Rozhovor.
FREE INQUIRY (ďalej len FI): Vo svojej novej knihe Diversity of Life (Rozličnosť života) píšete, že environmentálne problémy sú v podstate etické. Môžete vysvetliť, čo tým myslíte?
EDWARD O. WILSON (ďalej len WILSON): Environmentálne problémy sú v podstate etické preto, lebo riešenia, ktoré hľadáme, závisia od toho, do akej miery sa hodnotíme ako osobitný druh, a od toho, akú budúcnosť predpokladáme pre seba a pre našich potomkov. Z takýchto úvah vyplývajú naše rozhodnutia a predpisy, čo je dobré pre ľudstvo a pre naše životné prostredie.
FI: Ozývajú sa hlasy niektorých kritikov humanizmu, že v skutočnosti sa humanisti zaujímajú len o to, čo je dobré pre ľudstvo, a že teda hľadíme na environmentálne problémy s určitým druhom surového utilitarizmu. Inými slovami, ak niektoré druhy neosožia ľuďom, sú zbytočné. Ako odpovedáte na výčitku, že humanisti sa zaujímajú o životné prostredie len z hľadiska jeho užitočnosti pre ľudské bytosti?
WILSON: Humanizmus môže obsiahnuť aj antropocentrizmus, ktorý hlása, že osud Zeme závisí od toho, čo je dobré pre ľudstvo, aj biocentrizmus, podľa ktorého je, po prvé, ľudstvo časťou veľkého živého sveta a po druhé, iné druhy majú práva, ktoré sa síce nevyrovnajú právam ľudí, ale sú hodné úvahy. Myslím, že humanizmus podáva koniec koncov najrozumnejšiu základňu pre environmentálnu etiku, zameranú tak na dlhodobú bezpečnosť svetového životného prostredia, ako aj na biodiverzitu v ňom. Príčinu vidím v tom, že aj potom, čo sme sa evolúciou vyvinuli ako osobitný druh živého sveta, ostávame naveky jeho intímnou súčasťou. Z toho vyplýva, že musíme zachovať jeho podstatnú časť v prirodzenom stave, aby sme si zabezpečili fyzikálne a psychologicky bezpečné prostredie.
FI: V poslednej kapitole Rozličností života naozaj voláte po novej etike a zdôrazňujete význam nového prístupu na základe naturalistického humanizmu. Čo rozumiete pod novou etikou?
WILSON: O rozvoj pojmu naturalistická etika so zameraním na životné prostredie sa usilujem vo svojich knihách Sociobiology: The new synthesis (1975, Sociobiológia: Nová syntéza), On Human Nature (1978, O ľudskej prirodzenosti) a Biophilia (1984, Láska k životu). Argumentujem v podstate takto: Ľudskú prirodzenosť pochopíme najlepšie a do najmenších detailov tak, že sa budeme považovať za produkt vývoja, pri ktorom myseľ, aj keď je to nepochybne jedinečný jav v histórii evolúcie, predsa len má biologické korene, ktorým sa dá porozumieť pri štúdiu ďalekej genetickej histórie ľudstva a našich predľudských predkov. Vzťahy, ktoré medzi sebou budujeme, sa zakladajú na dlhej histórii genetickej socializácie a aj naša etika pramení z tejto hlbokej histórie. Rozumná etika preto musí brať do úvahy našu biológiu a genetickú históriu, ktoré sú oveľa komplexnejšie a ťažšie pochopiteľné, ako sa dosiaľ odhadovalo na základe tradičných postupov a morálneho uvažovania. Ak raz prenikneme do dávnej histórie a lepšie ju pochopíme, umožní nám to objektívnejšie hodnotenie morálnych zákonníkov. Takýto naturalistický prístup, ktorý vôbec nepochádza odo mňa, ale má svoje korene u vývojových biológov devätnásteho storočia, sa dá špecificky aplikovať na náš prístup k otázkam životného prostredia. Navádza nás uznať, že ľudstvo sa vyvíjalo v tesnom spojení s inými formami života a má vrodené tendencie pričleňovať sa k nim, a to na základe mnohorakých estetických potešení, ktoré z toho má. Naše životné prostredie – miesta, kde žijeme a ktoré vyhľadávame – vrodene považujeme za optimálne. Túto súvislosť som nazval „biofíliou“ a dnes sa rozvíja do vážnej oblasti vedy a učenia. V jeseni 1993 vydám so Stephenom Kellertom z Yalskej univerzity zborník The Biophilia Hypothesis (Hypotéza biofílie), v ktorom spolu s autormi z rozličných vedných odborov skúmame myšlienku, či vskutku existuje vrodený vzťah medzi ľudskými bytosťami a ich životným prostredím. Ak sa tento prístup osvedčí pri ďalšom preverovaní – očakávam, že sa tak stane –, potom sa naturalistická báza environmentálnej etiky stane nadlho najrozumnejšou.
FI: Čo znamená „biofília“ doslovne?
WILSON: Je to „láska k životu“. Zvolil som tento výraz, aby som zachytil aj javy, ktoré by sa dali lepšie zahrnúť do pojmu „biofóbia“ (strach zo života, prípadne zo živého). Napríklad dokázateľná geneticky podložená averzia voči hadom viedla oddávna k skoro univerzálnemu používaniu hadov pri metaforách a náboženských symboloch ako predmetov predstavujúcich silu, hrôzu, mágiu a uctievanie. Iný príklad biofílie, už dosť podrobne študovanej, sa týka ideálneho životného prostredia. Podarilo sa nazhromaždiť značné množstvo dôkazov, že ľudia typicky reagujú na určité úzko definované životné prostredie. Fyziologický stres, sprostredkovaný autonómnym nervovým systémom, najrýchlejšie redukuje pohľad na určité navyknuté okolie, no nie na iné. A ak má človek možnosť voliť si miesto bývania, tu platí v mnohých, ak nie vo všetkých kultúrach, že dá prednosť krajine podobnej africkej savane, hore na vŕšku a s pohľadom na vodu. Môže sa to zdať za vlasy pritiahnuté, ale potvrdzujú to početné psychologické testy a prehľad toho, čo volili bohatí a mocní na celom svete, od penthausov na Park Avenue po sídla chrámov a parlamentov v iných štátoch. Ak chcete, predstavte si aj polohu v krajine a rozhľad z významných oficiálnych budov a pamätníkov vo Washingtone, D.C. (A aj v iných hlavných mestách; pozn. prekl.)
FI: Zdôrazňujete vzťah medzi etikou a estetikou, hodnotením krásy. Súvisí to s vaším volaním po novej etike, ktorá bude chrániť prostredie nielen na základe kalkulácie výdavkov a zisku, že totiž máme zachrániť túto zvláštnu rastlinu, lebo nám prinesie nejaký zisk v medicíne, ale aj pre pocit, že je prirodzene krásna?
WILSON: Myslím, že dnes už máme k dispozícii celú pyramídu argumentov na záchranu prírodných ekosystémov, a to skutočne v každej oblasti, ktorá môže prísť do úvahy pri dlhodobom plánovaní. V podstate sú trojakého druhu: utilitaristické pre zdroje potravy, liečiv a iných produktov; ekosystémové služby, t. j. vytváranie a údržba pôdy, vody a vzduchu, ktorý dýchame; a estetické, v novom zmysle slova spirituálne.
FI: Hovoríte aj o význame pochopenia výrazu „biodiverzita“. Vysvetlite prosím, čo pod tým myslíte.
WILSON: Biodiverzita je celkový súčet rozličností na každej úrovni organizácie, teda od typov génov jednotlivého druhu po druhy ako také (to sú základné jednotky taxonomickej klasifikácie) a ďalej k väčším celkom a celému ekosystému.
FI: Pri otázke zachovania biodiverzity robíte rozdiel medzi prístupom ku konzervácii na základe analýzy výdavkov a zisku a na základe bezpečného minimálneho štandardu. V čom spočíva tento rozdiel?
WILSON: Jeden zo základných bodov nesúhlasu v oblasti environmentálnej etiky sa týka rozlišovania týchto dvoch prístupov. Analýza výdavkov a zisku dáva obidvom týmto kritériám merateľnú hodnotu. Tí, čo ju robia, sú pripravení pripustiť, že druhy majú zväčša veľkú hodnotu a že výdavky na ich záchranu budú vždy prevážené cenou, ktorú pripisujeme ich zachovaniu. Na prvý pohľad sa to vidí byť rozumné, pretože žijeme vo svete ovládanom kalkuláciou a takto myslieť je eminentne antropocentrické. Ale tento argument má závažnú skrytú chybu: ešte nikto nikdy nevypočítal hodnotu ani len jedného druhu a čím viac sa s druhmi zoznamujeme ako s indivíduami, tým hodnotnejšími sa stávajú z hľadiska ich konečných praktických, vedeckých a estetických potenciálov. Keď sa to všetko spočíta a urobí sa pokus o predstavu, ako to budú hodnotiť budúce generácie, ukáže sa, že celá tá práca bola márna. To je hlavný dôvod pre návrat k postoju „bezpečného minimálneho štandardu“, ktorý spočíva zhruba v tom, že sa vždy robí to, čo sa dá, na záchranu každého druhu ako živej biologickej jednotky: udržať ju a zanechať budúcim generáciám čo najviac vedomostí o nej, aby sa z nej mohli tešiť a plne využívať jej ohromný potenciál.
FI: Volali ste po záchrane dažďových pralesov dávno predtým, ako sa to stalo predmetom bežného povedomia. A jedným z problémov, ktoré ste často spomínali, je lokalizácia tzv. „horúcich miest“ na zemi a ich ochrana.
WILSON: Koncept horúcich miest je veľmi dôležitý. Konzervacionisti a biológovia uznávajú, že dnes už nestačí identifikovať druhy, ktoré sú tu alebo tam ohrozené a pustiť sa do ich záchrany. V tomto ohľade už nestačí ani Zákon o ohrozených druhoch Spojených štátov, ktorý bol kedysi jedným z najpokrokovejších a najúspešnejších činov v histórii environmentálneho zákonodarstva. Cez záchrannú sieť, ktorou má byť, môžu prekĺznuť početné druhy, napr. také, ktoré ešte nie sú určené ako známe, alebo ktoré sú menej ohrozené. Okrem toho, ak berieme druh po druhu, stanú sa náklady na rozširovanie programov na záchranu všetkých ohrozených druhov enormnými; jednoducho nemáme ani čas, robiť to týmto spôsobom v každom prípade. Oveľa lepší spôsob je identifikovať vo svete tie ekosystémy, ktoré majú najväčší počet ohrozených endemických druhov – t. j. takých, ktoré trvale žijú v tomto osobitnom neistom ekosystéme. Potom sa treba pokúsiť zachrániť toto horúce miesto. Skrátka, opakujem, treba dať najvyššiu prioritu ekosystémom, ktoré obsahujú najvyšší počet ohrozených druhov. Dnes vieme, že mnohé najhorúcejšie miesta sveta sa nachádzajú práve v dažďových pralesoch, prípadne v ich ešte nezničených zvyškoch. Predpokladá sa, že dažďové pralesy sú domovom pre viac ako polovicu druhov rastlín a zvierat na Zemi, hoci pokrývajú len asi 7 % povrchu pevnín; každý rok sa stráca asi 1,8 % ich plochy.
FI: Takto sa dostávame k záležitosti rastu ľudskej populácie a nebezpečenstvu, ktoré to predstavuje pre biodiverzitu. Vo svojej knihe hovoríte, že vzhľadom na svoj populačný rast „je ľudstvo ekologicky abnormálne“.
WILSON: Nijaký živočíšny druh váhy okolo päťdesiat kilogramov a sčasti mäsožravých vlastností sa ešte nikdy ani zďaleka nepriblížil dnešnému ľudstvu čo do celkovej hodnoty čistej biomasy (suchej váhy protoplazmy). Dôsledky tejto márnotratnosti na životné prostredie sú závratné. Spotrebúvame niečo medzi 20 a 40 percentami slnečnej energie fixovanej fotosyntézou, čo značí, že ľudstvo sa zmocňuje oblastí, kde kedysi rástli rastliny a nahradzuje vegetáciu ľudskými štruktúrami a pustatinami. Takýmto spôsobom sme už značne zmenšili kapacitu prirodzených ekosystémov podporovať nás a súčasne s tým a stále rastúcou rýchlosťou vyhasíname diverzitu druhov vo svete. Odhadujem, že v súčasnosti prebieha v dažďových pralesoch len v dôsledku redukcie rozsahu príhodných lokalít (neberiem do úvahy tie zložky strát, ktoré sú zapríčinené zavlečenými exotickými mikroorganizmami a len čiastočným narušením lesného charakteru) úbytok druhov rýchlosťou asi 0,5 % ročne. Okrem toho sa ľudstvo stalo geofyzikálnou silou, ako už dnes väčšinou vieme. Nielenže zvyšky života vcelku a čo do druhových jednotiek rýchlym tempom ničíme, ale meníme aj zloženie atmosféry, rozrušujúc ochrannú ozónovú vrstvu a pravdepodobne otepľujúc zemskú klímu, čo môže mať katastrofálne následky.
FI: Toto nás privádza k ďalšiemu problému, ktorý spomínate vo svojej knihe. Nazývate ho „strašná symetria“ a máte na mysli, že najbohatším národom patria niektoré z najmenších biotopov a najchudobnejšie národy sa považujú za sluhov niektorých najväčších. Aké výzvy to predstavuje?
WILSON: Národy s najväčšími biologickými pokladmi majú o ne najmenší záujem a vôbec nie sú vstave využívať ich. To bol veľmi dôležitý bod programu na konferencii v Rio de Janeiro v júni roku 1992: ako zostaviť zmluvu o biodiverzite, ktorá by rozvíjala spoluprácu medzi Severom a Juhom. Zásady boli správne formulované a podľa môjho názoru biodiverzita sa nakoniec dostala do stredu záujmu v diskusii o svetovom životnom prostredí. Zmluvu o biodiverzite podpísali skoro všetky štáty a dohodli sa, že prevedú určitú sumu, zahraničnú pomoc a kapitálové investície zo severu na juh, aby sa zachovala a využívala biodiverzita. Musím však pripustiť, že praktické výsledku sú dosiaľ skôr úbohé.
FI: Naozaj. S tým súvisí iný bod, ktorý zdôrazňujete, že každý štát má vlastnú hospodársku a zahraničnú politiku. No prišiel čas, aby sme hovorili o populačnej politike.
WILSON: Zaráža ma, že dôležitý problém populačnej politiky sa ešte stále považuje za akési tabu. Nič nemôže byť pre budúcnosť národov dôležitejšie ako správna populačná politika, t. j. demokratický konsenzus o optimálnom počte obyvateľstva a jeho zemepisnom rozložení. Optimum závisí od predstavy, akú o sebe má tá ktorá krajina. Chce rozvíjať v prvom rade priemysel, spoliehať sa na suroviny z iných štátov a závisieť od úspešného zahraničného obchodu? Alebo chce ostať primárne poľnohospodárskou a rozvíjať rozsiahle prírodné ekosystémy? Vyhovujúci počet obyvateľstva a súčasne jeho ideálne zemepisné rozloženie bude v každom prípade dané názormi jeho občanov a ostatných štátov sveta na jeho prírodné zdroje, na jeho dejiny, geografickú polohu a druh spolupráce, na ktorej sa dohovorí s inými časťami sveta. Mnohé štáty tretieho sveta s rozsiahlymi zdrojmi biodiverzity a celoročnou rastlinnou produkciou by mali seriózne uvažovať o znížení a udržovaní malej populácie v rozsiahlych prírodných oblastiach, z čoho by vyplynuli výhody pre zdravie ich občanov i pre ich národné hospodárstvo.
FI: Viete si predstaviť, že by sa o tom dali presvedčiť masy ľudí? Ako sa vôbec môžeme pokúsiť zmeniť názory ľudí na tieto otázky?
WILSON: Samozrejme len výchovou. A som v tomto ohľade optimistom. Uvedomte si, že sa práve blížime k strašnému hrdlu fľaše, v ktorom sa svetová populácia bude stabilizovať niekde medzi 10 a 15 miliardami ľudí, čo je viac ako dvojnásobok dnešného počtu. A pamätajte, že spotreba energie v rozvojových krajinách úžasne stúpa. Inými slovami na zdroje a biodiverzitu planéty sa čoskoro budú klásť oveľa väčšie požiadavky ako dnes. Je to pochmúrny obraz. Súčasne sa však v celom svete prebúdza environmentálne povedomie. Príkladom je konferencia v Riu. Ale sú aj iné príklady: nedávno 1 500 významných vedcov z celého sveta, medzi nimi väčšina žijúcich nositeľov Nobelovej ceny, adresovala celému svetu varovanie ohľadom najnaliehavejších problémov životného prostredia a počtu obyvateľov. Vidíme, ako rastie pochopenie pre úzky vzťah medzi zachovaním prírodných zdrojov vrátane biodiverzity a ekonomickým rozvojom, a to v protiklade k niekdajšiemu názoru o nulovom výsledku stretnutia konzervácie prírodných zdrojov a tvorby nových pracovných príležitostí. Hnutia zelených rastú ako huby po daždi na celom svete vo forme politických hnutí, nových ochranárskych organizácií a dohôd o spolupráci medzi obchodnými podnikmi a environmentálnymi iniciatívami. Som teda presvedčený, že skôr či neskôr sa všeobecne rozšíri poznanie najvážnejších environmentálnych problémov ako aj možnosti, čo treba urobiť, aby sa zmiernil populačný rast, aby sa zachránila aspoň podstatná časť biodiverzity a aby sa predišlo veľkej pohrome ľudského utrpenia, ku ktorému by inakšie iste došlo. Jedným z najpovzbudivejších príznakov, ktoré som zaznamenal, je správa Roberta McNamaru pre Spojené národy v roku 1991, kde odhaduje, že keby sa všetkým ženám na celom svete, najmä v rozvojových krajinách, dali informácie o kontrole pôrodnosti a umožnil sa im prístup k nej, čo sa im dosiaľ odopiera, stabilizovala by sa svetová populácia pravdepodobne na úrovni o dve miliardy nižšej, ako sa predpokladá.
FI: Keby sme pokračovali v tomto smere, ste optimistický aj v otázke vplyvu naturalisticky založenej etiky na súčasné nadprirodzené náboženské systémy? Mám na mysli napr. katolícku cirkev, ktorá sa stavia proti šíreniu vedomostí o kontrole pôrodnosti z naozaj metafyzických dôvodov.
WILSON: Jedným z dôvodov môjho optimizmu je skutočné „zelenanie“ náboženstva. Veľký počet náboženských predstaviteľov prejavuje záujem o zaradenie morálnych úvah o životnom prostredí do svojho učenia. Minulý rok bolo v americkom senáte pod vedením viacerých prominentných environmentálnych senátorov, medzi ktorými bol aj dnešný viceprezident Al Gore, dôležité zasadanie, na ktorom náboženskí predstavitelia a vedci rozoberali tieto problémy a možnosti, ako pre ne nájsť spoločný morálny základ. Boli tam predstavitelia židovstva, rozličných protestantských cirkví aj katolíci. O tejto téme som potom ďalej diskutoval s viacerými vedcami na Harvardovej univerzite v rámci School of Divinity na sympóziu o vzťahu náboženstva a životného prostredia. Základná myšlienka znela, že životné prostredie je oblasť na tejto strane metafyziky (nadprirodzena), teda oblasť, kde môžeme metafyziku na čas odložiť bokom a humanistickí a náboženskí myslitelia sa môžu na určitých záveroch dohodnúť. Zdá sa možné určiť isté spoločné pragmatické akčné programy, ktoré tým získajú veľkú morálnu podporu; nie je potrebný súhlasný názor na metafyzické poučky. Okrem toho verím, že hlavné natalistické náboženstvá (t. j. také, ktoré sa stavajú proti kontrole pôrodnosti) postupne opustia svoje momentálne stanovisko, keď uvidia jeho stále zreteľnejšie strašné dôsledky. Ktosi kedysi veľmi múdro povedal, že veľké problémy minulosti neboli nikdy vyriešené, ale sa na ne len zabudlo.
FI: Vráťme sa ešte k tomu, čo ste už povedali o humanistoch, že tí totiž vcelku nemajú nijaké problémy s prijatím evolučnej teórie a nevidia nič odpudzujúceho ani urážlivého na myšlienke, že ľudia sú jednoducho súčasťou prírodného usporiadania. Viete menovať niečo špecifického, čo by mohli robiť humanisti, aby chránili biodiverzitu?
WILSON: Myslím si, že humanisti sú nadmieru dobre kvalifikovaní na to, aby položili morálne základy pre ochranu životného prostredia. Dôvody som už menoval. V krátkosti to zhŕňam tak, že evolučný pohľad na začiatky a vývoj ľudstva nás spája so životným prostredím oveľa intímnejšie ako ktorýkoľvek filozofický pohľad na ľudskú existenciu.
FI: Veľmi ma dojala vaša veta v Rozličnostiach života, že každý živočíšny druh sa lúči svojím osobitným spôsobom so svojimi ľudskými partnermi, ktorí mu tak zle poslúžili. Ako sa vás osobne dotýka deštrukcia biodiverzity?
WILSON: Čím viac som sa dozvedel o narušovaní biotopov a miznutí druhov od iných vedcov i z mojich vlastných pozorovaní, tým väčšmi som pociťoval potrebu niečo robiť a osobnú úzkosť. Nedá sa už dlhšie odkladať – treba hlasne šíriť poznatky o aktuálnej situácii a pôsobiť výchovne na mládež. Cítim, že aj keď sú v tomto štáte humanisti len beznádejne malou skupinou, predsa len je medzi nimi určitý počet jednotlivcov, ktorí sú presvedčení o zodpovednosti ľudí voči biosfére, a je to mocná skupina.
FI: Hoci nás je málo čo do počtu, máme nepomerne veľký vplyv. Preto je našou povinnosťou ešte väčšmi sa zapájať do riešenia problémov, o ktorých hovoríte vo svojej knihe.
WILSON: Súhlasím s vami a opakujem, čo som už povedal, že je to oblasť, kde sa môže uskutočniť plodná spolupráca nábožensky cítiacich ľudí a sekulárnych humanistov. Ba dokonca sa tu niekedy môže vyskytnúť aj čiastočná konverzia teológov a náboženských predstaviteľov, zapríčinená ak už ničím iným, tak naliehavosťou problému. Do tých čias, kým sú ochranné múry okolo nich pevné a nerúcajú sa, môžu si dovoliť byť tak pevne metafyzickými, ako sa im páči a môžu vydávať navždy platné príkazy o reprodukčnom správaní sa ľudí; keď sa však spoločnosť začne rozpadávať a spoznajú, ako musí spoznať každý normálny človek, aké sú súvislosti medzi nárastom populácie, spotrebou energie a potenciálnymi katastrofickými vývojovými trendmi, potom sa musia prispôsobiť. Takou cestou išiel ostatne vývoj filozofie a náboženstva v celých dejinách ľudstva.
FI: Predpokladám, že by sme mali dúfať, že im ich rozličné božstvá zjavia potrebu zmeny ich metafyziky.
WILSON: Nech vás neprekvapí, ak sa tak raz stane.
* * *
Plodný autor a vysokoškolský učiteľ E. O. Wilson, teraz už na odpočinku, bol profesorom entomológie v Múzeu porovnávacej zoológie Harvardovej univerzity. Je známy ako otec sociobiológie. Zhováral sa s ním Timothy J. Madigan, vydavateľ FREE INQUIRY.
Prameň: E. O. Wilson a T. J. Madigan: “Love of Life: An interview With E.O. Wilson” (Láska k životu: Interview s E. O. Wilsonom) in: Matt Cherry et al. (ed.) Imagine There’s No Heaven (Predstav si, nebo neexistuje), Council for Secular Humanism, Amherst, NY, s. 10 – 18, 1997.
Preložil Rastislav Škoda
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 5 v sobotu 6. marca 1999.