Červený trpaslík ovládol celú Plochozem.
Zdroj: Posmrtný život existuje.
Ľudia boli vystrašení, nevedeli kam sa majú ukryť, bolo to ako ničota. Všetko požieral svojimi veľkými ústami, púšte, moria, jazera, rieky, a dokonca aj zvieratá. Ľudia sa báli, že prídu o život aj oni. Na nich si nedovolil. Ktovie prečo. Ak mu nič nedáme, zožerie aj nás, šepkali si. A tak mu začali nosiť kamene. Aj trávu, bylinky a balvany. Tým však pohrdol… a ľudia ostali v úžase – mysleli si – keď je toto – teda zvieratá a pije moria, prečo neje aj kamene?
Tak išli za veľkým Majstrom času a spýtali sa ho – prečo Červený trpaslík neje aj kamene? Nemá zuby?
A múdry starec im odpovedal:
„To nie, ale stalo sa voľakedy to, že sa prejedol kameňov a bolí ho odvtedy zub.“
„A čo, keby sme mu ho vytrhli?“
Uvažovali – ale čím? Nemáme ani kliešte, ani nič.
Múdry majster času im odvetil:
„Pripravte špeciálnu kašu, aká sa pripravuje na bolesť zubov, a to mu dajte – snáď už nič nebude žrať okrem pre neho potrebných látok.“
A ľudia začali miesiť kašu, všetci obyvatelia Plochozeme, len aby Červený trpaslík mal čo zjesť, a aby mu dobre bolo. Varili tri dni a tri noci. Potreli to po celej tej Plochozemi a ukryli sa do príbytkov. O dva dni vyšli všetci Plochozemšťania von, a masa bola zjedená.
„Hurá, podarilo sa,“ jasali.
Odteraz nám nebude požierať zvieratá, ani piť vodu z riek, ale bude piť a jesť pre neho potrebné látky. A podarilo sa. Odvtedy sa už nič také nestalo a obyvatelia Plochozeme boli šťastní a spokojní.
Autorka: Lesana Královičová je členka Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska (ÚNSS). Má rada divadlo, kultúru, knihy a chodenie do prírody. Písanie jej robí radosť.