Kategórie
Zošity humanistov

Kríza utečencov: Čo by urobil Ježiš?

(Poznámka prekladateľa Rastislava Škodu: Treba vy­po­čuť aj druhú stranu a uznať, že nie­ke­dy sa názory ne­roz­chá­dza­jú. Zo šty­roch ohnísk arabskej jari ostáva aktív­nym len posledné – Sýria. V Tu­ni­se a Egypte veľmi skoro padli pred­sta­vi­te­lia starého režimu, a tým odpor proti novej centrálnej vláde ustal, hoci pôvodný cieľ sa ne­do­sia­hol. V Líbyi prispel zásah fran­cúz­skeho a ame­ric­kého letectva k roz­padu vládnej moci medzi povstalecké kmene a kra­jina sa od zvrhnutia Muammara al-Kaddáfího vlády už štvrtý rok zmieta v po­li­tickom chaose, roz­de­lená medzi me­dzi­ná­rod­ne uznanú vládu sídliacu v meste Tobruk a isla­mistami pod­po­ro­va­nú vládu v metro­po­le Tripolis.)

Starodávne mesto je podľa nedávnych foto­gra­fií, zho­to­ve­ných dronmi, tak zde­vasto­vané, ako boli takmer všetky nemecké mestá po bom­bar­do­vaní, alebo Stalingrad po bom­bar­do­vaní a po­u­lič­ných bojoch o jed­not­livé domy. Z ru­mo­vísk ka­pi­tu­lu­jú­ceho Stalingradu vyšlo 100 000 vy­hla­do­va­ných nemeckých vojakov, pre­su­nuli ich do za­ja­tec­kých táborov a po 10 rokoch z nich prežilo a vrá­tilo sa do vlasti len 6 000. V Sýrii nikto ne­ka­pi­tu­lu­je, ale z oblastí zni­če­ných vojnou ušlo od za­čiatku vojenského konfliktu v roku 2011 z cel­ko­vého počtu 22 miliónov oby­va­te­ľov ne­u­ve­ri­teľ­ných 12 miliónov utečencov.

Uverejnenie obrázka nehybného tela chlapčeka Aylana Kurdiho, vypla­ve­ného na pláži kúpeľ­ného mesta Bodrum na tu­rec­kom pobreží Stre­do­zem­ného mora, vy­vo­lalo vlnu sym­pa­tií. Srdcia však stvrdli od no­vem­bro­vých vrážd 2015 v Paríži a od pro­ti­ute­če­nec­kých debát po sil­vestrov­ských uda­lostiach 2015 v Ko­líne.

Občas sa vynoril aj náboženský argument: pre jed­ných „slon v izbe“, kým druhí to povedia naplno, napríklad maďarský premiér Viktor Orbán, ktorý postavil 175 km hraničného plota va­ru­jú­ceho pred „ohro­ze­ním kresťanských koreňov“ Európy. Aj Slováci sa rozhodli brať len kresťanských utečencov a český prezident opa­ko­val podobné kul­túrne zámery.

V USA sa ozvali podobné a ešte pohoršli­vej­šie názory, a to najmä od re­publi­kán­skych kan­di­dá­tov na pre­zi­dentstvo: aj tam sú podľa niektorých politikov prípustní len kresťanskí utečenci a všetkým moslimom by mal byť vstup do USA za­ká­za­ný (Trump).

Ale nie sú výzvy pomôcť utečencom a zabrá­niť ďalším zby­toč­ným stratám na ži­vo­toch – v oce­ánoch a pri pre­kra­čo­vaní hraníc – len menej­cenné „liberálne hodnoty“ a dá sa uviesť argu­ment, že by ich mali ctiť pre­do­všet­kým tí, ktorí hlásajú zvý­raz­ňo­vanie a nasle­do­vanie „kresťanských hodnôt“?

Inými slovami, vieme odvodiť z bež­ného čítania Nového zákona od­po­veď na otázku, čo by robil Ježiš Kristus, keby bol kon­fron­to­vaný s ute­če­nec­kou krízou? Čo by robil, napríklad, keby počul správu, že desiatky detí sa topia v mori?

Reč Nového zákona je priamočiara. Ak učeník Krista chce vítať Ježiša, má vítať „jedno z týchto malých detí“. A kto víta malé deti, víta nielen Ježiša, ale aj „toho, kto ho posiela“, t. j. v kres­ťan­skom po­ní­ma­ní Boha Otca.

A (Ježiš) povedal: „Kto prijme v mojom mene toto dieťa, mňa pri­jí­ma. A kto mňa pri­jí­ma, pri­jí­ma toho, ktorý ma poslal.“ (Lukáš 9, 48).

Čo by urobil Ježiš, keby počul o starostiach ľudí, ktorí sú tu „cu­dzin­cami“ bez strechy nad hlavou, bez potravy, nápoja a slo­bod­ného pohybu?

Pre veriacich by malo byť jednou z od­po­ve­dí čítanie výreč­ného textu o posled­nom súde – Ježiš rozpráva učeníkom para­bolu o tom, ako Boh víta ľudí do svojho „kráľovstva“. Čím si to zaslú­žili?

„Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť, prišiel som ako cudzinec a pri­chý­lili ste ma, bol som nahý a priodeli ste ma, bol som chorý a navští­vili ste ma, bol som vo vä­zení a prišli ste za mnou.“ (Matúš 25, 35).

A keď sa ho jeden z týchto spravodlivých pýtal:

„Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smäd­né­ho a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pri­tú­lili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo vä­ze­ní a prišli sme k tebe?“ (Matúš 25, 37 – 39).

Rozumné vysvetlenie správania spravodlivých je podľa Ježiša Krista nasle­dov­né:

„Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich naj­men­ších bratov, mne ste urobili.“

Rozumné vysvetlenie platí v obrátenej ana­ló­gii pre tých, čo nevstúpia do bo­žieho kráľovstva:

Potom povie tým, čo budú zľava: „Odíďte odo mňa, zlo­re­če­ní, do več­ného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom! Lebo som bol hladný, a ne­dali ste mi jesť; bol som smädný, a ne­dali ste mi piť; bol som pocestný, a ne­pri­tú­lili ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo vä­zení, a ne­navští­vili ste ma.“ (Matúš 25, 41 – 43).

„Veru, veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto naj­men­ších, ani mne ste to ne­u­ro­bili.“ A pôjdu títo do več­ného trápenia.

Potom je tu parabola o „milosrdnom Samaritánovi“, ktorá jed­no­značne pri­ka­zuje „milovať blížneho ako seba samého“, aby sme zde­dili kráľovstvo.

A keď sa ho spýtali, „Kto je môj blížny?“, povedal im nasle­dov­nú historku, za­čí­na­júcu opisom toho, čo zna­mená ne­mi­lo­vať svojho blížneho:

„Istý muž sa uberal z Jeruzalema do Jericha. Cestou ho pre­pad­li banditi, ukradli mu šaty aj peniaze, zbili ho a po­lo­mŕtveho ho nechali ležať pri ceste. Náhodou šiel tadiaľ kňaz, ale keď ho videl, zďa­le­ka ho obišiel. Aj jeden chrá­mo­vý sluha šiel okolo, ale ani ten mu ne­posky­tol pomoc.“

Potom Ježiš vysvetľuje, čo znamená milovať svojho blížneho:

„Napokon šiel tade aj jeden z opovrhovaných Sa­ma­ri­tá­nov. Keď videl zra­ne­ného, prišlo mu ho nesmierne ľúto. Za­bu­dol na starú ne­ná­visť medzi Židmi a Sa­ma­ri­tánmi, pristúpil k nemu, ošetril mu rany olejom a vínom, obviazal mu ich, vysadil ho na svojho oslíka, zaviezol do hostinca a tam sa oňho staral. Na druhý deň dal hostinskému dva strie­bor­niaky a po­pro­sil ho: Posta­raj sa oňho, a ak ťa to bude stáť viac, dopla­tím ti, keď sa budem vracať.“

„Čo myslíš,“ spýtal sa Ježiš, „ktorý z tých troch mužov sa zachoval ako blížny k tomu úbožiakovi, čo ho prepadli banditi?“

„Ten, čo mu pomohol,“ odpovedal učiteľ Zákona.

„Tak teraz choď a konaj podobne,“ povedal mu Ježiš.

* * *

Poznámka prekladateľa: V ideálnom prípade nemá byť potrebné do­vo­lá­vať sa ná­bo­žen­ských hodnôt, ak treba rešpek­to­vať nášho blížneho, a my ateisti to ani ne­ro­bíme. Ale keď sa politici odvo­lá­vajú na kres­ťan­ské hod­noty, ako napríklad keď britský premiér David Cameron (alebo kto­rý­koľ­vek iný) hovorí o Britoch ako kres­ťan­skom národe, je veľmi dô­le­žité pri­po­me­núť im – bez ohľadu na to, či veria na Nový zákon alebo nie –, čo hovorí Ježiš, keď príde reč na bied­nych, ľahko zra­ni­teľ­ných a mar­gi­na­li­zo­va­ných (na okraj spo­loč­nosti vytla­če­ných) ľudí.

Dá sa len dúfať, že tí, čo hlasne volia ako svoj sve­to­ná­zor tieto ná­bo­žen­ské hod­no­ty, vy­na­lo­žia potrebné úsilie na ich rešpek­to­va­nie v kaž­do­den­nej praxi a po­li­tike; že si ich ne­prispô­so­bia na ospra­vedlnenie xeno­fób­nych popu­listic­kých debát, odô­vod­nenie zatvá­rania hraníc, sprís­ňo­vania imigračnej politiky a ne­ú­časti pri ví­taní väčšieho počtu utečencov.

Žijeme v dobe, keď je nutne potrebná medzi­ná­rod­ná so­li­da­rita pri rie­šení glo­bál­neho problému, ktorý nie je primárne ani kultúrny ani ná­bo­žen­ský, ale ide o ľudské bytosti žijúce v núdzi o sústrasť a nádej.


Autor: Halim Shebaya.

Prameň: Halim Shebaya, Refugee Crisis: ‚What Would Jesus Do?‘, HuffPost, 5. 2. 2016.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 107 v stredu 24. februára 2016.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *