Kategórie
Humanizmus Zošity humanistov

Komentár k „Manifestu evolučného humanizmu“ Michaela Schmidta-Salomona

Čítal som nespočetné knihy a úvahy o proble­ma­tickosti náboženstiev. Stále musím prežívať situácie, že veriaci určité sku­toč­nosti jed­no­du­cho zo seba zotrasú. Prečo sa držia toľkých tvrdení, ktoré sú úplne pro­ti­zmys­lové? Ateizmus im berie boha a tým ich ná­bo­žen­stvo; zdá sa, že potrebujú náhradu za stratený orientačný rámec. Tento rámec vidím v Ma­ni­feste evo­luč­ného hu­ma­nizmu. Michael Schmidt-Salomon v ňom pou­ka­zuje vedecky korektne, no neraz po­le­micky, na proble­ma­tiky ná­bo­žen­skej viery. V ro­zum­nom uva­žo­vaní, vede, umení a fi­lo­zo­fii vidí mož­nosti náj­de­nia zmyslu vecí a javov na tomto svete.

Najneskoršie od osvietenstva platí vedecký poznatok za krá­ľov­skú cestu k zvy­šo­va­niu vše­o­bec­ného ži­vot­ného štan­dardu, oslo­bo­de­niu od povier a tra­dí­cií, ako aj k rie­še­niu väčšiny veľkých svetových hádaniek. To od­ča­ro­valo človeka, „korunu “ stvo­renia. Žiadne existu­júce ná­bo­žen­stvo sa nedá uviesť do súladu s výsledkami vedeckého výskumu. Michael Schmidt-Salomon vidí aj v tra­dič­nom humanizme problémy, a preto navrhuje, aby sa mo­der­ný hu­ma­nizmus ďalej vyvíjal a niesol meno „evo­lučný hu­ma­nizmus“.

Do pojmu „humanizmus“ možno zhrnúť všetky tie myšlienkové prúdy, ktoré vo svojej teórii a praxi ne­vy­chá­dzajú z pred­stavy boha alebo spa­si­teľ­ských výkladov, ale z reálnych ľudí; za cieľ si kladú také životné pod­mienky, ktoré umož­ňujú slo­bodné roz­ví­janie osob­nosti. Musíme spoznať, za akých okolností sa uvoľňujú pozitívne ľudské potenciály a raz konečne začať ich vážne pod­po­ro­vať.

Princíp sebeckosť: Evoluční humanisti pripúšťajú, že človek sa vo svojich ko­neč­ných cieľoch nelíši od myši domácej. Ako táto sa rodíme s vrodeným sklonom stup­ňo­vať po­te­še­nie a zmen­šo­vať utrpenie. Schopnosť kul­túrne či ide­o­lo­gicky pre­for­mo­vať sebec­kosti je špe­ci­fická ľudská vlastnosť. Len ľudia sú za určitých okolností hotoví riskovať vlastný život za „vyšší ideál“. Žiadnej opici by neprišlo na um hádať sa kvôli de­mo­kra­tic­kým pomerom vo svojej skupine, prí­padne ešte menej zrieknuť sa banánu na tomto svete za sľub väčšej odmeny na onom svete. Ľudská kul­túra síce nevládze cel­kom pre­ko­nať bio­lo­gicky na­pro­gra­mo­vanú sebec­kosť, ale vie jej dať naj­roz­ma­ni­tej­šie prejavy. Čo po­va­žu­jeme za hodné snaženia, závisí od kul­túr­nej a tech­no­lo­gickej úrovne, módy, tra­dícií, filo­zofií, ná­bo­žen­stiev atď. Zrejme nám nestačí žiť jed­no­du­cho zo dňa na deň, ale snažíme sa dať svojej existencii nejaký „zmysel“.

Homo sapiens sapiens sa javí kritickému, vedecky vzde­la­nému po­zo­ro­va­te­ľovi dnes už nie ako bohom chcená koruna dobre mysleného a po­da­re­ného stvo­renia, ale ako ne­za­mýš­ľaný okrajový jav bez­cieľ­neho vesmíru. Evo­luční humanisti zdô­raz­ňujú, že práve prijatie hlbokej bez­cieľ­nosti našej existencie vytvára voľný priestor pre in­di­vi­du­álne určenie zmyslu. V bez­cieľ­nom vesmíre sa teší len človek z pri­vi­légia, že môže dať zmysel svojmu životu. Epikuros videl naj­väčšie dobro na zemi v šťastí, naj­väčšie zlo v nešťastí. Bol presvedčený o tom, že zmysel života sa dá poňať len zmyslovo a nie nad­zmyslovo a pokúšal sa odobrať svojim blízkym strach z bohov a zo smrti. Ale počas sto­ročí na­chá­dzali jeho myšlienky ďaleko viac ne­pria­te­ľov ako stú­pen­cov. Ľudia sa nevedeli spriateliť s myšlienkou, že zmysel života spočíva v samom živote. Túžili po vyššom, všetko obsia­ha­jú­com zmysle, ktorý prevýši týchto pár rokov na zemi a mal „eli­mi­no­vať“ smrť. Ná­bo­žen­stvá po­nú­kajú takýto „nad­zmy­sel“.

Rozdiel medzi človekom a jeho zvieracími príbuznými spočíva v predvídaní budúcich potrieb. Aj šimpanz vie síce plánovite zhotoviť nástroj, ale robí to na popud pocitu akútneho hladu. Človek sa stará o bu­dúc­nosť, je zvedavý a rád robí pokusy, no má aj obavy pred neistotou. Pri vy­rov­ná­vaní sa s prí­ro­dou a kul­tú­rou hľadá od­po­vede na otázky o svojej existencii. Kde sa tu nabral, kam má na­mie­rené, prečo vôbec existuje? Od­po­vede dostáva od štátnych a právnych usta­no­vizní, ide­o­ló­gií, kul­túr­nych tra­dí­cií a pre­do­všet­kým od ná­bo­žen­stiev. To, že veľké ná­bo­žen­stvá pretrvali až dodnes, a to napriek dôkazom ich omylov a ich zhubných etických dôsledkov, dá sa pri­pí­sať na vrub sleposti voči tradíciám. V sku­toč­nej ná­bo­žen­skej viere sa všetky pro­ti­argu­menty kritického rozumu rigo­rózne zamlčujú. V „ľahkej verzii“ ná­bo­žen­skej viery, ktorá sa v Nemecku prak­ti­zuje už desať­ročia, sa berú do ohľadu vedo­mostné pokroky. Už dávno sa neverí na Adama a Evu, na peklo a čerta, na démonov a Ježišovo zmŕtvych­vstanie. Nazývajú sa kresťanmi, hoci vy­ku­pi­teľský čin mesiáša sa tým všetkým stáva otáznym. To, že slepota voči tradíciám je vo veci ná­bo­žen­stva na­toľ­ko oči­vidná, súvisí prav­de­po­dobne s tým, že sa získava už v najútlejšom detskom veku. Preto evo­luční hu­ma­nisti volajú po pre­ko­naní slepoty voči tra­dícii, ale aj proti post­mo­der­nej ľu­bo­voľ­nosti názorov.

Vedecky rozmýšľajúcim ľuďom sa niekedy namieta, že nábo­ženskú vieru nahra­dili vierou vo vedu. Kým však vedci vedia, že veria niečomu, čo sa dnes vidí uve­ri­teľné, už zajtra však môže byť pre­ko­nané, ná­bo­ženskí veriaci veria, že vedia niečo, čo bude platiť aj zajtra, hoci to už dnes neplatí. Kultúrne oporné piliere evo­luč­ného hu­ma­nizmu sú veda, filo­zo­fia a umenie. Kto sa na ne vie odvolať, ten vie, že oproti nábo­žen­stvám existujú oveľa lepšie alter­na­tívy; rozhodne odmie­tajú tézu, že by človek potre­bo­val náboženstvo.

So zreteľom na celosvetovo sa vzmáhajúci fun­da­men­ta­lizmus je preto nevyhnutné pôsobiť na proces sve­to­vého nábo­žen­ského odzbro­jenia. Až keď už nebudeme navzájom vystupovať ako kresťania, židia, budhisti, hindovia či ateisti, ale ako slo­bodní a rov­no­právni ľudia, bude vôbec možný sociálny mier.

Problematickosť posvätných textov sa podrobne preberá v početných knihách. Náboženské myslenie, zamerané na posmrtný život, sa dá chápať ako rozum napádajúci vírus, ktorý vie myslenie aspoň čiastočne ochromiť. K infekcii dochádza spra­vidla v ranom detskom veku a prejavuje sa tým, že žiaden mýtus, žiadne pobožné rozprá­vanie, žiaden nápad nie je príliš absurdný, aby sa mu neverilo, aby sa nešíril a dokonca sa zaň nebojovalo. Kým vo vede platí primát lepšieho argu­mentu, v náboženstve platí primát väčšej moci, ktorú údajne dal svojim pozemským zástupcom najmocnejší vládca, boh.

Evoluční humanisti sú stúpenci naturalistického obrazu sveta. Otázku existencie boha a významu biblie preberajú vedecky korektne, ale často aj pro­vo­ka­tívne. Nakoniec negujú všetky zázraky, osvietenia, zmŕtvych­vstanie, vykúpenie a osobného boha. Ako mohli hrať ná­bo­žen­stvá napriek všetkým týmto mankám v dejinách ľudstva a až dodnes takú významnú rolu? Nijaký per­so­nálny šéf ne­pre­ho­vorí nikoho na spáchanie uda­lostí 11. septembra; mocné neskrotené ná­bo­žen­stvá to dokážu.

Pre evolučných humanistov je veľmi dôležité odhaľovanie reálnych nezmyslov, skrý­va­jú­cich sa za ná­bo­žen­skými výmyslami, Len tak sa dá pôsobiť proti v poslednej inštancii bo­jovne ná­bo­žen­skej geto­i­zácii ľudstva. Na jej miesto by mala nastúpiť pestrá humánna svetová kultúra, vyzna­ču­júca sa otvo­re­nosťou a po­cho­pe­ním poslania, že treba slúžiť ľuďom a nie ľuďmi stvo­re­ným bohom.

Mnohí radi šíria povesť, že záväzné etické smernice sme dostali od boha. Už Sokrates doviedol tento omyl ad absurdum dobrými argu­men­tmi. Je pravda, že ľudia vždy vydávali svoje predstavy hodnôt za boží príkaz, čím ich urobili ne­na­pad­nu­teľ­nými, alebo ich zahmlili závojom slov. Tak napríklad Hans Küng takto odô­vod­ňuje pod­klad svojho ná­bo­žen­ského sve­to­vého étosu:

„Kategorickosť etického nároku, bezvýhradnosť po­vin­nosti, sa nedá od­vo­diť od človeka, ale len od nie­čoho ne­pod­mie­ne­ného, abso­lút­neho, čo dokáže sprostred­ko­vať pre­va­žu­júci zmysel, ktorý pre­nikne jed­not­livca, aj ľudskú povahu a áno, celú ľudskú spo­loč­nosť.“

Kto čo aj len spolovice úprimne narába so svätými textami, vie, že s humanitou, poskytnutím ľudských práv, de­mo­kra­ciou, slo­bo­dou myslenia atď. majú srdečne málo spoločné.

Je historicky nezvratnou skutočnosťou, že základné práva, osobitne základné ľudské práva, ktoré tvoria základ modernej otvorenej spoločnosti, nevznikli na pôde náboženstiev, ale sa presadili v priebehu storočia trvajúceho se­ku­lár­neho eman­ci­pač­ného boja proti mocenským nárokom cirkví. Vatikán dodnes ne­ra­ti­fi­ko­val Európsku kon­ven­ciu ľudských práv.

Problematika evanjelických cirkví na tom nie je o nič lepšie, najmä ak sa pozrieme na dnešné Spojené štáty americké. Rovnako je to s ne­kres­ťan­skými ná­bo­žen­stvami, osobitne s islamom. Všetky správy svedčia o tom, že mnohí západní inte­lek­tu­áli sa s veľkou vy­na­lie­za­vos­ťou snažia oslabiť význam náboženstiev v sú­čas­ných svetových po­li­tic­kých kon­flik­toch. Kantovi by nebolo ani vo sne napadlo, že o dvesto rokov po jeho smrti bude vývoj smerovať k novému veku pro­ti­osvie­ten­stva, v ktorom budú takt udávať boží bojovníci rozličnej farby a spo­loč­nosť bude podľa toho tancovať. Toto ne­bez­pe­čen­stvo nám dnes hrozí.

Optimistické predpovede osvietenstva zhasli najneskoršie v polovici 20. storočia s politickými ná­bo­žen­stvami ná­rod­ného so­cia­lizmu a boľ­še­vizmu. Problém spočíva v „po­lo­vičnom osvie­ten­stve“: v spo­loč­nosti sa rozvíjal len ten aspekt osvie­ten­stva, ktorý sa dá opísať pojmom inštru­men­tál­neho rozumu a prakticky etické sve­to­ná­zo­rovo pozitívne impulzy sa naširoko igno­ro­vali. Nikdy by nebolo došlo k Hitlerovmu uchváteniu moci, keby boli primát samo­stat­ného kritického myslenia zaujali princípy osvie­ten­stva, čestnosť a princíp spra­vod­li­vosti, namiesto primátu auto­rity. Keby skepsa voči posvätným abso­lút­nym hod­no­tám a záväzok voči čisto svetskej argu­men­tácii už v dvad­sia­tych rokoch minulého storočia boli našli širší ohlas. Dnes vieme, že pozitívnymi návrhmi treba určovať sociálne pozadie, na ktorom môže sku­toč­ne pro­duk­tívna, proti to­ta­li­tár­nym me­cha­nizmom imúnna sloboda rozvíjať samo­statný život. Maj odvahu použiť vlastný rozum.

Duch by chcel, ale telo je slabé. Etické hodnoty nemáme od boha ani od prí­rody. Etika a morálka sú pojmy, ktoré vyrobil človek. Pri­ro­dzené sprá­va­nie sa nie je ani etické, ani morálne. Etická argu­men­tácia cieli na čestné riešenie záuj­mo­vých medzi­o­sob­ných kon­flik­tov. Uspo­ko­jenie sebeckých potrieb sa stáva etickým problémom až vtedy, keď sa má diať na úkor niekoho druhého. Údajnej pomoci nejakej morálky sa môžu evo­luční hu­ma­nisti ľahko vzdať. Po­cho­pili, že nemá zmysel chcieť potlačiť sebectvo, základný princíp života, prameň všetkej tvorivosti, pria­teľ­stva a lásky.

Chod dejín neurčujú krásnoduché idey, ale rukolapné sebecké, najmä eko­no­mické, záujmy. Sebecká snaha jed­not­livca je naj­lepší pred­po­klad pre dobro všetkých. No číhajú pri tom ne­bez­pe­čen­stvá. Evo­lúcia ne­zna­mená len pokrok, a už vôbec nie pokrok v hu­ma­nis­tickom a osvie­ten­skom zmysle slova. Trhový princíp uspo­ko­juje potrebu jed­not­livca, ale len ak je tento zákazníkom schopným platby. Ostatní dostanú z koláča dieru. Ako sa dá sebeckosť jed­not­liv­cov uviesť do hu­mán­nych koľají? Spo­loč­nosť, v ktorej je len 20 % členov produktívne činných, kým ostatných 80 % je pa­ci­fi­ko­va­ných/upo­ko­je­ných „titty-tain­men­tom“ (zábavou s prsičkami), sa nakoniec roz­padne. Až keď bude právo na vzdelanie zaru­čené pre všetkých, bude sa môcť vravieť o spra­vod­li­vej spo­loč­nosti. Bez rozsiahlej ofenzívy vzde­lá­vania, založenej na naj­lep­ších tradíciách vedy, filo­zo­fie a umenia a odha­ľu­jú­cej omyly naj­posvät­nej­ších ne­dot­knu­teľ­ných tradícií nebude možné definovať tak nutne potrebné lepšie pravidlá ľudského spo­lu­na­ží­va­nia.

Etika evolučného humanizmu zahŕňa aj zvieratá, najmä zvieratá s centrálnym nervovým systémom. Dať prednosť nejakému životu len preto, že patrí k nášmu rodu a vylúčiť z úvah zvieratá, je rasizmus a volá sa spe­cie­sis­tic­kým rasizmom, spe­cie­sizmom. Zod­po­vedný prístup k nie-ľudskej prí­rode vy­ža­duje zásadnú revíziu sú­čas­ného názoru na ľudí a zvieratá.

Početné milióny ľudí, ktorí sa rozišli s etablovanými ná­bo­žen­stvami, ostávajú v mas­mé­diách a politike ne­vi­di­teľ­né, kým veľké cirkvi napriek ústavou za­ru­če­nej odluke štátu a cirkvi po­ží­vajú ohromné pri­vi­lé­giá. Už v roku 2003 boli bez­kon­fe­sijní občania s počtom 31,8 % (v Nemecku) naj­po­čet­nej­šou skupinou a toto číslo sa od tých čias zvýšilo. Kto považuje hu­ma­niz­mus a osvie­ten­stvo za vedúcu kultúru, pre toho je ná­bo­žen­stvo súkromná záležitosť. Každý smie veriť, čo chce; myšlienky sú slobodné, majúc právo aj na ne­ro­zum­nosť. Kto schvaľuje ako vedúcu kultúru hu­ma­nizmus a osvie­ten­stvo, schádza z cesty fun­da­men­ta­lizmu a ľu­bo­voľ­nosti. Táto vedúca kultúra sprostred­kuje na jednej strane dostatočnú orientáciu pri hľadaní zmyslu a rozumných pravidiel spo­lu­žitia. Na druhej strane je dosť otvorená, aby ne­prí­pustne ne­ob­me­dzo­vala suve­re­nitu človeka. Nič tu necieli na smutnú mono­kul­túru, ale na rozkvet živej jed­notne humánnej a mno­ho­ra­kej sve­to­vej kultúry.

Proti všetkým ukrutnostiam minulosti stoja veľké diela umenia, vedy a filozofie. Schopnosť empatie nás necháva nielen snovať intrigy, ale aj pokúšať sa zmenšiť utrpenia tohto sveta. Možno je naj­väč­ším činom nášho egoizmu jeho šírenie na druhých. Skúsenosť vyzdvi­huje ako naj­šťastnej­šieho toho, kto robí šťastnými mno­hých dru­hých. Radostná zvesť evo­luč­ného hu­ma­nizmu sprostred­kuje zmysel, ktorý sa sku­točne dá pre­ží­vať a nemusí sa nad­zmyslovo vysnívať. Nie tie údajne nad­zmyslovo za­ru­čené skú­se­nosti z oného sveta, ale zmyslovo prístupná kvalita tohto života sľubuje novú ľahkosť bytia.


Tento prehľad bol prednesený na konferencii Medzi­ná­rod­nej spo­loč­nosti Ericha Fromma 20. – 22. 11. 2009 v Hamburgu na tému „Cesty z od­cu­dze­nia pri za­ob­chá­dza­ní s ná­bo­žen­stvom“.

Copyright © 2011 by Helmut Graf, Hellewiesenstr.16, D-73061 Ebersbach; e-mail: hhgraf@gmx.de.

Autor: Herbert Schnädelbach.

Prameň: Helmut Graf, Das „Manifest des evolutionären Humanismus“ von Michael Schmidt-Salomon.

Preložil Rastislav Škoda.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 106 v pondelok 7. decembra 2015.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *