Kategórie
Zošity humanistov

Kto je tvoj blížny?

Veta „Miluj svojho blížneho ako seba samého“ pochádza zo Sta­rého zákona (Levitikus 19, 18), ale dnešný vše­o­becný zmysel jej dal Ježiš v No­vom zákone po­do­ben­stvom o mi­lo­srdnom Sama­ri­tá­novi, ktoré má iba Lukáš (10, 29), teda od­po­ve­ďou na otázku znalca zákona „A kto je môj blížny?“ po prí­kaze „Milovať budeš… svojho blížneho ako seba samého!“ (10, 27).

Je zaujímavé, že o tejto udalosti, ktorá dnes patrí medzi naj­ci­to­va­nej­šie miesta Nového zákona, podáva správu len jeden evanjelista. Ako to, že pre ostat­ných nebola hodná zazna­me­na­nia?

Už viackrát som sa stretol s poznámkou, že Židia považovali za svo­jich blížnych len svojich súk­me­ňovcov, ale až v novej knihe Petra Bakalářa Bůh jako psychický virus (Beta Books, Praha 2008) sa táto otázka preberá podrob­nejšie:

„Veta ‚Miluj svojho blížneho ako seba samého‘ sa dá v mo­dernej biológii preložiť ako ‚Chovaj sa k nemu, ako keby bola vaša genetická informácia zhodná‘ (r = 1).“ (Pridávam: Ako keby to bol tvoj klon, prípadne ako keby ste boli jednovaječné dvoj­čatá; to je oveľa viac ako brat či sestra.)

V dobe, keď bol tento zákon Izraelitom „zjavený“, žili Židia izolovaní v púšti a nemali nijakých ne­ži­dov­ských susedov. Ich vzájomné spory však stáli mnoho mŕtvych – napríklad v epi­zóde o zlatom teľati pobili Leviti 3 000 bratov, pria­te­ľov i prí­buzných (Exodus 32, 26). Aby sme pochopili, koho myslel Mojžiš blížnym, musíme sa pozrieť na pasáž, z ktorej je výrok vyňatý, a to je Levitikus 19, 18:

„Nepomsti sa a neprechovávaj hnev voči príslušníkom svojho ľudu, ale miluj svojho blížneho ako seba samého! Ja som Pán!“

Blížny teda nie je ktokoľvek, ale celkom jasne ide len o člena vlastnej skupiny. Na toto obmedzenie upo­zor­ňuje ostatne aj Sväté písmo Starého i No­vého zákona (Spolok Svätého Vojtecha, Trnava 1996).

Situácia bola alarmujúco podobná ako pri sta­ro­zá­kon­nej morálnej (či trestno­právnej?) zásade: „Kto svojmu súkme­ňov­covi spôsobil úraz, nech sa i jemu spraví tak, ako on urobil: zlo­me­ninu za zlo­me­ninu, oko za oko, zub za zub. Aký úraz spôsobil, taký nech sa mu odplatí!“ (Lv 24, 19 – 20); citované podľa Adama Romana z eseje Náboženská morálka. Bola potrebná oprava Starého zákona, čomu dnes hovoríme aktualizácia.

Prišla absurdná Kristova výzva: „Neodporujte zlému! Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé. Tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať ti šaty, nechaj aj plášť.“ (Mt 5, 39 – 40), úplne pro­ti­re­čiaca jeho dekla­rácii: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov“, (Mt 5, 17), ale toho si teraz nevší­majme. Ide nám o našich ne­mi­lo­va­ných blížnych.

Nenachádzam dôvod pre názor, že Židia vtedy považovali za svojich blížnych „väčšinou iba svojich súkmeňovcov“, ako to robí Jozef Červeň na blogu cerven.blog.sme.sk. Nie väčšinou, ale vôbec: blížnymi boli len pra­vo­verní Židia. Pre cu­dzin­cov platili iné pravidlá, a to už aj pre ze­me­pisne, bio­lo­gicky a vie­ro­učne im najbližších Sa­ma­ri­tá­nov, ktorí zohrali takú dôležitú úlohu v čudnom podobenstve o svojom milosrdenstve. Nedostávame totiž odpoveď na priamu otázku „Kto je môj blížny“, ale až okľukou cez otázku „Komu som ja blížny?“ sa dostávame k príkazu správať sa slušne ku všetkým ľuďom bez aké­ho­koľ­vek rozdielu; všetci sú rovnako moji blížni.

Kedy prišli k tomuto názoru na základe vývoja civilizácie a všetkých kultúr vo veľkej oblasti „slušnosti“ predkovia dnešných humanistov?

Uznávam, že niektoré kanibalské kmene v Oceánii odnaučili ich zlému zvyku belosi a pravdepodobne aj misionári (pozri Zošity humanistov č. 48, 19 – 20).

Ale veľké národy Blízkeho východu ani Latinskej Ameriky iste ne­potre­bo­vali príchod križiakov, prípadne konkistádorov s krížom v jednej a mečom v druhej ruke, aby ich poučili o slušnom správaní sa voči svojmu blížnemu na základe slov Ježiša Krista.


Autor: Rastislav Škoda.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 79 v utorok 13. októbra 2009.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *