Kategórie
Humanizmus Knihy Zošity humanistov

Hodnoty a ideály pre modernú sekulárnu spoločnosť

Humanisti a ich poňatie hesla „Boh a svet“.

Konferencia na tému „Čo je dnes humanizmus?“ v ber­lín­skej Nadácii Fried­richa Eberta v no­vem­bri 2008 ukázala celú šírku sú­čas­nej teo­re­tickej diskusie o hu­ma­nizme v Ne­mecku. Ani vyme­dze­nie pojmov sa nedarí bez ťaž­kostí, pre­tože navzájom si kon­ku­rujú roz­ličné pramene huma­nizmu. Preto si vezme časopis Diesseits v nie­koľ­kých článkoch pod lupu pojem huma­nizmu. Nech však čitateľ nečaká platné heslo do en­cyklo­pé­die! Dogmy, poučky a ja­zy­kové predpisy sú huma­nistom cudzie.

Predstavme si, že otec sa baví so svojou desať­ročnou dcérou o ná­bo­žen­stve. Príle­ži­tosťou sú roz­ličné viery, ku kto­rým sa hlásia deti jej triedy. Sú medzi nimi kres­ťania, mos­li­movia, jeden Jehovov svedok, a pár takých, čo na otázku o ich ná­bo­žen­stve vravia:

„My nie sme celkom nič.“

Pýta sa potom dcéra svojho otca:

„Ocko, my sme tiež celkom nič, že? Veď ani my ne­ve­ríme na Boha, že?“

Otec je zarazený, najprv vyzerá zmätený, ale potom povie seba­ve­dome:

„Teda celkom nič nie sme – len nie sme nábožní. Sme humanisti!“

Načo dcéra uprie naňho svoje očiská a môžeme priam sledovať, ako sa v nej rodí otázka:

„Ocko, a čo je to, celkom presne, humanista?“

Ako to poviem svojmu dieťaťu?

A už si mnohý otec stúpil na hadicu.

„Ako to vysvetlím dieťaťu, keď mi robí také veľké ťaž­kosti vysvetliť to svojmu suse­dovi?“

Žiť podľa určitých princípov je vždy ľahšie ako presne to vysvetliť pár vetami.

V kresťanskej rodine možno ľahko poukázať na všetky možné pravidlá, príkazy a zá­kazy, ktoré sú kdesi spí­sané a keď treba možno si ich pre­čí­tať. Naj­čas­tej­šie je to Biblia, kde sa dá nájsť Desa­toro pri­ká­zaní. [1] Každá kresťanská skupina má okrem toho vlastný kate­chizmus, ktorý sa od iných kate­chizmov líši v nie­koľ­kých – často pod­stat­ných – bodoch. Kto však nemá Boha, nemá ani kate­chizmus. Taký človek nemá nikde napí­sané, čo má robiť, čo nemá robiť, alebo čo má veriť. Niet pre všet­kých záväznej knihy, ktorá by múdrymi slovami zhrnula všetko, čo tvorí jadro huma­nis­tic­kého myslenia.

Kresťanstvo sa 2 000 rokov zapodievalo stále tými istými otázkami a rov­na­kými textmi. Okrem toho síce vznikali aj nové otázky, ale tie bolo vždy treba najprv porovnať so sta­rými textmi, kým sa našla odpo­veď. Za tým účelom boli školené gene­rácie teo­ló­gov, ktorí vypra­co­vá­vali sta­no­viská, určo­vali postoje a pred­pi­so­vali pred­sudky; oni určovali cha­rak­ter spo­loč­nosti.

Na tomto podklade sa v našej spoločnosti roz­ší­rila mienka, že sve­to­ná­zor, ktorý nena­pĺňa hrubé staré knihy, najmä nie sväté knihy, nemôže byť sku­točne dobrý. Musí mu niečo chýbať: substancia, tra­dí­cia, význam… Niečo, čo ho odli­šuje od ba­nál­nych, skromných, jed­no­du­chých vecí.

Byť dnes humanistom

Moderní humanisti ukazujú, že im nič nechýba, že sa dá žiť aj bez „svätých kníh“. S ab­sol­ven­tmi huma­nis­tic­kých gym­názií nemajú viac spo­loč­ného ako iní ľudia, čo sa týka humanity – ľudskosti, spo­lu­pat­rič­nosti – ne­od­vo­lá­vajú sa na ňu viac ako iní ľudia. A predsa sú akosi iní.

Humanistov spája v prvom rade určitý spôsob myslenia. Niet ni­ja­kého tabu, všetky otázky sú do­vo­lené. K tomu patrí aj spôsob, ako sa zaob­chá­dza s otáz­kami, na ktoré mo­men­tálne ešte niet odpo­vede.

V neposlednom rade ich spája aj druh a rozsah voľ­ného priestoru, na ktorý si popri svojich blížnych robia nárok. Tento voľný priestor je pomerne veľký. Žiadajú ho nielen pre seba, ale pre všet­kých ľudí – bez vý­nimky.

Keď humanisti povedia „Neveríme na Boha“, sú najprv len ateisti – nič viac. Keď povedia „Sme indi­vi­du­a­listi“, majú ešte niečo spo­loč­né s mno­hými kres­ťanmi. Keď povedia „Sme skeptici“, musia uznať, že takí boli v kaž­dom čase vo všet­kých nábo­žen­stvách.

Často ich nazývali kacírmi. A medzi tými bolo už sku­toč­ne pár huma­nistov – aj keď títo ešte celkom ne­od­lo­žili bokom svoju vieru na čosi božské. Keď povedia „Sme eman­ci­po­vaní“, majú ideály, za ktoré sa zasa­dzujú aj ľudia, ktorí nie sú huma­nisti.

Ani súhrn vymenovaných dôležitých bodov nerobí teda ešte hu­ma­nistu. To, čo je pre hu­ma­nistov osobitne dô­le­žité, neob­me­dzuje sa na sve­to­ná­zo­rový postoj. Dnešných hu­ma­nistov cha­rak­te­ri­zujú tri kom­po­nenty:

Zásadné svetonázorové stanoviská

  • vysvetľovanie sveta bez boha (bohov)
  • zaobídenie sa bez mystiky
  • úcta pred všetkým, čo žije
  • vedeckosť
  • odmietanie dogiem
  • zviazanosť s prírodou ako jeden z jej početných dielov – bez nároku na vý­ni­močné posta­ve­nie
  • osobitne vysoké hodnotenie vlastnej zod­po­ved­nosti ako pro­ti­klad k dru­hými určo­va­nému životu, t. j. žitiu podľa hod­nôt a pra­vi­diel iných

Politicko-spoločenské požiadavky

  • demokratické štátne usporiadanie – v kto­rom platí pra­vidlo väč­šiny
  • pokiaľ možno málo riadenia „zhora“
  • veľa osobného voľného priestoru
  • ochrana pred utláčaním každého druhu
  • sloboda myslenia a právo mať iné názory ako väč­šina
  • sloboda, ktorá zo zásady musí byť spre­vá­dzaná zod­po­ved­nos­ťou
  • spravodlivosť
  • ochrana menšín
  • otvorenosť voči svetu

Osobné stanoviská k spolužitiu s druhými

  • tolerancia a rešpekt pri styku so svo­jimi blížnymi
  • riešenie sporov bez použitia násilia
  • čestnosť
  • dosahovanie dôvery­hod­nosti
  • priateľstvo a spolu­cí­tenie
  • sociálne správanie sa a spo­lu­pat­rič­nosť
  • solidarita s tými, čo potre­bujú pomoc
  • a nie na koniec aj uznanie, že každý spo­lu­občan má veľkú oblasť uspo­ria­dania vlastného života, do kto­rej mu nemá nikto právo ho­vo­riť

Keď sa všetky tieto hodnoty a ideály navzájom pre­niknú a po­do­pĺ­ňajú, pri­blí­žime sa tomu, o čo sa dnes huma­nisti snažia a čo ich robí seba­ve­do­mými. Chýba už len jedna oblasť, a tá zahrnuje:

  • otvorenosť pre nové veci
  • potešenie z rozličnosti
  • ocenenie pochybovania

Tieto tri vlastnosti doplňujú obsah humanizmu o roz­ho­du­júcu štvrtú kom­po­nentu: o „sta­no­visko k sebe samému“.

Toto stanovisko vyžaduje dobrú dávku schopnosti a vôle k seba­kri­tike. Huma­nista ho vyjadruje výrokom:

„Ešte nie som hotový, neskončil som. Nezáleží na tom, koľko mám rokov. Treba ešte veľa objaviť – aj na mňa to čaká: veľa nového, cudzieho, zmä­te­ného, zne­po­ko­ju­jú­ceho… ale aj obo­ha­cu­jú­ceho, napĺ­ňa­jú­ceho a ob­šťastňu­jú­ceho. Musím pre to byť vždy otvo­rený.“

Ocenenie pochybnosti

Takýto postoj k životu obsahuje prvkom „potešenie z roz­lič­nosti“ sta­no­visko, ktoré možno nazvať „prvkom anti­ra­sizmu“. Kto po­va­žuje roz­lič­nosť za po­zi­tívnu hod­notu, odmieta auto­ma­ticky všetko, čo je spo­je­né s rov­no­stár­stvom, nor­mo­va­ním, zjed­no­du­šo­va­ním či ira­cio­nál­nym strachom. Je závažný rozdiel, či by som chcel mať všetkých svojich blížnych vedľa seba v rov­na­kom výťahu – alebo obleku – alebo či by mi pô­so­bilo po­te­šenie, že moje okolie je pestrá zmes vše­li­čoho.

Nielen čo sa týka zovňajšku, ale aj ak ide o veci pod povrchom… spôsoby správania sa, sta­no­viská, áno, spôsoby života.

Ocenenie pochybovačnosti“ zaokrúhli na­ko­niec postoj k sebe samému. K po­chy­bo­vaniu patrí vždy trochu neistoty – malá dávka kritických otázok. Skrýva sa za tým po­žia­davka pochy­bovať vždy trochu aj o sebe samom. Také sta­no­visko síce život niekedy sťažuje, ale ho roz­hodne obo­ha­cuje.

V tej chvíli, keď ide o otvorenosť, rozličnosť a po­chyb­nosti, sa uka­zuje, na­koľko majú huma­nisti aj také ideály, ktoré sa nedajú ľahko usku­toč­niť. Tak to už býva s po­žia­dav­kami, ktoré kla­dieme sami sebe. Dôle­žité je, že vôbec máme na seba po­žia­davky – nielen na dru­hých.

Vráťme sa však na začiatok: Humanisti nemajú nijakú svätú knihu a ni­jaký kate­chizmus. To ani im samým nezjed­no­du­šuje život. Nemôžu narýchlo niečo niekde prečítať a náj­dený text nie­komu pred­lo­žiť „ako dôkaz“.

Humanisti musia vždy na novo rozmýšľať a pri vašich otázkach najprv nájsť odpoveď pre seba. Osobne pre seba, a s po­mo­cou tých, čo im stoja blízko. Úvahy, ktoré určujú náš život, sa takto postupne menia a od člo­veka k člo­veku sú vždy o niečo roz­dielne. Deje sa to auto­ma­ticky.

Takýmto spôsobom je humanistické poňatie života pod­ro­bené usta­vič­nému „vývoju“. Žije a stále je aktu­álne. Rýchlo sa prispô­so­buje novým pomerom. Možno by dobre znieslo jednu či druhú knihu, ale to len na pod­poru diskusie.

Keď sa teda dnes jeden z našich blížnych vyznáSom humanista!“, znamená to veľmi indi­vi­du­álnu zmes všetkých vyme­no­va­ných zložiek, dopl­nenú vše­li­čím iným, za­kaž­dým veľmi osobným. Humanistov cha­rak­te­ri­zuje viac ako len život bez boha. K nie­kto­rým málo veciam vraví huma­nista „Nie!“ a k mno­hým, premnohým iným, z ce­lého srdca „Áno!“

Nie je to napínavé poňatie života?

* * *

Tento text vznikol na podklade rozhlasovej pred­nášky Huma­nis­tic­kého zväzu Nieder­sachsen na vlne NDR-INfo v no­vem­bri 2007.


Autor: Jürgen Gerdes.

Prameň: Jürgen Gerdes, „Humanisten und ihre Auffassung über ‘Gott und die Welt’“, Diesseits, č. 86, s. 23 – 24, 2009.

Preložil Rastislav Škoda.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 77 v pondelok 1. júna 2009.

Poznámka Jána Paradu: Humanistom odporúčam dobre poznať obsah knihy Za­ká­zané ovocie: Etika hu­ma­nizmu, ktorú na­pí­sal Paul Kurtz.

[1] Práve v tejto knihe je také „desa­toro“. Pozri: Hu­ma­nis­tické zásady.

2 odpovede na “Hodnoty a ideály pre modernú sekulárnu spoločnosť”

Na článok uverejnený v Zošitoch humanistov som 14. júla 2009 reagoval takto:

„Ocko, a čo je to, celkom presne, humanista?“

„Ako odpoviem svojmu dieťaťu?“

A už si mnohý otec stúpil na hadicu.

Presne takto som to aj ja zažil. Pamätám sa na to veľmi dobre. Sedeli sme za stolom, o čomsi sa zhovárali, a zrazu sa ma deti opýtali, že čo sú oni. Mal som to ťažké, lebo som sám nevedel, čo povedať, ako sa vyjadriť… lebo žijeme v tuhej kresťanskej komunite, kde asi okrem mňa nie je nikto tak otvorený, aby o sebe verejne povedal, že nie je nábožensky založený. Myslím, že ešte aj dnes by som mal s tým ťažkosti, správne vysvetliť, že kto sú humanisti. Jednoduché je na nejaké tradície, knihy odkazovať, ale u humanistov je toho ako šafranu, čo môže rodič svojim deťom ponúknuť. Musí sa spoliehať na vlastné schopnosti vyjadriť sa čo najlepšie.

Veľmi dobre sa dodnes pamätám na otázky mojich detí, čo sa týka náboženstva. Konkrétne kresťanstva. Ako malé deti iné nepoznali.

O bohu prvá otázka znela: Čo je boh?

Nepýtali sa, kto, ale čo. Počuli to slovo od príbuzných, ale ešte to slovo nevnímali v nejakom konkrétnom osobnom vzťahu, ako keby boh znamenal osobu, bytosť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *