Hľadá sa: Morálna výchova pre sekulárne deti

Sekularizmus a humanizmus patria medzi naj­moc­nejšie inte­lek­tu­álne a etické prúdy modernej civi­li­zácie. Ich vplyv sa prejavuje na celej planéte. Mocnejú od čias rene­sancie: vďačíme im za vznik modernej vedy, osvie­tenstvo, demo­kratické a se­ku­lárne revo­lúcie, rozvoj spotre­bi­teľ­skej eko­no­miky, ktorá zabez­pe­čuje pred­mety dennej potreby pre oby­čaj­ných ľudí atď. No ozývajú sa proti nim hlasní oponenti: auto­ri­ta­tívni fun­da­men­ta­listi rov­nako ako post­mo­der­nisti upierajú vede aj morálke, že môžu byť objek­tívne.

Takže sekularisti, humanisti a naturalisti stoja pred roz­ho­du­jú­cou prak­tickou výzvou: treba vytvoriť učebné programy a inštitúcie, ktoré poskytnú morálne smernice pre naše deti. Zavedenie vše­o­bec­ného vzde­lá­vania v 19. sto­ročí úžasne posunulo dopredu seku­lárne, vedecké a huma­nis­tické vzde­lá­vanie; prispelo k de­mo­kra­ti­zácii a vy­so­kej prosperite moderných spo­loč­ností. Nie je to však celá pravda.

Prišiel čas, keď sekularisti majú poskytnúť alter­na­tívne seku­la­ris­tické ku­ri­kulá/učebné programy pre školy aj mimo­školské použitie, ktoré sprístup­nia/za­bez­pečia naj­lepšiu vedeckú, historickú, estetickú a pritom huma­nis­tickú výchovu a vyu­čo­vanie. Nechcem tým povedať, že máme nahradiť či opustiť verejné školy; máme len doplniť výučbu, ktorú posky­tujú, osobitnými programami a kurzmi učenia sa. Zdô­raz­ňujem, že je to nalie­havá úloha.

Pionierske dielo Johna Deweya viedlo v USA k názoru, že výučba má naučiť študentov, ako myslieť kriticky a ako sa stať dobrým občanom, ktorý si vie oceniť občianske výhody demo­kracie, zaru­ču­júce prípravu na osobnú kariéru a uplat­nenie nadania.

Veľa sľubov sa realizovalo. Verejné školstvo veľmi prispelo k vy­bu­do­vaniu demo­kra­tických spo­loč­ností na celom svete, nielen v USA. Deti všetkých spo­lo­čen­ských vrstiev a z roz­lič­ných rasových, etnických, národných a ná­bo­žen­ských komunít dostali možnosť učiť sa a získať vedo­mosti a schop­nosti, potrebné pre pre­žitie a uplat­nenie sa v spo­loč­nosti. Sám som vyrástol v Irvingtone, New Jersey; s bratom a sestrou som chodil do základnej školy na Union Avenue a do irvingtonského gymnázia. Spolu­žiakmi mi boli írski katolíci, anglo­pro­testanti, Taliani, Nemci, Židia, Poliaci a mnohí iní. Naučili sme sa žiť pospolu, rešpektovať každého osobitnosti a uznávať spo­ločné hodnoty. Žiaľ, v tých časoch neboli na našich školách čierne ani hispánske/špa­nielske deti, no po dlhých bojoch získali túto možnosť na základe princípu všeobecnej školy.

Útoky na verejné školstvo

Dnes však pravičiarske náboženské sily útočia na verejné školstvo v snahe odstrániť alebo aspoň zredukovať to, čo nazývajú „seku­lár­nym huma­nis­tickým vplyvom“. Inkvi­zí­torsky preverujú školské rady a pro­gra­mové komisie. Snažia sa nanútiť tradičné zásady biblie do súkromných aj verejných škôl. Pokúšajú sa zaviesť učenie o krea­cio­nizme alebo inte­li­gen­tnom dizajne do hodín prí­rod­ných vied a vy­miš­ko­vať učenie o evo­lúcii. Napadli kurzy sexuálnej výchovy. Robia všetko, aby sa rede­fi­no­vala výučba dejín: Amerika sa má predstavovať ako „kresťanský“ alebo „židovsko-kresťanský“ národ, nie ako produkt osvie­tenstva. Vo vlastných farských a ná­bo­žen­ských školách nahrá­dzajú hľadanie indok­tri­ná­ciou, nahrá­dzajú otázky otvo­renej mysle bif­ľo­va­ním textov troch, nie­kedy štyroch ná­bo­žen­stiev. Už nemô­žeme povedať, že naše deti dostávajú naj­lepšie vzde­lanie, aké môže t. č. poskytnúť náš rozvíjajúci sa sekulárny, vedecký, demo­kratický svet. No nábo­žen­stvo by nemalo mať miesto v škole, keďže v našej spo­loč­nosti existuje množstvo deno­mi­nácií; malo by ostať súkromnou záležitosťou, prene­cha­nou rodičom v ich roz­lič­ných kostoloch, chrámoch, syna­gó­gach či mešitách. Výchova sa stala bojiskom. A ako humanisti nemáme na výber: aj my musíme bojovať, ak chceme dať svojim deťom naj­lepšiu možnú výchovu.

Treba veľmi ľutovať, že často je na niektorých školách ťažké učiť kriticky myslieť a pes­to­vať morálny rast. Rodičia auto­ri­ta­tív­neho typu sa môžu cítiť ohrození otázkami o hod­no­tách, ktoré si cenia; neraz sa zľaknú, že slobodné etické hľadanie by mohlo pod­mí­no­vať ná­bo­žen­ské názory, ktoré chcú vštepiť svojim deťom. Nesmieme dovoliť, aby pochyb­nosti vystra­še­ných pano­vač­ných rodičov zmen­šo­vali rozsah toho, čo sa naše deti môžu naučiť o mo­rálke. V mo­jich očiach ide o také zásadné veci, že nič nesmieme považovať za isté; musíme byť pripravení vziať zále­ži­tosti morálnej výchovy do vlastných rúk. V rámci nového osvie­tenstva je prvo­radá potreba nového učebného programu pre tento predmet. Musíme pripraviť vlastné kurzy pre seku­lárne a hu­ma­nis­tické deti a vnú­čatá; vlastne pre každého v našej spo­loč­nosti, kto má záujem. Fieldstonská škola, zalo­žená v New York City pred viac ako sto rokmi z ini­cia­tívy Hnutia za etickú kultúru, bri­lan­tne posky­to­vala etickú výučbu deťom onej doby. Musíme pokra­čo­vať v tejto veľkej tra­dícii.

Čo máme učiť naše deti?

Zaiste: ako myslieť kriticky, ako rozvíjať huma­nis­tické mravné morálne hodnoty, ako posu­dzo­vať este­tické stránky života, ako sa pripra­vo­vať na život plný výziev a zá­žit­kov. Prí­prava a rea­li­zácia tohto kurikula musí byť pre huma­nistov prvou úlohou najmä v centrách a ko­mu­ni­tách, ktoré zakla­dáme v USA a po celom svete. V tomto ohľade posky­tuje cenné smer­nice kniha Stephena Lawa Boj o myslenie detí [1] (The War for Children’s Minds, Routledge, London 2006). Law, docent filo­zofie na Lon­dýnskej uni­ver­zite, rozoz­náva dva prístupy k mo­rál­nosti, ktoré sa bijú v sú­čas­nosti o prvenstvo. Prvý je auto­ri­ta­tívna tra­dícia, zvy­čajne, ale nie vždy, ná­bo­ženská. Učí, že rozho­du­júca je „úcta voči auto­rite“, ktorá vydáva morálne príkazy a dieťa ich má prijať a poslú­chať. Primárny dôraz sa kladie na po­sluš­nosť voči dávnym vieram a prí­ka­zom. Druhý je libe­rálna tra­dícia, povzbu­dzu­júca mladých ľudí prebrať zod­po­ved­nosť a myslieť sám za seba. Tento prístup zdô­raz­ňuje osobnú auto­nómiu a slo­bodu myslenia. Je súčasťou novej mravnosti, ktorej vplyv rastie od dôb osvie­tenstva: deje sa to v rámci snahy zlepšiť život jed­no­du­chých ľudí v sú­čas­nom svete.

Konzervatívni kritici liberálnej humanistickej morálky vyslovujú obžalobu, že táto morálka viedla k roz­padu morálnych štan­dardov a discip­líny, vzostupu zlo­čin­nosti, teho­ten­stvám mla­dis­tvých, dro­govej závislosti a pro­misku­ite. Nemusí to byť pravda. Povzbu­dzo­vať deti a dospe­lých samo­statne myslieť nemusí viesť k mravnej nevia­za­nosti alebo anarchii. Liberálni humanisti nemusia byť sub­jek­tívni relativisti, ktorí si nevedia poradiť v ťaž­kých životných situáciách. Law upo­zor­ňuje, že libe­rál­no-hu­ma­nis­tické školy a vý­chovné programy majú „varovať… žiakov pred ne­bez­pe­čen­stvami extrém­neho morálneho skep­ti­cizmu“. Jednou z metód na posu­dzo­vanie morálnych situácií je posú­denie dôsledkov a zazna­me­nanie logických nedôsledností medzi našimi prin­cípmi. Potre­bu­jeme zostaviť vedecké metódy na pre­ve­renie skutočných základov toho, čomu veríme. Kritické myslenie síce funguje s ho­to­vým systémom prijatých hodnôt a zásad, ale vždy môže byť nápo­mocné pri ich úprave. Law sa pri­ho­vára za pesto­vanie dobrých tra­dícií a za­me­ranie sa na výchovu cha­rak­teru detí. V prvom rade máme pod­po­ro­vať for­mo­vanie návyku kri­ticky myslieť o vlastných názoroch a postojoch. Povzbu­dzo­va­nie nezá­vislého myslenia pomáha deťom dosiahnuť inte­lek­tu­álnu vyspelosť. Mravne vycho­vané dieťa nielenže má odpo­veď na ex­terné príkazy, ono sa hneď pokúša o inter­na­li­záciu empatie a sve­do­mia. Toto je veľmi dôležité v de­mo­kra­tickej spo­loč­nosti, kde musia zvládnuť proble­ma­tiku spo­lu­žitia štu­denti s roz­lič­ným pozadím, raz ná­bo­žen­ským, ino­kedy seku­lárnym.

Nové výchovné programy

Stojíme pred vážnou úlohou vypracovať nové výchovné programy pre výučbu morálnych hodnôt, v ktorých bude osobitne zdô­raz­nená životne dô­le­žitá úloha rodičov na tomto poli. Linda a Richard Eyre sa vo svojej knihe Teaching Your Children Values (Ako vštepiť svojim deťom morálne hodnoty, Simon and Schuster, New York, 1993) za­me­rali na tento aspekt morálnej výchovy. Hovoria, že hod­noty treba deťom všte­po­vať v kaž­dom veku a že každý z ro­dičov má pritom svoju špe­ci­fickú úlohu pri roz­ho­do­vaní, o ktorú hod­notu ide. Za­me­ria­vajú sa na hod­noty, ktoré povzbudia vôľu detí stať sa šťastnými a pro­duk­tív­nymi osobami. Medzi hod­no­tami, ktoré pre­be­rajú, sú počestnosť, odvaha, miernosť, seba­ve­do­mie, discipli­no­va­nosť, umier­ne­nosť, vernosť, lojál­nosť, spo­ľah­li­vosť, rešpekt, láska, nezištnosť, citlivosť, láskavosť, pria­teľ­skosť, spra­vod­li­vosť, rov­nosť, súcit­nosť a odpúš­ťanie. Myslím si, že via­ceré z týchto hodnôt sú huma­nis­tické; cení si ich veľký počet našich spo­lu­ob­ča­nov, seku­lár­nych aj nábožných. Prajeme si, aby naše deti žili šťastný život, aby ich život bol zmy­slu­plný a hod­notný, aby boli schopné nájsť si zamestnanie podľa vlastnej voľby, aby si zod­po­vedne vybrali partnerov; určité zásadné znaky ich cha­rak­teru by sa mali vytvárať na pod­klade dobrého príkladu v ro­dine. To je ťažké, keď sa rodina roz­padne alebo ne­fun­guje.

Povedal som, že všeobecná mravná slušnosť je ľuďom spoločná bez ohľadu na ich národnosť či náboženstvo. Vidí sa mi, že základné cnosti ako čestnosť, pravdivosť, láskavosť a spra­vod­li­vosť sú vše­o­becné. Okrem nich je rad iných široko uzná­va­ných zásad a hod­nôt, ktoré umožnia deťom dosiahnuť v ži­vote určitý stupeň výbornosti rea­li­zá­ciou svojich vlôh. Existujú dokonca afo­rizmy dobrej vôle, ako som ich nazval, ktoré uka­zujú, aké dô­le­žité je mať pozi­tívny prístup k sebe aj druhým, ak máme žiť v jed­nej ko­mu­nite.

Žiaľ, súčasný postoj väčšiny humanistických, ateistických a voľ­no­myšlien­kar­ských orga­ni­zácií je taký, že pro­jekt výchovy svojich detí pone­chali na sta­rosti verej­ným (štátnym alebo súkromným) školám, spo­lie­ha­júc sa, že sa deje dobre. Hoci v mno­hých častiach nášho štátu existujú výborné školy a vy­ni­ka­júci učitelia, často sa dá ťažko zaistiť vysoko kva­litná výchova v ce­lom rozsahu. Okrem toho sú mas­médiá (bežná tele­vízia, kiná, hudba, rozhlas, internet aj lite­ra­túra, ktorú deti čítajú) plné ba­nál­nych a ne­dôstoj­ných hodnôt. Niekedy aj hodnôt, ktoré šíria násilie, cham­ti­vosť, pomsti­vosť a ne­mo­rál­nosť. Nijako nechcem volať po cen­zúre; opa­ku­jem len, že musíme u svojich detí pestovať ocenenie kva­lit­ného života, zvy­šo­vať úroveň ich záujmov a po­su­dzo­vania a všte­po­vať im určitú schop­nosť reflek­tív­neho morálneho myslenia a rastu. Osobitne je to dôležité vtedy, ak majú naše deti usku­točniť svoje vyššie možnosti a pri­tom si zachovať pocho­penie pre potreby iných, s ktorými máme nažívať vo vzá­jom­nej láske.

Neindoktrinovať!

Svedčí o tom snaha autoritatívnych náboženstiev indok­tri­no­vať detí od útleho veku bif­ľo­vaním v mos­lim­ských mad­rasách (korá­nových školách), ako aj podobná indok­tri­nácia dogmami a vie­ro­ukou židovsko-kres­ťan­ských deno­mi­nácií. Ako sekulárni humanisti musíme posky­to­vať vše­o­becne uznané morálne hod­noty a prin­cípy na roz­voj v mysliach našich detí. Ba viac, potre­bu­jeme rozvi­núť inšti­tú­cie, školy, učeb­nice a ku­ri­kulá, učebný mate­riál a uči­te­ľov, ktorí budú deťom všte­po­vať túžbu po dobrom živote a uz­nanie morálnych povin­ností a zod­po­ved­nosti.

Mravná výchova a rast poznatkov musia mať v našej agende v blízkej bu­dúc­nosti prvé miesto. Platí to pre jasle, materskú školu, základnú školu, stredné školy a, samo­zrejme, pre celý život. Morálka je časť toho, čo zna­mená roz­hod­núť sa pre niečo, ceniť si dô­le­žité vlastnosti, správne posu­dzo­vať. Seku­lárny huma­nizmus len vtedy niečo zna­mená, keď sa iden­ti­fi­kuje so systémom nor­ma­tív­nych hodnôt a prin­cípov. Nie je to jed­no­ducho meta­etika bez sú­vis­losti so ži­vo­tom; jej hod­noty a prin­cípy sú konkrétne a sú­visia s praxou. Volám to euprax­sofiou: praktickou etickou múdrosťou. Keďže seku­lárny huma­nizmus je „spôsob hľadania”, zame­raný na testo­vanie tvrdení o pravde ob­jek­tív­nymi metó­dami, posky­tuje nám morálne hodnoty a prin­cípy, pre­ve­rené sitom skú­se­nosti. Môžeme sa o ne podeliť so všet­kými, čo žijú s nami v našej spo­loč­nosti.

---

Autor: Paul Kurtz.

Prameň: Paul Kurtz, “Wanted: Moral Education for Secular Children”, Free Inquiry 27/1, december 2006, s. 4 – 11.

Preložil Rastislav Škoda.

[1] Preklad tejto knihy vyjde na po­kra­čo­va­nie v Zo­ši­toch hu­ma­nistov č. 68 a následne, prav­de­po­dob­ne až 78.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 59 v sobotu 6. januára 2007.

(Medzi 10 knihami, ktoré autor odporúča ako ďalšie čítanie, sú všetky 3 knihy vy­da­va­teľ­stva Rastislava Škodu pre žiakov prvých tried.)