Mohamed ako Duch pravdy

Kresťanské svedectvo proti islamofóbii.

Islamofóbia (strach z moslimov) v USA rastie a presko­či­la do Eu­ró­py. V USA zhor­šu­jú situáciu re­publi­kánski kan­di­dá­ti na pre­zi­den­tstvo, v Eu­ró­pe prúdy utečencov. V obi­dvoch prípadoch sa preberá xeno­fóbna rétorika anti­se­mit­skej kresťanskej pravice, čo pri­po­mí­na nástup a vrcho­le­nie nacizmu v 1930. ro­koch v Ne­mecku. Proti tomu sa vtedy postavilo len hnutie evan­je­lickej vyzná­va­jú­cej cirkvi pod ve­de­ním kňaza Dietricha Bonhoeffera, ktorý upo­zor­nil na fakt, že Ježiš bol Žid, čím sa rozišiel s histo­rickým anti­se­mi­tizmom lu­te­ránstva aj celého kresťanstva, platným od po­čiat­kov katolíckej cirkvi.

Ako typický príklad možno uviesť osobnosť cirkevného otca, konštan­tí­no­pol­ského arci­biskupa druhej po­lo­vice 4. sto­ro­čia, Jána Chryzostoma (Zla­to­ústeho), ktorého kázne boli plné nenávisti voči Židom. Vyhla­so­val ich za hor­ších od sa­mot­ného diabla, čím sa pridŕžal evan­je­lia podľa Jána, kde ich Ježiš nazýva „deťmi diabla“ (Ján 8, 44), prí­padne evan­je­lia podľa Matúša (27, 25), kde stojí:

„A všetok ľud odpovedal a riekol: Jeho krv na nás a na naše deti!“

Až od európskeho holokaustu kresťania zá­sad­ne zme­ni­li názor na Ži­dov: už ich nevinia ako národ zo za­bi­tia Krista, ani ne­vy­zý­va­jú prestúpiť na kres­ťanskú vieru. Pred na­mi všet­ký­mi však dnes stojí nová podobná úloha, a to ozvať sa proti isla­mo­fó­bii a vy­ko­re­niť ju z našej etiky, mo­rálky, sve­to­ná­zo­ru a ná­bo­žen­stva prv, než dôjde k ďalšej geno­cídnej ka­tastro­fe.

Tak ako kresťanský antisemitizmus, aj kresťanská isla­mo­fó­bia má hlboké histo­rické korene. V naj­star­šej kresťanskej rozprave o islame z 8. sto­ro­čia pred­sta­vuje sv. Ján z Da­mašku Mohameda ako kacíra, inšpi­ro­va­ného diablom a islam ako kresťanské kacírstvo. Táto mienka panuje dodnes a mala v mi­nu­losti veľmi vý­reč­ných zástancov; nech stačia Dante, Tomáš Akvinský a Martin Luther.

Najznámejším príkladom opaku tejto ponurej po­le­mi­ky s isla­mom je sv. Fran­ti­šek z Assisi, ktorý spre­vá­dzal križiacke výpravy za­čiat­ku 13. sto­ro­čia a mal pomerne úspešné dialógy s egyptským sul­tá­nom Malikom al-Ka­mi­lom o teo­lo­gických otázkach, ale aj o prí­me­riach medzi úpor­nými bojmi.

Kresťanská pravica Spojených štátov amerických ani eu­rópski kres­ťa­nia ne­vy­našli isla­mo­fó­biu, všetci len po­kra­čujú v od­mie­ta­vej tra­dí­cii svojej cirkvi. Kresťania rea­go­vali na islam od za­čiatku v duchu súťaže, ne­dô­very a od­mie­ta­nia, na­miesto toho, aby islam objali a brali ako svoje ná­bo­ženské dvojča. Teraz, v 21. sto­ro­čí, je naj­vyšší čas uznať chybu, ktorú sme robili. Islam je druhé naj­väčšie ná­bo­žen­stvo planéty (o pár de­sať­ročí sa stane prvým). Je ne­od­mysli­teľ­nou súčasťou sve­to­vej ci­vi­li­zá­cie, dokonalým kom­plex­ným ná­bo­žen­stvom, ktoré uznáva a vyzdvi­huje ľudskú dôstoj­nosť, umenia a vedy, duchovnosť, eko­no­mickú, en­vi­ron­men­tál­nu a ra­so­vú spra­vodli­vosť atď. Dnešní kresťania by mali uznať integritu islamu a objať moslimov ako svojich bratov a sestry po­dob­nej abra­há­mov­skej viery. Kľúčom k tejto sve­to­ná­zo­ro­vej zmene je nový pohľad na Mo­ha­meda vo svetle našej starej viery.

Tak ako Bonhoeffer akceptoval fakt, že Ježiš Kristus bol Žid, čím sa priznal ku kres­ťan­stvu so Židmi a pre Ži­dov, presne tak majú dnešní kresťania možnosť iden­ti­fi­ko­vať sa s mosli­mami a pre mos­li­mov, a to iden­ti­fi­ká­ciou Ježiša Krista s Mo­ha­me­dom. Pod­kla­dom kresťanskej isla­mo­fó­bie (strachu z islamu) je od­miet­nu­tie Mohameda ako ducha omylu; základom kresťanskej isla­mo­fí­lie (lásky k islamu) by malo byť objatie islamu ako Ducha pravdy. V evan­je­liu podľa Jána pred­po­ve­dá Ježiš príchod pro­roka menom „Duch pravdy“:

„Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to ne­zniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zves­tuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zves­tuje to vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som po­ve­dal, že z môjho vezme a zves­tu­je to vám.“ (Ján, 16, 12 – 15).

Ako kresťania máme dnes možnosť akceptovať Mo­ha­me­da, Korán a islam ako pre­ja­vy viery v Je­ži­ša Krista. Takýto postup by mal významné po­li­tické dôsledky a ra­di­kál­ne by zme­nil vzťahy medzi kresťanmi, mos­li­ma­mi a židmi. Máme prí­le­ži­tosť opustiť kresťanské po­le­mické reakcie na islam a hľa­dať spo­lu­prácu s ním. Táto kľú­čová adap­tá­cia kresťanstva – roz­hod­núť sa vidieť Mo­ha­meda ako „Ducha pravdy“, o kto­rom Ježiš povedal, že nás za­ve­die k pravde – po­ve­die kresťanstvo a islam k spo­lu­práci za mier, spra­vodli­vosť a ozdra­ve­nie Zeme; urobí koniec sklonu kresťanov ne­dô­ve­ro­vať mosli­mom a báť sa ich.

V Koráne Ježiš vraví:

„Synovia Izraela, ja som posol Boží poslaný k vám, potvrdzu­jú­ci to, čo mám v rukách (čo bolo pred­tým zoslané od Boha) z Tóry a zves­tu­jú­ci radostnú zvesť o poslovi, ktorý príde po mne, a kto­ré­ho meno bude Ahmad“ (= Mo­ha­med, Korán 6, 61).

Tento verš je predstavou Ježiša, potvrdeného judaizmom aj islamom; verím, že Boh volá kresťanov, aby v 21. sto­ro­čí prebrali túto víziu Krista. Pred­stav­me si kresťanstvo, hotové prebrať celý ži­dov­sko-kres­ťan­sko-mos­lim­ský kánon posvätnej li­te­ra­tú­ry a pustiť sa do voľne ply­nú­ce­ho teo­lo­gického a etic­kého dialógu so ži­dov­skými a mos­lim­skými susedmi. Pred­stavme si kresťanstvo, otvo­re­né pre trans­for­má­ciu: aký ozdra­vu­júci dialóg by to bol pre celú abra­há­mov­skú rodinu vier! Áno, kresťanstvo sa dopustilo mnohých chýb voči židovstvu aj islamu. Naša tradícia je plná anti­se­mi­tizmu a isla­mo­fó­bie. Je však v našich silách učiť sa z vlastnej histórie a opraviť sa, idúc dopredu. Naše prvé hod­no­te­nie Mohameda bolo ka­tastro­fálne a pod­pa­ľo­va­lo sto­ro­čia konfliktov medzi kresťanmi a mosli­mami. Nie je však neskoro uznať Mo­ha­me­da za Kristom sľú­be­né­ho „Ducha pravdy“.

„Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, ten bude vydávať o mne sve­dec­tvo. Aj vy budete svedčiť, pre­to­že ste od za­čiat­ku so mnou.“ (Ján 15, 26 – 27).

Ako verní nasledovníci Ježiša Krista máme povinnosť svedčiť o inte­gri­te Mo­ha­me­da a islamu; svedčiť, že židia a mosli­mo­via sú nám kresťanom naj­bližší sú­ro­denci vo viere. Toto sve­dectvo môže pomôcť dať sto­ro­čia mieru medzi židmi, kresťanmi a mosli­ma­mi.

Literatúra:

Daniel Jonah Goldhagen, A Moral Reckoning: The Role of the Church in the Holo­caust and Its Unfulfilled Duty of Repair (Mo­rálne zúčto­va­nie: Úloha ka­to­líckej cirkvi pri ho­lo­kauste a jej nesplnená po­vin­nosť nápravy), 1. časť: Náprava mo­rál­nej škody, vy­da­va­teľ Alfred A. Knopf, New York, 2002.

Eduardo Galeano, Diabli diabla – Obetné baránky, Zo­ši­ty hu­ma­nistov č. 52, de­cem­ber 2005.

---

Autor: Ian Mevorach.

Prameň: Ian Mevorach, Muhammad as Spirit of Truth: A Christian Testi­mo­ny Against Isla­mo­pho­bia, The Huffington Post, 5. 3. 2016.

Poznámka prekladateľa: Autorom eseje je baptistický duchovný, ktorý v roku 2012 za­lo­žil v meste Natick (Massa­chu­setts, USA) uličné duchovné centrum pre zá­u­jem­cov o du­chov­nú obrodu z radov všetkých de­no­mi­ná­cií, ale menovite troch abra­há­mov­ských mo­no­teistic­kých cirkví. Ako ateisti/ag­nos­tici po­ne­chá­vame bokom teo­lo­gické úskalia ne­prav­de­po­dob­ného zblí­že­nia ich učení (Ježiš len ako prorok, ďaleko menší ako Mo­ha­med), ale ako sme vždy hlasne od­su­dzo­vali všetky formy anti­se­mi­tizmu, tak dnes od­su­dzu­je­me šíriacu sa isla­mo­fó­biu. Pre an­ti­se­mi­tizmus tu bol aspoň pre fun­da­men­ta­listov pri­ja­teľ­ný, ale pochybný, zločin ukri­žo­va­nia Krista. Čo nám urobili moslimovia? Až dnes sa ich príchodom situácia priostruje.

(Nechce sa mi veriť, Lojzko, že mi teraz pri­po­me­nieš ne­za­bud­nu­teľ­ných po­tur­če­ných jani­čia­rov a starkú s povrazom na šiji… Ani histo­rická, ani ko­lek­tívna vina ne­exis­tuje.)

Esej predkladám čitateľom Zošitov humanistov ako obraz ak­tu­ál­neho uva­žo­va­nia medzi veriacimi, čo určuje, darmo je, kaž­do­den­né po­li­tické aj eko­no­mické dianie. Treba poznať jeho základy a hod­no­ty. Ak to uve­rej­ňu­je­me a tešili by sme sa z mieru medzi abra­há­mov­skými ná­bo­žen­stvami, ne­zna­me­ná to, že ich schva­ľu­je­me alebo, ne­bo­daj, od­po­rú­ča­me.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 107 v utorok 22. marca 2016.