Umenie, pravda a politika

Tento text je prednáška, ktorú chorý dramatik a básnik poslal Nobelovej nadácii na video­zázname, aby ju pred­niesli pri odovzdá­vaní ceny Švédskej akadémie v jeho neprí­tom­nosti, čo sa stalo 7. de­cem­bra v Börssalen. Lekári mu zakázali ísť do Štok­holmu prevziať cenu spojenú so sumou 720 000?

Alfred Nobel zanechal väčšinu svojho majetku, viac ako 31 miliónov SEK (dnes približne 1 702 miliónov SEK), aby ho pre­menil na fond a inves­to­val do „bez­peč­ných cenných papierov“. Príjem z inves­tícií sa mal „ročne roz­de­ľo­vať vo forme cien tým, ktorí v pred­chá­dza­jú­com roku priniesli ľudstvu naj­väčší úžitok“. Suma Nobelovej ceny na rok 2023 je sta­no­vená na 11,0 milióna švédskych korún (SEK) na celú Nobelovu cenu. To je približne 937 000 €.

* * *

V roku 1958 som napísal:

„Niet ostrého rozdielu medzi skutočnosťou a ne­sku­toč­nos­ťou, rovnako ako ani medzi tým, čo je pravda a ne­pravda. Sú veci, ktoré nemusia byť bez­pod­mie­nečne pravda alebo ne­pravda; sú veci, ktoré môžu byť oboje, pravda aj klamstvo.“

Tieto vyhlásenia považujem aj dnes za platné pri prieskume sku­toč­nosti umeniami. Ako autor sa toho držím, ale ako občan nemôžem. Ako občan si musím položiť otázku: Čo je pravda? Čo je nepravda?

V divadelnom kuse sa dá pravda vždy ťažko chytiť. Nikdy ju nenájdete celú, ale ženie vás to hľadať ju. Hľadanie je hnacia sila našich snáh. Hľadanie je naša úloha. Často sa v tme potkneme o pravdu, zrazíme sa s ňou, alebo letkom zachytíme len jej záblesk či obrysy, čo sa zdajú podobať pravde; často ani nezbadáme, že sa to stalo. Skutočná pravda znie, že v dráme sa nikdy nedá zistiť pravda. Tam existuje veľa právd. Pravdy si tam odporujú, reflektujú sa, ignorujú sa, vysmievajú sa jedna druhej, uhýbajú jedna druhej, sú na seba slepé. Niekedy človek cíti, že drží mo­men­tál­nu pravdu v ruke, no o chvíľu sa mu vyšmykne medzi prstami a stratí sa.

Často sa ma pýtajú, ako vznikajú moje hry. Neviem to povedať. Je mi aj úplne nemožné urobiť súhrn mojich kusov; môžem len povedať, čo sa stalo. Toto povedali. Toto urobili.

Väčšina mojich hier vzniká z jedného riadka, z jedného slova, z jedného obrazu. Krátko po danom slove nasleduje obraz. Uvediem ako dva príklady dva riadky, ktoré mi náhle napadli, potom prišiel obraz a potom som prišiel ja.

Sú hry Návrat domov a Dávne časy. Prvá veta Návratu domov znie: „Čo si urobil s nožnicami?“ Prvé slovo Dávnych čias znie: „Tma.“

To bolo všetko, čo som mal ako informáciu.

V prvom prípade zrejme ktosi hľadal nožnice, a od dru­hé­ho, koho podozrieval, že ich ukradol, chcel vedieť, kde sú. Akosi som však cítil, že oslovenej osobe vôbec nezá­le­žalo ani na nož­ni­ciach, ani na osobe, čo sa po nich pýtala.

Pod „tmou“ som rozumel opis vlasov jednej osoby, vlasov ženy, ako aj odpoveď na jednu otázku. V obidvoch prípadoch som musel ísť za vecou. Dialo sa to vizuálne, tiene sa veľmi pomaly menili na svetlo.

Keď začínam nejaký kus, menujem osoby vždy A, B a C.

V kuse, z ktorého sa stal Návrat domov, som videl vkročiť do holej miestnosti muža a položiť otázku mladšiemu mužovi sediacemu na ošklivej pohovke a čí­ta­jú­cemu športové noviny. Tušil som, že A je otec a B syn, ale nemal som pre to dôkaz. Moje podozrenie sa zakrátko potvrdilo, keď B (neskorší Lenny) hovorí k A (neskoršiemu Maxovi):

„Zmením tému, otec, súhlasíš? Chcel by som sa ťa čosi spýtať. To jedlo, čo sme pred chví­ľou jedli, čo to bolo? Ako sa to volá? Prečo si nekúpiš psa? Ty si psí kuchár. Čestne. Ty si myslíš, že varíš pre svorku psov.“

Keďže B nazýva A otcom, zdá sa mi správnou domnienka, že tu ide o otca a syna. A bol zrejme aj kuchárom, ale jeho kuchárske umenie sa veľmi necenilo. Značilo to aj, že matka ne­exis­to­vala? Nevedel som. No povedal som si, že na za­čiat­ku nikdy nevieme, ako sa to skončí.

„Tma“. Široké okno. Večerná obloha. Muž, A (neskorší Deeley) a žena, B (neskoršia Kate), sedia a pijú.

„Tučný, či tenký?“ pýta sa muž.

O kom hovoria? A vtom vidím pri obloku ďalšiu ženu, C (neskoršiu Annu), stojí v cel­kom inom osvetlení, chrbtom k nim a má tmavé vlasy.

Toto je zvláštna chvíľa, keď sa tvoria charaktery, ktoré dosiaľ neexistovali. Čo potom príde, to sa deje skokmi, neurčito, dokonca v ha­lu­ci­ná­cii, a nie­kedy sa to podobá nezadrža­teľ­nej lavíne. Autor je vo zvláštnom položení. Osoby ho neprijímajú s otvo­re­ným náručím. Odporujú mu. Ťažko s nimi vychádza, nedajú sa definovať. Nenechajú si nič predpísať. V určitom zmysle je to s nimi ne­ko­neč­ná hra: na mačku a myš, na slepú babu, na skrý­vačku. Nakoniec však zbadáte, že máte do činenia s ľuďmi z mäsa a krvi, s ľuďmi s ich vlastnou vôľou a in­di­vi­du­ál­nou citli­vos­ťou, skla­da­jú­cimi sa z častí, ktoré nemožno zmeniť, mani­pu­lo­vať alebo skresliť.

V umení ostáva teda reč nanajvýš mnoho­znač­nou zá­le­ži­tos­ťou, pohyblivým pieskom alebo trampolínou či zamrznutým rybníkom, na ktorom sa môžete ako autor každú chvíľu prepadnúť.

Ale ako som povedal, hľadanie pravdy nesmie nikdy prestať. Nedá sa to preložiť na iný deň, nedá sa to odložiť na neskoršie. Treba sa s tým vyrovnať hneď, tu a teraz.

Politické divadlo predkladá celkom iné problémy. V každom prípade sa treba vyhnúť morálnym kázniam. Objek­tív­nosť je ne­od­mysli­teľná. Osoby musia môcť voľne dýchať. Autor ich nesmie obmedzovať a nútiť, aby vyhoveli jeho záľubám, sklonom a pred­sudkom. Musí byť pripravený priblížiť sa k nim z roz­lič­ných strán, zo všetkých možných perspektív, môže ich prí­le­ži­tos­tne prekvapiť, ale musí im nechať slobodu ísť vlastnou cestou. Vždy sa to nedá. A po­li­tická satira, samo­zrejme, sa nepodrobuje žiadnemu z týchto pravidiel, robí pravý opak všetkého a práve tým spĺňa svoje vlastné poslanie.

V hre Oslava narodenín pripúšťam v hustom lese možností celý rad alternatív, kým sa dostane do ohniska záujmu akt podmanenia.

Kázeň na hore nemá túto voľnosť pohybu. Hra ostáva brutálna, krátka a hnusná. Len vojaci majú svoj špás. Často zabúdame, že mučitelia sa skoro začnú nudiť. Musia sa mať na čom zasmiať, aby ich neprešla nálada. Potvrdili to udalosti v Abú Grajbe v Bagdade. Kázeň na hore trvá len 20 minút, ale mohla by pokračovať hodinu za ho­di­nou, podľa toho istého vzoru, stále tak ďalej, hodinu po ho­dine.

Na druhej strane sa mi vidí, že Popol k popolu sa odohráva pod vodou. Topiaca sa žena vystrčí z vĺn ruku, ponorí sa a uniká z dohľadu, hľadá druhých, ale ich nenachádza, ani nad vodou, ani pod vodou, nachádza len pohybujúce sa tiene, zrkadlenia; žena, stratená postava v po­tá­pa­jú­cej sa krajine, žena, ktorá nemôže uniknúť záhube, ktorá sa zdala byť osudom druhých.

Ako oni zomreli, musí aj ona zomrieť

Politická reč, ako ju používajú politici, sa neodvažuje do žiadnej z týchto oblastí, pretože podľa toho, čo vieme, väčšina politikov sa zaujíma nie o pravdu, ale o moc, a to najmä o udržanie moci. Udržanie moci vyžaduje v prvom rade udržovať ľud v ne­ve­do­mosti, takže ľudia žijú nepoznajúc pravdu, a to dokonca ani o svojom vlastnom živote. Preto nás obklopujú samé veľké pradivá lží, ktoré s chuťou hltáme.

Každý tu prítomný vie, že ospravedlnením pripravovanej invázie do Iraku bolo tvrdenie, že Saddám Husajn má veľké množstvo veľmi nebezpečných zbraní hromadného ničenia, z ktorých niektoré môže odpáliť v priebehu 45 minút a vyvolajú obrovskú devastáciu. Uisťovali nás, že je to pravda, ale nebola to pravda. Povedali nám, že Irak bol v spo­jení s Al-Káidou a je spo­lu­zod­po­ved­ný za 11. sep­tem­ber 2001 v New Yorku. Uisťovali nás, že je to pravda, ale nebola to pravda. Povedali nám, že Irak ohrozuje bezpečnosť sveta. Uisťovali nás, že je to pravda, ale nebola to pravda.

Pravda je celkom iná. Súvisí s tým, ako Spojené štáty americké chápu svoju rolu vo svete a ako ju chcú uskutočniť.

Prv než sa vrátim do súčasnosti, rád by som vrhol pohľad na ne­dávnu minulosť; mám na mysli zahraničnú politiku USA od konca 2. sve­to­vej vojny. Myslím si, že máme povinnosť podrobiť túto periódu aspoň obme­dze­nej pre­vierke; viac nedovolí čas.

Každý vie, čo sa v tom čase dialo v Sovietskom zväze a v štátoch východnej Európy: syste­ma­tické bru­tál­nosti, roz­siahle ukrutnosti, bezohľadné potlá­čanie nezá­vis­lého myslenia. Všetko je to pod­robne zdo­ku­men­to­vané a ove­rené.

V tejto súvislosti však tvrdím, že zločiny USA v tom istom období sa zazna­me­ná­vali len povrchne, tým menej doku­men­to­vali, tým menej priznávali, tým menej uznávali za zločiny. Myslím si, že toto treba povedať a že táto pravda má veľa spo­loč­ného so sú­čas­ným stavom sveta. Hoci boli do ur­či­tej miery obmedzené existenciou Sovietskeho zväzu, Spojené štáty dávali vždy svojimi akciami na celom svete najavo, že majú zelenú robiť to, čo sa im páči.

Priama invázia suverénneho štátu nebola nikdy favo­ri­zo­va­nou americkou metódou. USA dávali spravidla prednosť „konfliktu nízkej intenzity“. Aj vtedy umierajú tisíce ľudí, ale pomalšie, ako keď sa na nich strmhlavým letom zhodí bomba. Vtedy sa infikuje srdce krajiny, vyvolá zhubný rast a sle­duje sa, ako vred rastie. Keď je oby­va­teľ­stvo pod­ro­bené – alebo k smrti ubité – čo je jedno – sedia si ako priatelia generáli a ria­di­telia veľkých kapitálových korporácií pevne v sedle a pred ka­me­rami pred­vá­dzajú, že zvíťazila demo­kracia. Taká bývala zahraničná politika USA v rokoch, o ktorých hovorím.

Typickým prípadom bola tragédia Nikaraguy. Vyberám ju ako príklad názoru Ameriky na jej rolu vo svete vtedy a dnes.

Koncom roka 1980 som bol na jednom stretnutí na ame­ric­kom vyslanectve v Londýne.

Kongres Spojených štátov amerických mal vtedy rozhodnúť, či zvýši finančnú podporu pre re­be­lov proti vláde Nikaraguy (kontras). Bol som členom delegácie na pod­poru nika­ra­guj­skej vlády a naj­význam­nej­ším členom našej skupiny bol kňaz otec John Metcalf. Vedúcim delegácie USA bol Raymond Seitz (vtedy číslo dve po vyslan­covi, neskôr sám vyslanec). Otec Metcalf ho oslovil:

„Pane, zastupujem faru na severe Nikaraguy. Moji farníci si postavili školu, zdravotné aj kultúrne stredisko. Žili sme v mieri. Pred pár mesiacmi nás napadli kontras. Zničili všetko: školu, zdravotné aj kultúrne stredisko. Naj­bru­tál­nej­ším spô­so­bom znásilnili ošetro­va­teľky a uči­teľky a povraždili lekárov. Správali sa ako divosi. Prosím vás, požiadajte vládu USA, aby prestala pod­po­ro­vať túto otrasnú teroristickú činnosť.“

R. Seitz mal veľmi dobrú povesť ako racionálny, zod­po­vedný a kul­ti­vo­vaný muž, uzná­vaný najmä v diplo­ma­tických kruhoch. Počúval, po­roz­mýš­ľal a ho­vorí:

„Otče, niečo vám poviem: vo vojne vždy trpia nevinní.“

Nastalo mrazivé ticho. Prebodávali sme ho očami, ale nepohlo to ním.

Samozrejme, vždy trpia nevinní. Nakoniec ktosi namietol:

„Ale v tomto prípade sú ‚nevinní‘ ľudia obete ošklivej krutosti, podporovanej vašou vládou, uznávam, aj inými vládami. Ak Kongres zvýši podporu pre kontras, budú sa diať podobné krutosti ešte častejšie. Nie je to tak? Nie je vaša vláda vinná z podpory vrážd občanov a roz­vra­cania suve­rén­neho štátu?“

Seitz nezmenil svoj názor. Jednoducho z neho vyšlo:

„Nie, fakty nesvedčia v prospech vášho názoru.“

Keď sme opúšťali vyslanectvo, hovorí mi jeden jeho úradník, že sa mu páčia moje hry; nereagoval som. Musím vám pripomenúť, že prezident Ronald Reagan vtedy vyhlásil:

„Nikaragujskí kontras sú morálne rovnocenní Otcom zakla­da­te­ľom Spo­je­ných štátov ame­ric­kých.“

USA podporovali brutálnu Somozovu diktatúru v Ni­ka­ra­gue vyše 40 rokov – ľu­dová revo­lúcia vedená sandinistami vyhnala Somozu v roku 1979.

Sandinisti neboli dokonalí. Boli arogantní a ich politická filo­zo­fia obsa­ho­vala proti­rečivé prvky. Ale boli inteligentní, racionálni a ci­vi­li­zo­vaní. Chceli vybudovať stabilnú slušnú pluralistickú spoločnosť. Zrušili trest smrti. Vyše sto­tisíc rodinám dali do vlastníctva pôdu. Postavili 2 000 škôl a odstra­ňo­vali anal­fa­be­tizmus. Školy a zdra­votná starostlivosť boli zadarmo. Detskú úmrtnosť znížili o tretinu. Vykántrili detskú obrnu.

Túto činnosť vyhlásili USA za marxisticko-leninskú subverziu. V očiach ich vlády to bol ne­bez­pečný príklad pre iné štáty: ak sa Nikarague dovolí vytvoriť základné normy pre so­ciálnu a hospo­dársku spra­vod­li­vosť, ak sa jej dovolí zvýšiť štandardy pre zdra­votnú sta­rostli­vosť a vzde­lanie a dosiahnuť sociálnu jednotu a ná­rodné seba­ve­do­mie, okolité štáty si položia tie isté otázky a budú robiť to isté. Už sa to šírilo do Sal­vá­dora ako prudké odmietanie vládnuceho status quo.

Už som naznačil, že žijeme obkľúčení „pradivami klamstiev“. Prezident Reagan sústavne nazýval Nikaraguu sandinistov ‚totalitným žalárom‘ a mas­médiá, ale aj britská vláda, to prebrali ako vhodný a výstižný komentár. Ale za vlády sandinistov sa ne­ho­vo­rilo o smrtiacich čatách. Nebolo počuť správy o mu­če­niach. Nebolo správ o syste­ma­tic­kých alebo oficiálne vládou schvá­le­ných vojenských bru­ta­li­tách. V Ni­ka­ra­gue nebol nikdy zabitý ani jeden kňaz. Naopak, vo vláde boli traja kňazi, dvaja jezuiti a jeden misionár cirkvi Maryknoll. Totalitné väznice boli priamo v su­sed­stve, v Sal­vá­dore a Gua­te­male. V roku 1954 Spojené štáty zvrhli v Gua­te­male demo­kraticky zvolenú vládu a za nasle­du­jú­cich vojenských diktatúr tam bolo zavraždených viac ako 200 000 ľudí.

V roku 1979 oddiel regimentu Alcatl, vycvičený vo Fort Benning (Georgia, USA), brutálne zavraždil na Cen­trálnej americkej uni­ver­zite v Sal­vá­dore šesť sveto­zná­mych jezuitov – pro­fe­so­rov. Odvážneho arci­biskupa Romeru zastrelili pri oltári, keď slúžil omšu. Počet zavraž­de­ných sa odhaduje na 75 000. Prečo boli zabití? Boli zabití, pre­tože nielen verili, že lepší život je možný a má byť naším cieľom, ale chceli ho aj usku­toč­niť. To ich okam­žite kva­li­fi­ko­valo za ko­mu­nistov. A umreli, lebo sa opovážili protestovať proti status quo, proti ne­pred­sta­vi­teľ­nej biede, chorobám a utlá­ča­niu, ktoré boli ich jediným dedičským právom od na­ro­denia.

Spojené štáty americké nakoniec zvrhli vládu sandinistov. Trvalo to pár rokov, boli potrebné značné ekonomické tlaky a stálo to 30 000 mŕtvych, kým bol duch nika­ra­guj­ského národa zlomený. Opäť zavládla chudoba, ale kasína sa vrátili. Je po bez­plat­nom školstve a zdra­vot­nej sta­rostli­vosti. Big biznis sa vrátil a pomstí sa. Zvíťazila „demo­kracia“.

Ale takáto „politika“ sa neobmedzovala len na Strednú Ameriku. To isté sa dialo po celom svete. Nemalo to konca. A vyzerá to tak, že sa to ani nedialo.

Po 2. svetovej vojne podporovali Spojené štáty americké každú pra­vi­covú vojenskú diktatúru na svete a nejednu samy vytvorili: Mám na mysli Indo­né­ziu, Grécko, Uruguaj, Brazíliu, Paraguaj, Haiti, Turecko, Fili­píny, Gua­te­malu, Sal­vá­dor a, samo­zrejme, Čile. Hrôza, ktorú USA spô­so­bili v Čile v roku 1973, sa nedá zabudnúť ani odčiniť.

Stotisíce zabití sa udiali v týchto štátoch. Udiali sa? Boli vo všet­kých prípadoch vinou americkej zahra­nič­nej poli­tiky? Odpoveď je áno, udiali sa, a to vinou ame­ric­kej zahra­nič­nej poli­tiky. Ale vy to nechcete vedieť.

Nikdy sa to nestalo. Nikdy sa nič nestalo. Aj keď sa to stalo, nestalo sa to. Na tom nezáležalo. Nikoho to nezaujímalo. Zločiny Spojených štátov boli syste­ma­tické, konštantné, brutálne, neľú­tostné, ale málo­kto o nich vtedy hovoril. To sa musí Amerike uznať. Predviedla nám priam klinickú ma­ni­pu­láciu s ce­lo­sve­to­vou mocou navlečúc si masku bojovníka za uni­ver­zálne dobro. Bol to brilantný, dokonca vtipný a veľmi úspešný akt hypnózy.

Trvám na tom, že Spojené štáty hrajú bezpochyby naj­väč­šiu šou, aká kedy bežala. Sú brutálne, ľahostajné, pohŕdavé a bezo­hľadné, ale sú aj veľmi šikovné. Ako obchodný cestujúci, ktorého naj­lepší tovar je seba­láska, sú bez kon­ku­ren­cie. Ich tovar je šláger a ide na odbyt. Len počú­vajte, ako všetci americkí prezidenti v te­le­vízii vyslovujú slová „americký ľud“, napríklad vo vete:

„Vravím americkému ľudu, že je čas modliť sa a brániť záujmy ame­ric­kého ľudu; žiadam ame­rický ľud, aby dô­ve­ro­val svojmu pre­zi­den­tovi pri akcii, ktorú tento práve pod­niká pre dobro ame­ric­kého ľudu.“

To je fascinujúci úskok. Hovorením sa drží myslenie od tela. Slová „americký ľud“ sú priam prepychový vankúš duševného uspo­ko­jenia. Netreba pre­mýšľať. Len sa zvaľte na van­kúš. Vankúš môže dusiť vašu inte­li­gen­ciu a schop­nosť kritiky, ale je veľmi pohodlný. Uznávam, netýka sa to 40 miliónov ľudí žijúcich pod úrovňou chudoby a 2 miliónov mužov a žien vo vä­ze­niach a gu­la­goch po celých Spojených štátoch.

Spojené štáty sa už neobťažujú výrobou konfliktov nízkej intenzity. Nevidia dôvody na zdr­žan­li­vosť alebo obchádzky na ceste k cieľu. Bez ostychu vykladajú karty na stôl. Jedno­du­cho im vôbec nezáleží na Orga­ni­zácii Spojených národov, na me­dzi­ná­rod­nom práve, na kri­tickom nesúhlase – to všetko považujú za bez­mocné a bez­významné. A majú za sebou na povrázku svoju bľačiacu ovečku, pateticky oddané Spojené kráľovstvo.

Čo sa stalo s našou morálnou citlivosťou? Mali sme ju vôbec? Čo značia tieto slová? Týkajú sa pojmu, ktorý sa v poslednom čase používa veľmi zriedka – svedomia? Svedomia konať nielen naše vlastné činy, ale konať aj v spo­loč­nej zod­po­ved­nosti za činy iných? To všetko je mŕtve? Pozrite sa na Gu­an­tá­namo. Sú tam stovky ľudí, držaných už vyše troch rokov bez ob­ža­loby, bez zá­ko­nitej obrany, bez súd­neho konania, technicky to môže trvať navždy. Táto totálne nezákonná štruktúra sa drží pri živote navzdory Ženevskej konvencii. Nie­lenže je trpená, ona je uznávaná orga­ni­zá­ciou, ktorá sa volá „medzi­ná­rod­ným spo­lo­čen­stvom“. Tohto škan­da­lóz­neho zverstva sa dopúšťa štát, ktorý sa vyhlasuje za „vodcu slobodného sveta“. Myslí niekto na oby­va­te­ľov Gu­an­tá­nama? Čo o nich hovoria mas­médiá? Občas sa vynoria – ako odsek na šiestej strane. Určití ľudia boli vyslaní do kra­jiny nikoho a možno sa odtiaľ ani nevrátia. Mo­men­tálne tam mnohí držia hladovku, sú násilím vyži­vo­vaní, sú medzi nimi aj Briti. Procedúry násilnej výživy nie sú nijaké príjemnosti; deje sa to bez se­datív, bez anestetík. Jedno­ducho sa človeku vopchá cez nos rúra a ide sa do hrtana. Nie­ktorí pritom zvracajú krv. To je mučenie. Čo k tomu povedal britský minister zahraničných vecí? Nič. Čo k tomu povedal britský premiér? Nič. Prečo nič? Pretože Spojené štáty varovali: Kritika nášho konania na Gu­an­tá­name je ne­pria­teľ­ský čin. Môžete byť alebo s nami, alebo proti nám. A tak Blair drží ústa.

Invázia do Iraku bola gangsterský čin nehanebného štátneho terorizmu, svedčiaci o abso­lút­nom pohŕdaní me­dzi­ná­rod­ným právom. Bola zlo­voľ­ným vojenským aktom na pod­klade série klamstiev nad klamstvá a hrubej mani­pu­lácie mas­médií, teda aj verejnosti. Mala za cieľ kon­so­li­do­vať americkú vojenskú a eko­no­mickú kontrolu na Stred­nom východe. Keď zlyhali všetky pokusy o ospra­vedl­nenie, vydávala sa za oslo­bo­denie. To je strašné tvrdenie o vo­jen­skej maši­nérii, ktorá je zod­po­vedná za smrť a zra­nenia tisícov a tisícov nevin­ných ľudí.

Priniesli sme irackému ľudu mučenie, bombardovanie, ochu­dob­nený urán, nespo­četné prípady náhodných zabití, biedu, degra­dáciu a smrť – a vyhla­su­jeme, že sme na Stredný východ priniesli „slobodu a demo­kraciu“.

Koľko ľudí treba zabiť, aby vás to kvalifikovalo za hro­mad­ného vraha a voj­no­vého zločinca? Sto­tisíc? Povedal by som, že to je viac ako dosť. Preto by bolo spra­vod­livé, keby boli Bush a Blair posta­vení pred Me­dzi­ná­rod­ný súd. No Bush bol šikovný. Ne­ra­ti­fi­ko­val prístup USA k to­muto me­dzi­ná­rod­nému orgánu a vyslovil va­ro­va­nie, že keby niekde vzniesli obžalobu proti nejakému americkému vojakovi alebo politikovi, pošle tam námornú pechotu. Ale Blair zmluvu ra­ti­fi­ko­val, a preto je teraz k dispo­zícii pre súdne konanie. Ak má súd záujem, môžeme mu dať k dispo­zícii Blairovu adresu. Je na čísle 10, Downing Street, London.

Smrť je v tejto súvislosti irelevantná. Bush aj Blair o nej hovoria len veľmi zriedka. Americké bomby a rakety zabili naj­menej 100 000 Iračanov, kým sa začali v krajine povstania. O tých mŕtvych sa nehovorí. Tí neexistujú. Nie sú ani zazna­me­naní ako mŕtvi. Generál Tomy Franks predsa povedal: „Telá nezra­tú­vame.“

Na začiatku invázie bol na prvej strane britských novín obrázok, ako Blair bozkáva na líce irackého chlapca. „Vďačné dieťa“ znel titulok. O pár dní bol v no­vi­nách článok a obrázok iného štvor­roč­ného chlapčeka, ale bez rúk. Rodinu mu rozmetal granát, ostal sám. „Kedy sa mi vrátia ruky?“ znel titulok. Nedostal odpoveď. Tony Blair ho nevzal na ruky, nebral ani iné zranené dieťa, ani nijaké zranené krvácajúce telo. Krv je špinavá. Pošpiní vám košeľu a kra­vatu, keď sa chystáte mať dôležitý prejav v te­le­ví­zii.

Tých 2 000 mŕtvych Američanov je trápna záležitosť. Na cin­to­ríny ich pre­vá­žajú za tmy. Pohreby sa konajú decentne a diskrétne, na bez­peč­nom mieste. Ranení hnijú vo svo­jich posteliach, nie­ktorí celý ostatok života. A tak mŕtvi aj ranení hnijú, len každý v inom hrobe.

Toto je výťah z básne Pabla Nerudu „Vysvetlenie pár veci“:

A jedného rána to všetko horelo,
jedného rána šľahali zo zeme
blčiace vatry,
požierajúc ľudské bytosti
a potom preskočili na oheň,
potom na pušný prah
a potom na krv.

Banditi na lietadlách a s Maročanmi,
banditi s prsteňmi na rukách a s kňažnými,
banditi s čiernymi mníchmi čo rozpľúvali žehnania,
prišli z neba zabíjať deti
a detská krv sa valila po uliciach
bez veľkého kriku, ako detská krv.

Šakaly, ktorými by aj šakaly pohrdli,
skaly, do ktorých by zahryzol suchý bodliak, ale odpľul by si,
zmije, ktoré by sa hnusili aj zmijam.

Pred vašimi tvárami som videl
krv Španielska valiť sa ako príliv
a utopiť vás v jednej vlne
hrdosti a nožov.

Zradní generáli,
viďte môj mŕtvy dom,
hľaďte na moje zlomené Španielsko:
ale z každého domu tečie horiaci kov
namiesto kvetov,
z každého kúta Španielska
sa vynára Španielsko
a z každého mŕtveho dieťaťa sa rodí puška s očami
a z každého zločinu sa rodia guľky,
ktoré jedného dňa nájdu
stred cieľa vo vašom srdci.

A vy sa spýtate: Prečo jeho poézia
nevraví o zemi a zeleni
a veľkých sopkách jeho rodného kraja?
Poďte a viďte krv v uliciach.

Poďte a viďte
krv v uliciach.
Poďte a viďte predsa tú krv
v uliciach!

Dovoľte mi pripomenúť, že citujúc Nerudovu báseň nijako ne­pri­rov­ná­vam re­pub­li­kán­ske Špa­niel­sko k Iraku Saddáma Husajna. Vybral som Nerudu, pre­tože v sú­čas­nej poézii som nečítal taký mocný a pravdivý opis bom­bar­do­va­nia civilistov.

Už prv som povedal, že Spojené štáty sú teraz úplne otvorené pri vykladaní svojich karát na stôl. Za svoju politiku vyhlasujú dnes „úplné spektrum dominancie“. To nie je môj výmysel, to je ich výraz. Pod „úplným spektrom dominancie“ rozumejú kontrolu územia, mora, vzduchu a vesmíru so všetkými súvisiacimi prírodnými zdrojmi.

Majú 702 vojenských základní v 132 štátoch – samo­zrejme s čestnou výnimkou Švédska. Už nevieme, ako sa tam dostali, ale sú tam a je to v poriadku.

Spojené štáty majú 8 000 aktívnych operačných atómových hlavíc. 2 000 z nich je v stave po­ho­to­vosti, t. j. môžu byť vystre­lené v priebehu 15 minút od va­ro­va­nia. Vyvíjajú nový systém jadrovej moci, známy pod menom „bunker busters“. Briti s nimi vždy spo­lu­pra­co­vali a teraz sa chystajú vymeniť vlastné rakety za ame­rické typu Trident. Pýtam sa, na koho majú mieriť? Na Usama bin Ládina? Na vás, na mňa? Na muža z ulice? Na Čínu? Na Paríž? Kto vie? S istotou však vieme, že ťažiskom súčasnej americkej politickej filozofie je infantilná predstava – mať a hroziť jadrovou bombou. Musíme si stále pri­po­mí­nať, že Spojené štáty sú per­ma­nen­tne na voj­no­vom chodníku a nie je nádej, žeby z neho zišli.

Tisíce, ak nie milióny ľudí v Spojených štátoch sú dokázateľne znechutení, zahanbení a roz­hne­vaní činmi svojej vlády, ale ako to vyzerá, nie sú politicky zjed­no­te­nou silou – zatiaľ. Obavy, neistota a strach zo dňa na deň rastú a je ne­prav­de­po­dob­né, že sa zmenšia.

Viem, že prezident Bush má mnohých veľmi šikovných pisateľov svojich rečí, ale rád by som sa uchádzal o toto miesto. Navrhujem mu tento krátky televízny príhovor k občanom. Vidím ho vážneho, vlasy starostlivo učesané, zamysleného, úspešného, často zvodného, niekedy ironicky úsmevného, pozoruhodne príťažlivého, ozajstného chlapa.

„Boh je dobrý. Boh je veľký. Boh je dobrý. Môj Boh je dobrý. Bin Ládinov boh je zlý. Má zlého boha. Saddámov boh bol zlý, ak vôbec nejakého mal. Bol to barbar. My nie sme barbari. Ne­od­se­ká­vame ľuďom hlavy. Veríme na slo­bodu. To robí aj Boh. Ja nie som barbar. Som demo­kraticky zvolený vodca demo­kracie, ktorá miluje slobodu. Sme milosrdná spo­loč­nosť. Milosrdne popra­vu­jeme na elek­tric­kom kresle a dávame milosrdné smrteľné injekcie. Sme veľký národ. Ja nie som diktátor. On je. Ja nie som barbar. On je. A aj ten je. Všetci sú. Ja mám morálnu autoritu. Vidíte túto päsť? To je moja morálna autorita. Na to ne­za­bud­nite!“

Život spisovateľa je veľmi zraniteľné, skoro bezbranné bytie. Nad tým netreba plakať. Niečo si vyberie a zasekne sa pritom. Je však pravda, ak sa povie, že je vystavený všetkým vetrom, a nie­ktoré sú mrazivé. Človek je odkázaný len sám na seba a stojí na ex­po­no­va­nom mieste. Je bez štítu, bez ochrany – ak neklame; klamaním si vytvára ochranu a dá sa povedať, že sa stáva politikom.

Dnes večer som už párkrát spomenul smrť. Teraz budem citovať zo svojej básne zvanej „Smrť“.

Kde sa našlo to mŕtve telo?
Kto našiel to mŕtve telo?
Bolo to mŕtve telo mŕtve, keď sa našlo?
Ako sa to mŕtve telo našlo?

Kto bol to mŕtve telo?

Kto bol otec alebo dcéra alebo brat
alebo strýko alebo sestra alebo matka alebo syn
toho mŕtveho a opusteného tela?

Bolo to telo mŕtve, keď ho opustili?
Bolo to telo opustené?
Kým bolo to telo opustené?

Bolo to mŕtve telo nahé alebo oblečené na cestu?

Čo vás viedlo k tomu, vyhlásiť to mŕtve telo za mŕtve?
Vyhlásili ste to mŕtve telo za mŕtve?
Ako dobre ste poznali to mŕtve telo?
Ako ste spoznali, že to mŕtve telo je mŕtve?

Umyli ste to mŕtve telo?
Zatvorili ste mu obidve oči?
Pochovali ste to telo?
Či ste ho nechali opustené?
Bozkali ste to mŕtve telo?

Keď sa pozeráme do zrkadla, myslíme si, že obraz, ktorý vidíme, je verný. Avšak pohni sa o mi­li­me­ter, a obraz sa zmení. V pod­state sa za­me­ria­vame na ne­ko­neč­ný rad reflexií. Spisovateľ však musí občas zrkadlo rozbiť – pre­tože na druhej strane na nás upiera pohľad pravda.

Myslím si, že napriek ohromným divom, ktoré existujú, napriek nebo­jác­nej, neochvejnej, hrdej inte­lek­tu­ál­nej roz­hod­nosti, ako občania máme všetci zásadnú povinnosť určovať a me­no­vať skutočnú pravdu našich životov a našich spoločností.

Ak nie je toto odhodlanie pevne zabudované do nášho po­li­tic­kého programu, nemáme nádej obnoviť to, čo sme už skoro stratili – dôstojnosť človeka.

---

Autor: Harold Pinter.

Harold Pinter, dramatik a básnik, je laureát Nobelovej ceny za li­te­ra­tú­ru v roku 2005.

Prameň: © 2005 Nobel Foundation. (Bolo vložené do ZH 53 popri prílohe ako dodatok.)

Preložil Rastislav Škoda.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 53 P v stredu 4. januára 2006.