Humanitas a ľudský genóm

Vedúci princíp pre rozhodovanie.

Genetickí vedci predpovedajú, že jedného dňa budeme schopní nielen akoby reostatom vypínať či zapínať svoje gene­tické funkcie, nielen vyhnúť sa dedičným chorobám a sla­bostiam, ale aj meniť náš fyzický vzhľad a čin­nosť, spo­ma­liť proces star­nutia, zvýšiť schop­nosť poznávať a možno aj talent, čo všetko znamená for­mo­vanie osob­nosti a jej správania dosiaľ nepoznaným spôsobom.

Hoci je to hudba ďalekej budúcnosti, možnosť takého tech­no­lo­gic­kého vývoja nám káže klásť si otázky už dnes. Bude rodičom dovo­lené voliť pre svoje deti aké­koľ­vek vlastnosti, ak na to budú mať finančné zdroje? Ak spo­loč­nosť pod­po­ruje génovú terapiu na lik­vi­dáciu vážnych dedičných chorôb, ale nie na cie­lené vše­o­becné zlep­šenie zdra­vot­ného stavu po­pu­lácie, ako zabránime vzniku „geno­bi­lity“ (šľachty na pod­klade génov) boháčov? (výraz geno­bi­lita zaviedli M. J. Mehlman a J. Botkin). Ktoré cha­rak­te­ris­tické vlastnosti sú­čas­ného Homo sapiens – od našich fyzi­kálne zra­ni­teľ­ných tiel až po naše osobné seba­určenie, kva­li­fi­ko­vané ako náhodné – sa roz­hod­neme chrániť a za­cho­vať, z akých pozícií budeme brániť a ospra­vedl­ňo­vať hod­noty, na kto­rých spo­čí­vajú tieto voľby?

Genetici, filozofi a sociálni pracovníci disku­tujú už dlhšie ako desať rokov, či a akými modi­fi­ká­ciami spomedzi uvedených by mohlo gene­tické inži­nier­stvo zmeniť to, čo sa rozumie pod ľudským. Samo­zrejme, odpoveď je, že by mohlo. Transgenické zvieratá (t. j. zmiešané species) už behajú v la­bo­ra­tór­nych klietkach. Tou istou tech­no­ló­giou sa dá vytvoriť fyzio­lo­gicky neľudská bytosť, defi­no­vaná ako taká taxo­no­mickými štan­dar­dmi, t. j. neschop­nosťou repro­du­ko­vať sa párením s inými členmi svojej predošlej species. V otázke starnutia je zaují­mavé, čo to znamená, keď urobíme svoje telá neci­teľné na poško­denia cho­ro­bami a vekom. Futuristi pred­po­ve­dajú, že ľudia pre­ko­najú proces starnutia tým, že budú čím ďalej tým väčšmi bionickí, až kým len ich mozgy budú obsa­ho­vať DNA, repro­du­ku­júc sa (výmena gene­tického mate­riálu s inými mozgami) a vy­ví­jajúc sa ako koman­du­júce centrá umiestnené v trvalých inorga­nických „telách“. To budú kyborgovia a do­ža­dujú sa pomaly cesty zo sci-fi románu do ve­dec­kého faktu.

Od prvej zmienky o génovej terapii a špe­ciálne od za­čiat­kov gene­tického inži­nier­stva sa mnohí opo­nenti cyborgickej budúc­nosti stavali proti nie­ktorej alebo proti všetkým gene­tickým mani­pu­lá­ciám. Nepúšťajte sa do toho, vravia. Neza­čí­najte mani­pu­lo­vať gény, lebo ak raz začnete, nebude možné zastať. Tento argu­ment má spo­loč­nú kon­cep­tu­álnu štruk­túru s inými členmi triedy, nazý­vanej argu­menty klzkého svahu. (U nás je bežný výraz „naklo­nená rovina“.) „Svahári“ broja proti akcii alebo praxi A, nie pre­tože samotné A by bolo ako také ne­pri­ja­teľné alebo ne­že­la­teľné, ale pre­tože A vraj povedie kon­zek­ven­tne k akcii B a B je v kaž­dom prípade ne­pri­ja­teľ­né alebo ne­že­la­teľ­né. Zástancovia existencie klzkého svahu v nie­kto­rých prípadoch žiadajú, aby sme sa nepo­kú­šali eli­mi­no­vať dedičné choroby, alebo posilniť imúnny systém modi­fi­ká­ciami génov v embryu, sper­mio­vých bunkách alebo vajíčkach, lebo ak to umož­níme, boháči budú mať čochvíľa dizajnové deti a zlo­činní vedci budú skladať polo­ľudské chiméry a, prv než sa nazdáte, kyborgov.

Argumenty klzkého svahu sú populárne a lákavé, no škodlivé. Poško­dzujú morálne a etické uva­žo­vanie aspoň dvo­ja­kým spô­so­bom. Po prvé: svojou snahou odho­vo­riť nás od kroku A odvra­cajú náš pohľad od sku­toč­ného problému – kde je ten bod medzi A a B, v kto­rom akcia, čin alebo udalosť prestáva byť pri­ja­teľ­nou a stáva sa nepri­ja­teľ­nou? Takto nás odvra­cajú od po­kusu vypra­co­vať plán riešenia prípadov, v kto­rých vystupuje do po­pre­dia viacero cenených hodnôt. Ešte väčšmi škodia svojou logickou nečestnosťou, svojím tvrdením, že spo­jenie medzi A a B je potrebné a ne­vyhnut­né, pre­tože ľudia nemajú ani vôľu, ani túžbu zastať na okraji nepri­ja­teľ­ného. Na dru­hej strane, len ak odmiet­neme argu­menty klzkého spádu, otvorí sa nám možnosť zamerať našu pozornosť na zlep­šo­vanie etického poznania uva­žo­vaním.

Našu globálnu spoločnosť charakterizuje množstvo po­pre­ple­ta­ných osobných záujmov a plu­ra­lita kultúr. Dá sa teda s istotou povedať, že ani jeden osobitný systém hodnôt nebude vstave riadiť naše úvahy o tom, čo by sme mali radi ako repre­zen­táciu pojmov ľudská pri­ro­dze­nosť a ľudská skúsenosť. Pri od­po­vedi na tieto otázky budeme používať mnohé systémy. Moje hľadanie kohe­ren­tného hod­no­to­vého systému na ob­ranu môjho vlastného, na spe­cies zame­ra­ného, aj esteticky moti­vo­va­ného NIE budúc­nosti robotov, ma priviedlo k hu­ma­nis­tickej tradícii a hod­no­tám, ktoré zhrnuje výraz humanitas, ako mu rozumeli antickí Gréci, ich rene­sanční potom­kovia a sú­časní humanisti. Som presvedčený, že huma­nizmus má bohatú tradíciu v hod­no­tení a zvy­šo­vaní hodnoty ľudskej pri­ro­dze­nosti; má prostriedky na uva­žo­vanie a roz­ho­do­vanie aj vtedy, keď chýba istota.

Pre Grékov 4. storočia pred n. l. humanitas znamenala to, čo je výrazne ľudské, a čo potom (či už právom alebo omylom, na zá­klade poznatkov 21. sto­ročia o iných druhoch) znamená schopnosť „priateľských pocitov“ získaných výchovou. Táto ústredná zásada humanizmu vyhlasuje súcitenie za dobro a vý­chovu za cestu k re­ali­zá­cii tohto dobra. Súčasťou tohto konceptu je pochopenie vzťahu medzi pri­ro­dze­nosťou a vý­cho­vou, čomu sa v sú­čas­nosti venuje veľa úvah a výskumu. Podľa špe­cia­listu na re­ne­san­ciu Johna Stephensa spájali antickí Gréci ľudské cítenie nerozlučne s vý­cho­vou, pre­tože len na zá­klade poznatkov a ve­do­mostí môžeme pochopiť podstatu, pri­ro­dze­nosť nášho druhu. Cvetan Todorov chápe názor huma­nizmu na vzťah medzi ľudskou pri­ro­dze­nosťou a ľudskou výchovou termínmi „dané“ a „zvolené“. „Daná“ je nere­du­ko­va­teľná ľudskosť, ktorú máme všetci spolu gene­ticky. „Zvolené“ je to, čo chce naša vôľa. Todorov vraví, že z hu­ma­nis­tic­kého uznania tejto počia­toč­nej dyna­miky vyplýva jeho cha­rak­te­ris­tická viera vo vý­chovu.

Pokračuje: „Keďže na jednej strane je človek čiastočne nede­ter­mi­no­vaný a tak schopný slobody, a na dru­hej strane vieme, že existuje dobro a zlo, človek sa môže zapojiť do pro­cesu, ktorý vedie od ne­u­tra­lity k dobru a volá sa výchova.“

Výraz humanizmus v opísanom zmysle sa začal pou­ží­vať až v 14. storočí, ale jeho predkami boli grécki rečníci, ktorí sa odli­šo­vali od fi­lo­zo­fov svojej doby tým, že zdô­raz­ňo­vali úlohu výchovy pri prí­prave slobodných mužov pre sa­mo­vládu. Výchova nás učí rozmýšľať. Pre gréckych vycho­vá­va­teľov malo rozmýšľanie inštru­men­tálnu aj vnútornú hodnotu; tá druhá vyplýva z kon­cepcie, že ľudia sú jediný druh, ktorý má logos (chápaný aj ako „logika“, t. j. schopnosť uvažovať, aj ako „slovo“, t. j. schopnosť dorozumieť sa) a sme naj­ľud­skejší, keď ho pou­ží­vame.

Iné ľudské kvality a schopnosti, ktoré huma­nis­tická tra­dí­cia vyzdvi­ho­vala:

1. Ocenenie ľudského tela – jeho držanie, krása, atletická zdatnosť.
2. Túžba sebapoznania a pritom úloha emócií.
3. Vytváranie umeleckých diel a schopnosť pred­sta­vi­vosti.
4. Hodnotenie a posudzovanie seba samého, t. j. schopnosť roz­li­šo­vať.
5. Sebadôvera, že pravidlá pre etické správanie môžu byť odvodené z ľudských záujmov (ich slovami) bez po­treby od­vo­lá­vať sa na zja­venia alebo božskú inter­ven­ciu.

Pre mnohé z týchto aktivít – výchovu, ovládnutie tela v atle­tike alebo pri tanci, artistický prejav alebo etické sprá­vanie – je stre­do­bo­dom snaha. Akýsi spätný systém odmeny vyvolá pri väč­šine ľudí po do­siahnutí nie­čoho ako výsledku sna­že­nia pocit veľkej satisfakcie. Niet pochýb, že ľudia, ktorí niečo dokážu aj bez sna­že­nia, prispievajú spo­loč­nosti tak významne ako tí, čo sa snažia, možno nie­kedy aj viac. Zo sna­ženia a do­siahnutia nie­čoho vyplýva pre jed­not­livca pocit pote­šenia. Stále pokra­ču­jeme v po­kusoch urobiť niečo, čo dosiaľ nevieme urobiť. Robíme všetko možné, aby sme to, čo robíme, robili ešte lepšie. Snaha je dôležitá časť toho, čo sa myslí pod poj­mom ľudské. Spomeňme si len na tie početné sci-fi historky, kde ľudom podobné orga­nizmy majú uspo­ko­jené všetky svoje potreby – od potravy po roz­koše – a plnia svoje určené úlohy bez ná­mahy, ale aj bez sna­ženia a bez stresu. Vždy potom príde jeden alebo aj dvaja, ktorí dajú najavo svoju nespo­koj­nosť len preto, lebo chcú objaviť niečo mimo kom­fortu, v kto­rom žijú (filmy Gattaca a Trumanov svet).

Nie je ľahké zachovať pre každého človeka možnosť snažiť sa a ísť za svojou pred­sta­vou dobra. Bude tu veľké pokušenie naplá­no­vať ľudí pre také úlohy, ktoré by dizajnéri radi videli splnené. Na prvom mieste bude možno snaha gene­tickým inži­nier­stvom tak zmeniť ľudské telá, aby prežili teploty a tlaky (? – otázka pre­kla­da­teľa) pri vesmír­nom cestovaní v našom slnečnom systéme. Neskôr budú chcieť ísť niektorí ľudia ďalej, von z tohto systému, a to bude cesta vyža­du­júca nezni­či­teľné inorga­nické telá a viac ako jednu gene­ráciu mozgu. Rozhodnutie vytvoriť ľudí pre špe­ci­fické úlohy je hrubá čiara cez svah medzi A a B, medzi prija­teľ­ným a ne­pri­ja­teľ­ným. Tie gene­tické zmeny, ktoré sa nedo­tý­kajú ľudského seba­ur­čo­vania, ktoré naďalej umožňujú voľbu pri hľa­daní šťastia, zapadajú do rámca prijateľných. No také gene­tické mani­pu­lácie, ktoré znižujú ľudskú túžbu alebo schopnosť definovať a do­sa­hovať vlastnú verziu dobra – sna­ženie – sa vzďaľujú od hu­ma­nis­tickej predstavy, čo to je byť ľudský. Niektorí budúci rodičia budú stáť pred skúškou rozhodnúť sa pre dané alebo volené v mikro­verzii výzvy pre celú spoločnosť:

„Použijem genetické inžinierstvo na to, aby som dal svojmu dieťaťu možnosť stať sa tým, čo si sám vyvolí, alebo na to, aby bol kon­cer­tným hus­listom?“

Humanizmus nám dáva k dispo­zícii nielen sadu skúšobných kameňov na hod­no­tenie, ale aj metódu na roz­ho­do­vanie o týchto hod­no­tách. To je tradícia argu­men­tácie alebo uvažujúceho rečníctva, ktorá sa vyvinula popri a proti aténskej filozofii a jej majstrom Sokratovi a Platónovi. Títo filozofi došli premýšľaním k ab­so­lútnej, uni­ver­zál­nej pravde. Grécki učitelia rečníctva však nehľa­dali konečné pravdy, ale spôsoby, ako nájsť naj­lepšie riešenie pre oso­bit­nosti špe­ci­fickej situácie. Nepo­kú­šali sa dokázať, že dané roz­hod­nutie bolo urobené na zá­klade poznania abso­lút­neho dobra alebo istoty o uni­ver­zál­nej pravda. Boli skeptickí v otázke schopnosti ľudskej mysle rozpoznať pravdu. Hoci mnohé názory môžu byť správne, skeptici pochy­bo­vali, že ľudská myseľ naslepo pozná, ktoré sú správne a ktoré nie.

Je zásadne dôležité, aby sa skepticizmus rečníkov nezvrhol na ni­hi­lizmus – od­mie­tanie možnosti existencie pravdy, prí­padne aké­ho­koľ­vek pod­kladu pre etické po­su­dzo­vanie a mo­rálne konanie. Pre chý­ba­júci dôkaz pravdy navrhli uva­žu­júci rečníci konsens, zhodnú mienku na zá­klade spon­tán­neho súhlasu; verili, že pri ne­istote ľudských záležitostí v rámci prav­de­po­dob­nosti a nut­nosti je dobro­voľný konsens taký dobrý výsledok, aký sa len dá dosiahnuť – a aký treba dosiahnuť. Je to ideál, a mu­síme sa snažiť dosiahnuť ho výchovou.

Už som spomenul humanistickú tradíciu emócií; vráťme sa k nim.

V Umení rečníctva hovorí Aristoteles, že: „…emócie sú veci, pri po­su­dzo­vaní ktorých sa ľudia odlišujú podľa toho, či pociťujú radosť alebo bolesť.“

Emócie povedia ľuďom, čo sa im páči a čo nie; čo považujú za šťastie a dobrý život a čo je opakom toho. Klasickí grécki autori tragédií aj komédií poznali hod­notu emócie a nú­tili nás uznať vlastnú zra­ni­teľ­nosť a prísluš­nosť ku ko­mu­nite.

Emócie sú pri tejto diskusii dôležité z dvoch dôvodov. Prvý je vzťah medzi telom a emóciou. Niektoré emócie nevyplývajú priamo z te­les­ných pocitov potešenia a bolesti, iné áno. Napríklad potrava a teplý kúpeľ sú aj dobré, aj fyzicky príjemné. Emócie sú výsledok kom­plex­ných akcií medzi mozgom a telom a pre­ja­vujú sa vo „ve­domí“ – veda nevie presne, čo je ve­do­mie, ale je isté, že prínos tela tu hrá významnú úlohu. Strata či schudobnenie telesných vlastností by viedli k zní­že­niu pote­šenia. To je argu­ment pre roz­hod­nutie, že gene­tické inži­nier­stvo nesmie zúžiť rozsah teles­ných špe­ci­fi­kácií – výška, váha, svalstvo, farba atď.

Druhý dôvod znie, že emócie neslobodno vynechať z úvah o bu­dú­com Homo sapiens. Sú dô­le­žité, ak nie roz­ho­du­júce, pre roz­diely v po­su­dzo­vaní „dobrého života“. Zídeme sa, pou­va­žu­jeme a roz­hod­neme sa; urobíme všetko, aby sme nepo­tla­či­teľ­ným emóciám nevzdo­ro­vali omylom a aby sme uznali, že sú dôvodom.

Obrana emócie ma privádza k po­dob­nému pocitu, k láske – aj to je problém pri úva­hách o fik­tív­nych spo­loč­nos­tiach bu­dúc­nosti. Všetko beží dobre medzi prísluš­níkmi species, ktorú by sme mohli nazvať Homo anhedonicus (nema­júci záujem o slasti), kým dvaja nepo­cítia k sebe zvláštne pocity, a je to tu. Láska, nie zbrane hviezdnych vojen, otrasie spo­loč­nos­ťami, ktoré nepoznajú emócie. Už z de­fi­nície treba aspoň dvoch, aby spoznali a roz­ví­jali pria­teľ­stvo a sym­patiu medzi po­dob­nými; huma­nitas nie je láska k sebe.

Nakoniec treba povedať aspoň pár slov o seba­ur­čení, z kto­rého vyplýva huma­nis­tické zdô­raz­ňo­vanie výchovy. Zviera sa dá cvičiť, možno naprogra­mo­vať počítač, ktorý nemá slobodnú vôľu, ale ani jedného nemožno vycho­vá­vať, vzde­lá­vať. Ak však je prejav našej slo­bod­nej vôle, t. j. voľba či konečné roz­ho­do­vanie, pod­mie­nený vedo­mos­ťami a po­čet­nými ved­ľaj­šími urču­jú­cimi zložkami, musíme sa učiť, ako konať a ako sa správať, aby sme dosiahli želaný cieľ. Každý gene­tický krok, ktorý by uberal na účin­nosti hod­no­teniu, integrácii, ria­de­niu a cie­ľa­ve­do­mému konaniu budúcich ľudí, pre­kra­čuje čiaru medzi A a B, medzi pri­ja­teľným a ne­pri­ja­teľ­ným.

Je na nás, či medzi ľudskými vlastnosťami a schop­nos­ťami prij­meme alebo odmiet­neme hod­noty antických Grékov, ktoré sa na prvý pohľad zdajú byť len daním prednosti. V sku­toč­nosti posky­tujú bázu pre po­cho­penie významu výchovy a vzde­la­nia, pre ste­les­nenie živého, zni­či­teľ­ného tela, pre emócie, pred­sta­vi­vosť, disciplínu a se­ba­ur­čenie. Huma­nis­tická tradícia nás navádza začať rozmýšľať a cítiť sa na ceste do spo­loč­nosti, ktorá rieši problém regu­lácie gene­tic­kého inži­nier­stva.

---

Autor: Faith Lagay.

Prameň: Faith Lagay, “Humanitas and the Hu­mane Genome. A Guiding Principle for Decision Making”, Free Inquiry 23/1, s. 34 – 37, zima 2002/2003.

Preložil Rastislav Škoda.

Genóm – súbor všetkých génov v bunke zaisťujúci dedičnosť orga­nizmu; súbor génov orga­nizmu loka­li­zo­vaný v chro­mo­zó­moch bun­ko­vého jadra, dedičná infor­mácia bunky.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 36 v pondelok 10. marca 2003.