Kategórie
Zošity humanistov

K Cenám humanistov 2008

Spytujú sa ma priatelia, prečo som odmietol jednu z Cien huma­nistov 2008. Nie je to celkom tak. Ja som tú cenu nedostal. Bol som len medzi nomi­no­va­nými – jeden z troch, štyroch či dokonca via­ce­rých. Keď sa ma pýtali, či by som ju prípadne prijal, odpovedal som ústne aj písomne, že nie. Myslím si, že prakticky všetky ceny a vyzna­me­nania môžu byť trápne a majú vo svojej histórii odmietnutia.

Akékoľvek paralely sú na hony vzdialené, ale nie je bez za­u­jí­ma­vosti, čo všetko sa nestalo, napríklad, s chý­reč­nými Nobelovými cenami a Gon­cour­tovou cenou. A osobne sa pamätám, že keď som v roku 1964 dostal za vakcínu proti Aujeszkého chorobe hospo­dár­skych zvierat (spolu s aka­de­mi­kom Ivanom Braunerom a Dr. Alojzom Žuffom; ja som nebol straník) Štátnu cenu Klementa Gottwalda, vo Vla­dislav­skom sále Pražského hradu prezident Novotný za pred­sed­níc­kym stolom sa stále nakláňal, aby v lese odme­ňo­va­ných videl na sto­ličku pri­pra­venú pre Laca Novo­meského. Ostala neobsadená. Rok po re­ha­bi­li­tácii mu udelili štátnu cenu. Ako sa ukázalo, neoznámil výboru pre jej ude­ľo­vanie, že si ju nepríde osobne prevziať.

Dvaja laureáti osobne odmietli prijať Nobelovu cenu za li­te­ra­túru:

V roku 1964 vyvolal Jean-Paul Sartre (1905 – 1980) svetovú senzáciu odmietnutím Nobelovej ceny za li­te­ra­túru, pre­tože podľa jeho názoru „žiaden človek si nezaslúži, aby bol za živa vyhlá­sený za svätého“. (Už v roku 1945 odmietol stuhu francúzskej Čestnej légie a neskoršie katedru na La Collège de France, čo je obdoba našej Akadémie). Tieto pocty by vraj boli obmedzili jeho slobodu, povýšiac literáta na inšti­túciu. Sartrove akcie ostanú pamä­ti­hodné, lebo výrečne ilustrujú želateľný duchovný stav inte­lek­tuála.

V roku 1973 odmietol Nobelovu cenu mieru Le Duc Tho (1911 – 1990), generál a diplomat, ktorý s Ho Či Minom viedol boj za oslo­bo­denie Vietnamu a neskôr para­lelne s týmto bojom mierové roko­vania v Paríži v rokoch 1968 – 1973 s ame­rickým ministrom zahra­nič­ných vecí Henrym Kissingerom, ktoré viedli k prímeriu a na­ko­niec k odchodu amerických vojsk z Vietnamu. Kissinger svoj podiel na tejto spo­loč­nej cene samo­zrejme s po­te­še­ním prijal. Le Duc Tho ho odmietol, pretože „mier sa v sku­toč­nosti nedo­siahol“.

Štyroch laureátov Nobelovej ceny prinútili odmietnuť túto poctu ich vlády. Trikrát to bol Adolf Hitler a postihnutí boli nemeckí vedci:

Richard Kuhn, Nobelova cena za chémiu (karotenoidy a vitamíny) v roku 1938,
Adolf Butenand, Nobelova cena za chémiu (sexuálne hormóny) v roku 1939 a
Gerhard Domagk, Nobelova cena za medicínu (anti­bakte­riálny účinok prontosilu) v roku 1939.

Všetci traja prevzali ceny po porážke Hitlera a skon­čení 2. sve­to­vej vojny. (Zaujímavé je, že živo­to­pisy, ktoré som prezrel, hovoria len o tom že dostali diplomy a medaily, ale nie, že dostali peniaze…)

Sovietska vláda prinútila v roku 1958 Borisa Pasternaka (1890 – 1960) odmietnuť už prijatú Nobelovu cenu za li­te­ra­túru (za poéziu a román Doktor Živago). V roku 1989 ju posmrtne prevzal jeho syn Jevgenij.

Prestížna francúzska Goncourtova cena za literatúru (v praxi za román) má v štatúte, že sa môže jednému autorovi udeliť len raz. (Bola pôvodne 50 frankov, čo je v sú­čas­nosti po inflácii len 2,50 eur, takže má len sym­bo­lickú hodnotu; robí však z vyzna­me­na­ných kníh komerčne úspešné best­sellery.)

Romain Gary (1914 – 1980), ako litovský Žid vlastným menom Roman Kacev, plodný spisovateľ, režisér, diplomat a vo­jenský letec v 2. sve­to­vej vojne, získal Goncourtovu cenu v roku 1956 za Les racines du ciel (Korene neba) a rozhodol sa zahrať na li­te­rár­nej scéne chlap­čenský kúsok; pod menom Émile Ajar uverejnil dva romány Gros câlin (Veľký maznáčik – 1974) a La vie devant soi (Život pred sebou – 1975). Vedel písať a týmto fígľom dostal za druhý román promptne Goncourtovu cenu, hoci hodnotiaci členovia Goncourtovej akadémie nepoznali občiansku identitu autora. Nasledovalo päť­ročné obdobie literárnych dohadov a intríg, počas ktorého vystupoval ako autor jeho bratanec Paul Pavlowitch. Gary odhalil pravdu až v posmrtnom diele Vie et mort d’Émile Ajar (Život a smrť Emila Ajara).

Julien Gracq, vlastným menom Louis Poirier (1910 – 2007), pro­fe­sor deje­pisu a ze­me­pisu, autor cesto­pisných románov, odmietal tradičné literárne hodnoty a bol blízky surrealistom. Jeho dielo sa vo Fran­cúzsku hodnotí tak vysoko, že je jediný spisovateľ, ktorého dielo vyšlo ešte za jeho života v Gallimardovej edícii La Pléiade. V roku 1950 uverejnil ostrú pole­micko-sati­rickú kritiku vtedajšieho lite­rár­neho diania a ude­ľo­vania cien (La Littérature à l’estomac – Li­te­ra­túra v ža­lúdku). Konzistentne s týmto postojom o rok nato neprijal Goncourtovu cenu za román Le Rivage des Syrtes (Brehy Sýrt).

V mene čitateľov Zošitov humanistov aj svojom bla­ho­želám pro­fe­so­rovi MUDr. Alexandrovi Rehákovi, DrSc., k ude­leniu Čestného titulu Veľvyslanec humanizmu za ce­lo­ži­votné dielo a úsilie pri šírení, presadzovaní a obo­ha­co­vaní myšlienok humanizmu na Slo­vensku i vo svete. Robím si však výčitku, že som si na prí­pad Romaina Garyho nespo­me­nul prv. V našom prí­pade patril prvý Čestný titul Huma­nista roka za vý­ni­moč­né činy a akti­vity pri ší­rení, pre­sa­dzo­vaní a obo­ha­co­vaní myšlienok huma­nizmu na Slo­ven­sku ano­nym­nému Adamovi Romanovi z Košíc za jeho výni­močne cenné pôvodné stránky na in­ter­nete. Mal som ho väčšmi pro­pa­govať a nebrať ohľad na jeho ano­ny­mitu (brať ju ako prípustný fakt). Napravia to na rok tí, čo tu budú?


Autor: Rastislav Škoda.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 71 v utorok 1. júla 2008.

Jedna odpoveď na “K Cenám humanistov 2008”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *