Je aj ateizmus len náboženská viera?

Úvahy o zásadách nedogma­tic­kého ateizmu.

Pri nábožensko-filozofických diskusiách pravidelne počúvam námietky: Veď aj ty so svojím ateizmom pred­sta­vu­ješ len osobitný druh nábo­žen­skej viery. Tvoj ateizmus sa takisto nedá dokázať ako naša viera v boha.

Nemáš proti nám nijaký náskok v ra­cio­nál­nom myslení. Obidve veci, viera v boha i jeho zapie­ranie, sú rov­nako nedo­ká­zané a ne­do­ká­za­teľ­né. Ateistická a ná­bo­žen­ská viera sa doha­dujú na pod­klade nezmie­ri­teľ­ných argu­men­tov a majú to isté opráv­nenie. Čo sa na to dá povedať?

V prvom rade si treba vyjasniť, že sa tu robí neví­daný histo­rický a teo­re­tický ústup. Veľmi málo ostáva z ne­dáv­nej namysle­nosti, že vlastná viera v boha je – ako jediná pravá viera v boha – na zá­klade počet­ných zja­vení, svätých spisov a zá­zra­kov presvedčivo prav­divá. Že len dia­bol­ské zasle­penie necháva človeka zotrvávať v hriešnej a trestu­hod­nej neviere!

Nech je tvojou vierou ateizmus!

Dnes sa teda ateizmu priznáva ten istý teo­re­ticko-pozná­vací status ako iným nábo­žen­stvám: že je to jedna ďalšia z via­ce­rých možných vier. V tejto súvislosti sa rado zabúda na kliatbou stíhanú výčitku neviery, a re­li­gio­zita z toho vychádza ako neobí­di­teľná antro­po­lo­gická štruk­túra: Aj ty, ateista, si veriaci! Tvojím nábo­žen­stvom je jed­no­ducho ateizmus!

Je pravda, že ateizmus sa musí zrieknuť nároku na zrejmú do­ká­za­teľ­nosť. Pre cel­kové filo­zo­fické vy­svet­lenia sveta nemá takisto dôkazy, ako ich nemajú nijaké iné výpo­vede o svete ako celku. No každá výpoveď o svete ako celku má cha­rak­ter teo­re­ticko-pozná­vacej hypo­tézy, ktorá – pod úrov­ňou nemožnej do­ká­za­teľ­nosti – sa dá argu­men­tmi pod­po­ro­vať alebo empi­ricky vyvrátiť.

Pretože človek ako subjekt poznania – ne­vyhnut­ne a nezme­ni­teľne – je sám časťou sveta, nemôže nikdy po­zo­ro­vať a spoznať svet ako celok a súčasne aj zvonka; môže ho po­zo­ro­vať len z ur­či­tého sta­no­viska na tomto svete: úlom­ko­vite, rela­tívne a per­spek­tívne.

Ale z premysleného pospájania početných empi­ric­kých poznatkov sa predsa len dá vytvoriť model sveta: spo­me­nutá meta­fy­zická hypo­téza o vše­o­bec­ných vzťa­hoch a o cel­ko­vom cha­rak­tere sveta. Povedali sme už, že ako trans­em­pi­rická (t. j. skú­se­nosť pre­kra­ču­júca) konštrukcia sveta sa tento model nedá empi­ricky preveriť, nedá sa dokázať. To preto, lebo neko­nečný celok pocho­pi­teľne uniká potvr­dzu­jú­cemu pre­ve­reniu konečným pozná­va­cím sub­jek­tom.

Tento stav poznania však nijako neznamená voľnú ruku pre re­la­ti­vis­tické a agnos­tické ľubo­vôle, ako to od za­čiatku novo­veku defi­no­vali René Descartes, Gottfried Wilhelm Leibnitz a Imma­nuel Kant. Medzi súpe­ria­cimi meta­fy­zic­kými sve­to­ná­zor­mi – napríklad medzi vierou v boha a ateizmom – existuje nielen možnosť kon­fron­tač­ných a dog­ma­tic­kých vyznaní viery alebo neviery.

Svet bez boha

Aspoň na strane nedogmatického ateistu existuje možnosť postu­po­vať argu­men­tmi podľa kritérií pri­ja­teľ­nosti. Ide o vyslo­venie mnoho­vravnej hypo­tézy o tom, že svet existuje a že je taký a taký; treba navrhnúť presved­čivý kon­štruk­čný model pre jeho štruk­túrne a fun­kčné vzťahy. A po­tom sa tu dá triezvo kon­šta­to­vať: Bez hy­po­tézy „boha“ sa dá svet pochopiť oveľa lepšie, roz­hod­nej­šie, jasnejšie, jed­no­duch­šie a pre­sved­či­vejšie!

Všetko, čo dosiaľ vedci poznášali do po­klad­nice vedo­mostí o ne­zme­ra­teľ­nosti vesmíru, o vývoji orga­nizmov a o mozgu človeka, sa dá len nasilu, ak vôbec, zosú­ladiť s vierou v sta­rostli­vého a spra­vod­li­vého boha-otca.

Je vierohodné a rozumné chcieť vidieť v roz­pí­naní galaxií a v ge­ne­tickej hazardnej hre mutácií a se­lek­cií nejaký hlboký alebo vysoký cieľ, nie­kedy dokonca sta­rostli­vý zámer osobného božského stvo­ri­teľa? Akú nemožnosť nám to nanu­cuje kresťanský mýtus o spa­sení: že boh sa stal človekom na ne­patrnej planétke v jednom z bočných ramien špirá­lo­vitej galaxie! Existujú miliardy takých galaxií. Nárok ukri­žo­va­ného na Gol­gote na spásu sveta a naše poznatky o skladbe vesmíru – to sa jed­no­du­cho neznáša.

Viera v boha a ateizmus sa nachádzajú na tom istom teo­re­ticko-pozná­va­com základe, keďže obom chýba dôkaznosť pri vý­po­vedi o svete ako celku. Keďže však súčasne obidva vypo­ve­dajú čosi o skú­se­nos­tných úlomkoch sku­toč­nosti, vysta­vujú sa ne­vyhnut­ne em­pi­rickej pre­vierke, t. j. pokusu o vy­vrá­tenie.

Ateizmu prináša toto ohraničenie platnosti výpo­vede ozdra­vu­júcu korektúru fun­da­men­ta­lis­tického seba­pre­ce­ňo­vania. Pre vieru v boha to má ka­tas­tro­fálne následky, lebo im­pli­citne sa tu pripúšťa odvo­lá­vanie sa na nad­pri­ro­dzeno v dôsledku pri­vi­le­go­va­ného zisku vedo­mostí zja­ve­niami, od svä­tého ducha a zo svä­tých písiem. Preto viera v boha tým menej odoláva v skúške tvrdosti následkom každo­den­ných skú­se­ností.

Pán je môj pastier

Zoberme ako dobrý príklad autentickej viery v boha Dávidov žalm 23:

Pán je môj pastier, nič mi nechýba:
pasie ma na zelených pasienkoch.
Vodí ma k zeleným vodám,
dušu mi osviežuje.
Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu.

I keby som mal ísť tmavou dolinou,
nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou.
Tvoj prút a tvoja palica,
tie sú mi útechou.

Prestieraš mi stôl
pred očami mojich protivníkov.
Leješ mi olej na hlavu
a kalich mi napĺňaš až po okraj.

Dobrota a milosť budú ma sprevádzať
po všetky dni môjho života.
A budem bývať v dome Pánovom
mnoho a mnoho dní.

Sväté písmo, SSV Trnava 1996.

Dá sa to všelijako prekrucovať; môžete to exe­ge­to­vať (vykla­dať) histo­ricko-kri­ticky, môžete to vy­svet­ľo­vať ako alegórie. No skú­se­nosti židov aj kresťanov – keď išli spolu aj proti sebe, v tomto sto­ročí aj vo všet­kých pred­chá­dza­jú­cich časoch – od­ha­ľujú toto kla­sické vyznanie zbožnej dôvery v boha ako seba­klam. Tradičná premena mod­lia­ceho sa na ovečku vo mne vyvo­láva podľa nálady raz súcit a ino­kedy sar­kas­tický úsmev.

Ako ostrie noža delí tento biblický text obsahový rozdiel ná­bo­žen­skej viery od ne­dog­ma­tic­kého skep­tic­kého ateizmu.

Náboženská viera je vedomá istota záchrany; je to dú­fa­júca viera a ve­riaca nádej, že existuje ochranná, záchovná a vy­ku­pu­júca sila božieho zákroku tu a teraz a v celej bu­dúc­nosti, za kaž­dých okol­ností a navzdory všetkému.

Nedogmatický skeptický ateizmus nepozná nijakú istotu záchrany, samo­zrejme ani nijakú istotu záhuby, ale cieli – triezvo a po­zemsky – na dôstojný ľudský život na tejto strane od „neba“ a „pekla“. Namiesto čakania na spásu pracujú huma­nisti „len“ na oslobodení. Ich naj­väč­šou métou je šťastie v ne­šťastí a o to sa treba slušne a s hu­mo­rom usi­lo­vať.

---

Autor: Joachim Kahl.

Dr. Dr. Joachim Kahl žije v Marburgu. Pro­mo­val v roku 1967 na dok­tora teo­ló­gie, no hneď nato vystúpil z cirkvi a v roku 1968 uve­rej­nil esej „Bieda kres­ťan­stva“, ktorá sa stala kla­sickou prácou cir­kev­no-kri­tic­kej lite­ra­túry v Ne­mecku. Je členom Huma­nis­tic­kého zväzu.

Prameň: Joachim Kahl, „Ist Atheismus auch nur ein religiöser Glaube?“, Diesseits č. 49, s. 4 – 5, 1999.

Preložil Rastislav Škoda.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 13 v utorok 11. januára 2000.