Metodologický kontra filozofický naturalizmus

Prečo byť skeptický aj v otázke náboženstva.

Je aj náboženstvo legitímna oblasť pre skeptikov? Ko­mu­ni­ta hu­ma­nistov od­po­ve­dá hlas­ným Áno, kým skep­tici z oblasti pse­u­do­ve­dy a pa­ra­nor­mál­na sú na po­chyb­nostiach. Túto esej inšpi­ro­va­li rozho­vo­ry s pria­teľ­mi, ktorí stoja na dru­hej strane ba­ri­ká­dy. Pre­to­že po­dob­né rozho­vo­ry medzi hu­ma­nistami a skep­tik­mi, ako aj medzi teistami a ateistami, sú bez kon­ca, po­va­žu­jem za ro­zum­né su­ma­ri­zo­vať tie dve sta­no­viská a pozrieť sa, kam nás vedú ich logické kon­zek­ven­cie.

Dve hlavné osobnosti, o ktorých názoroch chcem disku­to­vať, sú Dr. William Provine, historik a filozof na Cor­nell­skej univerzite, a Dr. Eugenie Scottová, antropologička a riaditeľka Štátneho centa pre vedeckú výchovu. Obi­dvoch som stretol na oslavách Darwinovho dňa v Ten­nessee v roku 1998, čo bolo podkladom pre túto diskusiu.

Aj Provine aj Scottová priznávajú, že sú neteisti (tomuto výrazu dáva prednosť Scottová) alebo ateisti (Provinov favorit). Ale ich názor na stret, ak vôbec je nejaký, medzi vedou a náboženstvom, nemôže byť rozdielnejší. Pre Scottovú jednoducho veda nemá čo povedať k ná­bo­žen­stvu, prípad je uzavretý. Vedci majú pokračovať vo svojej práci študujúc prírodné javy a nemajú sa rozptyľovať náboženskými otázkami nijakého druhu. Netreba do­dá­vať, že podľa Scottovej má tento princíp diktovať aj sprá­va­nie sa vedeckého vychovávateľa v triede. Ale Scottová je predsa ateistka a materialistka vo filozofickom zmysle toho druhého výrazu; ako zmieri svoju teoretickú pozíciu so svojou požiadavkou odlúčenia týchto dvoch otázok v každodennej praxi?

Scottová podčiarkuje rozlišovanie medzi metodickým a filozofickým naturalizmom. Metodický naturalizmus je štandardné „kontumačné“ stanovisko kaž­dé­ho prak­tic­kého vedca: predpokladáme, že svet sa skladá z hmoty a energie; ak existuje niečo iné, je to jednoducho mimo záujmu vedy. Naopak, pozícia filozofického naturalizmu je racionálna, ale presne povedané nie je vedecká. Uza­tvá­ra, čo aj len predbežne, že je tu len hmota, ale nevieme to dokázať nad všetku pochybnosť.

Scottovej dualizmus môže byť technicky správny, ale znie mi príliš po ľahkom vyšmyknutí sa. Zdá sa, že mu chýba filozofická odvaha. Na otázku, ako sa stala filozofickou materialistkou, Scottová pripustila, že to bolo v dôsledku poznatkov vedy. Inými slovami, vedecké chápanie sveta ju priviedlo k predbežnému odmietnutiu nadprirodzena. Uznávam, že použitie atribútu „predbežnému“ je na mieste, lebo s ňou súhlasím, že veda nemôže de­fi­ni­tív­ne poprieť existenciu nadprirodzena. Je fakt, že veda nemôže dokázať neexistenciu ničoho. Všetko, čo môže veda robiť, je podporovať pozitívne zistenia s príslušnými dôkazmi alebo vyvracať ich odmietnutím. A tak tu ostá­va­me stáť v dosť neuspokojivej pozícii, že veda síce trochu posvietila do priepasti neznáma, ale nie dosť, aby dala odpoveď na možno najdôležitejšiu otázku zo všetkých: existuje niečo okrem hmoty a energie?

Duše? Evolúcia hovorí Nie!

Villiam Provine nechce mať nič také. Jeho stanovisko je jednoduché: mimo nás nie je nič; keď umierame, deje sa to v najplnšom význame tohto slova; a nemá význam večne sa vypytovať na konečný zmysel života. Ako prišiel k tomuto záveru? Sám hovorí, že cez modifikovanú Dar­wi­no­vu tóriu evolúcie. Podľa Provina nielen že niet ni­ja­ké­ho svedectva pre niečo mimo hmoty, ale už podstata evolučných zmien nám hovorí, že by bolo iracionálne čo aj len hľadať niečo. Existuje predsa nepretržitý historický sled medzi ľuďmi a ostatkom živého sveta. To nám ne­chá­va len dve cesty, ako priznať existenciu niečoho ne­hmot­ného: vrátiť sa k dualizmu Reného Descarta, podľa kto­ré­ho len ľudia majú nielen fyzické telo (res extensa), ale aj od fyzikálna nezávislé vedomie (res cogitans); alebo pred­po­kla­dať, že všetko živé sa skladá z hmoty a ducha, ale to je pozícia, ktorá aj pápeža privádza do pomykova, hoci je to integrálna časť mnohých východných filozofií a ani­mizmu, ba uvažoval o nej aj Aristoteles.

Provine ide ďalej a obžalúva vedcov, ktorí sa prikláňajú k dualizmu, alebo z intelektuálnej nečestnosti, alebo z intelektuálnej schizofrénie. Schizofrenický postoj sa dá vystopovať späť až k Descartovi. Hoci sa mu nepripisuje nič menej ako objavenie vedeckej metódy, tento fran­cúz­sky filozof sa zľakol dopadu svojej vlastnej tézy, a práve tým zaviedol spomenutý dualizmus medzi res extensa a res cogitans. No schizofrenik naozaj verí na rozdielnosť svojich dvoch osobností. Kde sa nabrala v hre táto ne­čestnosť? Podľa Provina aspoň sčasti je chyba vo fe­de­rál­nom podporovaní biologického výskumu. Zastáva názor, že jednou z podstatných príčin, prečo mnohí biológovia hľadia iným smerom a volia spôsob, ako sa vyhnúť sporu s náboženskými podtónmi, je jednoducho to, že rovnica evolúcia = ateizmus ohrozuje potenciálne ich vačky a ich pokojnú myseľ. Väčšia časť evolučného biologického výskumu sa financuje prostredníctvom federálnych agen­túr, ako je Štátna vedecká základina (NSF), z peňazí da­ňov­ní­kov. Čo by sa stalo, keby sa daňový poplatník do­zve­del, že jeho peniaze sa vydávajú na posilnenie ate­is­tic­ké­ho svetonázoru? Osobitne v súčasnom kon­zer­va­tív­nom až reakcionárskom politickom ovzduší netreba veľa pred­sta­vi­vosti a už počujete republikánskych senátorov a re­pre­zen­tantov kričať na poplach a znižovať aj tak biedny rozpočet NSF. Ďalší ukazovateľ precitlivenosti: NSF nemá oddelenie pre „evolučnú biológiu”! Veľká časť jeho pod­po­ry pre biologické vedy sa dostáva k evolučným výskum­ným projektom pod eufemizmom „populačná biológia“. Provine uznáva, že kultúrna vojna o evolúciu je aj ve­dec­ká aj politická, a ide pri nej o tak veľa, ako je budúcnosť výchovy vo vojensky najmocnejšom štáte sveta.

Provinove názory vysvetľujú filozofický, nie me­to­do­lo­gic­ký materializmus. Scottová má pravdu, keď vraví, že možno odôvodnene naznačiť, ale nie dokázať, že ne­exis­tu­je boh, život po smrti, ani kozmická príčina našej prí­tom­nosti na Zemi. Reálnou otázkou zdá sa byť: Kde sú hranice vedy? Musí sa veda naozaj obmedziť na metodologický materializmus a ostať ticho pri každej inej diskusii? Alebo môže používať vedecké poznatky a robiť závery idúce ďa­lej, ako je pragmatický prístup a pokúsiť sa o odpovede na konečné otázky?

Nemôžete mať oboje

Teraz musím načrtnúť svoju pozíciu. Tvrdím, že:

1. je pravda, že veda nemôže dokázať nejestvovanie nad­pri­ro­dze­ných javov alebo objektov, ale že
2. je úplne rozumné odmietnuť jestvovanie takých javov alebo objektov – predbežne a z vedeckých dôvodov.

Prvý bod uznáva Scottovej rozlíšenie medzi me­to­do­lo­gic­kým a filozofickým materializmom. Povedali sme, že ve­dec­ky sa nedá dokázať neexistencia ničoho; hranice vedy sú v skutočnosti ešte užšie. Veda nemôže niečo do­ká­zať bez jednej alebo viacerých falšovateľných hypotéz (ktoré je niekedy ťažké formulovať) a bez rozumnej nádeje, že sa bude dať nazbierať dosť empirických dôkazov na ich tes­to­va­nie. Napríklad otázka vzniku života vo vesmíre sa zdá byť vedecky prístupná, lebo iste sa dajú vymyslieť falšovateľné alternatívne hypotézy. Nie je však prav­de­po­dob­né, že raz budeme mať dosť dát na testovanie, t. j. zamietnutie či predbežné prijatie niektorej z týchto ro­zum­ných hypotéz.

Druhý bod je ešte kontroverznejší. Myslím, ako Provine, že sa naša situácia nedá zladiť s našou filozofiou. Me­to­do­lo­gický materialista odmietajúci filozofický ma­te­ria­liz­mus v podstate hovorí, že verí na hmotu a len hmotu… počas väčšiny svojho času! Ale ak pripúšťate možnosť existencie boha, robiaceho vo vesmíre každú chvíľu hlúposti, odkiaľ beriete istotu, že to tento boh nerobí každý deň, každú minútu a na každom mieste vesmíru? Akokoľvek, úlohou vedy nie je dokazovať veci; jej úlohou je konštruovať fungujúce pracovné modely skutočnosti. Odmietnuť nadprirodzeno, boha a život po smrti je pre vedca dokonale logický dôsledok súčasného stavu ve­dec­ké­ho bádania a jeho výsledkov. Všetky námietky sa už vopred považujú za predbežné, ale sú potrebné, by sa postavila najlepšia hypotéza, súhlasiaca s dostupnými dátami. Keďže vo vesmíre niet dôkazu nijakého boha, ani nijakého nadprirodzeného dizajnu, vyplýva z toho ve­dec­ký záver, že také niečo nejestvuje – do tých čias, kým sa tento záver neukáže na základe nových dôkazov fa­loš­ným.

Ak pochopíme, že veda nie je definitívne dokazovanie, ale predkladanie rozumných pracovných modelov (v naj­lep­šom prípade dôkazov pre viac, ako sú bežné rozumné pochybnosti), to sa nám rozlišovanie medzi me­to­do­lo­gic­kým a filozofickým materializmom veľmi zahmlí. Mi­mo­cho­dom, naturalistická paradigma je tiež falšovateľná (opak ku kreacionistovi Phillipovi Johnsonovi). Práve pre­bie­ha­jú­ca kontroverzia o takzvanom antro­pic­kom prin­cí­pe je dobrou ukážkou. Ak presvedčivo určíme, že prav­de­po­dob­nosť našej existencie vo vesmíre je nekonečne ma­lá, a ak sa nám nepodarí vysvetliť, prečo majú fy­zi­kál­ne konštanty zistené hodnoty, potom, a len potom, bude tre­ba seriózne uvažovať o naplánovaní vesmíru.

Je sa potom čo čudovať, že väčšina praktických vedcov a vychovávateľov – vrátane Scottovej – takto uvažuje každý deň svojho života? Predpokladajme, že máte na uni­ver­zi­te post­gra­du­ál­ne­ho študenta, a ten k vám príde s výsledkami jedného pokusu a sériou alternatívnych vysvetlení pre pozorované hodnoty. Ak bude niektoré z týchto vysvetlení znieť „To boh tak zariadil“, zamietnete ho, lebo niet dôkazu pre nadprirodzenú intervenciu, a pretože to by aj tak nebolo vysvetlenie. Inými slovami, pre vedecký prístup je charakteristické zavrhnúť vy­svet­le­nia založené na nepotrebných hy­po­té­zach a na hy­po­té­zach, ktoré nič nevysvetľujú. Tieto odmietnutia, sa­mo­zrej­me, sa nerovnajú vyhláseniu, že boha niet. Vravia len, že náš predbežný model vesmíru je konzistentný s pred­sta­vou, že nejestvuje boh a pre teraz nám to stačí. Ak sa vy­no­ria nové dôkazy, dobrý vedec pouvažuje o svojom pra­cov­nom modeli, a ak ho k tomu bude nabádať povaha skutočnosti, zmení ho podľa potreby.

Táto diskusia o metodologickom a filozofickom na­tu­ra­lizme sa môže vidieť akademickou a abstraktnou. Treba si však uvedomiť, že už hlboko ovplyvnila štátny prístup k výučbe evolúcie prijatý rešpektovanou Štátnou aso­ciá­ciou učiteľov biológie (NABT). V roku 1998 na ňu urobili konzervatívni kresťanskí teológovia Alvin Platinga a Houston Smith veľký nátlak, aby zmenila definíciu evo­lú­cie, čo bol nevídaný zásah náboženstva do verejného školstva. O čo išlo: pôvodná definícia evolučného procesu obsahovala výrazy unsupervised (neriadená) a impersonal (neosobná), a tieto boli vyhlásené za nevedecké, pretože nikto nemôže dokázať, že evolúcia sa deje bez dozoru a bez osobného dozoru – to je praktické použitie me­to­do­lo­gic­kého naturalizmu. Ale každá učebnica a každá pro­fe­si­o­nál­na kniha o evolučnej biológii vyslovuje práve tieto dva predpoklady – že evolúcia sa deje bez dozoru, bez osobného dozoru. Inakšie sa predsa celá prekvapujúco úspešná vysvetľujúca kostra evolučnej biológie, a na­ko­niec aj samotnej vedy obracia na žart!

Rozlišovanie medzi metodologickým a filozofickým na­tu­ra­lizmom zabúda na jednu dôležitú zložku vedeckej me­tó­dy: veda nie je púhe hromadenie faktov, pri vede ide o podujatie založené na (rozumných) filozofických pred­po­kla­doch. Dva z množstva známych sú osobitne re­le­van­tné pre našu diskusiu. Po prvé, Villiam of Ockham (1285 – 1349) – náhodou to bol scholastický teológ – navrhol ve­dec­ký postup, známy dnes pod menom „Ockhamova britva“: netreba pracovať s viacerými hypotézami, ak sa dá vystačiť s menej hypotézami. Inými slovami, nad­by­toč­né hypotézy (ako tú o existencii boha) treba vynechať, ak vysvetlíme skutočnosť menším počtom predpokladov. Po druhé, arciskeptik David Hume (1711 – 1776) bol toho ná­zo­ru (predbehol Carla Sagana), že neobyčajné tvrdenia vyžadujú neobyčajné dôkazy. Presne to je názor skep­ti­kov o paranormálnych veciach, astrológii, alternatívnej medicíne atď. Ťažko si predstaviť, prečo by takéto zásadné prikázanie vedy nemalo platiť aj pre náboženstvo.

Myslím si, že časť problému spočíva v sémantike – aký vý­znam dávame slovám. Vedec, ktorý povie „Niet lie­ta­jú­cich koní“ nemá na mysli, že poprezeral celý vesmír, aby tento fakt urobil nevyvratiteľným. Ide mu len o to, že sme toho názoru, že niet pegasov, lietajúcich koní gréckej my­to­ló­gie, pretože máme dobrú teóriu o anatómii cicavcov vo vzťahu k lietaniu, a táto nerobí pravdepodobným, že by existovali zvieratá ako mýtický tátoš. Stále je tu mož­nosť, že ho nájdeme v nejakom zapadnutom kúte ze­me­gu­le, aspoň jeho fosílie, alebo že ho objavíme na inej pla­né­te. Ale do tých čias sa stavím s Provinom, dolár proti cen­tu.

Prameň: Massimo Pigliucci, “Metho­do­lo­gi­cal vs. Phi­lo­so­phi­cal Na­tu­ra­lism”, Free Inquiry 23/1, s. 53 – 55, zima 2002/03.

---

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 36 v stredu 5. marca 2003.