Kliatba kresťanstva

Svojím „Mea culpa!“ (Moja vina) urobil pápež Wojtyła určitým spôsobom záver. Prosil o od­pus­te­nie za to, čo urobili kresťania v mene kresťanstva, ale vyvaroval sa toho, žeby pripustil vinu cirkvi ako takej. Z hľadiska podstaty cirkvi je to pochopiteľné, ale neslúži to pravde, lebo pravda je takáto: k „siedmim smrteľným hriechom“, ktoré pápež vymenúva, došlo nie napriek, ale pre kres­ťan­stvo; ich páchatelia sa ne­pre­hre­šili proti princípom kresťanstva, ale sa len sústavne snažili tieto princípy pre­sa­dzo­vať.

Nie zločiny jednotlivých kresťanov, ale ustanovené kres­ťan­stvo samo ako ide­o­ló­gia, tradícia a inšti­túcia spočíva na našej civi­li­zácii ako kliatba trvajúca až po ka­tastro­fy 20. sto­ro­čia; kresťanské „požehnania“ vychádzali vždy z jed­not­liv­cov, ktorí dobro, ktoré konali, museli pre­sa­dzo­vať proti odporu úradných autorít. Domnievam sa, že títo kresťania čerpali svoju silu často z bib­lic­kých obsahov, ktoré vôbec nie sú špe­ci­ficky kresťanské, ale skôr židovské dedičstvo: napríklad príkaz lásky k blíž­nemu. V nasle­du­jú­cich riadkoch mi nejde o stra­ši­delnú kri­mi­nálnu históriu kresťanstva; nerád by som padol do pasce „princípu a sku­toč­nosti“, prípadne „všetci sme nakoniec hriešnici“. Preto namiesto toho v pro­ti­ťahu k pá­pe­žo­vým „siedmim smrteľným hriechom“ poukážem na sedem vrodených chýb kresťanstva, ktoré ono vôbec nemôže odstrániť, pretože to by zna­me­nalo samo sa zrušiť. No možno je toto vzdanie sa posledná bla­ho­darná služba, ktorou by mohlo kres­ťan­stvo po­2 000 rokoch našej kultúre poslúžiť; mohli by sme ho potom nechať v po­koji odísť.

1. Dedičný hriech

Ako kresťanstvo ako teológia, tak aj dedičný hriech je vynález Pavla:

„Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili.“ (Rim 5, 12)

V skutočnosti je aj podľa Genezis (2, 17) smrť „mzdou hriechu“ (Rim 6, 23), lebo Boh povedal: „Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš.“ Starý zákon teda pozná len smrť všetkých ľudí ako dedičstvo Adamovho hriechu. Z tejto „dedičnej smrti“ urobil Pavol smelým kotrmelcom smrteľný hriech: ak má hriech za následok smrť, musel byť tam, kde sa zomiera, aj hriech, za ktorý je smrť trestom; teda všetci potomkovia Adama sú len preto, že sa narodili ako smrteľní, rodení hriešnici – ne­zá­visle od svojich činov. Z toho vyplýva paulínske posolstvo ospravedlnenia, na ktorom sa pred nedávnom v gi­gan­tic­kom kom­pro­mise nanovo dohodli katolíci a evan­je­lici. Táto správa však nie je potešením, ale pro­vo­ká­ciou pre všetkých, ktorí sa zdráhajú uznať paulínsky vzťah medzi smrťou a hriechom: Prečo by som sa mal považovať za hriešnika len preto, lebo som smrteľný?

Ten, čo sa považuje za vierou ospravedlneného, je ochotný, pre Adama, alebo lepšie pre nič, bez­dô­vodne sa nechať obviniť a potom žiť ďalej ako omilostený. Avšak omi­los­tený si nikdy nemôže byť istý svojej milosti, ako nám hovorí učenie o pre­des­ti­nácii (pre­dur­čení). Jeho úlohou je zabrániť tomu, aby sa ospra­vedl­nenie vierou nestalo právnym nárokom, ale čo je to za spra­vod­li­vosť, ktorá jedného s de­dič­ným hriechom dopredu určuje na spa­senie a dru­hého na zatra­tenie? Tu nám kres­ťan­stvo zapcháva ústa:

„Ale kto si ty, človeče, že odvrávaš Bohu?!“ (Rim 9, 20)

Čo znamená učenie o smrteľnom hriechu antro­po­lo­gicky, je jasné: je to opovrhovanie človekom. Človek, ako tu stojí a ide, je zaslepený, ak sa neuzná za „ska­ze­ného“ a neschop­ného dobra. Je len rozprávka, ktorej sa rado verí, že myšlienky ľudskej dôstoj­nosti a ľudských práv majú kresťanské korene. Idea ľudskosti (humanitas) vychádza zo stoicizmu [1] a vzpriamená postava človeka pred Bohom sú židovské dedičstvá, ktoré paulínske kresťanstvo sko­rum­po­valo a pre­már­nilo. Pobožný žid si ako samo­zrej­mosť priznáva schopnosť byť „spra­vod­livý“, t. j. žiť podľa božieho zákona; nepozná dedičný hriech, ale len hriechy, ktorých sa môže sám dopustiť, a pre tie existuje odpustenie. Toto židovské presved­če­nie postihuje ne­ná­visť a opo­vrhnu­tie Nového zákona. Podľa Pavla niet pred Bohom spra­vod­li­vých, a tí, čo sa za takých po­va­žujú, sú fari­zeji – dodnes je toto slovo nadávka. K tomu pridáva Pavol pro­pa­gan­dis­tickú frázu o utrpení židov pod Zákonom, ktorá má ešte aj dnes odôvodniť misio­nár­čenie medzi židmi; Zákon mu je „kliatbou“ a „vy­cho­vá­va­te­ľom… ku kres­ťan­stvu“ (Gal 3, 13 a 24). V sku­toč­nosti je Zákon pre pobožných židov božia milosť; ako by inakšie mohli sláviť sviatok Radosti zo zákona?

Učenie o dedičnom hriechu a jeho protiklad, téza o ospra­vedl­není jedine vierou, mali za následok, že sa židovský motív dôstoj­nosti každého človeka ako obrazu Boha a stoickej myšlienky ľudských práv za­cho­vali v kres­ťan­stve len v okyptenej a tým pre­vrá­te­nej forme. Výsledkom je kresťanská náuka o re­la­tív­nych pri­ro­dze­ných právach: Ľudská dôstojnosť a ľudské práva existujú v kres­ťan­stve len pre veriacich, ktorým Boh dal milosť. Kto medzi nich patrí, o tom rozho­duje cirkev: „Extra ecclesiam nulla salus“ (Mimo cirkev niet spásy). A preto nie je nijako náhoda a ešte menej histo­rická náhoda, ako by nás pápež rád nechal veriť, že počas skoro celých 2 000 rokov pre kresťanov neboli pohania až do krstu ľuďmi a ne­mu­selo sa s nimi ako s ľuďmi zaob­chá­dzať.

V kresťanských štátoch sa vždy dali prirodzené nároky do­mo­rod­cov zamietnuť poukazom na ich „hriešny stav“. Preto muselo osvie­ten­stvo myšlienku ne­re­la­tív­nych pri­ro­dze­ných práv pre­sa­dzo­vať proti rozhor­če­nému odporu obidvoch úradných cirkví; dala sa presadiť len na se­ku­lár­nom pod­klade. Pre­do­všet­kým išlo o ne­utra­li­zo­vanie učenia o de­dič­nom hriechu aj s jeho fatálnymi dôsledkami. Ak sa ešte aj dnes v ur­či­tých kruhoch neustále pou­ka­zuje na zásluhy kresťanstva pre myšlienky ľudskej dôstojnosti a ľudských práv, ako keby tu bolo niečo bývalo, čo bolo treba len se­ku­la­ri­zovať, je to trpká irónia: židovské a stoické dedičstvo sa muselo kres­ťan­skej tradícii vyvzdo­ro­vať! Kresťania nemajú nijaký dôvod, aby na toto boli pyšní!

2. Ospravedlnenie ako krvavý obchod

Pôvodné posolstvo kresťanov znelo: „Zmŕtvychvstal.“ Aký význam malo potom jeho ukrižovanie? Pavol podáva takéto vysvetlenie: „Teda ako previnenie jedného prinieslo odsúdenie všetkým ľuďom, tak spra­vod­li­vosť jedného priniesla všetkým ľuďom ospra­vedl­ne­nie a život“ (Rim 5, 18). Spra­vod­li­vosť tohto jedného však pre Nový zákon nie je nič iné ako spra­vod­li­vosť trpiaceho služobníka Pána podľa Izaiáša (53, 4 a následne), ktorý sa ako „baránok“ nechá viesť „na zabitie“ a „dá svoj život na obetu za hriech“. Kres­ťan­stvo chápe vykúpenie z dedičného hriechu v zmysle starého židovského rituálu zmierenia, pri ktorom sa z ovečky urobí „obetný baránok“, ako obetu zmierania nevinne ukri­žo­va­ného, ktorý „sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo“ (1 P 2, 24).

Keby toto bola celá pravda o „božom baránkovi“, stačila by vďačnosť, aby niekoho pohla byť kresťanom, ale nám sa hovorí: tento nevinne obetovaný nebol hockto, ale syn boží; boží baránok bol sám Boh. A tak Boh insce­no­val túto obetu zmie­re­nia sám so sebou, lebo „veď v Kristovi Boh zmieril svet so sebou“ (2 K 5, 19). [2] Samo­zmie­renie Boha so sebou samým sa ukazuje byť obchodným úkonom, v ktorom je Boh aj veriteľom aj zástupcom dlžníka; platobná mena je krv: „Draho ste boli kúpení“ (1 K 6, 20); „boli ste vykúpení… drahou krvou Krista, bezúhon­ného a ne­poškvr­ne­ného Baránka“ (1 P 1, 18). Pred takýmto ne­po­cho­pi­teľ­ným scenárom sa ponúka otázka, prečo nemôže kresťanský boh odpustiť za rov­na­kých pod­mie­nok ako židovský na sláv­nosti Jom-Kipur, a to prípadne aj bez obete baránka.

„Krv Ježiša… nás očisťuje od každého hriechu“ (J 1, 7) – v pietizme a jeho piesňach boli z toho ozajstné krvavé orgie. [3] Od nesko­rého stre­do­veku až do 19. sto­ro­čia je kresťanská iko­no­grafia svet „krvi a rán“. Maliari a sochári sa pre­te­kali v hrô­zo­straš­ných vy­obra­ze­niach utrpení Krista a ne­spo­čet­ných mučeníkov. Prečo visí vo všet­kých bavorských školách umie­ra­júci viselec – prečo tam nie je zmŕtvych­vstaný? Prečo nestačí kríž ako paradoxný znak jednoty porážky a ví­ťaz­stva, poníženia a po­vý­šenia? Prečo musia mať kresťanské deti od prvého dňa v škole pred očami, čo zna­me­ná ukri­žo­va­nie fyzicky?

Dôvodom je, že kresťanstvo si nevie predstaviť vieru/lásku/nádej bez krvi; a čím krva­vejšie, tým vernejšie. Čo by bol víťazný Ježiš proti bi­čo­va­nému v kostole vo Wiese? [4] Iste by bolo prehnané po­rov­ná­vať tento svet obrazov s dneš­nými násil­níc­kymi video­fil­mami; avšak pred­po­klad, že toto všetko slúžilo mentálnej príprave na ukrut­nosti v mene Krista, sa dá len ťažko zavrhnúť. Antickú právnu prax mučenia predsa obnovil v 11. storočí pápež Inocent III. [5] a počas svätej inkvi­zície dosiahlo praktické mučenie per­fídne zdo­ko­na­lenia. Čo boli utrpenia mučených proti tomu, čo sa pred­vá­dzalo v kosto­loch? Tam, kde patrili rea­lis­tické kru­ci­fixy do op­tic­kého obrazu bežného mesta, tam sa dalo pred bránami zabíjať na ko­lese bez iritácie. Nie je známe, že by kresťanstvo bolo viedlo pri huma­ni­zácii trestného práva; poslednú európsku popravu pre di­vá­kov uspo­ria­dal pápež Lev XII. v roku 1825.

Okrem toho: neboli pašijové hry a legendy o mu­če­ní­koch naj­lepšie nacvi­čenie kres­ťan­ského zaob­chá­dza­nia s ka­círmi a po­hanmi? Ešte stále máme veriť, že príspevok kresťanstva pre našu kultúru spočíval pre­do­všetkým v hu­ma­ni­zácii pohanov. Táto bájka určovala po stá­ročia aj predstavu kresťanskej výchovy ako krotenia hriešnikov, ktorí sa narodili ako malí divosi a musela slúžiť aj za ospra­vedl­nenie ko­lo­nia­lizmu. Je pravda, že sa nevie o Keltoch, Germánoch alebo Slovanoch, že by boli za­prí­či­nili hrôzy rozsahu masových vrážd Karla Veľkého na Sa­soch, krva­vého kúpeľa pri do­bytí Jeru­za­lema v prie­behu kri­žiac­kych výprav, potres­ta­nia katarcov [6] alebo zločinov do­by­va­te­ľov Latinskej Ame­riky. Ak to všetko má dosvedčiť do­mesti­káciu „pla­vo­vlasej beštie“, tak to svedčí o jej neúspechu. V sku­toč­nosti pochádza rytierskosť rytierov z islamského sveta a dvor­nosť dvo­ra­nov, t. j. šľachty a vzni­ka­jú­ceho meštianstva, z obnovy zvykov antiky za re­ne­san­cie. Tam sú korene hu­ma­nizmu, no ešte na za­čiat­ku nášho sto­ro­čia sa ho museli všetci kato­lícki hod­nostári tzv. anti­mo­der­nis­tickou prí­sa­hou vzdá­vať! Nielen ľudským právam bez pod­mienky de­dič­ného hriechu, ale aj ľudskosti ako prin­cípu, sta­valo kres­ťan­stvo do cesty často smrteľný odpor; dejiny mu­če­níkov hu­ma­nizmu treba ešte len písať!

3. Príkaz misionárstva

Proti humanistickému rešpektu pred prírodným človekom stál v kres­ťan­stve od jeho po­čiat­kov príkaz mi­sio­nár­stva. V Ma­tú­šo­vom evan­jeliu sa hovorí:

„Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich za­cho­vá­vať všetko, čo som vám prikázal.“ (Mt 28, 18) [7]

Nik sa tu „národov“ nepýta, či chcú byť pokrstené a stať sa učeníkmi; krstiaci si o sebe majú myslieť, že sú vy­ko­ná­va­teľ­mi „všetkej moci na nebi i na zemi“; vý­reč­ným dokla­dom toho sú nútené krsty.

Príkaz misionárstva je zákazom tolerancie, lebo čo je iné, ako kres­ťan­ské, je tu len nato, aby sa pokrstilo. O zná­šan­li­vosti voči iným sa, samo­zrejme, ne­mu­selo ho­vo­riť do tých čias, kým boli kres­ťa­nia aj sami pre­nasle­do­vaná alebo trpená men­šina v po­han­skom oko­li­tom svete; avšak z hľa­diska kultúry, ktorá sa už dávno etablo­vala ako kres­ťan­ská, zna­mená príkaz mi­sio­nár­stva úlohu vy­hu­biť pohanstvo na celom svete – je to teo­lo­gické opráv­ne­nie kres­ťan­ského kul­túr­neho im­pe­ria­lizmu. Dá sa pripustiť, že mi­sio­nári dávali na za­čiatku pred­nosť miernym prostriedkom, ale nemali nič proti tomu, že po nich prišli ob­chod­níci a ka­nó­nové člny. Ako svedčia príklady z Bra­zí­lie, prídu dnes najprv dolármi prešpi­ko­vaní misio­nári fun­da­men­ta­lis­tic­kých siekt a po nich naftové koncerny.

Židovstvo je tolerantné tým, že nepozná mi­sio­nársku čin­nosť; a islam napriek svojmu mi­sio­nár­stvu obidve druhé ná­bo­žen­stvá Písma – ži­dov­stvo aj kres­ťan­stvo – reš­pek­to­val; pod moslim­skou nad­vládou prekvi­tala židovská kul­túra a v Osman­skej ríši mohli si orto­dox­né národy v cir­kev­nej oblasti za­cho­vať svoju kul­túr­nu iden­titu. Ná­bo­žen­ská to­le­ran­cia nie je kres­ťan­ská cnosť, lebo sa prieči príkazu mi­sio­nár­stva. Ne­dô­vera kres­ťanov voči Lessingovmu Natánovi bola dobre odô­vod­nená, lebo pripustiť mož­nosť, že by židia alebo mosli­movia mohli mať pravý prsteň, a nie kres­ťa­nia, zna­mená vpád skepsy do ofi­ciál­nej istoty o viere v jednu a je­dinú pravdu. Tam, kde je kres­ťan­stvo to­le­ran­tné, už sa v sku­toč­nosti vzdalo, aj keď potom ešte pre­žíva ako súkromná zá­le­ži­tosť alebo morálny postoj, na kto­rého odô­vod­ne­nie však netreba bibliu.

4. Kresťanské protižidovstvo

Kresťanské nepriateľstvo voči židom má svoje korene v evan­je­liách, kým v Pavlovom okolí o tom nie je reč. Je to v pod­state vnú­torná zá­le­ži­tosť židov­stva, lebo evan­je­listi začali zbierať naj­skôr za tri de­sať­ročia po Je­ži­šovej smrti židov­sko-kres­ťan­ské správy o jeho živote a smrti; do­hodli sa na tom, že za ukri­žo­va­nie sú zod­po­ved­ní vysokí kňazi a znalci Písma, ako aj týmito nahuckaný „národ“. Najprv to teda boli pokrstení Židia, ktorí obža­lo­vali ne­pokrste­ných Židov, že nespoznali oprav­di­vého Me­siáša.

Kým Marek a Lukáš sa uspokoja s ob­ža­lo­bou orto­dox­ného ži­dov­stva, pre­chá­dza Matúš na pole kres­ťan­ského proti­ži­dov­stva. Čo by ešte dnes malo nechať strnúť každého poslu­cháča Bachovej Ma­tú­šovej pašie, je veta, ktorou „celý národ“ odpo­vedá Pilátovi, keď si tento umýva svoje ruky v ne­vin­nosti so slovami: „Ja nemám vinu na krvi tohto človeka!“ a oni kričia „Jeho krv na nás a na naše deti!“ (Mt 27, 24) Na­pí­sané to bolo po do­bytí a zni­čení Je­ru­za­le­ma Rimanmi roku 70 a túto udalosť vysvet­ľuje zbožný evan­je­lista ako splnenie oného bez­bož­ného priania; už predtým nechal Ježiša pod­robne pred­po­ve­dať katastrofu pa­les­tín­skeho ži­dov­stva (Mt 23 a 24). Je to jeden z po­čet­ných variantov schémy pro­roctvo – vyplnenie, kto­rými chcelo Matúšovo evan­je­lium priblížiť kres­ťan­stvo svojim židovským druhom. Čo urobili Rimania židom v Je­ru­za­leme, je len spra­vod­livý dôsledok seba­pre­klia­tia celého národa, ktorým podľa Matúša tento národ vyslo­vene vzal na seba vinu za smrť Ježiša Krista a bude to pô­so­biť po celú večnosť. Teda nielen správa evan­je­lií, že židia Ježiša ukri­žo­vali, je dosta­točný histo­rický motív pre kres­ťan­ské ne­pria­teľ­stvo voči židom; až tvrdenie, že „tí“ židia predsa na seba sami vzali vinu za Ježišovu krv, za­bez­pe­čilo kres­ťan­skému pre­nasle­do­va­niu židov čisté sve­do­mie. A tak sa od tohto krva­vého miesta v Ma­tú­šo­vom evan­jeliu tiahne krvavá stopa nespo­čet­ných židov­ských pogromov v kres­ťan­skej Európe až po ra­sis­tický anti­se­mi­tiz­mus, ktorý je se­ku­lár­nym de­dič­stvom ná­bo­žen­ského pro­ti­ži­dov­stva. Holo­kaust by nebol býval možný bez kresťanstva; mnohí kres­ťa­nia sa ho zúčastnili bez vý­či­tiek sve­do­mia a cirkev k tomu mlčala; k to­muto mlčaniu mlčí pápež dodnes.

5. Kresťanská eschatológia

Pravdepodobne najhorším dedičstvom Nového zákona je tak­zva­né Jánovo zja­ve­nie (Apo­ka­lypsa), v kto­rom sú zhrnuté a dra­ma­ti­zo­vané všetky escha­to­lo­gické prvky evan­je­lií a za­čiat­kov kres­ťan­stva. [8] Počas dvoch ti­síc­ročí nič tak trvalo ne­vy­vo­lá­valo v ľuďoch Západu strach a hrôzu, ako táto kniha. Svedčí o tom portál každej katedrály a po­čet­né reliéfy, no pre­do­všet­kým pra­staré Dies irae z omše za zom­re­tých, v kto­rom pod­robný opis hrôz apo­ka­lypsy pre­ru­šujú len kňu­čiace prosby o zľu­to­vanie. Stá­ročia žili ľudia v tôni tejto panickej vízie. Ve­decká in­for­má­cia, že v ob­do­biach pre­lo­mov časov sú apo­ka­lypsy roz­ší­rený druh li­te­ra­túry a že na­ko­niec existo­vala aj ži­dov­ská escha­to­ló­gia, nezmôžu nič proti ka­tastro­fál­nemu pô­so­beniu posled­nej knihy biblie.

Medzi židovskou a kres­ťan­skou escha­to­ló­giou sú dô­le­žité roz­diely. Oča­ká­va­nie mesiáša je u pro­ro­kov v jadre po­li­tická otázka a u Izaiáša sa týka obnovy Dá­vi­do­vej ríše. Napriek prenosu tohto motívu na ce­lo­sve­to­vé javisko ostáva aj u Da­niela etno­cen­trické jadro: „Kráľovstvo však, vláda a moc nad krá­ľov­stvami pod celým nebom, bude odovzdaná ľudu svätých Naj­vyš­šieho; jeho krá­ľov­stvo je večné krá­ľov­stvo a jemu slúžia a poslú­chajú ho všetky moc­nár­stva.“ (Dan 7, 27.) Sú­časne sa vkľučuje sta­ro­egyp­tský a pla­tó­novský motív posmrtného súdu na pod­klade „kníh“, čo sa už vzťahuje na celé národy (Dan 7, 10 a 24). Práve toho sa chytá kres­ťan­ská apo­ka­lypsa (Zjv 20, 11) a obra­tom ruky to in­di­vi­du­a­li­zuje: celá ťarcha „posled­ného súdu“ zaľahne na jed­not­livca, ktorý je vysta­vený „zvrhnutiu do oh­ni­vého jazera“ (14, 15) ako budúcej alter­na­tíve. Takto vy­vo­láva kres­ťan­ská escha­to­ló­gia úžasne zosil­nený escha­to­lo­gický tlak a týmto si kres­ťan­stvo vytvára inštru­men­tá­rium usta­vič­ného zneisťo­vania a pod­ria­ďo­vania svojich vlastných ľudí, keď im sľu­buje vý­cho­disko z úzkostí, ktoré jedným dychom súčasne vy­vo­láva; každé po­cho­vá­va­nie sleduje tento me­cha­niz­mus. Len tak sa dá vysvetliť, prečo sa toľko ľudí nechalo počas toľkých sto­ročí te­ro­ri­zo­vať Jánovým zja­ve­ním.

Kresťanská eschatológia pôsobila aj politicky – v po­do­be escha­to­lo­gic­kej po­li­tiky kres­ťa­nov a ne­kres­ťa­nov. Vod­co­via siekt sa často po­kú­šali pri­vo­lať a usku­toč­niť apo­ka­lypsu a ti­síce išli s nimi na smrť; rad sa­mo­vra­žed­ných predkov siaha od stre­do­ve­kých siekt cez Sa­vo­na­rolu a no­vo­krsten­cov až po ná­bo­žen­sky mo­ti­vo­vané kolek­tívne samo­vraždy súčas­nosti. Počet obetí escha­to­lo­gickej poli­tiky v pod­mien­kach svetskosti ide naproti tomu do mi­lió­nov; pritom ide o po­kusy vziať konečné víťazstvo dobra a de­fi­ni­tív­ne zni­če­nie zla z bo­žích rúk a do­siahnuť to ľudskými prostried­kami. Ne­vyhnut­ný dôsledok je teror.

Samozrejme by bolo nezmyslom činiť zod­po­ved­nými za apo­ka­lyp­tické zlo­činy jed­not­liv­cov (Hitler, Stalin) „pro­roka z ostrova Patmos“ (Ján, autor Apo­ka­lypsy), ale kres­ťa­nia by si mali po­lo­žiť otázku, ako to myslia s tou escha­to­ló­giou. Nie je v prísľube „Boh… zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani bolesti, ani náreku viac nebude, lebo prvé sa pominulo“ (Zjv 21, 4) trvalé po­ku­šenie nahra­diť boha ne­ja­kým mo­der­ným bôžikom – podľa Blo­cho­vých slov napríklad „Ubi Lenin ibi Jerusalem“ – a zamlčať cenu, ktorú zato treba platiť? V biblii mali platiť cech tí, čo boli hodení do „oh­ni­vého jazera“; po páde ná­bo­žen­stiev boli na rade tí, čo museli prežiť peklo na zemi v zna­mení „ko­neč­ného rie­še­nia“. Nebolo by kres­ťan­skej­šie posta­viť celú escha­to­ló­giu pod bib­lický zákaz zobra­zo­va­nia?

6. Import platonizmu

Osobitne na dôsledky bohatá vrodená chyba kres­ťan­stva je import pla­to­nizmu, ku kto­rému došlo pri snahe cirkevných otcov pred­lo­žiť svoju vieru he­lén­skemu svetu ako do­ko­na­lej­šiu fi­lo­zo­fiu. Výsledkom bolo on­to­lo­gické roz­štie­pe­nie sku­toč­nosti na tento a onen svet ako aj du­a­liz­mus tela a duše. Obidva tieto myšlien­kové modely, re­pre­zen­tu­júce Platóna v neo­pla­tó­nov­skej in­ter­pre­tácii, určujú kres­ťan­ské myslenie dodnes, hoci sú v sku­toč­nosti nezlu­či­teľné s jadrom obsahu Starého aj Nového zákona.

V židovskom myslení existoval spočiatku len tento svet, to je prí­tom­nosť a čo jej pred­chá­dzalo; židovské myslenie pôvodne ne­po­znalo ani život po smrti, lebo božie sľuby sa ešte pri Jóbovi vzťa­hujú len na po­zem­ský život a po­tom­stvo. Až v pro­rockej escha­to­ló­gii sa obja­vuje záhrobie, ale to sa má k to­muto svetu len ako bu­dúc­nosť k prí­tom­nosti. Podľa kres­ťan­stva sa síce toto budúce už vyskytlo – ako pa­ra­doxný mesiáš na kríži, ale bude sa opa­ko­vať v pa­rú­zii Krista ako pána sveta. [9] Na otázku, kde je Kristus medzi­ča­som, sa od­po­vedá pou­ka­zom na „nebo“, t. j. vyššie poschodie sku­toč­nosti, kam Ježiš vystúpil a odkiaľ zostúpi; me­dzi­tým „zostú­pil do ríše mŕtvych“, t. j. do piv­nice. V prie­behu he­le­ni­zácie kres­ťan­stva sa z roz­die­lov jed­no­du­chých úrovní tohto a oného sveta urobí druhový rozdiel, t. j. tieto dve oblasti majú zod­po­ve­dať Pla­tó­no­vým sféram reálneho a ide­ál­neho sveta. Tak vznikla v kres­ťan­skom pla­to­nizme onto­ló­gia „záhrobia“ a ten­den­cia zne­va­žo­vať tento svet, čo na dlho pohne­valo najmä Nietzscheho.

Obidva druhy rozlišovania medzi týmto a oným svetom, to­po­lo­gické aj on­to­lo­gické (priesto­ro­vé aj ob­sa­ho­vé), vy­vo­lá­vali v kres­ťan­stve trvalý a nikdy ne­kon­čiaci konflikt. Keď nicejský koncil nazýva Boha „stvo­ri­te­ľom neba a zeme, vi­di­teľ­ného a ne­vi­di­teľ­ného“, možno pod ne­vi­di­teľ­ným rozu­mieť len ge­o­gra­ficky vyššiu, našim očiam ne­dostupnú sféru bohom stvo­re­nej sku­toč­nosti, alebo pla­tó­nov­ský kósmos noetós – ten len mysliteľný svet. Vývoj koz­mo­ló­gie v no­vo­veku však urobil to­po­lo­gický model úplne ne­u­ve­ri­teľ­ným – napriek tomu kres­ťa­nia na ce­lom svete v dekla­má­cii Credo (Verím) sa ho ešte stále pridŕžajú! Ostal len pla­tó­nov­ský únik – t. j. špi­ri­tu­a­li­zá­cia záhrobia, ak sa chcelo trvať na jeho existencii. Kam inam s utópiou, ktorá už nastala, už sa „zjavila“? Nikde musí predsa niekde byť, a keď nie je „hore“, môže existovať len „v duchu“. Tým však bol duchovný svet „klamstvom“ (Nietzsche) pre­me­nený na údajne jediný pravý svet, na kto­rom nám má záležať.

Zlo kresťansko-platónovského rozlišovania medzi týmto a druhým svetom tkvie v tom, že sa tým sku­točný svet znižuje na iba zdanie a nor­ma­tívne sa zne­hod­no­cuje. No­vo­veké osvie­ten­stvo sa dá v pod­state cha­rak­te­ri­zo­vať ako snaha re­ha­bi­li­to­vať sku­točnú sku­toč­nosť. Cirkevní zástancovia pred­stavy záhrobia mali prestať zne­va­žo­vať to, čo sku­točne existuje; mal byť koniec náuky o dvoch ríšach a floskuly „v nebi vám to asi bude odpla­tené“ ako le­gi­ti­mi­zo­va­nia nad­vlády. Nietzsche uka­zuje, ako sa na konci tohto procesu „sku­točný svet“ stáva bájkou a trium­fuje:

„…so skutočným svetom sme odpratali aj zdanlivý.“

Import platonizmu viedol v kresťanstve nielen k de­nun­ci­á­cii sku­toč­nosti, ale aj k du­a­lis­tickej antro­po­ló­gii s fa­tál­nymi kon­zek­ven­ciami. „Obraz človeka“ v pred­sta­vách ži­dov­stva a sko­rých kres­ťa­nov je mo­nis­tický; [10] čo Luther pre­kladá ako „dušu“, to je životnosť tvora „človek“, bohom stvo­re­ného „z hliny zeme“ a oži­ve­ného fuknutím do jeho nozdier „dychu života“ (Gn 2, 7). V tomto zmysle hlásajú apoštoli „zmŕtvych­vsta­nie tela“, t. j. ce­lého človeka; aj v „Credo“ (ako predtým u Daniela) je reč o vzkrie­sení mŕtvych a nie o ne­smrteľ­nosti duše, čo pred­po­kladá pla­tó­nov­ský du­a­liz­mus tela a duše. Napriek tomu sa táto ne­bib­lická pred­stava stala v kres­ťan­stve kul­túr­nou samo­zrej­mosťou: kresťanský platonizmus zna­mená nielen v kozme, ale aj v človeku zne­vá­že­nie zásadnej sku­toč­nosti, t. j. jeho telesnosti. Výsledkom je syste­ma­tické ne­pria­teľ­stvo voči telu v celej kres­ťan­skej tra­dí­cii, ako sa dedilo najmä v re­pre­sív­nej sexuálnej morálke všetkých cirkví.

Samozrejme už Pavol kázal asketické ideály, ale tie sú u neho ešte úplne v kon­texte s oča­ká­va­ním skorého návratu Krista na zem (1 Kor 1, 7); inakšie by boli bývali židovi Pavlovi úplne cudzie. Židovstvo vôbec ne­pozná ne­pria­teľ­stvo voči telu; dobrý život a naplnená sexualita sú dobré božie dary, pre ktoré boh, samo­zrejme, vydal patričné pred­pisy. Až import pla­to­nizmu otrávil v kres­ťan­stve ľudskú telesnosť; vytvoril celi­bát, v de­ji­nách ktorého cirkevná politika zabránila vzniku kňazských dynastií a túto snahu do­konca pre­me­nila na oso­bitné duchovné dobro. Stále sa tvrdí, že kresťanstvo pozdvihlo posta­ve­nie ženy v spo­loč­nosti; je to pravda, ak máme na mysli správanie sa Ježiša voči ženám v spo­loč­nosti, kde bolo ná­bo­žen­stvo vecou mužov. Ale aké zne­vá­ženie ženskosti sa skrýva v mýte pôrodu panny a vo výraze „nepoškvrnené počatie“! Ako keby počatie, pôrod a vôbec ženská sexualita boli niečo špinavé, niečo, čo je „čistého“ syna božieho ne­hodné. V tomto zmysle učí kres­ťan­stvo ceniť si žen­skosť len ako panenskosť, lebo len tak je „čistá“. Pri ka­to­líckej sexuálnej morálke, ktorá pri otázke kon­troly pôrodov už dávno prešla do ot­vo­re­ného cynizmu, nemali by sme za­bú­dať na pie­tizmus, ktorý sa aj bez von­kaj­ších podpôr spo­vede a od­puste­nia vie ešte efek­tív­nej­šie zavŕtať do mysle ľudí a mno­hých robí psy­chic­kými mrzákmi. Pla­tó­novská schi­zo­frénia du­a­lizmu tela a duše sa ma­ni­fes­tuje cho­ro­bou.

7. Zaobchádzanie s histo­ric­kou pravdou

Hore bola reč o osobitnom význame Matúšovho evan­je­lia pre kres­ťan­ské pro­ti­ži­dov­stvo; okrem toho je to po­zo­ru­hod­ný príklad pre na­kla­danie prvých kres­ťanov s histo­ric­kou prav­dou; no táto správa o se­ba­pre­kliatí židov nie je jediný stra­te­gický výmysel, ktorý náj­deme v No­vom zá­kone. V tomto ohľade vy­niká Matúšovo evan­je­lium; jemu je skoro každý prostriedok dobrý, aby ži­dov­ským druhom pred­sta­vil Ježiša ako pravého mesiáša. Za týmto účelom pre­kuce celý Starý zákon a čo sa tam dá nejakým spô­so­bom rozumieť ako prísľub mesiáša, to sa zahrnie do Je­ži­šovho ži­vo­to­pisu ako splnenie prísľubu – podľa hesla: „Aby sa splnilo, čo bolo na­pí­sané…“

A tak sa Ježiš kvôli Micheášovi narodil v Betle­heme (Mich 5, 1), kvôli Mojžišovi musí pritom vyjsť hviezda, kvôli žalmu (Ž 72, 10 a 15) a Izaiášovi (Iz 60, 6) museli prísť mudrci z vý­chodu a podľa Ozeáša (Oz 11, 1) musela ujsť svätá rodina do Egypta. Jeremiáš je pra­pô­vod­com historky o betle­hem­skom vraž­dení detí (Jer 31, 15) – tejto ne­po­cho­pi­teľ­nej uda­losti, na ktorú by sa boli súčasníci po dvoch ge­ne­rá­ciách iste pa­mä­tali, keby pritom nešlo o smelú fikciu. Môže byť pravda, že umie­ra­júci Ježiš citoval slová Starého zákona, ale že sa v ho­dinu jeho smrti chrámová opona roztrhla vo dvoje, zem triasla, skaly pukali a mŕtvi zja­vo­va­li živým (Mt 27, 51), pre toto by museli byť ne­zá­vislí sved­ko­via, keby aj to nebola legenda. Všetko rozprá­va­nie však stráca de­fi­ni­tívne nevin­nosť v Já­no­vom evan­je­liu: „…ale jeden z vojakov mu kopijou pre­bo­dol bok a hneď vyšla krv a voda. A ten, ktorý to videl, vydal o tom sve­dec­tvo a jeho sve­dec­tvo je prav­divé. On vie, že hovorí pravdu, aby ste aj vy uverili. Toto sa stalo, aby sa splnilo Písmo.“ (Jn 19, 34) Tuná sa úmy­selne a cie­ľa­ve­dome klame, len aby sa splnilo sta­ro­zá­kon­né pro­roc­tvo; a výslovne sa zdô­raz­ňuje prav­di­vosť, čo by bolo v prí­pade sku­toč­nej prav­di­vosti zby­točné.

Niektorí vykladači Nového zákona nám tu vytýkajú naiv­nosť a ne­histo­rické myslenie. Vraj nesmieme byť takí naivní, žeby sme verili, že evan­je­listi mali naivný prístup k histo­ric­kej pravde. Na tej im vraj vôbec ne­zá­le­žalo, ale prebrali pred­po­vede o Je­ži­šovi a na nich za­lo­žili zázračné historky – zázraky vraj neboli v tých časoch nič ne­o­by­čaj­né; čo iné mali kázať ako slová Sta­rého zá­kona?! Ale Lu­ká­šovo evan­je­lium sa snaží o lo­ka­li­zo­vanie diania okolo Ježiša do svet­ského de­je­pisu. Učeniu o tom, že boh sa stal člo­ve­kom, pro­ti­rečí snaha vytvárať fikcie. Ježiš mal byť histo­rická osoba a tí, čo o ňom po­dá­vali správu, poznali rozdiel medzi pravdou a lžou. Ako si potom mohli myslieť, že histo­rické ne­pravdy sú oso­bitne vhodné na ší­re­nie kres­ťan­ských právd?

Strategické spracovávanie historickej pravdy v mene vyššej pravdy je dedičné zlo usta­no­ve­ného kres­ťan­stva. Tu evan­je­listi vymýš­ľali sku­toč­nosti, ale až dodnes je kres­ťa­nom za­ká­zané o nich čo aj len za­po­chy­bovať. Dejiny ra­cio­nál­nej kri­tiky biblie od ra­ného no­vo­veku jasne uka­zujú, aké škodlivé bolo tvrdo­šijné pridŕžanie sa biblických udalostí pre dô­ve­ry­hod­nosť kres­ťan­ského posolstva vcelku. Úradné cirkvi sa ešte aj dnes pokúšajú zabrániť teo­lo­gickej osvete jed­no­du­chých veriacich. Na­ko­niec je to však po­cho­pi­teľ­né, lebo čo ostane z „jadra“ kres­ťan­stva, ak sa odstránia fiktívne obaly? Čo ostane zo vzkrie­se­nia, ak necháme na po­koji prázdny hrob?

Pavol hovorí: „Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je vaša viera. A potom sa zistí, že sme falošnými Božími svedkami, lebo sme svedčili proti Bohu, že vzkriesil Krista…“ (1 Kor 15, 14)

Kázeň a viera však nesmú byť daromné a sve­dectvo nesmie byť falošné – teda hrob bol prázdny.

8. Kresťanstvo dnes?

Keby raz kresťanstvo zanechalo za sebou svojich sedem vro­de­ných chýb, neostalo by z neho skoro nič. Pre­do­všet­kým by sa potom skoro nedalo odlíšiť od osvie­te­ného ži­dov­stva. Čo v kres­ťan­stve za niečo stojí, je židovské. Ježiš bol po­božný a ra­di­kál­ny žid; čo by sa stalo, keby sa kres­ťa­nia „po­je­zu­án­štili“? Cirkvi hlásajú učenie o de­dičnom hriechu aj tak len v špi­ri­tu­a­lis­tic­kom zrie­dení; voči židovstvu, ktoré veľmi dobre pozná vrodenú slabosť človeka, tu už nie je rozdiel. Ospra­vedl­ne­nie vierou možno kázať aj bez krva­vého obchodu boha so sebou samým, len na pod­klade Starého zákona, lebo už Pavol cituje proroka Haba­kuka: „Spra­vod­livý bude žiť z viery“ (Hab 2, 4; Rim 1, 17). Príkaz mi­sio­nár­stva by mohli kresťania oslabiť do výzvy oboznámiť svet v duchu to­le­ran­cie so svo­jou vierou; práve toto vždy robili židovskí učenci. Tým by bol koniec pro­ti­ži­dov­stvu. Keď ide o escha­to­ló­giu, mohli by aj židia aj kres­ťa­nia po­ne­chať na pána boha, čo sa stane na súdny deň; nádej je aj židovská aj kresťanská cnosť. Kres­ťan­stvo by sa konečne mohlo vrátiť zo svojich pla­tó­nov­ských výletov a svoj dualizmus nahradiť fi­lo­zo­fiou jed­not­ného sveta a ce­lého človeka.

Je otázne, či kresťanstvo prežije uspo­ria­da­nie svojho pomeru k histo­rickej pravde. Len ale­go­rické alebo sym­bo­lické vysvet­ľo­vania bib­lických udalostí sa už dávno ukázali slepou uličkou. Bultmannove pokusy o od­my­to­lo­gi­zo­va­nie biblie [11] ukázali, aká prázdnota sa vytvorí, ak sa základné vý­po­vede kres­ťan­stva inter­pre­tujú len „existen­ciálne“.

Čo sa má veriť, ak sa z toho, čo je napísané, nič nedá brať doslovne? Adorno raz povedal, že prosba o chlieb kaž­do­denný má zmysel v roľ­níckej pospo­li­tosti, ale nie v su­sed­stve chle­bo­vých tovární. Ak sú v kres­ťan­ských spev­ní­koch piesne prosiace o dážď, nerobia z kres­ťan­ského boha pohanského démona počasia? Jedna cirkevná pieseň hovorí: „Veľa stojí byť kresťanom.“ To je pravda, ak sa berú do úvahy všetky po­žia­davky a pred­pisy, ktorými cirkvi zahrnujú veriacich. Čo však môže byť zisk, nad­hod­nota týchto výdavkov? Čo nám môže kresťanstvo sľúbiť? Ak sa už ne­ne­chá­me zastra­šo­vať „ohni­vým jazerom“ po po­sled­nom súde, ne­ne­chá­me sa ani ute­šo­vať výhľadmi na večnú bla­že­nosť; stačí nám šťastie na tejto zemi. Ako to povedal Heine? „Nebo pre­ne­cháme anjelom a vrabcom.“

Mám dojem, že ustanovené kresťanstvo má v mo­der­nom svete svoj koniec už dáv­nej­šie za sebou, ale to nezba­dalo. Cirkev ako morálna inštancia a so­ciál­ne za­ria­de­nie – to si zaslúži rešpekt. No kostoly nie sú prázdne ná­ho­dou – kto ro­zu­mie tým kázňam, výkla­dom biblie a piesňam? V sku­toč­nosti už cirkvi nemajú čo špe­ci­ficky kres­ťan­ského povedať. Je pravda, že kres­ťan­stvo malo aj po­zi­tívny vplyv na našu kul­túru, aj keď cel­ková bi­lan­cia je otrasná. Jeho po­zi­tívne sily sa však už vy­čer­pali, alebo prešli do ener­gií se­ku­lár­neho hu­ma­nizmu. No­vo­veký proces osvie­tenstva sle­do­val do­kon­ca kres­ťan­ský príkaz – príkaz prav­di­vosti – a tým „dve­tisíc rokov výchovy k pravde, ktorá si na­ko­niec za­ka­zuje lož viery v boha“ (Nietzsche). Až v jeho úplnom vyhasnutí by sa kliatba kres­ťan­stva mohla predsa ešte pre­me­niť na po­žehna­nie.

Prameň: Die Zeit č. 20, 11. mája 2000.

* * *

Ohlasy – repliky

Schnädelbachova odvážna, vecne bohato podložená a trefná kritika početných pochybných miest kresťanského „posolstva spásy“ a jeho ideologickej a politickej histórie vyvolala evanjelickú a katolícku teologickú repliku a mnoho listov čitateľov. Aby nevznikol skreslený obraz posudzovania a diskusie, uverejňujeme pomerne obsiahle výťahy z dvoch teologických replík a niektorých listov čitateľov.

Kúkoľ medzi pšenicou

Protestant Richard Schröder, profesor filozofie na Teologickej fakulte Humboldtovej univerzity v Berlíne, nedementuje register hriechov cirkevných dejín, ale odmieta jadro Schnädelbachových téz: že dejiny kresťanstva sú konzekventným dôsledkom jeho siedmich vrodených chýb, ktoré navrhuje nazývať skôr „posvetštením“ a považovať za „kúkoľ medzi pšenicou“. (Mt 13, 24.) Čo si však má myslieť súdny čitateľ o takýchto argumentoch:

1. „Nie príkaz misionárčenia v Matúšovom evanjeliu, …ale zásada „čí štát, toho náboženstvo“ …Viliama Oranžského… ako si to aj komunisti priali… je podkladom tendencie násilia v náboženských veciach.“
2. Inkvizícia: Pre starých kresťanov neprichádzalo nútenie vo veciach viery do úvahy, lebo pre nich platilo podobenstvo o kúkoli medzi pšenicou. Už keď v roku 385 uzurpátor Maximus nechal popraviť v Trieri pre bludárstvo Priscilliána, dvaja biskupi proti tomu protestovali! Až do 12. storočia platila v kanonickom práve zásada, že priznanie neslobodno vynucovať mučením – nuž, a potom bola zavedená inkvizícia, to nebolo dobre…; ale pozor, mučenie bolo v predkresťanskom Ríme bežná právna prax!
3. Kresťanské protižidovstvo: Schröder súhlasí s názorom, že v kresťanstve sa udomácnilo protižidovstvo „a budeme musieť súhlasiť aj s tým, že holokaust nebol možný bez kresťanstva“. Najprv sa však musel premeniť rozdiel náboženský na rasový a antijudaizmus na antisemitizmus! Na tom však „nemalo vinu kresťanstvo, ale osvietenstvo so svojím pseudovedeckým biologizmom boja o život medzi rasami a novodobé pohanstvo.
4. Apokalypsa: Posledná kniha biblie, Zjavenie Jána, je naozaj veľmi problematické čítanie. Myšlienku Posledného súdu všetky tri veľké cirkvi počas storočí „fatálne zneužívali“ na šírenie strachu a hrôzy – ale na stredovekých znázorneniach týchto budúcich udalostí sú predsa medzi odsúdencami aj „králi, kardináli a mnísi“, čo má zdôrazňovať princíp osobnej zodpovednosti.
5. Dedičný hriech a ospravedlnenie: „Aj marxistická teória o výchove nového človeka je vrodená chyba osvietenstva“. [12] A nasleduje „vysvetlenie“ ospravedlnenia vierou z protestantského hľadiska, s ktorým si neviem dobre poradiť: „Najväčší dar je mier s bohom; ten si nemôžeme zaslúžiť činmi, ten nám musí byť darovaný – takže buď taký dobrý a nechaj sa obdarovať!“ Je toho na štvrť strany asi takýmto tónom: „Boli sme v moci hriechu, to je žalostného sebectva a slúžili sme falošným bohom, ale boh sám nás vykúpil skrz Ježiša Krista. Pre slobodu nás Kristus vyslobodil, preto buďte pevní a nenechajte sa opäť vrhnúť pod jarmo sluhovstva,“ napomína Pavol Galaťanov.
6. Prenasledovanie čarodejníc: Canon Episcopi z 9. storočia žiada od kňazov, aby poučovali ľud, že viera v čarodejnice je povera. Žiaľ, „na vrchole stredoveku sa cirkev vzdala odporu proti tomuto pozostatku pohanských čias a sankcio­no­vala realitu čarodejníc stále abstrúz­nej­šími (ťažko po­cho­pi­teľ­nými) teóriami“. Aj toto má byť argument: „Ale viera v čarodejnice je rozšírená na celom svete. Cirkev ju nevymyslela… v Afrike jej pribúda… v Tanzánii v rokoch 1970 – 1984 padlo za obeť pre­nasle­do­vaniu viac ako 3 000 čarodejníc.“

Ani slovo k pápežovmu mea culpa

Schröder vytýka Schnädelbachovi predovšetkým to, že nie je dosť starostlivý pri citovaní historických údajov a podopiera to okrem pripomienky protestantskej reformácie a 2. va­ti­kán­skeho kon­cilu kato­líckej cirkvi ako prejavov per­ma­nen­tnej vnútro­cir­kev­nej seba­kri­tiky dvomi udalosťami:

a) Barmským teologickým vyhlásením z r.1934, ktoré odmietlo totalitný nárok nemeckého na­cio­nál­no-so­cia­lis­tic­kého štátu (čo malo za následok proti­úder nacistov) a

b) že aj proti totalitnej marxisticko-leninskej ideológii sa cirkvi hlasne ozvali. To je naozaj dosť málo proti záplave údajov v Schnä­del­ba­cho­vom článku o tom, ako zaob­chá­dzala a zaob­chá­dza s histo­rickou pravdou najmä katolícka cirkev.

Holub na streche

Tak nazval svoju odpoveď katolícky filozof Robert Spaemann, píšuci aj proti atómovej energii, eutanázii a umelému prerušeniu tehotenstva. Aj teraz sa však ozýva menej ako filozof a skôr ako pravoverný a cirkvi oddaný katolík, z ktorého majú kardinál Ratzinger a biskup Dyba iste veľkú radosť. Schnä­del­ba­chove názory nazýva ekuménou absurdností a odmieta názor, že boh si sám organizuje svoje zlo. O spôsobe jeho argumentácie svedčia napríklad tieto citáty z jeho repliky:

1. …o pomere židov a kresťanov: „Rovnako je pravda, že pri záchrane židov urobil pápež (Pius XI.) viac ako všetky ostatné inštancie sveta. To, že mlčal k holokaustu, bola cena, ktorú zaplatil, aby zachránil život 700 000 Židom. Mal pred očami príklad holandských biskupov, ktorí proti deportáciám holandských židov protestovali – a vyvolali tým rozšírenie vražedných akcií aj na pokrstených Židov.“ [13]

V komentári k tomuto dubióznemu svedectvu radí jeden čitateľ hľadať správne infor­má­cie v knihách K. H. Deschnera „S bohom a Führerom“ a „Sto rokov dejín spásy“.

2. Univerzalizmus a tolerancia: „T. č. existuje v našom (kres­ťan­skom) štáte len jedna mienka, ktorá je podľa názoru všetkých kompetentných miest mylná a ktorú neslobodno vysloviť, pri ktorej má teda teoretická intolerancia za následok občiansku intoleranciu: popierať vraždenie a pokus o vyvraždenie všetkých židov. No tento zákon je v našom právnom systéme vlastne cudzie teleso.“ Alebo ďalej: „Kde­koľ­vek dnes cirkevné skupiny zastávajú svoju vec či už defenzívne alebo ofenzívne s používaním násilia proti inakšie zmýšľajúcim, tam nejde o náboženské pravdy alebo misionárčenie, ale o konkurujúce partikularizmy, napríklad nároky na určité územie – cuius regio, eius religio; a všade sú to najmä zbožní kresťania, ktorí naj­in­ten­zív­nej­šie hľa­dajú zmierenie.“ Toto má byť odpoveď na ná­mietku, že kresťanstvo sa, napríklad v La­tin­skej Amerike, šírilo – aj násilím.

3. Kruhový dôkaz: Schnädelbachove argumenty proti hodnovernosti tvrdení Nového zákona spočívajú vraj na predpokladoch, že a) boh sa nestal v Kristovi človekom, b) možnosť reinkarnácie je dopredu vylúčená, c) predpovede budúcich udalostí nie sú možné, d) evanjelisti vytvárajú udalosti pre citácie zo Starého zákona – ne­hľa­dajú citáty pre uda­losti, e) udalosti, ktoré vyvolávajú nepriateľské pocity voči židom, museli byť voľne vymyslené.

„Pretože ani jeden z týchto argumentov nie je hodnoverne dokázaný, nedajú sa použiť na presviedčanie tých, čo tieto argumenty neuznávajú.“

Teda my máme dokázať, že Kristus, ak bol, nebol syn boží…

4. Kresťanstvo a dualizmus: Pre Spaemanna vôbec nie je problém veriť na existenciu duchovnej duše, nezávislej od tela; volá to entelechiou, akousi zvláštnou nemateriálnou silou, špecifickou pre živú prírodu; ako inakšie by sa dala vysvetliť kontinuita ľudskej identity medzi telesnou smrťou a zmŕtvychvstaním tela pri poslednom súde?!

5. V otázke vzťahu kresťanstva k ženskej sexualite prisudzuje Spaemann Schnädelbachovi neznalosť rozdielu medzi panenstvom panny Márie a medzi nepoškvrneným počatím rodičov panny Márie, [14] čo vraj nemá nič do činenia so se­xu­a­li­tou – pochop to, kto môžeš!

K dedičnému hriechu podáva Spaemann siahodlhé vysvetlenie, aby nakoniec priznal, že tomu sa dá alebo veriť, alebo to možno považovať za špe­ku­la­tívny konštrukt – ale čo vraj na tom znevažuje človeka?

„Iste, ľudské práva to neproklamuje, ale ľudskú dôstojnosť to zdô­raz­ňuje bez ohľadu na to, či je niekto kresťan alebo nekresťan“. [15]

Prvými hlásateľmi ľudských práv boli vraj predsa len na počiatku novoveku španielski jezuiti, najmä Francisco Vittoria, ktorí konkistádorov upozorňovali, že aj nepokrstených Indiánov treba považovať za stvorenia na obraz boží a tak s nimi zaobchádzať; a že ich neslobodno nasilu pokresťančovať ani zotročovať. Musím sa priznať, že takýto komentár k šíreniu kresťanstva v Latinskej Amerike som čítal po prvý raz. Podstatne sa líši od Stručnej správy o spustošení Západoindických zemí od dominikána Bartolomé de Las Casas, výťah z ktorej sme uverejnili v Zošitoch humanistov č. 6 (marec 1999) aj s ko­men­tá­rom H. M. Enzensbergera „Spomienka na bu­dúc­nosť“.

6. Vyvoláva spomienka na ukrižovanie krvilačnosť? Schnädelbach odmietal myšlienku obete ukrižovania Krista za hriechy ľudí, Spaemann túto myšlienku schvaľuje a bráni:

„Kresťanstvo neučí, čo by boh mohol urobiť, ale čo boh robí; kresťanstvo mýty neruší tým, že ich vyhlasuje za nezmysly, ale tým, že rozpráva posledný mýtus, do ktorého všetky staré ústia a ktorý považujú kresťania za pravý – mýtus o vykúpení obeťou ukrižovania.“

Povedal by som: niektorí kresťania to ešte veria, aj keď to asi nechápu.

7. Posledné veci: Učenie o nebi a pekle je iste Ježišovo učenie a chcieť vybrať z katechizmu Posledný súd s milosrdenstvom pre dobrých a zatratením pre zlých by znamenalo cenzurovať slová Kristove. Jánovo zjavenie bolo najprv knihou útechy v časoch Nerónovho prenasledovania kresťanov a potom – potom ho predsa cirkev rada držala „pod kľúčom a napríklad pred 30 rokmi úplne vyňala skladbu Dies irae (Deň hnevu) z bežných pohrebných obradov.“

„Bohužiaľ“, končí svoju repliku narážkou práve na tento žalospev Spaemann, „lebo teraz treba ísť na koncert, ak chcete dať voľný priebeh slzám pri Mozartom zhudobnenom úpenlivom vzdychu:

„Quaerens me sedisti lassus • redemisti crucem passus • tantus labor non sit cassus.“ (Hľadajúc ma odpadol si na kríži, vykupiteľu! Kiež taká snaha nie je daromná.)

Celé kresťanstvo je v tomto verši. Pretože „kresťanstvo neučí, že ľudské problémy sú riešiteľné, ale že úpenlivé prosby budú vyslyšané“ (N. G. Davila) – o čom si dovoľujem vysloviť zásadnú pochybnosť, odvolávajúc sa aj na Goetheho slová v básni „Prometheus“: „(Zeus), utrel si niekedy slzy tomu, čo plakal hrôzou?“ (ZH č. 9, s. 2). V tomto ohľade nie je zásadný rozdiel medzi nevyslyšaním prosieb pohanov Diom alebo prosiacich kresťanov ich Bohom-otcom.

---

Autor: Herbert Schnädelbach.

Prameň: Herbert Schnädelbach: „Der Fluch des Christentums“ und Repliken von Richard Schröder und Robert Spaemann (Kliatba kres­ťan­stva a rep­li­ky R. Schrö­dera a R. Spae­manna), Die Zeit č. 20, 22 a 23, 2000.

Preložil Rastislav Škoda.

Poznámky Rastislava Škodu:

[1]– Zenón z Kitionu okolo r. 300 pred n. l. hlásal ideál ne­otra­si­teľ­ného cnostného a múd­reho človeka.
[2]– Nemecký text je výslov­nejší: „Boh bol v Kristovi a zmieril svet sám so sebou.“
[3]– Pietisti boli evan­je­lické sekty od konca 16. sto­ro­čia, s cieľom oživiť vieru, napríklad metodisti v Anglicku, Grundvig v Dánsku a i.
[4]– Barokový pútnický kostol pri kláštore Steingaden v se­ver­nom Bavorsku, posta­vený v rokoch 1746 – 1757.
[5]– Inocent = Nevinný!
[6]– Stredoveká sekta v 12. – 15. storočí, ovplyv­nená bogo­mil­cami; verili na spásu odrie­ka­ním sa svetského života; odštie­pe­ním vznikli albi­genci v juž­nom Fran­cúzsku.
[7]– V nemeckom origináli sa cituje iná biblia s útočnejším textom: „…a urobte učeníkmi všetky národy tým, že ich pokrstíte…“
[8]– Eschatológia je náuka o „posledných veciach“, t. j. pre jed­not­livca smrť, zmŕtvych­vsta­nie a po­sledný súd; pre pospo­li­tosť koniec sveta a prí­chod božieho krá­ľov­stva.
[9]– Parúzia: Ježišov návrat na svet pri po­sled­nom súde.
[10]– Monizmus je náuka, ktorá uznáva pre celok sku­toč­nosti len jeden prin­cíp, a nie dva [du­a­liz­mus] alebo via­cero [plu­ra­liz­mus], a snaží sa o jed­not­né poňatie sveta; obsa­hovo je veľmi roz­ličný.
[11]– Evanjelický teológ, 1884 – 1976, zástupca existen­ciál­nej teo­ló­gie; snažil sa podať takú in­ter­pre­táciu Nového zákona, ktorej by mohol moderný človek rozumieť.
[12]– Ako to s vecou súvisí?
[13]– Dá sa takto klamať v slušnej spo­loč­nosti? Otázka pre­kla­da­teľa.
[14]– Neviem, akú úlohu pritom hral, prí­padne nehral otec panny Márie, teda či aj on bol vy­lú­čený z hry ako sv. Jozef.
[15]– Dá sa beztrestne takto tárať?

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 19 v utorok 11. júla 2000.