(Poznámka prekladateľa Rastislava Škodu: Treba vypočuť aj druhú stranu a uznať, že niekedy sa názory nerozchádzajú. Zo štyroch ohnísk arabskej jari ostáva aktívnym len posledné – Sýria. V Tunise a Egypte veľmi skoro padli predstavitelia starého režimu, a tým odpor proti novej centrálnej vláde ustal, hoci pôvodný cieľ sa nedosiahol. V Líbyi prispel zásah francúzskeho a amerického letectva k rozpadu vládnej moci medzi povstalecké kmene a krajina sa od zvrhnutia Muammara al-Kaddáfího vlády už štvrtý rok zmieta v politickom chaose, rozdelená medzi medzinárodne uznanú vládu sídliacu v meste Tobruk a islamistami podporovanú vládu v metropole Tripolis.)
Starodávne mesto je podľa nedávnych fotografií, zhotovených dronmi, tak zdevastované, ako boli takmer všetky nemecké mestá po bombardovaní, alebo Stalingrad po bombardovaní a pouličných bojoch o jednotlivé domy. Z rumovísk kapitulujúceho Stalingradu vyšlo 100 000 vyhladovaných nemeckých vojakov, presunuli ich do zajateckých táborov a po 10 rokoch z nich prežilo a vrátilo sa do vlasti len 6 000. V Sýrii nikto nekapituluje, ale z oblastí zničených vojnou ušlo od začiatku vojenského konfliktu v roku 2011 z celkového počtu 22 miliónov obyvateľov neuveriteľných 12 miliónov utečencov.
Uverejnenie obrázka nehybného tela chlapčeka Aylana Kurdiho, vyplaveného na pláži kúpeľného mesta Bodrum na tureckom pobreží Stredozemného mora, vyvolalo vlnu sympatií. Srdcia však stvrdli od novembrových vrážd 2015 v Paríži a od protiutečeneckých debát po silvestrovských udalostiach 2015 v Kolíne.
Občas sa vynoril aj náboženský argument: pre jedných „slon v izbe“, kým druhí to povedia naplno, napríklad maďarský premiér Viktor Orbán, ktorý postavil 175 km hraničného plota varujúceho pred „ohrozením kresťanských koreňov“ Európy. Aj Slováci sa rozhodli brať len kresťanských utečencov a český prezident opakoval podobné kultúrne zámery.
V USA sa ozvali podobné a ešte pohoršlivejšie názory, a to najmä od republikánskych kandidátov na prezidentstvo: aj tam sú podľa niektorých politikov prípustní len kresťanskí utečenci a všetkým moslimom by mal byť vstup do USA zakázaný (Trump).
Ale nie sú výzvy pomôcť utečencom a zabrániť ďalším zbytočným stratám na životoch – v oceánoch a pri prekračovaní hraníc – len menejcenné „liberálne hodnoty“ a dá sa uviesť argument, že by ich mali ctiť predovšetkým tí, ktorí hlásajú zvýrazňovanie a nasledovanie „kresťanských hodnôt“?
Inými slovami, vieme odvodiť z bežného čítania Nového zákona odpoveď na otázku, čo by robil Ježiš Kristus, keby bol konfrontovaný s utečeneckou krízou? Čo by robil, napríklad, keby počul správu, že desiatky detí sa topia v mori?
Reč Nového zákona je priamočiara. Ak učeník Krista chce vítať Ježiša, má vítať „jedno z týchto malých detí“. A kto víta malé deti, víta nielen Ježiša, ale aj „toho, kto ho posiela“, t. j. v kresťanskom ponímaní Boha Otca.
A (Ježiš) povedal: „Kto prijme v mojom mene toto dieťa, mňa prijíma. A kto mňa prijíma, prijíma toho, ktorý ma poslal.“ (Lukáš 9, 48).
Čo by urobil Ježiš, keby počul o starostiach ľudí, ktorí sú tu „cudzincami“ bez strechy nad hlavou, bez potravy, nápoja a slobodného pohybu?
Pre veriacich by malo byť jednou z odpovedí čítanie výrečného textu o poslednom súde – Ježiš rozpráva učeníkom parabolu o tom, ako Boh víta ľudí do svojho „kráľovstva“. Čím si to zaslúžili?
„Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť, prišiel som ako cudzinec a prichýlili ste ma, bol som nahý a priodeli ste ma, bol som chorý a navštívili ste ma, bol som vo väzení a prišli ste za mnou.“ (Matúš 25, 35).
A keď sa ho jeden z týchto spravodlivých pýtal:
„Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?“ (Matúš 25, 37 – 39).
Rozumné vysvetlenie správania spravodlivých je podľa Ježiša Krista nasledovné:
„Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“
Rozumné vysvetlenie platí v obrátenej analógii pre tých, čo nevstúpia do božieho kráľovstva:
Potom povie tým, čo budú zľava: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom! Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; bol som pocestný, a nepritúlili ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma.“ (Matúš 25, 41 – 43).
„Veru, veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.“ A pôjdu títo do večného trápenia.
Potom je tu parabola o „milosrdnom Samaritánovi“, ktorá jednoznačne prikazuje „milovať blížneho ako seba samého“, aby sme zdedili kráľovstvo.
A keď sa ho spýtali, „Kto je môj blížny?“, povedal im nasledovnú historku, začínajúcu opisom toho, čo znamená nemilovať svojho blížneho:
„Istý muž sa uberal z Jeruzalema do Jericha. Cestou ho prepadli banditi, ukradli mu šaty aj peniaze, zbili ho a polomŕtveho ho nechali ležať pri ceste. Náhodou šiel tadiaľ kňaz, ale keď ho videl, zďaleka ho obišiel. Aj jeden chrámový sluha šiel okolo, ale ani ten mu neposkytol pomoc.“
Potom Ježiš vysvetľuje, čo znamená milovať svojho blížneho:
„Napokon šiel tade aj jeden z opovrhovaných Samaritánov. Keď videl zraneného, prišlo mu ho nesmierne ľúto. Zabudol na starú nenávisť medzi Židmi a Samaritánmi, pristúpil k nemu, ošetril mu rany olejom a vínom, obviazal mu ich, vysadil ho na svojho oslíka, zaviezol do hostinca a tam sa oňho staral. Na druhý deň dal hostinskému dva strieborniaky a poprosil ho: Postaraj sa oňho, a ak ťa to bude stáť viac, doplatím ti, keď sa budem vracať.“
„Čo myslíš,“ spýtal sa Ježiš, „ktorý z tých troch mužov sa zachoval ako blížny k tomu úbožiakovi, čo ho prepadli banditi?“
„Ten, čo mu pomohol,“ odpovedal učiteľ Zákona.
„Tak teraz choď a konaj podobne,“ povedal mu Ježiš.
* * *
Poznámka prekladateľa: V ideálnom prípade nemá byť potrebné dovolávať sa náboženských hodnôt, ak treba rešpektovať nášho blížneho, a my ateisti to ani nerobíme. Ale keď sa politici odvolávajú na kresťanské hodnoty, ako napríklad keď britský premiér David Cameron (alebo ktorýkoľvek iný) hovorí o Britoch ako kresťanskom národe, je veľmi dôležité pripomenúť im – bez ohľadu na to, či veria na Nový zákon alebo nie –, čo hovorí Ježiš, keď príde reč na biednych, ľahko zraniteľných a marginalizovaných (na okraj spoločnosti vytlačených) ľudí.
Dá sa len dúfať, že tí, čo hlasne volia ako svoj svetonázor tieto náboženské hodnoty, vynaložia potrebné úsilie na ich rešpektovanie v každodennej praxi a politike; že si ich neprispôsobia na ospravedlnenie xenofóbnych populistických debát, odôvodnenie zatvárania hraníc, sprísňovania imigračnej politiky a neúčasti pri vítaní väčšieho počtu utečencov.
Žijeme v dobe, keď je nutne potrebná medzinárodná solidarita pri riešení globálneho problému, ktorý nie je primárne ani kultúrny ani náboženský, ale ide o ľudské bytosti žijúce v núdzi o sústrasť a nádej.
Autor: Halim Shebaya.
Prameň: Halim Shebaya, Refugee Crisis: ‚What Would Jesus Do?‘, HuffPost, 5. 2. 2016.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 107 v stredu 24. februára 2016.