale prikázané, ak ide „o Boha a vlasť“. Postavili most medzi pacifizmom Nového zákona a militarizmom kresťanstva po Konštantínovi. Ambróz Ako moderní kresťania, dovolávajúci sa Starého zákona, Ambróz mal zjavenie, potvrdené hebrejskými spismi, ktoré povýšilo vojenskú službu a vojenské cnosti. Obišiel zvesť mieru, šírenú v Novom zákone. Augustín alegorizoval výroky Písma a hlásal, že kresťanský príkaz lásky nevylučuje vždy akcie ako zabitie, fyzický trest alebo dokonca mučenie, ak sú tieto akty vedené vedené správnym cieľom urobiť tento svet lepším a nie temnou osobnou vášňou ako je nenávisť, hnev alebo pomsta.
Výsledkom je, že od čias Konštantína, prvého kresťanského cisára, a Augustína, prvého kresťanského teológa, ktorý vyvinul kresťanskú obranu vojny, doktrína spravodlivej vojny slúžila za licenciu a legitimovanie štátu a cirkevného násilia a urobenie rozdielu, čo aj len imaginárneho, medzi zabitím a vraždou.
Bez váhania sa dá povedať že imperiálna cirkev začiatku a vrcholu stredoveku nebola pacifistická. Pacifizmus duchovenstva bol „bojovný pacifizmus“, volajúci po meči, hoci ho dosiaľ nikdy nemali. Učenie Tomáša Akvinského, ktorý predstavuje vrchol stredovekej scholastickej teológie, bolo postavené na Augustínovi a na Akvinskom boli postavené všetky neskoršie teórie a argumenty týkajúce sa spravodlivej vojny a uzákonenia jej pravidiel. Ibaže Akvinský kládol väčší dôraz na autoritu suveréna a podrobenie sa mu. Teória spravodlivej vojny podľa Akvinského je pre bojujúcich v podstate irelevantná. Títo majú robiť len to, čo sa im prikazuje, a majú to robiť s čistým srdcom, nech si o tom v zápale boja myslia hocičo. Zabíjanie, kedysi zakázané za všetkých okolností, sa stalo povoleným, ak sa dialo v záujme štátu a vojna, raz menšie zo dvoch ziel, sa stala pre Tomáša a scholastikov menšie zo dvoch dobier. Križiacke výpravy vidí Meagher ako najvýraznejšie prejavy svätej vojny v histórii kresťanstva a najkrajnejší prejav teórie spravodlivej vojny, ktorá sa zvrtla na zlo.
V závere Meagher konštatuje, že je čas vyhlásiť teóriu spravodlivej vojny za mŕtvu a pustiť sa do jej pitvy. V krátkych referenciách na 2. svetovú vojnu, Vietnamskú vojnu, a vojny v Iraku a Afganistane opisuje, ako teória spravodlivej vojny nepomohla Spojeným štátom zabrániť hrôzam vojny a chrániť civilné obyvateľstvo. Teória spravodlivej vojny nezabránila rastu javu, ktorý Meagher nazýva americkým mýtom: Že sme jeden nedeliteľný národ pred Bohom, obdarovaný jedinečným osudom a majúcim doživotnú záruku, že naše vojny budú spravodlivé a úspešné.
Výraz „spravodlivá“ nemá miesto vedľa slova „vojna“. Nič nie je spravodlivé vo vojne, ani keď ju vedie o štát. Cieľom teórie spravodlivej vojny bolo vždy legitimovať vojnu, nie obmedziť ju. Meagher úspešne diskreditoval teóriu spravodlivej vojny a ukázal, že je to lož. Ako tradícia predstavuje smrteľné dedičstvo.
Autor: Laurence M. Vance.
Laurence M. Vance napísal veľa článkov o morálnych zlách vojen, špecifických vojen a armády vôbec.
Prameň: Laurence M. Vance, recenzia knihy Roberta Emmeta Meaghera, The Moral Bankruptcy of Just War Theory (Killing from the Inside Out: Moral Injury and Just War; Zabíjanie zvnútra rubu: Morálne ublíženie a spravodlivá vojna), Lewrockwell.com, 4. 4. 2016.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 108 v piatok 15. apríla 2016.