Humanistický pohľad na násilie v biblii

Našiel som v internete prednášky Mgr. Dávida Benku na tému „Teo­lo­gický pohľad na ná­silie v Biblii“ a Dany Zubčákovej na tému „Ako deťom rozprávať o ná­silí v bib­lic­kých prí­be­hoch“ na se­mi­nári pre uči­teľov Detských besiedok (portál Evan­je­lickej cirkvi a. v.) v Ži­line 9. 9. a v Pre­šove 30. 9. 2006. [1] Nie som teológ ani peda­góg, ale mám nie­koľko pri­po­mie­nok ako seku­lárny huma­nista (ateista) – aj my máme svoje deti a odo­vzdá­va­me im svoj sve­toná­zor.

Násilie v biblii je súčasťou veľkého filo­zo­fic­kého a teo­lo­gic­kého problému teo­dí­cey – ospra­vedl­ňo­vania boha (vše­mo­hú­ceho, vše­ve­dia­ceho a na­naj­výš dobro­ti­vého) vzhľadom na exis­tu­júce zlo vo svete (stoici, gnostici a najmä G. W. Leibnitz, Slovník cudzích slov, Slo­ven­ské peda­go­gické nakla­da­teľ­stvo, 1997). Gene­rálne zúč­to­vanie s ním urobil naj­novšie Richard Dawkins vo svo­jej knihe Delúzia Boha (The God Delusion), ktoré je slo­ven­skému čita­te­ľovi k dispo­zí­cii v Zo­ši­toch huma­nistov (č. 61, s. 18 a č. 65, s. 19). Ne­ve­nuje sa tam však oso­bit­ná po­zor­nosť spro­stred­ko­vaniu tohto problému roz­ví­ja­jú­cej sa detskej mysli a za­ne­cha­nému obrazu.

Zľahčovanie násilia v biblii

Je pochopiteľné, že katechéti problém násilia v Sta­rom zákone zľahčujú. Nevyhnú sa síce cha­rak­te­ris­tike boha ako „Ne­mi­losrd­ného Sudcu“, ale opa­ko­vané príkazy zabiť tisíce ľudí – a upo­slúch­nutie týchto na­ria­dení – ne­po­va­žujú za „zbož­štenie násilia“. Uvádzajú syno­nymá pre ná­silie: neprávosť, pýcha, krv, zlá cesta, trápenie, svár, panika, zlo, krivda, rany, lesť, hádka, lož, pod­vod, spusto­šenie, útlak. Som pre­kva­pený, že poznajú len takéto pomerne mierne formy násilia; pýchu, paniku a lesť by som ani násilím nenazval. Ale prečo tu ne­na­chá­dzam zabitie, vraždu, lúpež, zná­sil­nenie, okrad­nutie, vyhnanie z domu a vlasti predkov, čo sú celkom bežné „príhody“ v Sta­rom zákone?

Vravia, že: „…z hľadiska prvej kapitoly Genezis nepatrí násilie ani hriech k bo­žiemu plánu.“ – „Boh stvoril svet bez ná­silia.“ – „Boh videl, že čo stvoril, bolo dobré.“

Vravia, že prvé násilie (považujú zaň potopu sveta) sa v biblii vysky­tuje „až v 6. ka­pi­tole“. V de­jo­vej línii je však zabitie Ábela po zhre­šení Evy a Adama a po na­ro­dení synov vlastne tretia dôležitá udalosť v biblii: Už prvý človek, splodený prvou ženou, sa stáva vrahom svojho jediného brata. Takže nie je násilie už na sa­mom začiatku biblie? Okrem toho: Čo sa dosiahne tým, že sa prvé násilie v biblii posunie o pár strán? Nie som schopný takéhoto chápania textu biblie a jeho dopl­ňo­vania vlastnými špe­ku­lá­ciami. Pre mňa je Kainov čin vražda a ako taký násilie, no oni z neho urobia akýsi „len“ násilný čin, a to vraj nebolo násilie! Vravia, že boh ako vy­ko­ná­va­teľ násilia sa spo­mína len na „jednom jedinom“ mieste, a to v Knihe Jób. Na Noe­mo­vých susedov poslal boh príval vody, na Ábela poslal Kaina s nožom, na Jóba poslal chudobu, samotu a cho­robu – aký je tu rozdiel, ak pôvodcom všetkého je biblický boh?

V tejto súvislosti ma oddávna oveľa väčšmi ruší problém posledného verša Genezis 1:

„A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré.“

Ani v jednom článku nie je návod, ako vysvetliť deťom, že tento vše­ve­diaci boh si po stvo­rení sveta spokojne vydýchol, že vykonal dobré dielo a od­po­čí­val. Ako sa to zhoduje s už 3. ka­pi­to­lou, kde za pár dní preklial (!) zem pod no­hami Adama (Gn 3, 17)? Nepredvídal to? Ešte väčšou hádankou je, prečo nechal vzniknúť celému početnému Adamovmu potomstvu (tuším desať gene­rácií v Ábe­lovej línii po vnu­kovi Setovi, v Kainovej po He­no­chovi) až po Noema, aby až potom zistil, že „neresť na zemi je veľká“ a do­konca „oľu­to­val, že stvoril človeka“ – a ako údajne spra­vod­livý dôsledok toho nielen všetkých (vinných?) ľudí, lež aj všetky (nevinné!) zvieratá, plazy i ne­beské vtáctvo – uto­pil. Ani to nepred­vídal? Uznávam – je to rozprávka, nemusí to mať logiku. Uzná však kate­chéta, že je to legenda, mýtus, rozprávka a neslo­bodno to brať doslovne? Predo­všetkým, neslo­bodno to deťom rozprávať ako histo­rickú pravdu, ale treba im aj na tomto prípade vysvetliť nelo­gic­kosť legiend, mýtov a roz­prá­vok. Ak majú lite­rárnu hod­notu, neuberie im to na cene.

Presviedčajú ma, že ako čitateľ prvých kapitol biblie zistím, že boh stvoril svet dobrý a ná­si­lie prišlo až neskôr. Čo to má zna­me­nať? Že tu zlo nebolo a naraz odkiaľsi prišlo? Že jeho pôvodcom nie je boh, ale diabol – hanba mi, že to neviem! V týchto textoch to naozaj nie je a musím loviť v starých spo­mien­kach; peklo a čert, to sa dnes veľmi nenosí. Naraz sú tu, tie detské úvahy: boh stvoril človeka; dobro a krása, ktoré okolo seba vidím, pochá­dzajú od boha; zlo, škaredosť a cho­roby po­chá­dza­jú od diabla, ktorý sliedi po svete a hľadá, koho by zviedol. Lež bystrý Ferko vyloží na stôl ako tromf otázku: ak je pravda, že všetko stvoril boh, potom je aj diabol jeho dielo – prečo a načo ho stvoril?! Asi len kvôli zlu…

Bratovražda je na svete podľa biblie už v prvej gene­rácii človeka; bio­lo­gicky nemohlo ísť o bližšie prí­bu­zen­stvo a čo prišlo bez­pro­stred­ne po nej, bolo také zlé, že mohol pomôcť len nový začiatok Noemom a jeho sied­mimi prí­buz­nými. Prišla potopa sveta, ale čo sa po nej zmenilo k lep­šiemu? Ako sa boh aj po druhý raz prerátal! Prišla Sodoma a Go­mora a bolo treba ohňom a sírou potrestať celé nerestné mesto – len Lót a jeho dve dcéry boli ušetrené; jeho žena zaplatila za zve­da­vosť a obzretie sa premenou na soľný stĺp. Na ďalšie podobné prípady božieho hnevu v biblii sa ne­pa­mä­tám a aktu­álne názory pro­tes­tan­tských televan­ge­listov, že hurikán Katrina bol pre pekné mesto New Orleans božím trestom za ne­mravný život jeho oby­va­teľov, ne­po­va­žu­jem za teo­lo­gicky rovno­cenné argu­men­tom Sta­rého zákona. Ako to však vysvetliť deťom? Nehovorí sa o tom.

Že násilie nie je svetu vlastné?

Teologickej zákrute, že násilie je síce vo svete prítomné, ale nie je mu vlastné, priznám sa, ne­ro­zu­miem. Ak sa ho dopúšťajú nielen príslušníci susedných pohanských národov, ale aj „vyvolený boží národ“, a to veľmi často na priamy a pod­robný boží príkaz, čo zna­me­najú slová „nie je mu vlastné?“ Komu je potom vlastné? (Predsa diablovi!) A čo je vlastné svetu? Jeho pôvodná dobrota po stvo­rení mu asi bola vlastná, keď v raji nebolo hriechu a lev sa pásol s anti­lo­pou. V biblii sa neuvádza, ako dlho trvala, ale mohlo to byť nie­koľko hodín po prebraní sa Evy z narkózy.)

V akej „celosti“ máme vnímať zameranie biblie? Asi treba kúpiť celú bibliu (nielen evan­jeliá bez Apo­ka­lypsy, čo je bežné v USA) a celú ju aj čítať; nie ako môj známy, na reze biblie ktorého podľa zafúľaných okrajov ľahko rozpoznať, že v nej listuje len v po­sled­nej pätine. (533 strán evanjelií, skutkov a listov apoštolov z 2 663 strán celého Svätého písma [SSV z roku 1996]; existujú aj útlejšie vydania s rov­na­kými stopami pou­ží­vania.)

Obrovský rozsah zaberá v biblii opis vojenských a osobných nási­len­stiev pri do­bý­vaní a roz­de­ľo­vaní zasľú­be­nej zeme Kanaánu v Knihe Jozue. Napríklad jedného dňa Jozue, predobraz Ježiša (!), osobne zabil a na piatich stromoch obesil päť pora­ze­ných kráľov; počty ich pobitých vojakov idú do de­sať­ti­sí­cov. Náš katechéta si je vedomý povin­nosti vedieť o Jozuovi, no nespomenie jeho genocídy na Amo­rej­ča­noch a iných kmeňoch, vyza­bí­ja­ných do nohy; zaráža ho po­za­bí­janie nepria­teľ­ských vojakov aj s ich koňmi, vraj „takými ušľach­ti­lými zvie­ra­tami“. Nazývam to nedo­vo­le­ným pokusom o odve­denie pozor­nosti poslu­chá­čov a či­ta­te­ľov na ved­ľaj­šiu koľaj…

Katechéta nakoniec pripúšťa, že niektoré biblické miesta musia čitateľa ohromiť a pár z nich vymenúva: keď boh žiada od Abraháma obeť vlastného syna (Gn 22, 2), keď boh chce zabiť Mojžiša na ceste do Egypta (Ex 4, 24), keď boh pri ne­správ­nom obetovaní spáli ohňom dvoch Áronových synov (Lv 10, 1 – 2) alebo keď boží úder zabije človeka, ktorý sa s dobrým úmyslom dotkol archy zmluvy (2S 6, 6 – 7). Neviem, prečo považuje za ná­si­len­stvá čudesný nočný zápas boha s Ja­ku­bom a boh v po­do­be aké­hosi muža či anjela sa ešte aj nechá poraziť (Gn 32, 25), alebo tajomnú udalosť, keď sa pri Moj­ži­šo­vom návrate do Egypta Pán naňho z ni­čoho nič „oboril a chcel ho usmrtiť“; Mojžišova žena Sefora sa dotkla Pána odrezanou pred­kož­kou syna, a tým Mojžiša zachránila. Čudné je to, ale nijaké násilie v tom nevidím.

Záver teológa je, že si uvedomuje, že tomu všetkému nikdy nebude rozumieť, ako tomu nikto ne­ro­zu­mel počas tisícročí. Napriek tomu sa to najprv tisíc­ročia ručne (s mno­hými zmenami aj chybami) pre­pi­so­valo, potom sto­ročia po gu­ten­ber­govsky tlačou rozmno­žo­valo a teraz to v se­kun­do­vom takte aj elek­tro­nicky zapla­vuje svet. Volá sa to hľadaním boha, ktorý sa ľahko nájde ako príčina toho, čo je dobré, krásne a spra­vod­livé. Vynechá sa boh, ak je to zlé či nespra­vod­livé – a predsa sa vydáva za tvorcu všetkého. Nie je to logické a vedie to k záveru, že viera sa neznáša s lo­gi­kou. (Credo quia absurdum – verím, pretože je to nezmy­selné, povedal cirkevný otec Tertulián okolo roku 200 n. l.)

Biblické udalosti sú „historky“

Aj žiakom a učiteľom teda radí teista, aby akceptovali skúsenosť, že nie vždy sa dá vedieť všetko a ro­zu­mieť všetkému. Zaoberáme sa špe­ci­ficky problémom násilia v biblii, a teda je potrebné snažiť sa o po­cho­penie „biblickej histórie“. Samo­zrejme, je to aj náš cieľ. Ale predo­všetkým, nie je to história a už vôbec nie histo­rická pravda. Som rád, že aj Sväté písmo (SSV) používa v tejto súvislosti výraz „historky“. Je to rozprá­vanie a sú to legendy toho istého druhu ako teistom spomínané babylonské mýty. Neverím, že sa ukrut­nosti a ná­si­lia, opisované v Starom zákone, sku­točne stali. Nechápem, prečo ostávajú povinnou časťou biblie, hoci to má zlý následok, že časť veriacich sa stáva podivnými, nechá­pa­nými, aj vysmie­va­nými lite­rálmi – ktorí nezlomne veria každej litere biblie.

Naši predkovia prestali veriť na existenciu Perúna či Paroma, ktorý mal svoju veľmi jedno­duchú „históriu“ ako boh poľ­no­hos­po­dár­stva, vládnuci hromom a bleskom. Príčina bola jedno­duchá: prišli noví, kresťanskí kňazi a zahnali starých, pohanských kňazov. Ich nový boh má tie isté slabiny ako mal Parom (je ne­vi­di­teľ­ný až neba­da­teľ­ný, nie je vše­mocný ani spra­vod­livý a nie je naňho spo­ľahnutie), ale cirkevní hod­nostári v pur­pu­ro­vých rúchach sediaci v prvých radoch svetskej vlády vedia o ňom kvetnato vyslovovať formulky typu:

„Bože buď milostivý tomuto letu (bombardovacích lietadiel) nad japonské mestá Hirošimu a Nagasaki, nemecký Hamburg a Drážďany, srbský Belehrad a Nový Sad – dopraj šťastný návrat celej ich leteckej posádke; začo ťa velebíme a oslavujeme. Sláva Otcu i Synu i Duchu svätému.“

Asi takýmito slovami vyprevádza protestantský pastor a asi aj katolícky kňaz odlety bom­bar­do­va­cích lie­ta­diel z de­sia­tok materských lietadlových lodí a po­zem­ných letísk na ce­lom svete. Aj po ti­síc­ro­čiach ostal biblický boh ukrutný, nespra­vod­livý a krvi­lačný; ľudia vedú v jeho mene vojny.

Násilie sa prikazovalo v biblii a je síce odsudzované ale trpené v sú­čas­nom učení ná­bo­žen­stiev. Je isté, že určitá časť žiakov (aj kate­chétov a uči­te­ľov) si zvykne na tento oči­vidný rozpor a hoci vidia do neba volajúce násilnosti, viac-menej veria na existenciu biblického aj súčasného boha mono­teizmu, ktorý sa o nás staral aj stará a za­sa­ho­val aj za­sa­huje do na­šich zále­ži­tostí – tak s tým narábajú aj obidvaja pred­ná­ša­júci aj v týchto pred­náš­kach. To je veľmi škod­livé.

Čo sa asi deje v ešte nerozhodnej rozvíjajúcej sa mysli žiaka, keď je po prvý raz a opa­ko­vane kon­fron­to­vaný s ukrut­ným biblickým bohom, pri­ka­zu­jú­cim genocídy a ne­mi­lo­srdné vojenské ťaženia proti susedným kmeňom a mestám napríklad pri do­bý­vaní zasľú­benej zeme Kanaánu? S bohom, ktorý opa­ko­vane pri­púšťa zná­sil­ne­nie panien (Gn 19, 7 – 8) a cudzích žien až do ich smrti (Sdc 19, 25)? Ktorý pri­ka­zuje únosy žien a panien (Nm 31, 18) a pri­púšťa otroctvo (Lv 25, 39 – 46)? S bohom, ktorého hlásajú aj naši dnešní vojenskí duchovní? Myslím si, že zne­chu­tený sa odvracia od tohto boha násilia, a prestáva tomu všetkému veriť.

Skoro by sa dalo povedať, že čítanie o násilí v biblii je návod na ateizmus. A tak je to dobre.

* * *

Pánu Mgr. Benkovi sme ponúkli možnosť reakcie na náš komentár a dostali sme od neho túto odpoveď, ktorú v plnom znení uve­rej­ňu­jeme:

Vážený pán Škoda,
zasielam Vám moju reakciu na Váš komentár k mojej pred­náške. Budem rád, ak ju uve­rej­níte vo Vašom časo­pise. Vážim si, že ste mi ponúkli priestor na od­po­veď.

S priateľským pozdravom
Dávid Benka

Pozri nasledujúci článok!

---

Autor: Rastislav Škoda.

[1] Prednáška Dávida Benku bola uverejnená na stránke Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 73 v utorok 4. novembra 2008.

Odpoveď Dávida Benku bola uverejnená v Zo­ši­toch hu­ma­nistov č. 73 (no­vem­ber 2008) od strany 13 po 14. stranu pod názvom „Odpo­veď na ko­men­tár“.