Helmut Schmidt a náboženstvo

Od odchodu z aktívneho politického života (1982) publikoval bývalý piaty nemecký kancelár Helmut Schmidt do svojej nedávnej smrti (2015) počas 33 rokov takmer neu­ve­ri­teľ­ný počet 30 knižných titulov, ktoré boli väčšinou best­sellermi a absol­vo­val 80 rozho­vo­rov, ktoré si zaslúžili uve­rej­nenie.

Okrem aktuálnych politických a ekonomických úvah a diskusií sú to aj jeho články a reči z obdobia jeho kan­ce­lár­stva (1974 – 1982). Keď v tom čase katolícki biskupi a poslanci strán s písme­nom „k“ v názve roz­ví­rili dis­ku­siu o základných hod­no­tách, sťa­žu­júc si na ich úpadok a do­ža­du­júc sa obnovy ich kresťanského charak­teru, bránil Schmidt príkaz neutrality štátu a pou­ka­zo­val na hra­nice jeho možností. Nebol celkom kon­zek­ven­tný, keď sprostred­ko­va­nie etických zásad a hod­nôt spo­loč­nosti síce prisu­dzo­val okrem cirkví aj mien­ko­tvor­ným inšti­tú­ciám, ale nikdy neme­noval huma­nistov/ate­istov priamo.

Prežil 8 rokov vojny, ústup od Moskvy, obliehanie Leningradu a krátke britské zajatie. Dopustenie nacistických a odplatných ničivých vojen, ako aj existenciu Osvienčimu a iných kon­cen­trač­ných táborov po­va­žo­val za vy­hlá­senie ban­krotu bez­moc­ného Boha, o kto­rého zázraky kona­jú­com synovi Ježišovi Kristovi, jeho panenskom narodení, prázdnom hrobe a na­ne­bo­vstú­pení „kolujú pre­ču­desné historky“. „Nemohol som uveriť, že (Boh-otec) poslal svojho syna na zem, aby ho nechal ukri­žo­vať a potom ho vzal k sebe do neba.“ Modliť sa k Bohu mu ostalo po celý život niečím cudzím.

Za základ náboženstiev považoval Kantov imperatív v znení: „Čo nechceš, aby iní činili tebe, nečiň ani ty iným.“ Vytýkal cirkvám, že „žiaden kresťanský katalóg cností nepozná rešpekt pred dôstoj­nos­ťou jed­not­livca“. „Až súčasná Ústava z nej robí základný kameň nášho štátu.“ Napriek tomu sa považuje za kres­ťana a ostáva členom (luteránskej) cirkvi, pretože sa táto stavia proti morálnemu úpadku modernej globálnej spoločnosti. Spo­čiatku aj s man­žel­kou „príliš idea­lis­ticky verili, že ná­bo­žen­stvo skrotí zviera v člo­veku“. Vidno, že síce študoval sve­tové ná­bo­žen­stvá, ale ne­ve­no­val dosť pozor­nosti ateizmu. V roku 2007 pred­nie­sol v Tü­bin­gene na pozvanie teo­lóga Hansa Künga pred­nášku o sve­to­vom étose. Podľa jeho názoru pripadá pri uspo­ria­daní spo­loč­nosti rozho­du­júca rola rozum­nosti politikov a nie ich špe­ci­fic­kému nábo­žen­skému vyznaniu. Doterajšie pôsobenie cirkví ho morálne, politicky a eko­no­micky sklamalo. Pri ob­nove právneho štátu po 2. sve­to­vej vojne nevidno pôsobenie cirkví ani v oblasti morálky, ani demo­kracie. Pochopil nevyhnutnosť Küngovho globálneho étosu, t. j. mieru a dia­lógu medzi národmi, nábo­žen­stvami a kul­tú­rami, čo sa nedá dosiahnuť bez mieru medzi oblasťou viery a ne­viery. Pritom mu nič mu nie je menej dôležité ako teo­lógia.

V roku 2007 povedal v interview s Maischbergerovou, že už neverí v Boha, medzi iným preto, že Boh dopustil Osvienčim.

Interview pre časopis Cicero (21. 2. 2007)

Cicero: „Ako protestant ste pokrstený, Veríte v Boha?“

Helmut Schmidt: „Áno, hoci o niečo menej ako kedysi.“

Cicero: „Prečo menej?“

Helmut Schmidt: „Po odstúpení z verejných úradov som si našiel čas venovať sa svetovým náboženstvám… Dnes sa mi vidí, že všetky predstavy Boha vymysleli ľudia podľa toho, v akých kultúrach a pod­mien­kach žili. Zoberte si pekné nemecké príslovie: ‚Čo nechceš, aby ti robili iní, nerob ani ty nikomu inému.‘ Po­va­žu­jeme ho za kres­ťanské, ale túto teo­lógmi za ‚zlaté pravidlo‘ nazvanú maximu nájdeme v každom sve­to­vom ná­bo­žen­stve. Keď zistíte, že všetky kresťanské pravidlá slušného spo­lu­na­ží­vania platia aj pre moslimov a židov, budete opatrnejší pri hod­no­tení svojho vyznania. Nemusím byť kresťanom, aby som sa správal slušne. Ostatne, ani v ne­meckej ústave neexistuje nijaké kresťanstvo. (Len v úvode áno, ale to zrejme ani Schmidt, ani Wiki­pédia ne­po­čí­tajú.) Slovo Boh v nej existuje len na jednom mieste, a to na konci znenia úradnej prísahy: ‚Tak mi pánboh pomáhaj.‘ Už druhá veta odseku však vraví, že ‚prísahu možno zložiť aj bez súvislosti s náboženským presved­čením‘.“ (Ani v Ústave SR sa slovo Boh ne­vysky­tuje a spo­jenie „boh“ je tam päť­krát: raz ako boho­služba a štyri razy ako bohatstvo.)

„V dnešnej spoločnosti existujú zásadné hodnoty, úplne nezávislé od ná­bo­žen­stva, napríklad ľudské práva a demo­kracia. Ani jedno sa nespo­mína v kres­ťanskom učení, ani v islame, ani u Konfucia. Obidve sú výdobytky európskeho a se­ve­ro­ame­rického osvie­tenstva, ktoré cirkvi tvrdo­šijne odmietajú.“

Cicero: „Ale kresťanstvo im je najbližšie?“

Helmut Schmidt: „Samozrejme. Tu som sa narodil aj vyrástol…“

Cicero: „Je to teda zemepisná náhoda, že ste kresťan. Žijete podľa niektorých kresťanských pravidiel, ale inakšie ste toho názoru, že raz sa rozpadneme na prach a je po všetkom?“

Helmut Schmidt: „To som nepovedal… Ako minister a kan­ce­lár som vždy prisahal s do­dat­kom ‚Tak mi Pánboh pomáhaj‘.“

Cicero: „Pred 65 rokmi ste sa cirkevne oženili. Záležalo vám na božom požehnaní?“

…

Helmut Schmidt: „Keď sme sa v roku 1942 s Loki brali, verili sme, že bude treba cirkev, aby sa po ne­výslov­nej katastrofe v Ne­mecku obnovila morálka. Po vojne sme zistili, že cirkvi toho nie sú schopné.“

Cicero: „Môže cirkev v Nemecku – najmä vzhľadom k islamskému teroru – zosilnieť?“

Helmut Schmidt: „Vidím všade, že cirkvi slabnú. Voči takým nádejam som príliš realistický.“

* * *

Vo svojej knihe „Čo som ešte chcel povedať“ (2015) Schmidt veľmi kriticky odmieta misio­nár­čenie, t. j. snahu cirkví zvýšiť počet svojich príslušníkov a roz­šíriť oblasť svojho pôso­benia. Katolíci to volajú evan­je­li­zá­ciou, prí­padne re­evan­je­li­zá­ciou, ktorá dnes, v čase ne­vyhnut­ného dialógu, nemá opráv­nenie. S egyptským prezidentom Sádátom pre­de­ba­to­val Schmidt problém, že židovstvo, kresťanstvo a islam majú rovnaké korene; že Konfucius, Sokrates, Zarathustra, Gautama Budha a Lao-c’ pô­so­bili pol tisíc­ročia, Mojžiš a Echnaton celé tisíc­ročie pred Kristom – a že preto neboli ich ľudia nešťastnejší, ako sme my dnes.

V Schmidtovej osobnej viere nehrali centrálne prvky učenia kresťanstva – Kristus ako syn boží, odpustenie hriechov na základe smrti a zmŕtvych­vstania Krista alebo život po smrti – nikdy žiadnu rolu. Naj­dô­le­ži­tejší biblický text bol preňho otčenáš.

Podľa Schmidta je úlohou cirkví šíriť etické hodnoty medzi ľuďmi, ale má existovať prísna odluka štátu od cirkví a po­li­tiky od ná­bo­žen­stva. V tomto ohľade však nebol vždy kon­zek­ven­tný. Ostal príslušníkom luteránskej cirkvi, ale bol si vedomý toho, že Martin Luther alebo Vatikán by ho sotva uznali za kres­ťana. Opa­ko­vane vytýkal Bohu, že dopustil príliš početné a veľké zločiny, najmä holo­kaust na Židoch. Vzpieral sa uznať platnosť biblického príkazu v Pavlovom liste Rimanom:

„Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, usta­no­vil Boh.“ (Rim 13, 1)

V rozhovore pre svoj týždenník Die Zeit v roku 2007 povedal, že Spojené štáty ame­rické sú pre svetový mier väčším ne­bez­pe­čen­stvom ako Rusko. Upo­zor­ňo­val, že Rusko na konci studenej vojny súhlasilo s po­koj­ným odstú­pe­ním Ukra­jiny a iných bývalých členských štátov Sovietskeho zväzu a od tých čias ne­na­padlo žiadneho suseda. (To bolo v roku 2007 a odvtedy je tu sporný problém Krymu a Ukrajiny.) Dobré vzťahy k Rusku pro­pa­go­val nie kvôli Putinovi, ale preto, že Nemecko potrebuje dobrých susedov. A skôr ako iní priateľsky komentoval vzostup Číny, ktorý zmenil sve­to­vú eko­no­miku. Inváziu Spojených štátov do Iraku za G. W. Busha označil za vo­lenú a nie potrebnú vojnu, ale napriek tomu neoblomne schva­ľo­val atlan­tickú alianciu.

V zborníku článkov z rokov 1972 – 2011 „Religion in der Verantwortung“ (Zod­po­ved­nosť ná­bo­žen­stva, 2011) sa Schmidt pred­sta­vuje ako skeptický kresťan. Zdô­raz­ňuje, že demo­kracia a právny štát nevznikli na pôde kresťanskej náuky, ale proti vôli kres­ťan­ských cirkví. Že cirkvi sa síce vydávajú za mie­ru­mi­lovné, ale ich repre­zen­tanti pôsobia často agresívne. Výdobytky osvie­tenstva sa len pomaly a postupne v prie­behu troch sto­ročí vštepili do eu­róp­skej morálnej zod­po­ved­nosti. Deklarácia základných ľudských práv nie je vy­bu­do­vaná na učení kres­ťanskej cirkvi, ale na prin­cípe nedotknu­teľ­nej dôstoj­nosti človeka. Ľudské práva sú tie, ktoré môžu jed­not­livci vyža­do­vať od štátu. Vatikán je jeden z mála štátov, ktoré dodnes odmie­tajú a ne­pod­pí­sali Všeo­becnú dekla­ráciu (Chartu) ľudských práv OSN z roku 1948. Katolícka cirkev hodnotí práva Boha vyššie, ako práva ľudí a od tohto tvrdenia (tejto dogmy) iste ani pápež František neodstúpi.

Žiadna molekula sa nestratí

V televíznom interview po smrti manželky v roku 2010 odznela pôsobivá odpoveď na otázku, čo príde po smrti. Krátko pred koncom roz­ho­vo­ru sa Sandra Maischbergerová vracia k Schmidtovej zomretej man­želke:

„Verili ste, verila vaša manželka, na život po smrti?“

Schmidt si zhlboka potiahne (z desiatej mento­lo­vej ciga­rety v živom tele­víz­nom pre­nose!) a za­du­mane hľadí do zeme.

„Nie, moja manželka bola ako biologička prívržen­ky­ňou Charlesa Darwina. Ute­šo­vala sa tým, že z každej ľudskej čiastočky bude raz opäť niečo – nejaká rastlina, prí­padne potrava pre zvie­ratá. Žiadna mole­kula sa nestratí. To bol Lokin názor,“ vraví Schmidt a takmer nežne hľadí na mo­de­rá­torku. „Presvedčila ma.“

Predseda Nemeckej biskupskej konferencie kardinál Reinhard Marx cha­rak­te­ri­zo­val Helmuta Schmidta v kon­do­len­cii Sigmarovi Gabrielovi, pred­se­dovi SPD (So­ciál­no­de­mo­kra­tickej strany Nemecka) ako politika so sym­pa­tiou a reš­pek­tom naklo­ne­ného voči viere a ná­bo­žen­stvu. Ja v jeho spisoch nachádzam na mno­hých miestach pravý opak, a to ma robí jeho verným stú­pen­com.

---

Autor: Rastislav Škoda.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 106 vo štvrtok 19. novembra 2015.