Občas mi priatelia a známi chcú nahovoriť, že ateizmus je jednoducho moje nové náboženstvo.
Tvrdia, že moja neviera má mnohé charakteristiky môjho predošlého religiózneho života:
- evanjelikálna vášeň,
- oddanosť určitým princípom a názorom,
- tendencia považovať sa za viac, ako sú iní a
- zľahčovanie tých, čo sú menej osvietení.
Keďže na ich obžalobách je kus pravdy, pokúšam sa šmahom ich nezamietnuť. Bez ohľadu na to, či je ateizmus náboženstvo alebo nie, prístup ľudí k nemu je spravidla náboženský, a to najmä v živote tých z nás, ktorí sme boli vychovaní vo viere. Staré zvyky ťažko umierajú.
Znovuzrodený ateista
Ja by som povedal, že ateizmus nemôže byť náboženstvom. Takmer každá definícia náboženstva obsahuje „vieru a zbožňovanie nejakej nadľudskej kontrolujúcej bytosti, spravidla Boha alebo bohov“. Náboženstvá sú vieroučné systémy a ich prívrženci sa nazývajú veriacimi. Neviera nie je druh viery. Je to absencia viery.
Aj v Biblii stojí: „Viera je podstata vecí, v ktoré dúfame a evidencia veci nevídaných.“ (1 Hebr 11, 1)
Ateisti sa zaujímajú o podstatu a dôkaznosť vecí. Ateizmu chýbajú takmer všetky sociologické a teologické definície toho, čo vytvára náboženstvo. Je to len názor – no taký, čo sa veľmi vetví v otázke existencie boha.
Moja osobná skúsenosť hovorí, že ako náboženstvo ateizmus zlyháva. Ako postreligiózna osoba viem, čo je to prázdnota, ktorú som zakúsil pri a po odchode. Nepohol som svojou vierou. Stratil som ju. Stať sa ateistom nebolo ako rozviesť sa s jednou a oženiť sa s druhou. Bolo to ako smrť manželky. Nebolo to niečo, čo som si vybral alebo spočiatku vítal. Pocit osamelosti naháňal strach. Ateizmus mi nebol náhradou náboženstva. Neviera bola príčinou môjho odchodu.
Je samozrejmé, že kritici málokedy vedia o týchto vnútorných konfliktoch. Vidia iba chybné správanie tých, čo opúšťajú náboženstvo. Spočiatku sme boli na voľných koncoch, neistí, akí máme byť a ako sa máme správať. Často hľadáme a nachádzame, čo je nám známe v tejto čudnej novej krajine. Príkladom je jav nedeľných zhromaždení – kde sa stretajú v nedeľu dopoludnia neveriaci a spievajú, rozjímajú a počúvajú prednášky. Mnohým, čo už neveria na nijaké božstvo, chýbajú religiózne formy komunity veriacich. Hoci som nevolil tento špecifický postoj, chápal som ho. A práve tento blog bol jednou z ciest, ktorá mi uľahčila odchod z náboženstva. Po dvadsiatich piatich rokoch písania kázne každý týždeň mi tvorba tohto blogu umožnila skúmať čosi nezvyčajné vo veľmi navyknutej podobe.
No podobnosť medzi správaním sa nevercov a veriacich nerobí z neviery náboženstvo. Tieto podobnosti sú skôr odrazom základných ľudských potrieb – ciele, komunita, etické zásady, porozumenie a stabilita – ako nejaké hlboko zakorenené náboženské podnety. Minulé úspechy náboženstiev treba pripísať na vrub týchto splnených potrieb. Je nepríjemným prekvapením pre toho, kto sa stáva neveriacim, keď objaví, koľko našich potrieb kryla jedna ľudská inštitúcia.
Kresťanstvo bolo supermarketom mojej existencie – tam sa plnili všetky moje potreby pod jednou strechou. Jednou z hlavných výziev pri opúšťaní náboženstva je riešenie potrieb na rozličných nových miestach a s novými ľuďmi; zodpovednosť za plnenie našich potrieb spočíva na našich vlastných pleciach.
Jedna zo základných ľudských potrieb sa týka rovnosti. Religiózni ľudia udávajú často ako zásadnú črtu ateizmu rebéliu voči náboženským privilégiám. V ostatnom čase sa ozývajú ateistické skupiny, požadujúce právo na ateistické nápisy na verejných budovách alebo právo vysloviť nejakú výzvu na verejných zhromaždeniach. Z religióznej perspektívy sa to môže zdať pokusom o uznanie ateizmu za náboženstvo so všetkými právami a ochranou klasických cirkví. Nakoniec, prečo by mal ateista niečo vzývať, ak nie je religiózny?
No takéto správania sa sú skôr prejavy túžby po rovnosti ako prejavy náboženského zanietenia. Ich cieľom nijako nie je presviedčať ľudí, že nieto Boha, ale napadnúť právo nejakej skupiny – náboženskej alebo inakšej – na špeciálne zaobchádzanie správnymi orgánmi. Neverci nežiadajú uznanie ateizmu za náboženstvo, ale potvrdenie dnešného postavenia náboženstva v našej kultúre a správe našich vecí. Je samozrejmé, že upozorňujúc na súčasné nespravodlivosti sa niektorí aktivisti niekedy dopúšťajú činov, ktoré veriaci odsudzujú.
Keď sa ateisti obžalúvajú z toho, že sú religiózni, spravidla sa obžaloba zakladá na tých istých chybách a ošklivostiach, aké poznáme u veriacich. Nikto neobžalúva ateistov, že sú milí a štedrí ako veriaci. Obžalúvajú nás, že máme mnohé z tých istých negatívnych správaní, ako na ne trpia náboženstvá. Na tejto obžalobe je kus pravdy. Hoci ateizmus nie je náboženstvo, niektorí ateisti sú zlostní a zatrpknutí. Niektorí sú skôr antiteisti ako ateisti.
Jedno z mojich prvých prekvapení bol objav, že niektorí ateisti sa vyjadrovali veľmi podobne ako fundamentalisti, ktorých som tak nemal rád, keď som bol kresťanom. Na ateistických blogoch a facebookových stránkach stretávam ateistov, ktorí sú takí arogantní a protivní, ako väčšina najkonzervatívnejších kresťanov. Počuť ich rétoriku je zdravá pripomienka, že medzi názorom na existenciu Boha a predpísanou slušnosťou nemusí byť nijaký vzťah.
Hoci už neverím v boha, prosím o ospravedlnenie tých, čo môj počiatočný ateizmus považovali za ohromujúci. Ako pri všetkých nových myšlienkach, najprv nás posadnú. Uisťujem vás, že nikoho nepotrebujem na to, aby súhlasil s mojou nevierou, a tým ju potvrdil. Nemyslím, že moja mienka o existencii boha je definitívna a konečná. Nemyslím, že ateisti sú morálne na vyššom stupni ako veriaci. Nemyslím, že by som bol v stave zmenšiť rýdze a súcitné náboženské prejavy iných ľudí. Neponúkam ateizmus ako alternatívu k náboženstvu.
Pre mňa nie je ateizmus určením, hnutím, ba ani svetonázorom. Je to jednoducho nový štart. Opakovane som prešiel všetky zásadné otázky života bez predpokladu, že by sa v odpovediach vyskytlo slovo boh. Niekedy som súhlasil s náboženskými myšlienkami a praktikami, inokedy nie. Nech som si vytvoril akýkoľvek prístup k životu, nepotrebujem žiakov. Už nepotrebujem niekoho nasledovať, ani byť niekým nasledovaný. Jednoducho hľadám svoju vlastnú cestu.
Autor: Jim Mulholland.
Jim Mulholland bol 25 rokov pastorom. Napísal niekoľko bestsellerov kresťanských kníh a bol celoštátnym kazateľom. V roku 2008 zakolísal vo viere a vzdal sa úradu. Po niekoľkých rokoch prechodu napísal knihu Leaving Your Religion (Keď prestávate veriť) a ako postreligionista sa venuje blogovaniu.
Prameň: Jim Mulholland, Is Atheism A Religion?, Rational Doubt, 11. 4. 2016.
Poznámka prekladateľa: S autorom sa ľahko zhodneme na tom, že ateizmus nie je náboženstvo v klasickom význame slova – neuznáva existenciu Boha, bohov ani nadprirodzena; neverí na život po smrti v nebi či pekle atď. Pocit duchovnej prázdnoty po strate viery je iste veľmi individuálna skúsenosť autora tejto eseje a iní autori majú asi iné osobné skúsenosti pri a po opustení viery. [1]
Ale žeby ateizmus nebol svetonázor, prípadne ani názor, hnutie či alternatíva k náboženstvu? Že by bol tak málo, hoci má toľkých prívržencov? Čo poviete na to, nazvať ho myšlienkovým smerom, ktorý má blízko k náboženstvám a otázkam etiky a morálky? Dať náboženstvá aj ateizmus (beznáboženstvo) pod spoločný dáždnik svetonázorov, ktoré sú v našej dnešnej spoločnosti rovnako morálne hodnotené aj materiálne podporované?
[1] Prečítaj si názor od André Comte-Sponvillea:
„Mám pocit, že žijem lepšie, odkedy som ateistom, jasnejšie, voľnejšie, intenzívnejšie.“