Je veda náboženstvo?

Niekedy počuť ironickú námietku, že veda je v podstate viera ako iné viery, proti čomu ozajstný vedec zapro­tes­tuje: Kým veda sa zakladá na ove­ri­teľ­ných dôkazoch, nábo­žen­ská viera sa hrdí tým, že dôkazy nepo­tre­buje.

Biblia odsudzuje pochybujúceho Tomáša, ktorý neu­ve­ril, že Kristus vstal z mŕtvych, kým nevložil svoje ruky do jeho rán. (Pozri: Jn 1, 24 – 28.)

Ak niekto verí bez dôkazov, nedá sa s ním o predmete viery disku­to­vať. Samo­zrejme, aj vedci sú ľudia a vyskytli sa prípady, že sa tak oddali obľú­be­nej teórii, že fal­šo­vali dôkazy, čo sa im na­ko­niec vždy doká­zalo.

Okrem svojej zlej vlastnosti, že sa zakladajú na ľah­ko­ver­nosti, majú nábo­žen­stvá aj dobré vlastnosti: posky­tujú svojim prívržencom vy­svet­lenie, útechu a du­chovné povzne­senie. Robí to aj veda?

Ľudia priam túžia po vysvetlení a náboženstvá majú svoje verzie koz­mo­ló­gie a bio­ló­gie, teórie života a ves­míru, udá­vajú dôvody našej existencie. Vždy sa snažili dať odpo­vede na otázky, ktoré v pod­state patria do ob­lasti vedy – ne­verte, že nábo­žen­stvá dodr­žujú hra­nice odde­le­ných oblastí viery a vedy. Ponú­kajú svoju koz­mo­ló­giu aj bio­ló­giu – ale sú falošné. Kedysi sa veľa hovorilo o vy­svet­le­niach a dô­ka­zoch na zá­klade biblie; Galileo na to doplatil väzením, Bruno a Hus upá­le­ním. No vcelku na­ko­niec biblické argu­menty stratili svoju váhu a stali sa bás­nic­kými meta­fo­rami pre ťažko vy­svet­li­teľ­né veci. Pri­me­rane vzde­la­ným ľuďom netreba uvádzať dôkazy o lep­šom vy­svet­ľo­vaní oko­li­tého sveta vedou než nábo­žen­stvami. Mnoho nábo­žen­ských pojmov sa dnes pova­žuje za po­very.

Ťažšie je pre vedu poskytnúť útechu. Neponúka – ako na­príklad kres­ťan­ské nábo­žen­stvá – stret­nu­tie s dra­hými po smrti. Nepo­núka potrestanie vin­níkov a od­menu spra­vod­li­vých na dru­hom svete. Idea posmrtného života môže byť prázdnou ilúziou, ale môže úplne uspo­ko­jo­vať, kým človek nespozná jej faloš­nosť. Dô­ve­ry­hod­nosť týchto útech je otázkou indi­vi­du­ál­neho po­su­dzo­vania. Kres­ťania pro­pa­gujú vypro­so­vanie všet­kého možného od úspechu pri skúške po ví­ťazstvo v bo­xerskom ringu mod­lit­bou. Skeptik vraví, že mod­litba je žob­ranie, chcieť niečo za nič a všetko si zado­va­žuje prácou. Kresťan sa za zmier­nenie bolesti modlí – skeptik sa spo­lieha na za­ru­čene účinné anal­ge­ti­kum, ktoré mu na ten účel pri­pra­vila veda.

Je pravda, že všetky veľké náboženstvá vedia vyvolať úžas, extázu, zasta­venie dychu až zmra­zenie v kostiach, ako to nie­ktorí ľudia opi­sujú v sú­vis­losti s nad­pri­ro­dze­nom pri po­byte v pochmúr­nych chrámoch a vo vr­chol­nej forme najmä u svätých a mysti­kov. No aj veda si vie prísť na svoje, keď ide o du­chov­né povzne­senie. Pohľad do mikro­skopu s obrazom mozgu mravca, či pohľad cez te­leskop na mi­liardy svetov v ga­la­xiách tak rozoch­veje vedca ako veriaceho vzý­va­júci žalm biblie.

Katechéti hovoria, že náboženstvo vedie deti k uva­žo­va­niu o exis­ten­čných otázkach a o vzťahu bežného života povedzme k nebu a peklu, prí­padne vesmíru a več­nosti. Ja si myslím, že veda môže žiaka inšpi­ro­vať oveľa viac ako pro­ti­re­čiace si názory sve­to­vých nábo­žen­stiev.

Najnovšie často počuť námietku, že evolučná teória je ná­bo­žen­ské pre­sved­če­nie tej istej kvality ako kre­a­cio­niz­mus, a na­tu­ra­listi hlasne pro­tes­tujú. Nebolo by efek­tív­nej­šie súhlasiť a žiadať, aby sa ako proti­váha kre­a­cio­nizmu na ho­di­nách bio­ló­gie pred­ná­šala na ho­di­nách nábo­žen­stva evolučná teória? Deti neuniknú dojmu, ak sa im názorne spro­stred­kuje napríklad poňatie o veku vesmíru, a to takto:

Dajme tomu, že v deň narodenia Krista sa táto novinka začala šíriť vesmírom najvyššou možnou rýchlosťou (svetla!). Ako ďaleko došla – vo vesmíre – dodnes? Podľa teórie špeciálnej relativity za žiadnych okolností nemohla prejsť viac ako jednu pätnástinu rozmeru mliečnej dráhy – to nie je ani tisícina vzdialenosti k našej najbližšej galaxii vo vesmíre, ktorý má milióny galaxií. Tento úžasne rozsiahly vesmír nemôže inakšie ako byť indiferentný voči Kristovmu narodeniu, životu, ukrižovaniu a smrti, ako je indiferentný k narodeniu a smrti všetkých ľudí, čo aj sa niektorí z ich panovníkov občas vydávajú za bohov. Nezabúdajme, že v Egypte sa faraóni dlhšie ako 3 000 rokov vydávali za bohov a potom prišiel cisársky Rím so svojimi zbožštenými panovníkmi – no kto dnes verí na všetkých tých bohov? Ani zvesť o tom, že vznikla naša planéta a po čase na nej život, nezasiahla viac ako pár galaxií v našej bezprostrednej blízkosti. Ak na koniec vekovej úsečky našej planéty v dĺžke rozpätia rúk na­ne­sieme celé trvanie jej ľudskej histórie, bude to pilina zo zbrúseného nechta ľavej ruky. Paľko, čo je úžasnejšie: tento vesmír, o ktorom sa každý rok dozvedáme niečo nové, alebo tá hviezda nad betlehemskou maštaľou, o ktorej je jeden riadok v biblii už dvetisíc rokov a nepridalo sa ani písmeno?

Dnešné deti sú konfrontované s kreacionistickým argumentom inteligentného dizajnu na náboženstve, v škole aj v rodine. Mrzí ma, že sa im málo vysvetľuje hĺbka a šírka darvinistickej evolučnej teórie, ktorú pri­jí­majú skôr osmózou z naznačených a pokradmo vyslo­ve­ných názorov dospelých, aj tých, ktorí sa považujú za ve­ria­cich.

Bolo by zaujímavé učiť deti aj o iných teóriách o stvorení sveta? V našom kultúrnom okruhu (to je asi štvrtina až tretina obyvateľstva Zeme) prevláda t. č. židovský mýt, prevzatý kresťanstvom, ale pochádzajúci z oveľa staršieho babylonského mýtu. Niektorí Hinduisti veria, že svet bol stvorený vo vesmírnej maselnici a niektoré nigérijské kmene zas, že boh stvoril svet z exkrementov mravcov. Pre niekoho to môže byť zaujímavé – ale učiť to všetky deti na všetkých školách?

Skončime problém obžaloby, že veda je tiež len viera a že vedci môžu byť takí bigotní a fanatickí vo svojom ra­cio­na­lis­tic­kom presvedčení, ako veriaci. Stáva sa to, ale veľmi zriedka a vedci sú v tejto hre amatéri; dostanú sa do spo­ru, ale protivníkov nikdy nezabíjali. Aj v čisto slovnom fanatizme je obrovský rozdiel medzi nadšením za niečo po osobnom a logickom uvážení a preverení dôkazov a medzi oddanosťou niečomu len na základe tradície, autority alebo zjavenia. Tieto často ľúbivé argumenty, drahé všetkým náboženstvám, veda neuznáva.

---

Autor: Richard Dawkins.

Prameň: Richard Dawkins, Is Science a Religion?, Hu­ma­nist, January/February 1997.

Tento článok je prevzatý z jeho prejavu pri prevzatí ceny Humanista roka 1996 od Americkej humanistickej aso­ciá­cie.

Preložil a upravil Rastislav Škoda.

Kritické ohlasy na tento článok:

• Identifying fallacies in the article “Is Science a Religion?” by Richard Dawkins
• A Reformed Response To: “Is Science a Religion? – Richard Dawkins” by Jonathan Barlow
• Analysis Of Richard Dawkins ‘Article’ Is Science A Religion
• Example Of A Literary Analysis In Response To Richard Dawkins: Is Science A Religion Essay

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 56 v nedeľu 9. júla 2006.