Nikto nevie, koľko utečencov z moslimských štátov sú ateisti. Niekedy sa im neverí, inokedy sa boja šikanovania alebo aj násilia.
Podať oznámenie o vystúpení z cirkvi je v Nemecku celkom banálny úradný akt, ku ktorému siahajú tí, čo stratili vieru, alebo ktorých sklamala ich náboženská obec a odvracajú sa od nej. Alebo len chcú ušetriť cirkevnú daň.
Pre Ahmada Othmana Adiho bolo podanie žiadosti celkom novou skúsenosťou. Pred 3 rokmi mu to vysvetlili jeho nemeckí priatelia.
Vtedy ešte chodil do školy v meste Recklinghausen; v roku 2012 ušiel pred vojnou zo svojej sýrskej vlasti.
„Pýtal som sa ich: A to vy môžete len tak jednoducho opustiť svoju cirkev?“ spomína dnes 22-ročný Adi.
S vystúpením z islamu sa nepočíta
Islam nemá žiadnu cirkev, ktorú by bolo možné opustiť.
Adi vyrástol v sýrskom meste Hama ako sunnitský moslim.
Už ako dieťa začal rebelovať. S priateľmi produkoval a ako 14-ročný začal pochybovať o islame – kládol otázky; svojim rodičom a svojim učiteľom náboženstva v škole.
„Nepáčilo sa mi, ako islam šíril sexizmus a priam nenávisť voči gejom,“ vraví Adi, ktorý už rok žije v Berlíne.
„A všetky tieto prečudesné historky v koráne strácali pre mňa zmysel. Napríklad, že všetci ľudia pochádzajú z Adama a Evy. Alebo, že prorok Mohamed prišiel na koni za jednu noc z Arábie do Palestíny. Kto to môže vážne uveriť?“
Medzitým sa Adi začal považovať za agnostika.
Pri stretnutiach s inými utečencami zo Sýrie sa však vyhýba zmienke o náboženstve. Dosiaľ to vždy viedlo k nepríjemným diskusiám, pretože apostáza, odpadnutie od viery, je v dogmatike islamu smrteľný hriech. Popravy apostatov sa však konajú už len výnimočne v niektorých štátoch ako Saudská Arábia alebo Irán. V Egypte, Jordánsku, či v palestínskej autonómnej oblasti im hrozí väzenie alebo strata občianskych práv, napríklad dedičských nárokov. Ale aj bez drakonických trestov musia neveriaci v moslimských komunitách na celom svete počítať s tým, že budú odmietnutí alebo až ohrození.
Nevie sa, koľkí zo skoro milióna utečencov, ktorí v roku 2015 prišli do Nemecka najmä z islamských štátov s nádejou na azyl, sú ateisti alebo agnostici.
Spolkový úrad pre migráciu a utečencov oznámil, že počty veriacich a neveriacich sa štatisticky nesledujú; nezachycujú sa ani počty tých, ktorým pre apostázu hrozí v ich vlasti prísny trest.
„Si Iránec, tak si šiita“
Arabsky alebo perzsky hovoriace skupiny ateistov na Facebooku alebo v iných sociálnych masmédiách majú medzičasom po niekoľko desaťtisícoch členov. Počítajú sa k nim však len tí, čo sa otvorene priznávajú k opusteniu náboženstva. Jedna medzinárodná filiálka Gallupovho ústavu zistila už v roku 2012, že ich skutočné počty sú podstatne vyššie. Napríklad v Saudskej Arábii sa 5 percent obyvateľov cíti presvedčenými ateistami – to je z 19 miliónov občanov takmer 6 miliónov ľudí.
Aspoň pochybnosti o svojom náboženstve priznáva v arabských spoločnostiach 22 % ľudí. V Latinskej Amerike a v južnej Ázii je podiel skeptikov menší: 16, prípadne 17 %.
Mina Ahadi ponúka týmto ľuďom, exmoslimom, prijatie do svojej organizácie.
Vedie Ústrednú radu nemeckých exmoslimov, a pomáha ateistickým a sekulárnym utečencom pri hľadaní ubytovania a pri chodení po úradoch.
„Títo ľudia sa boja,“ hovorí.
Pracovníci úradov im neraz neveria, že nie sú moslimovia. Jedným príkladom je Reza Hashemi (zmenené meno), v Iraku vyrastený Iránec. Pri prvom pohovore v utečeneckom stredisku sa tlmočník zdráhal prekladať jeho slová, že je ateista.
„Povedal mi: Si Iránec, tak si šiita,“ hovorí Hashemi.
Až po zákroku Ústrednej rady exmoslimov absolvoval druhý pohovor s iným úradníkom; úrad to nechce komentovať.
Exmoslimovia sa obávajú predovšetkým šikanovania a násilenstiev v azylových ubytovniach. Ako Mehrad Naseri. Ušiel z kurdskej časti Iránu, pretože vo svojom kníhkupectve predával literatúru kritizujúcu náboženstvá a hrozilo mu nebezpečenstvo.
V utečeneckom tábore pri Kolíne býva s ôsmimi mužmi z Afganistanu a Sýrie v jednej izbe.
„Nesmiem povedať nič proti náboženstvu a mám strach,“ hovorí.
Keď sa raz počas ramadánu nepostil, nadávali mu spolubývajúci do falošných moslimov.
„Veď Nemecko je sekulárny štát,“ bráni sa.
Ako je možné, že kresťania a ateisti si nemôžu byť v ubytovniach istí osobnou bezpečnosťou?
Ahmad Othman Adi už nemusí zápasiť s takými problémami. V Berlíne si našiel spoločné ubytovanie a venuje sa svojej hudbe. Na náboženstvo sa ho už nikto nespytuje.
„Predsa si nenechám rozum zotročovať islamom,“ hovorí. „Mnohí Sýrčania sa za vojny vrátili k svojmu náboženstvu. Ja som svoje definitívne stratil.“
Autor: Marcus Latton.
Prameň: Marcus Latton, Atheisten: Flüchtlinge ohne Religion, ZEIT ONLINE, 29. 7. 2016.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 116 v piatok 20. apríla 2018.