Kategórie
Zošity humanistov

Migranti bez náboženstva

Nikto nevie, koľko utečencov z moslim­ských štátov sú ateisti. Nie­ke­dy sa im ne­ve­rí, ino­ke­dy sa boja ši­ka­no­va­nia alebo aj ná­si­lia.

Podať oznámenie o vystúpení z cirkvi je v Ne­mecku cel­kom ba­nál­ny úrad­ný akt, ku kto­ré­mu sia­ha­jú tí, čo stra­ti­li vieru, alebo kto­rých skla­ma­la ich ná­bo­žen­ská obec a od­vra­ca­jú sa od nej. Alebo len chcú ušetriť cir­kev­nú daň.

Pre Ahmada Othmana Adiho bolo podanie žia­dosti cel­kom no­vou skú­se­nos­ťou. Pred 3 rokmi mu to vy­svet­li­li jeho ne­meckí pria­te­lia.

Vtedy ešte chodil do školy v meste Recklinghausen; v roku 2012 ušiel pred voj­nou zo svo­jej sýrskej vlasti.

„Pýtal som sa ich: A to vy môžete len tak jed­no­du­cho opustiť svoju cirkev?“ spo­mí­na dnes 22-ročný Adi.

S vystúpením z islamu sa nepočíta

Islam nemá žiadnu cirkev, ktorú by bolo možné opustiť.

Adi vyrástol v sýrskom meste Hama ako sunnitský moslim.

Už ako dieťa začal rebelovať. S pria­teľ­mi pro­du­ko­val a ako 14-ročný začal po­chy­bo­vať o islame – klá­dol otázky; svo­jim ro­di­čom a svo­jim uči­te­ľom ná­bo­žen­stva v ško­le.

„Nepáčilo sa mi, ako islam šíril sexizmus a priam ne­ná­visť voči gejom,“ vraví Adi, ktorý už rok žije v Ber­lí­ne.

„A všetky tieto prečudesné historky v koráne strá­ca­li pre mňa zmy­sel. Na­prí­klad, že všetci ľudia po­chá­dza­jú z Ada­ma a Evy. Alebo, že pro­rok Mo­ha­med pri­šiel na koni za jed­nu noc z Ará­bie do Pa­les­tí­ny. Kto to môže vážne uveriť?“

Medzitým sa Adi začal považovať za ag­nos­ti­ka.

Pri stretnutiach s inými utečencami zo Sýrie sa však vyhýba zmienke o ná­bo­žen­stve. Do­siaľ to vždy viedlo k ne­prí­jem­ným disku­siám, pre­to­že apostáza, od­pad­nu­tie od viery, je v dog­ma­ti­ke islamu smrteľný hriech. Po­pra­vy apostatov sa však konajú už len vý­ni­moč­ne v nie­kto­rých štátoch ako Saudská Arábia alebo Irán. V Egypte, Jor­dán­sku, či v pa­les­tín­skej auto­nóm­nej ob­lasti im hrozí vä­ze­nie alebo strata ob­čian­skych práv, na­prí­klad de­dič­ských ná­ro­kov. Ale aj bez dra­ko­nic­kých trestov musia ne­ve­ria­ci v mos­lim­ských ko­mu­ni­tách na ce­lom svete po­čí­tať s tým, že budú od­miet­nu­tí alebo až ohro­ze­ní.

Nevie sa, koľkí zo skoro milióna utečencov, ktorí v roku 2015 prišli do Ne­mecka naj­mä z is­lam­ských štátov s ná­de­jou na azyl, sú ateisti alebo ag­nos­ti­ci.

Spolkový úrad pre migráciu a utečencov oznámil, že počty ve­ria­cich a ne­ve­ria­cich sa šta­tis­ticky ne­sle­du­jú; ne­za­chy­cu­jú sa ani počty tých, kto­rým pre apostázu hrozí v ich vlasti prísny trest.

„Si Iránec, tak si šiita

Arabsky alebo perzsky hovoriace skupiny ateistov na Face­booku alebo v iných so­ciál­nych mas­mé­diách majú me­dzi­ča­som po nie­koľ­ko de­sať­ti­sí­coch členov. Po­čí­ta­jú sa k nim však len tí, čo sa otvo­re­ne prizná­va­jú k opuste­niu ná­bo­žen­stva. Jedna me­dzi­ná­rod­ná filiálka Gallu­povho ústavu zistila už v roku 2012, že ich sku­toč­né počty sú pod­statne vyššie. Na­prí­klad v Saudskej Arábii sa 5 per­cent oby­va­te­ľov cíti pre­sved­če­ný­mi ateistami – to je z 19 mi­lió­nov ob­ča­nov tak­mer 6 mi­lió­nov ľudí.

Aspoň pochybnosti o svojom náboženstve priznáva v arab­ských spo­loč­nos­tiach 22 % ľudí. V La­tin­skej Ame­ri­ke a v juž­nej Ázii je podiel skep­ti­kov menší: 16, prí­pad­ne 17 %.

Mina Ahadi ponúka týmto ľuďom, exmoslimom, pri­ja­tie do svo­jej orga­ni­zá­cie.

Vedie Ústrednú radu nemeckých exmoslimov, a po­má­ha ate­is­tic­kým a se­ku­lár­nym ute­čen­com pri hľa­da­ní uby­to­va­nia a pri cho­de­ní po úra­doch.

„Títo ľudia sa boja,“ hovorí.

Pracovníci úradov im neraz neveria, že nie sú mosli­mo­via. Jed­ným príkladom je Reza Hashemi (zme­ne­né meno), v Iraku vy­ras­te­ný Iránec. Pri prvom po­ho­vo­re v ute­če­nec­kom stre­disku sa tlmočník zdrá­hal pre­kla­dať jeho slová, že je ateista.

„Povedal mi: Si Iránec, tak si šiita,“ hovorí Hashemi.

Až po zákroku Ústrednej rady exmoslimov absol­vo­val dru­hý po­ho­vor s iným úrad­ní­kom; úrad to nechce ko­men­to­vať.

Exmoslimovia sa obávajú predovšetkým ši­ka­no­va­nia a ná­si­len­stiev v azy­lo­vých uby­tov­niach. Ako Mehrad Naseri. Ušiel z kur­dskej časti Iránu, pre­to­že vo svo­jom kníh­ku­pec­tve pre­dá­val li­te­ra­tú­ru kri­ti­zu­jú­cu ná­bo­žen­stvá a hro­zi­lo mu ne­bez­pe­čen­stvo.

V utečeneckom tábore pri Kolíne býva s ôsmimi mužmi z Af­ga­nis­ta­nu a Sý­rie v jed­nej izbe.

„Nesmiem povedať nič proti náboženstvu a mám strach,“ hovorí.

Keď sa raz počas ramadánu nepostil, na­dá­va­li mu spo­lu­bý­va­jú­ci do fa­loš­ných mos­li­mov.

„Veď Nemecko je sekulárny štát,“ bráni sa.

Ako je možné, že kresťania a ateisti si nemôžu byť v uby­tov­niach istí osob­nou bez­peč­nos­ťou?

Ahmad Othman Adi už nemusí zápasiť s ta­ký­mi problé­ma­mi. V Ber­lí­ne si našiel spo­loč­né uby­to­va­nie a ve­nu­je sa svo­jej hud­be. Na ná­bo­žen­stvo sa ho už nikto nespy­tu­je.

„Predsa si nenechám rozum zotročovať islamom,“ hovorí. „Mno­hí Sýr­ča­nia sa za voj­ny vrá­ti­li k svoj­mu ná­bo­žen­stvu. Ja som svoje de­fi­ni­tív­ne stra­til.“


Autor: Marcus Latton.

Prameň: Marcus Latton, Atheisten: Flüchtlinge ohne Religion, ZEIT ONLINE, 29. 7. 2016.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 116 v piatok 20. apríla 2018.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *