Dávid Obert nepozná pojem „deistický boh“

Záujem o môj článok vnímam ako kompliment a som za to vďačný. Čo sa týka toho, že sa hľadám, presnejšie hľadám pravdu, tak vlastne áno máte do istej miery pravdu, stále rastiem, rozvíjam sa a rozširujem svoje obzory. Snažím sa nebyť dogmaticky zakotvený v určitom svetonázore, bez možnosti zmeniť svoj postoj. K čomu povzbudzujem aj Vás pán Parada. Tento svoj agnosticizmus a otvorenosť vo filozofických otázkach beriem ako znak sebareflexie a uznanie si toho, že sa môžem mýliť.

Napísali ste:

„Lepšie by znelo, keby povedal o deistickom bohu. Pretože, pokiaľ hovoríme o nejakom bohu, ktorý stvoril svet, a ďalej by už do neho nezasahoval, tak hovoríme o deizme.“

Už samotné použite slova „lepšie“ implikuje, že použitie termínu deizmus je nejaká Vaša osobná preferencia a nie objektívne stanovisko. Zvažoval som použitie termínu panteizmus, tak aj deizmus a vyhodnotil som, že obe koncepcie by boli prijateľné. Prekvapila ma bulvarita názvu Vášho článku „Dávid Obert nepozná pojem deistický boh“, ale nemám Vám to za zlé a uznávam, že použitie koncepcie deizmu mohlo byť pre tento argument tiež použiteľné.

Uvádzate, že:

„Je na škodu, že Obert vie len rozlišovať 2 typy ateistov. Z môjho pohľadu ide o výnimky, a neviem pochopiť, prečo takých tzv. „ateistov“ vôbec rieši.“

Rozlišovanie práve týchto typov ateistov v článku nevidím ako problematické. Kategórie som jasne vymedzil a navyše sa jedná o koncept, ktorý je značne diskutovaný aj na akademickej pôde mnohými autormi (Schellenberg, Alex O´Conor etc). Nepopieram pestrosť škály v kategóriách ateizmu, ale v článku som sa venoval schválne daným dvom kategóriám, nakoľko sú kľúčové pre daný argument a jeho funkčnosť. Preto prípadné nepochopenie výberu kategórií v zmysle ich neopodstatnenosti nedáva zmysel.

Parada: „Nevidím problém, aby som po dôkazoch nepochopil existenciu boha, nech by bol akýkoľvek. Čo Obert nechápe, je fakt, že bremeno dôkazu leží na pleciach tých, ktorí čosi tvrdia o akom­koľvek bohu. Nech preukážu (dokážu) existenciu bohov, alebo aspoň jedného boha, a bude pokoj.“

Ani ja v tom nevidím problém, koniec-koncov, ako v článku popisujem, je to práve môj prípad. Dobre rozumiem tomu, že bremeno dôkazu leží na strane teistov. Tvrdím, že tu nejaké dôkazy božej existencie, prezentované teistami sú (hoci sa môžeme uvažovať, že sa viera dokázať nedá ako tvrdil Wittgenstein). Ak si človek nedá ani tú námahu si ich prečítať, rozobrať a zistiť, či ho nepresvedčia, tak by sa dal zaradiť práve do tej kategórie pasívneho ateizmu.

Parada: „Tu sa Obert hrubo pomýlil. To nie je ateista! To je tzv. hľadajúci. Ateista už má ustálený názor, že buď si myslí, že bohovia sú vymyslení ľuďmi, alebo že neverí, že existujú bohovia (ani jeden), alebo má úplnú absenciu v myšlienke oproti ľuďom, ktorí tvrdia, že existuje aspoň jeden boh. Absencia myšlienky spočíva v tom, že ateista si nemyslí, že existuje nejaký boh. Nemá v hlave názor: Existuje boh. Akýkoľvek boh. Ateistovi stačí myslieť si, že neexistuje boh, a týka sa to existencie všetkých možných bohov.“

Tu vnímam náš najväčší názorový stret, ako keby ste neboli schopný si uvedomiť, že ateista môže úprimne chcieť v nejakú koncepciu boha uveriť. Toto chcenie ho nijak nediskvalifikuje ako ateistu. Práve naopak, aj napriek svoje snahe uveriť, čeliť argumentácii, diskusiám a praktikám v boha neuveril. Zrovna táto snaha ho utvrdila v tom, že je ateistom. Dovolil by som si dokonca povedať, že ateista, ktorý si takýmto úprimným hľadaním a snažením prešiel a napriek tomu ostal neveriacim, je upevnenejší vo svojej neviere, než ateista pasívny (ale môžem sa mýliť). Ak o niečom vypovedá to, že je človek v otázke poznania agnostik a v otázke viery ateista, tak práve o tom, že sa jedná o človeka otvoreného a nezaslepeného svojou (ne)vierou.

To, že človek úprimne báda a hľadá pravdu, neznamená, že nemá ustálený názor. Znamená to naopak, že je otvorený diskusii, chce porozumieť a má sebareflexiu v tom, že sa môže mýliť, a že na niektoré otázky nikdy nebude poznať definitívnu odpoveď. Váš koncept „hľadajúceho“ je neodôvodnený a mylný a zrejme vyplýva z Vašej neochoty si uvedomiť, že ateista môže zároveň chcieť v nejakého boha uveriť, ale práve skutočnosť, že napriek všetkému, toho nie je schopný, ho robí ateistom.

Parada: „Napríklad ja. Život pre mňa končí smrťou. Tu pozorujem slabosť Oberta, prečo váha medzi tým, či sa stane teistom, napríklad v na­šich končinách kresťanom, alebo bude zmäteným „akože“ ateistom.“

Ak naozaj nechcete utiecť smrti, tak to je šľachetné a nemám Vám to za zlé, každopádne väčšina ľudí to tak nemá (vrátene niektorých ateistov). Tiež si myslím, že život sa končí smrťou ale to mi nezabraňuje dúfať a byť v tejto otázke agnostický nakoľko nemôžeme s istotou vedieť, čo po smrti nastane, kým to sami nezažijeme. To že neverím v nič po smrti a zároveň uznávam, že sa môžem mýliť, ma nerobí o nič menej ateistom. Dúfam, ale neverím.

Medzi ničím neváham a nie som zmätený. Som agnostický ateista, teda v žiadneho boha neverím no zároveň uznávam, že to vedieť na 100% nemôžem a preto v otázke poznania ostávam agnostik. Jediná vec, ktorou si môžeme byť istí o bohu je to, že si ničím istí byť nemôžeme. Vy si snáď istý byť môžete?

Parada: Odporúčam Obertovi poctivo čítam lepšie eseje od Adama Romana, ako je zmätočná kniha od Schellen­berga: Divine hiddenness and human reason.

Rád si prečítam a len dodám, že ak by ste skutočne Schellenberga čítali, tak by ste ho nenazvali zmätočným a odporúčam prečítať si knihy o Terror management theory a významu smrti v životoch ľudí: The Denial of Death – Ernest Beck a The worm at the core: On the role of Death in Life.