Kedy je klamstvo dovolené

V diskusii k predošlému článku „Slobodomurárstvo a katolícka cirkev podľa jedného pamfletu“ v Zo­ši­toch huma­nistov prejavil pán Cibrinka veľkú ne­ve­do­mosť z náuky o etike, vyhla­su­júc každé klamstvo (a zdô­raz­ňu­júc, že aké­koľ­vek) za ha­neb­nosť. Keďže odpoveď je dlhšia, ako bývajú komentáre k článkom, uve­rej­ňu­jem ju ako samo­statný príspevok.

Pre nás humanistov platí ako zbierka etických pra­vi­diel napríklad kniha „Za­ká­zané ovocie – etika hu­ma­nizmu“ od Paula Kurtza, ktorú som preložil a vydal vlastným nákladom v roku 1998. Na strane 68 sa preberá prav­do­vrav­nosť a končí sa to odsekom:

„Človek, ktorý nekoná podľa tejto zásady, je klamár.“

„Nemyslím tým prípad malého neškodného klamstva, ani morálnu dilemu v situácii, keď je klamať prípustné – keď je to klamstvo nie pre vlastný prospech, ale pre dobro druhého. Platí to najmä vtedy, keď neklamať, t. j. povedať pravdu, by bolo v rozpore s inými, rovnako záväznými morálnymi zásadami. Existujú výnimky z každého všeo­bec­ného pravidla, ale jeho pre­kro­čenie musí mať závažný dôvod. Tým sa nepo­piera vše­o­becné ľudské pre­sved­čenie, že pri rov­nosti všetkých ostatných čini­te­ľov sme povinní prima facie byť prav­do­vravní.“

Z literatúry sa pamätám na tri názorné príklady do­vo­le­ného klamstva. Autorov si ne­pa­mä­tám, ale do úvahy pri­chá­dzajú Sokrates, Russell, Kurtz aj Dawkins.

1. Niekto prijal do svojho bytu ustrašenú susedovu ženu, ktorej život bez­dô­vodne ohro­zo­val žiarlivý manžel, hľadajúc ju po okolí s nabitou puškou v rukách. Položil otázku, či je jeho neverná žena v tomto byte. Mal mu ju sused vydať na ne­ľud­ské potrestanie nedo­ká­zanej viny? Verím, že radšej klamal. Dopustil sa pocho­pi­teľ­nej a do­vo­le­nej lži, ale len aby tú ženu a možno aj seba ochránil pred horším zlom zo strany zúriaceho nešťastníka (účelová lož).
2. Dá sa povedať ťažko ranenému, ktorý po ním samým zavi­ne­nej auto­ne­hode leží dolámaný v ne­moc­nici a psy­chicky je na tom veľmi zle, že jeho snú­be­nica pri tej nehode prišla o život? Myslím si, že aj lekár, aj príbuzní s tým počkajú a najprv si vymyslia iné verzie. Obdobou tejto príhody je situácia pri ne­ča­ka­nej diag­nóze ťažkej choroby, napríklad rakoviny a jej blízkeho smrteľ­ného konca pre po­četné dosiaľ ne­roz­po­znané meta­stázy. Neraz sa volá na pomoc psychiater, aby poradil, čo a ako povedať a ne­zod­po­ve­dá to spra­vidla pravde.
3. Tretí príklad je taký pravdivý, že ho upravujem podľa vlastného prežitia. Nikdy v živote som ako dieťa nemal rád rebar­bo­rový koláč a stará mama ho s veľkou pompou piekla každú jar ako posla nového ročného obdobia a zdroj zdravia. Keď som žil pri nej, jedával som ho skôr z po­vin­nosti ako s chuťou, lebo mi bol prikyslý. Prešli roky odlúčenia od starej mamy a jej prvo­tried­nej kuchyne, zabudol som na re­bar­boru. Iba tu raz prídem k nej na Jelenej ulici začiatkom jari a ona ma s ra­dos­ťou víta: „Vedela som, že prídeš a chcela som ti urobiť radosť, lebo si pamätám, ako rád si mal môj re­bar­bo­rový koláč. Nože si daj! Že ti chutí?“ Nemohol som zo zdvo­ri­losti zraniť city svojej starej mamy, ktorú som mal veľmi rád. Viem, že som klamal, keď som ne­pro­tes­to­val proti prvej časti vety – a koláč mi, napodiv, veľmi chutil.

Som zvedavý, či pán Cibrinka pripustí, že v týchto prípadoch nebola lož ha­neb­nos­ťou. Na svoju obranu môže uviesť, že Kate­chismus kato­lické církve (Zvon, Praha 1995 – nemám slovenské vydanie) – prav­de­po­dobne zdroj jeho etického presvedčenia – ne­pozná pojem dovoleného klamstva. V 15 para­gra­foch sa píše o klamstve, zakaždým ho jed­no­značne odsu­dzu­júc, to zna­mená, že je hriechom a nielen ha­neb­nos­ťou. Niektoré odseky si zaslu­hujú po­zor­nosť.

392 – Diabol je otec lži – pre toho, kto na Diabla verí; ja klamárovu výhovorku neak­cep­tu­jem.

844 – Ľudia zamenili Božiu pravdu za klamstvo – nie všetkým bolo dané poznať tú pravdu.

1753 – Dobrý úmysel (napríklad pomoc blížnemu) neurobí dobrým alebo spra­vod­li­vým nejaké sprá­va­nie, ktoré je samo o sebe nesprávne (napríklad klamstvo) – a hneď nato, neviem prečo, opakuje sa to isté:

1754 – Okolnosti nemôžu zmeniť mravnú akosť samotných skutkov; nemôžu nejaké samo o sebe zlé sprá­va­nie učiniť ani dobrým, ani správnym – a sme pri koreni veci.

Nie som etik, nemám na to potrebné vzdelanie, ale cítim presvedčenie, že naša huma­nis­tická etika sa v tomto bode zásadne odlišuje od kres­ťan­skej: je humán­nejšia, ľudskejšia, citlivejšia, jemnejšia, pri­ja­teľ­nejšia ako dogmatické neoblomné pridŕžanie sa raz vyslo­ve­ného zákazu bez pri­hlia­dania k okol­nos­tiam, ktoré môžu úplne zmeniť aktuálnu situáciu a zbaviť čin v kres­ťan­skom ponímaní biľagu hriechu. V prí­pade p. Cibrinku prívlastku hanebnosti. Čo by som neurobil, aby som zachránil nevinnú ženu pred zastre­lením! Ale katechizmus rím­sko­ka­to­líckej cirkvi mi nedo­vo­ľuje povedať, že som ju nevidel, pretože to by bolo klamstvo. Kde inde mám hľadať povo­lenie tohto malého klamstva? Ako to vyzerá, nenájdem ho v ná­bo­žen­stve. Viem, že kňaz si nájde výho­vorku a bude sa snažiť uspo­kojiť ma, že je to len všedný hriech, za ktorý dostanem len pár dní očistca. Nemám záujem, dám si povo­le­nie sám ako človek s vlastným rozumom a zod­po­ved­nos­ťou, a to ako v tejto, tak aj iných dilemách.

2482 – Klamstvo spočíva v tom, že človek hovorí nepravdu s úmyslom oklamať – platí v plnom rozsahu aj vo všet­kých prípadoch dovo­le­ného klamstva. Ak bude treba, vedome oklamem hlúpeho zúrivého žiarlivca, aj na živote lipnúceho smrteľne chorého. Starostlivú starú mamu ponechám v jej omyle, čo je tiež klamstvo.

V nemeckej reči sa našlo veľké množstvo článkov o klamstve pri pra­cov­nom práve, t. j. pri pí­som­nom hľadaní zamestnania a pri osobných pred­sta­ve­niach, pri otázkach o te­ho­ten­stve a cho­ro­bách atď. Malé klamstvá sú samo­zrejme aj juristicky povolené.

Mikuláša, anjela ani čerta som svojim deťom nikdy nehral, pretože panoptikum ná­bo­žen­ských predstáv typu nebo, peklo a očistec aj s tým plačom a škrí­pa­ním zubov, čo sa tam deje, považujem za klamstvá blízke svetu predstáv pána Cibrinku. Uvedomuje si to on?

Mrzí ma, že diskusia má málo spoločné so slo­bo­do­mu­rár­stvom, proti ktorému nemám osobné námietky.

---

Autor: Rastislav Škoda.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 92 v piatok 13. apríla 2012.