Základom etiky nemôže byť povinnosť plniť božiu vôľu.
Keby som bol učiteľ humanistickej etiky, dôrazne by som poukázal na to, že náboženstvo odôvodňuje potrebu správať sa slušne (nielen voči rodičom, starším a spolužiakom, ale aj voči cudzím ľuďom) v prvom rade záväzkom plniť božiu vôľu, a tak si zaslúžiť nielen odpustenie previnení (vrátane akéhosi dedičného hriechu), ale aj (neistú) posmrtnú odmenu. Naproti tomu humanistické etické správanie vyplýva zo skutočne slobodnej vôle človeka, ktorý ho považuje za správne a osožné nielen pre seba, ale pre celú spoločnosť. Nekradne nie preto, lebo to boh zakázal, ale pretože krádež mu je z celej duše odporná. Pre to isté neklame, nešíri klebety a dáva pozor, aby nikomu neublížil, ani nechtiac.
Nestačí „nerobiť iným to, čo nechceme, aby oni robili nám“. To je nabádanie k pasivite. Mravne žiť znamená zaujať aktívny postoj k tomu, čo život prináša. Zásada čo nerobiť sa musí nutne vyvažovať zásadou čo robiť a ako to robiť. K tomu mal kritickú poznámku práve pred sto rokmi napríklad aj T. G. Masaryk:
„Kňazi už tisíce rokov kážu a ľudstvo nemalo z toho úžitok, ktorý očakávajú teológovia. Názory, žeby sa človek stálym dohováraním do duše polepšoval, sú zastarané. Sotva.“
Ako učiteľ humanistickej etiky by som žiakov upozornil, že nemal pravdu ten Kazateľ, ktorý povedal, že sa nemáme starať, čo budeme jesť, čím si hasiť smäd, do čoho sa obliekať, lebo veď ani kvety a vtáctvo sa o nič také nestarajú; vraj máme myslieť v prvom rade na večnú spásu. Keď tvorcovia tohto textu ukladali na pergamen svoju múdrosť – boli presvedčení, že je to múdrosť, nad ktorú niet – nedisponovali takými poznatkami z biológie, aké sú pre nás dnes samozrejmosťou. Ako v organizme rastlín a živočíchov pracujú bilióny buniek, aby napríklad strom rástol, ako v našom tele všetky bunky vykonávajú svoje poslanie, aby sme žili a boli zdraví, tak musia pracovať všetci občania na dedinách a v mestách, musia tvoriť a navzájom si pomáhať, aby nás ako národ a štát nestihla smrť. Aby sme zaistili budúcnosť svojich detí.
Július Krajčí, Bratislava
* * *
Vítame prvé číslo dvojmesačníka Prometheus, časopisu rovnomennej spoločnosti, ktoré vyšlo v týchto dňoch pod redakciou Judity Takáčovej. Oslovuje nás, občanov, ktorí sa hlásia k humanistickému svetonázoru – preto ho budeme všemožne podporovať a propagovať. Prihlasujeme sa za odberateľov.
Keď sme v roku 1998 vydávali prvé čísla Zošitov humanistov, bolo to v situácii, keď naše humanistické a antiliberálne články nechcel nikto uverejniť. Tých druhých článkov je dnes toľko, ako húb na Záhorí po výdatných dažďoch (nechýbajú ani v kresťanskej tlači), ale aj tých prvých utešene pribúda a sú tu dve internetové stránky. Takže je na rozmyslenie, či máme oprávnenie pre ďalšiu existenciu a je otázne, či si všetci predplatitelia môžu dovoliť predplácať dva obsahom predsa len veľmi podobné dvojmesačníky.
Sme si vedomí toho, že Prometheus počíta s najmenej desaťnásobným počtom abonentov a nechceme mu robiť konkurenciu, no témy sa budú prekrývať. Okrem toho však Prometheus je časopis, kým my sme len takrečeno samizdat. Preto prikladáme k tomuto číslu Zošitov humanistov ukážkový exemplár Promethea a je na vás, aby ste sa rozhodli, čo si budete predplácať. Pripomíname: Ak má Prometheus ekonomicky prežiť, potrebuje trvalých predplatiteľov. Na nás nezáleží. Napíšte nám svoju mienku. Hľadáme riešenie.
* * *
K článku Ellen Keyovej o náboženskej výchove detí v ZH č. 47 z januára 2005 nám poslal komentár čitateľ Ján Parada z Humenného:
Áno, na naše náboženské klamstvo sme si už tak zvykli, že ho ani nepozorujeme, ale deti to zacítia a odnesú si z toho nevyliečiteľné poškodenie…
Sám som to spoznal na sebe, a opakuje sa to pri výchove mojich detí. Vôbec by ma nezaujímalo čítanie náboženských kníh, keby som necítil svoju slabosť brániť sa voči tým rečiam, ktoré počúvam vo svojom okolí. Preto zbieram materiály na rozmýšľanie a do diskusií.
Aj moje deti sa pýtali ako prvé: čo je to ten boh? Nepýtali sa, kto je, ale čo je. Ako osobu si ho nevedeli predstaviť. Nechápali, o čom to ľudia v ich okolí hovoria. Dodnes si ho nevedia predstaviť. A keby im o bohu nik nehovoril, ani im na rozum nepríde.
Veľmi dobre sa pamätám, ako pri prvom vstupe do kostola pociťovali niečo zvláštne. Doslova tam nachádzali úplne iný svet. Kňaz, veriaci naokolo, obrazy, maľby, sochy, to všetko na nich pôsobilo ako „cudzí svet“.
Kládli veľa otázok.
„Prečo je kríž na veži najvyššie v meste? To aby bol viditeľný z diaľky?“
„Prečo zvonia každý deň?“
„My sme čo? Kresťania?“
„Ocko, a ty si čo?“
„A mamka? A dedo? A čo je babka?“
„Ocko? A čím by si ty chcel byť?“
Vtedy som cítil veľkú zodpovednosť za svoje deti, cítil som, že moja odpoveď ich môže veľmi ovplyvniť na celý život. Cítil som, že im veľmi záleží na tom, aby vedeli, čo som ja a čo je mama. Cítil som, že ich otec a mama sú pre nich vzorom. Podľa toho som aj odpovedal.
Zo skúseností svojej výchovy usudzujem, že aj iné deti kladú svojim rodičom a svojmu okoliu také alebo podobné otázky. No, a keď sa im povie, že sme kresťania, tak to preberajú jednoducho z rodičov na seba.
Pýtal som sa jednej známej, prečo je kresťanka. Odpovedala mi, že jej rodičia sú kresťania a ona bola takto vychovaná. Takmer nič však o svojej viere nevie, iba čo pochytila z návštev kostola. Bibliu nečítala, veď aj načo? (Poznáte niekoho, kto číta Starý zákon? Ja nepoznám…) Jej stačí, že je kresťanka. Kňaz by s ňou asi nebol spokojný ako so správnou kresťankou. Z môjho pohľadu je to normálna ateistka, ktorá nemá záujem utvoriť si vlastný názor na kresťanstvo. Iba, ak ten názor spočíva v tom, že jej môžu byť ukradnuté všetky náboženské témy, spory politikov, a nakoniec aj náboženská výchova. Jej vôbec nevadí, že v škole sa jej deti učia náboženstvo – učia sa dobre.
Aj moje deti zaujímajú náboženské témy, a pri mnohých sa dosť nasmejeme. Najmä, keď preberáme možnosti všemohúceho, či môže zdvihnúť kameň, ktorý je ťažší než on sám…
Mojim deťom sa veľmi páčila informácia v Zošitoch humanistov o tom, že Bell nie je vynálezcom telefónu. Dokonca to využili, a napísali o tom do časopisu Fľak, v ktorom sa ešte uvádzal nesprávny údaj. Z redakcie Fľak dostali odpoveď, že súťažné otázky im zasielajú aj iné deti, a poďakovali sa za upresnenie.
* * *
V Podvihorlatských novinách uverejnil p. Parada v rubrike Okienko humanistiky kapitolu „Tanec okolo tabule“ z knihy Keby si sa ty mal rozhodnúť, čo by si urobil? nášho vydavateľstva a za rozlúštenie osemsmerovky rozdal tri exempláre tejto knihy. Radi podporíme knižným darom aj iné akcie tohto druhu.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 73 v stredu 5. novembra 2008.