Financovanie cirkví a náboženských spoločností z verejných zdrojov v podmienkach dnešného Slovenska.
Už v dobách Rakúsko-Uhorskej monarchie sa cirkvám priznával štatút verejnoprávnej ustanovizne, z čoho vyplývalo, že otázky a problémy späté s náboženskou a cirkevnou činnosťou boli chápané a predkladané verejnosti ako záležitosti všeobecného, t. j. verejného a štátneho významu. Zákonitým dôsledkom takéhoto prístupu k cirkvám a náboženským spoločnostiam bola garancia ich právneho postavenia a záväzok štátu a ním riadených orgánov poskytovať cirkevným organizáciám hmotnú a finančnú podporu z verejných zdrojov.
Podobný princíp prebrala do svojho systému aj predvojnová ČSR, v ktorej cirkvi a náboženské spoločnosti mali nárok na pravidelnú dotáciu zo štátneho rozpočtu, v ročnom vyjadrení predstavujúcu sumu približne 100 miliónov korún. Ďalšia položka, prípadne príspevok od štátu bol poskytovaný kňazom, ktorých štátna moc považovala za verejných činiteľov zasluhujúcich si adekvátne mzdové ohodnotenie. Takýto stav, s výnimkou vojnového obdobia, pretrvával až do roku 1948, teda do schválenia novej Ústavy a prijatia zákona č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom. Štátna moc sa týmto zákonom zaviazala poskytovať cirkvám úhradu vecných nákladov spojených s ich činnosťou, ako aj osobné pôžitky duchovných, konkrétne ich mzdové ohodnotenie, hodnostné príplatky, výkonnostné odmeny a sociálne dávky platné pre všetkých štátnych zamestnancov. Nadobudnutím platnosti uvedeného zákona dňom 1. 11. 1949 a následnou realizáciou jeho ustanovení došlo ku kvalitatívnej zmene v spoločenskom postavení cirkví, ktoré stratili štatút verejnoprávnej inštitúcie, stali sa v plnej miere závislými na štátnej finančnej podpore, čím sa dostali pod plnú kontrolu štátnej moci.
V dôsledku systémovej zmeny politického režimu v roku 1989 sa v oblasti vzťahov medzi štátom a cirkvami a náboženskými spoločnosťami začali uplatňovať nové princípy, metódy a postupy, ktoré tento vzťah posunuli na kvalitatívne inú úroveň. V prvom rade bolo cirkvám a náboženským spoločnostiam prinavrátené ich autonómne a samosprávne postavenie v spoločnosti. Súčasťou, presnejšie povedané, podmienkou ich novozískaného sociálneho statusu sa stala reštitúcia cirkevného majetku a odstránenie všestrannej kontroly a dohľadu zo strany štátnych orgánov. Ich priama ekonomická väzba na štát však nebola v plnom rozsahu odstránená, pretože zákonná norma č. 218/1949 Zb. aj napriek jej neskorším novelizáciám, týkajúcim sa zrušenia štátneho dozoru, odstránenia štátneho súhlasu s voľbou a menovaním duchovných a funkcionárov cirkví a pod., ostala aj naďalej v platnosti. Nemalou mierou sa na tom podieľali samotné cirkvi (rozhodujúce slovo mala cirkev katolícka), ktoré neprejavili ochotu vzdať sa finančnej a materiálnej podpory a príspevkov z rozpočtu štátu. Zo všetkých dnes registrovaných cirkví a náboženských spoločností len päť z nich, konkrétne Bahájske spoločenstvo v Slovenskej republike, Náboženská spoločnosť Jehovovi svedkovia v Slovenskej republike, Kresťanské zbory na Slovensku, Novoapoštolská cirkev v Slovenskej republike a Cirkev adventistov siedmeho dňa, Slovenské združenie (tá posledne menovaná požaduje finančný príspevok len na chod cirkevného ústredia), odmietli participovať na štátnom rozpočte, čím sa tieto náboženské organizácie stali v pravom slova zmysle skutočne nezávislými a samosprávnymi.
Uplatňovanie zákona z roku 1949 považuje EÚ za niečo absurdné, prežité a neštandardné, za niečo, čo nezodpovedá potrebám doby a charakteru modernej občianskej spoločnosti, v ktorej paternalistický a ochranársky vzťah štátu k vybraným cirkvám a náboženským spoločnostiam na jednej strane potláča a deformuje realizáciu princípov objektivity, spravodlivosti a nestrannosti štátnych inštitúcií a politických rozhodnutí, na strane druhej neodstraňuje nežiaducu materiálnu a finančnú závislosť cirkví a ich predstaviteľov na svojvôli štátnych činiteľov a na mocenských záujmoch politických subjektov. Navyše, existencia a obsah tohto 60-ročného právneho „dinosaura“ v našom právnom poriadku je aj v rozpore s princípmi Charty základných práv EÚ, prijatej na summite EÚ v Nice 7. 12. 2000, v ktorej sa píše o náboženskej a cirkevnej neutralite moderných štátov, ako aj o realizácii zásady neviazanosti štátu na konkrétne náboženstvo, cirkev či náboženskú spoločnosť (Čeplíková, 2005). Nevyhnutnou podmienkou cirkevnej, ale aj štátnej neutrality je finančná a materiálna nezávislosť jedného subjektu na druhom, čo predpokladá zásadnú revíziu dnes platného systému financovania cirkvi a náboženských spoločností z prostriedkov všetkých daňových poplatníkov, t. j. z rozpočtu štátu.
Počas dlhoročného vývoja vzťahov medzi štátom a cirkvami sa v prostredí euroatlantického priestoru vyprofilovalo niekoľko druhov, prípadne spôsobov financovania cirkevných organizácií, ktorých podstata a obsahové zameranie je určované predovšetkým charakterom a zvláštnosťami usporiadania vzťahov medzi nimi. Inak povedané, spôsob financovania závisí od toho, či sa realizuje v prostredí odlukovom alebo v prostredí iného typu koexistencie týchto subjektov. V prípade odlukového variantu sa najčastejšie stretávame s dvoma spôsobmi ich financovania. Tým prvým je pokrytie finančných potrieb z vlastných zdrojov, medzi ktorými dominujú výnosy z využívania a prenájmu vlastného hnuteľného a nehnuteľného majetku, z vydavateľskej činnosti, z príspevkov veriacich, darov a almužien, ktoré dopĺňajú štátne dotácie určené na údržbu cirkevných budov a sakrálnych pamiatok tak, ako sa s tým stretávame napríklad vo Francúzku. S mierne odlišným spôsobom financovania činnosti cirkví sa stretávame v USA, kde prevládajúcim zdrojom umožňujúcim pôsobenie početných cirkví a náboženských spoločností v tradične religióznom prostredí americkej spoločnosti sú príspevky jednotlivcov, nadácií a súkromných inštitúcií, teda samotných členov a sympatizantov cirkevných komunít, ktorými v plnej miere pokrývajú ich finančné a materiálne potreby vrátane mzdových nákladov na ich predstaviteľov – kňazov, pastorov, kazateľov a pod.
V atmosfére úzkej spolupráce medzi štátom a cirkvami, teda v prostredí neodlukového, kooperatívneho modelu, sa registrované cirkvi a náboženské spoločnosti financujú prostredníctvom:
– platenia povinnej cirkevnej dane, ako sa to uplatňuje napríklad v Nemecku, kde každý občan hlásiaci sa k tomu alebo onomu vierovyznaniu a cirkvi platí cirkevnú daň, určenú konkrétnej cirkevnej organizácii;
– daňovej asignácie, teda spôsobu, ktorý každému jednotlivcovi dáva právo slobodne sa rozhodnúť, či centrálne určené percentá z jeho ročného príjmu (v Taliansku to predstavuje 0,8 %, v Španielsku 0,7 %) poukáže na konto ním určenej cirkvi alebo na konto nejakej kultúrnej alebo inej svetskej organizácie či spoločnosti;
– povinného cirkevného príspevku, ako sa to realizuje v susednom Rakúsku, kde každý občan bez ohľadu na svetonázor a príslušnosť k cirkevnej organizácii prispieva určitou finančnou čiastkou na chod a činnosť štátom uznaných cirkví a náboženských spoločností, pričom nie je možné vylúčiť ani ďalšie, viac-menej doplnkové, a teda menej významné zdroje (Prusák, 2003).
Je potrebné poukázať na to, že na Slovensku sa žiaden z vyššie uvedených modelov financovania cirkví a náboženských spoločností neuplatňuje v ich čistej forme. Z obsahu Základnej zmluvy medzi SR a Svätou stolicou (nadobudla platnosť 18. 12. 2000) vyplýva pre náš štát povinnosť uzatvoriť osobitnú zmluvu o finančnom a hmotnom zabezpečení katolíckej cirkvi, ktorá však v NR SR nebola doteraz schválená, takže spôsob financovania a hospodárskeho zabezpečenia cirkvi (v širšom kontexte to platí pre všetky na Slovensku registrované cirkvi a náboženské spoločnosti, okrem tých, ktoré to odmietli) sa aj naďalej realizuje podľa zákona prijatého ešte v roku 1949, ktorý vzhľadom na podstatné zmeny v organizácii a riadení spoločenských štruktúr už nevyhovuje potrebám modernej spoločnosti a charakteru moderného laického štátu. Aj napriek tomu existujúca legislatívna úprava a pretrvávajúci stav vyhovujú predovšetkým predstaviteľom katolíckej cirkvi, a to hlavne z dvoch podstatných dôvodov. Na jednej strane štát a ním poverené orgány v dnešnej dobe už nevykonávajú administratívny dohľad nad vnútornými záležitosťami a aktivitami cirkví a náboženských spoločností, na strane druhej je to štát, ktorý financuje prevažnú časť ich činností z prostriedkov štátneho rozpočtu bez toho, aby kompetentné orgány štátnej správy mali možnosť účinne kontrolovať, ako sa s nimi nakladá, prípadne kontrolovať ich účtovnú evidenciu.
Súčasný model finančného zabezpečenia cirkví a náboženských spoločností uplatňovaný v našich podmienkach predstavuje systém viaczdrojového financovania, pretože ich priamymi zdrojmi sa stávajú pravidelné príjmy z rozpočtu štátu, príjmy od jednotlivých vládnych rezortov, z rozpočtov samosprávnych krajov, miest a obcí, z početných vládnych a mimovládnych, domácich či zahraničných subvencií, podporných programov a grantových agentúr. Pre väčšinu u nás registrovaných cirkví a náboženských spoločností sa rozhodujúcim príjmom stávajú finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu, výšku ktorých každoročne schvaľuje NR SR v zákone o štátnom rozpočte. Vychádzajúc zo zákona č. 218/1949 Zb., je možné v hrubom náčrte vymedziť tri oblasti štátneho financovania cirkví. Prvou je hmotné zabezpečenie duchovných vzťahujúce sa na úhradu osobných pôžitkov cirkevných činiteľov pôsobiacich v duchovnej správe, cirkevnej administratíve a v ústavoch pre výchovu duchovných, ďalej na preplácanie cestovných, sťahovacích a iných výdavkov a na poskytovanie sociálnych dávok duchovným a ich rodinným príslušníkom. Pod úhradou osobných pôžitkov sa chápe úhrada mzdových nákladov (vrátane odvodov do sociálnej a zdravotnej poisťovne a do fondu zamestnanosti), hodnostných príplatkov a výkonnostných odmien. Výška poskytovanej mzdy, t. j. zaradenie do príslušnej platovej tarify, je určovaná dosiahnutou úrovňou vzdelania a dĺžkou odpracovanej doby, pričom po každých troch rokoch práce sa mení zaradenie do platového pásma. Čo sa týka určenia výšky hodnostného príplatku ku mzde hradeného z objemu štátneho príspevku, táto položka sa vymeriava na základe kritérií stanovených jednotlivými cirkvami. Na rozdiel od týchto príjmov je výška odmien za odvedenú prácu plne v réžii samotných cirkví a náboženských spoločností.
Druhou oblasťou je úhrada vecných nákladov cirkvám a náboženským spoločnostiam prejavujúca sa v účasti štátu (v tomto prípade však v menšej miere než v iných oblastiach) na výdavkoch spojených s výkonom kultu a činnosťou cirkevnej administratívy, v rámci čoho sa uhrádzajú aj náklady na prevádzku biskupských úradov, prípadne ústredí cirkví a náboženských spoločností, ďalej na údržbu a opravu sakrálnych pamiatok, nákup nevyhnutných bohoslužobných potrieb a pod.
Tretia oblasť je krytie výdavkov určených na činnosť a prevádzku teologických seminárov, Katolíckej univerzity v Ružomberku, ako aj bohosloveckých ústavov pre výchovu budúcich kňazov a cirkevných administrátorov zapájajúcich sa po ukončení štúdia do všetkých oblastí cirkevného života a pôsobiacich na rôznych úrovniach cirkevných štruktúr.
Štátnym orgánom vykonávajúcim dohľad nad financovaním cirkví a náboženských spoločností z prostriedkov štátnej organizácie a zodpovedným za ich adekvátne prerozdeľovanie medzi jednotlivé cirkevné subjekty je cirkevný odbor Ministerstva kultúry SR.
Nemalé finančné čiastky z prostriedkov štátu poskytujú cirkvám zo svojich rozpočtov aj jednotlivé vládne rezorty. Napríklad z rozpočtovej kapitoly Ministerstva kultúry SR sa poskytujú príspevky pre Slovenskú katolícku charitu a Evanjelickú diakoniu, pokrývajú sa schodky v rozpočtoch charitatívnych domov, ktoré prevádzkujú cirkvi a rôzne náboženské charitatívne ustanovizne. Na projektoch sociálnej a charitatívnej činnosti sa formou dotácií a grantov podieľa aj Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Zo zdrojov Ministerstva školstva SR sa zabezpečuje prevádzka viac ako 150 cirkevných škôl, ďalej platy učiteľov náboženstva na štátnych školách, prevádzka bohosloveckých fakúlt na štátom financovaných univerzitách, prevádzka a činnosť Katolíckej univerzity v Ružomberku a pod. Účinkovanie duchovných v policajných zložkách, vo väzenských zariadeniach a v ozbrojených silách sa financuje z rozpočtov príslušných ministerstiev SR. V ojedinelých prípadoch môžu byť cirkvám a náboženským spoločnostiam poskytované účelové finančné dotácie z rezervy predsedu vlády SR, a to prostredníctvom Ministerstva financií SR, ako sa to udialo v roku 2000, v ktorom vláda SR poskytla 55 miliónov korún na zabezpečenie platov a odvodov pre duchovných a na dofinancovanie činnosti ústredných orgánov vybraných cirkví. Štát prispieva cirkvám aj na výdavky spojené s nákupom a inštaláciou elektronických zabezpečovacích zariadení určených na ochranu cirkevných a sakrálnych stavieb, priestorov a pamiatok, a to až do výšky 80 % ich obstarávacej ceny. Zvyšných 20 % hradí príslušná cirkev.
Vyššie uvedené oblasti financovania cirkví a náboženských spoločností predstavujú priame platby štátu. Okrem toho sa štát podieľa na financovaní aj nepriamo, prostredníctvom systému daňových a colných úľav a odpisov, čo týmto subjektom na rozdiel od iných spoločenských organizácií a občianskych združení pridáva punc výnimočnosti a posilňuje ich privilegované postavenie v spoločnosti. Z celého radu takýchto zvýhodnení je možné spomenúť oslobodenie od platenia daní z pozemkov, zo stavieb, z príjmov za cirkevné služby, z darov a príspevkov členov a sympatizantov a pod. Od dovozného cla sú oslobodené kultové a náboženské predmety, dary, súdne a správne poplatky.
Pomerne významným zdrojom cirkevných príjmov sú finančné prostriedky plynúce z rozpočtových kapitol VÚC, mestských a obecných samospráv, oslobodenie od platenia miestnych daní a poplatkov, ku ktorému pomerne často pristupujú samosprávne orgány s cieľom nakloniť si miestne cirkevné autority a získať podporu veľkej časti miestneho obyvateľstva. Je dosť problematické zistiť presné sumy, ktoré cirkvám a náboženským spoločnostiam poskytujú mestá a obce, pretože výška týchto zdrojov poskytovaná na rôzne účely je vedome zahmlievaná a zložito prerozdeľovaná do iných, s činnosťou a potrebami cirkví a veriacich nesúvisiacich rozpočtových kapitol, čo podstatným spôsobom znižuje mieru transparentnosti pri rozdeľovaní a prideľovaní finančných prostriedkov, sťažuje orientáciu v tokoch financií a znemožňuje účinnú kontrolu zo strany štátnych orgánov, ale aj samotných obyvateľov samosprávnych celkov. Podľa dnes platných predpisov je v plnej kompetencii samosprávnych zastupiteľstiev určovať, ktorej cirkvi, na aký účel a v akej výške budú poskytnuté finančné zdroje, prípadne rôzne úľavy a odpustky z platenia miestnych daní a poplatkov. Na ilustráciu uvedieme niekoľko údajov potvrdzujúcich vyššie naznačenú tendenciu. Napríklad v správe mestskej časti Bratislava-Dúbravka o plnení rozpočtu za prvý polrok 1997 sa uvádzalo, že „na dostavbu kostolov v Pošni a na Miletičovej ulici a Zborového domu Evanjelickej cirkvi v rámci kapitoly ‚činnosť iných organizácií‘ sa vyčlenilo 5 750 000 Sk. V roku 1998 z čiastky 12 miliónov korún určených na aktivity iných organizácií dostali cirkvi 9 200 000 Sk (t. j. 76 % všetkých prostriedkov), zatiaľ čo iné vládne aj nevládne organizácie boli dotované týmito sumami: oblasť kultúry a mládeže 325 000 Sk, telesná výchova a šport 361 000 Sk, sociálne účely 150 000 Sk, zdravotníctvo 682 000 Sk, školy v prírode 400 000 Sk a pod.“ (Prusák, 2003, 62). Ďalším príkladom je prideľovanie finančných prostriedkov z rozpočtu mestskej časti Košice-Nad jazerom za rok 2009. Z dôvodu šetrenia zastupiteľstvo prijalo uznesenie, podľa ktorého z celkovej sumy 9 960 eur určených jedenástim subjektom dotácia na jedného príjemcu nesmie prekročiť hranicu 330 eur. Z celkovej sumy bola Červenému krížu pridelená dotácia vo výške 200 eur, TJ Iskra 100 eur, pobočke knižnice J. Bocatia 165 eur, po 1,8 eur na osobu a deň získali Centrum voľného času Galaktická, Slovenský zväz zdravotne postihnutých, Zväz diabetikov a Liga proti reumatizmu. Avšak Rímskokatolíckemu farskému úradu sv. Košických mučeníkov zastupiteľstvo schválilo 1 500 eur na renováciu fasády kostola, Apoštolskej cirkvi na Slovensku 1 000 eur na kolaudáciu Kresťanského centra a farnosti Presvätej Bohorodičky Ochrankyne Gréckokatolíckej cirkvi 3 500 eur na začatie výstavby nového chrámu. Z celkovej sumy 9 960 eur bolo cirkvám pridelených 6 000 eur, čo predstavuje 60,2 % finančných prostriedkov určených jedenástim spoločenským a záujmovým organizáciám pôsobiacim na území tejto mestskej časti Košíc. Neúmernosť rozdelených súm medzi jednotlivé organizácie je zrejmá na prvý pohľad (Korzár, 2009, 2). Je viac ako pravdepodobné, že takéto nevyvážené prideľovanie finančných prostriedkov a vo svojej podstate aj „diskriminačné“ uprednostňovanie záujmov a potrieb cirkví na úkor iných spoločenských organizácií a záujmových združení je typické pre činnosť a charakter prijímaných rozhodnutí väčšiny regionálnych a miestnych samospráv na Slovensku.
Dôležitým zdrojom príjmov sa pre cirkvi a náboženské spoločnosti stáva zhodnocovanie ich vlastného majetku, ktorý im bol po roku 1989 navrátený, v dôsledku čoho sa cirkvi a početné rehoľné rady a kongregácie stali významnými vlastníkmi hnuteľného a nehnuteľného majetku – pozemkov, lesov, ornej pôdy, pasienkov, budov a pod. Len samotná katolícka cirkev takýmto spôsobom získala okolo 100 tisíc hektárov pôdy, cena ktorej je veľmi ťažko vyčísliteľná. V súčasnosti totiž neexistuje žiaden register cirkevného majetku, pričom cirkví tvrdia, že takýmto súpisom svojho majetku ani nedisponujú. V minulosti to boli práve cirkví a náboženské spoločnosti, ktoré sa vyznačovali veľmi podrobnou a presnou evidenciou svojho majetku a finančných operácií. Preto je ťažko uveriť slovám predstaviteľov cirkevných organizácií, že dnes sú im ich majetkové a finančné záležitosti neznáme, presnejšie povedané, že nedisponujú presnými účtovnými a majetkovými údajmi.
Slovenská republika na rozdiel od svojich susedov (Česko, Maďarsko) ako prvá z postkomunistických krajín pristúpila k reštitúciám cirkevného majetku. Samotnému procesu postupného odovzdávania majetku cirkvám predchádzalo prijatie adekvátnych legislatívnych noriem, medzi ktorými významné miesto zaujímali: zákon č. 298/1990 Zb. o úprave niektorých majetkových vzťahov rehoľných rádov a kongregácií, ako aj zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Jeho úplne znenie bolo publikované v roku 1994 ako zákon č. 11/1994 Zb. Ďalším, hádam najdôležitejším dokumentom z danej oblasti bol zákon č. 282/1993 Zb. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, známejší pod skráteným názvom „reštitučný zákon“. Uvedená zákonná norma umožňovala vybraným cirkvám (Katolíckej cirkvi, Evanjelickej cirkvi, Reformovanej kresťanskej cirkvi, Židovskej náboženskej obci a v niektorých prípadoch aj Cirkvi adventistov siedmeho dňa a Bratskej jednoty baptistov) v lehote jedného roka od nadobudnutia jej účinnosti požadovať od štátu, miest a obcí alebo iných subjektov vydanie ich majetku, ktorý im bol odňatý na základe rozhodnutia štátnych orgánov v období od 8. mája 1945 do 1. januára 1990. V prípade židovských náboženských obcí sa časový limit posunul na deň 2. novembra 1938. V roku 2004 však NR SR prijala uznesenie o predĺžení doby, počas ktorej mohli cirkvi uplatňovať svoje reštitučné nároky až do konca roku 2005. V dôsledku realizácie politiky navrátenia majetku cirkvám a náboženským spoločnostiam sa tieto organizácie stali vlastníkmi obrovského majetku, čo z nich robí vplyvné subjekty disponujúce obrovskou ekonomickou mocou. Podobne ako to bolo v minulosti, aj dnes sa cirkvi (zvlášť to platí pre tú najbohatšiu, a teda aj najvplyvnejšiu katolícku cirkev) vďaka svojmu novozískanému majetku dostávajú do pozície zo strany štátnej moci ťažko kontrolovateľného „štátu v štáte“, pre ktorý neplatia všeobecné predpisy a nariadenia o hospodárení a vedení účtovnej evidencie záväzné pre ostatné spoločenské organizácie a spolky pôsobiace na území štátu. Na cirkvi a náboženské spoločnosti sa totiž nevzťahuje povinnosť viesť a predkladať účtovné správy, súpisy výnosov a evidencie majetku, vecí a finančných prostriedkov, aj keď veľká časť z nich pochádza z verejných zdrojov. Nad touto nedokonalosťou v právnom poriadku SR sa už v roku 2000 zamýšľal R. Fico, keď si kládol otázky: „Ako je možné, že od roku 1993 sa nezverejnila správa o rozsahu majetku vráteného katolíckej cirkvi a ďalším náboženským spoločnostiam? Ako je možné, že takouto informáciou nedisponuje ani Ministerstvo kultúry SR, ktoré má vo svojej pôsobnosti spoluprácu s cirkvami?“ [1]
Z právneho hľadiska je reštitúcia cirkevného majetku sporná a nejednoznačná. Je objektom kritických hodnotení pomerne širokého okruhu politikov, odborníkov, ale aj laickej verejnosti. Jedným z najpresvedčivejších argumentov spochybňujúcich právnu čistotu procesu reštitúcie cirkevného majetku je tvrdenie, podľa ktorého cirkvám a náboženským spoločnostiam bol vrátený aj ten majetok, ktorý im vôbec nepatril. Podľa odborníčky na danú problematiku K. Zavackej „tzv. reštitučný zákon č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam nemá právnu oporu v zákonoch, pretože predovšetkým pozemkový majetok mala katolícka cirkev iba v užívaní a na akúkoľvek majetkovú transakciu musela žiadať súhlas aj zo strany štátu. To znamená, že reštitučný zákon vydal katolíckej cirkvi na Slovensku veľký majetok protizákonne. Katolícka cirkev sa však proti protiprávnemu vydaniu majetku neohradila“. [2] Teda nie všetok majetok, ktorým disponovali pred rokom 1945, bol v ich zákonnom vlastníctve, pretože ich skutočným vlastníkom bol štát, bez súhlasu ktorého cirkvi s týmto majetkom nemohli ľubovoľne nakladať. To, čo v mnohých prípadoch cirkev vydáva za vlastníctvo v dnešnom zmysle slova, bolo v minulosti vlastníctvo verejnoprávnej povahy. Nie je tajomstvom, že v Tereziánskom katastri a v ďalších súpisoch pôdy cirkev v nejednom prípade nebola vedená ako jej vlastník. Nebol to majetok súkromný, ale verejný, ponechaný v správe cirkví a náboženských spoločností. Teda tí posledne menovaní boli len užívateľmi im zvereného majetku. Je pravda, že užívacie právo sa netýkalo všetkého majetku, ktorého určitá časť bola vo vlastníctve cirkvi, avšak svoje reštitučné nároky si tieto organizácie uplatňovali na všetok majetok, teda aj na tú jeho časť, ktorá im nepatrila. Priebeh a rozsah procesu reštitúcie cirkevného majetku spochybnil aj podpredseda vlády SR D. Čaplovič, keď prehlásil: „My (t. j. Slovenská republika – Š. S.) sme cirkvi takmer všetky majetky vrátili. Dokonca na základe niektorých nedostatkov v evidencii poľnohospodárskej pôdy im boli vrátené majetky, ktoré boli dávané v minulosti len do prenájmu a nepatrili cirkvi.“ [3] Z tohto pohľadu môžeme povedať, že cirkvi a náboženské spoločnosti sa po roku 1993 neoprávnene obohatili na úkor štátu, že si prisvojili niečo, na čo nemali právo a čo im nikdy ani nepatrilo.
Podobne ako na Slovensku, aj v Česku predstavitelia katolíckej cirkvi vznášajú nároky na vrátenie mnohých nehnuteľností, medzi ktorými popredné miesto zaujíma klenot českej architektúry a zároveň aj miesto, kde sú uložené české korunovačné klenoty a ostatky českých kráľov – katedrála Svätého Víta. A to aj napriek tomu, že štátne vlastníctvo tejto národnej kultúrnej pamiatky bolo potvrdené vládnym nariadením č. 55 z roku 1954 a následne schválené vtedajším Národným zhromaždením, v dôsledku čoho toto rozhodnutie nadobudlo charakter zákonnej normy. Argumentácia predstaviteľov českej katolíckej cirkvi, podľa ktorej je prirodzené a morálne, ak kostoly, v ktorých sa vykonávajú bohoslužobné úkony, sú vlastníctvom cirkvi, je neudržateľná a zavádzajúca, pretože v prípadoch významných katedrál, disponujúcich štatútom národných kultúrnych pamiatok je ich vlastníctvo jednoznačné a nespochybniteľné. Ako také sú vo vlastníctve štátu, tak ako je to napríklad v prípade Remešskej katedrály či parížskej Notre Dame, ktoré cirkev len bezplatne používa na výkon bohoslužobných a ďalších náboženských, prípadne cirkevných úkonov. V žiadnom prípade však nie sú súkromným majetkom cirkvi. [4]
Cirkví, zvlášť rímskokatolícka, napriek skutočnosti, že patria k najmajetnejším subjektom v štáte, neustále zvyšujú svoje nároky a požiadavky na štátny rozpočet a štátnu pomoc, čo vedie ku každoročnému nárastu objemu priamej štátnej finančnej dotácie. Ak v polovici 90. rokov minulého storočia táto podpora predstavovala sumu 400 miliónov Sk, v roku 2001 to už bolo 600 miliónov Sk a v roku 2008 sa táto suma vyšplhala na rekordných 900 miliónov Sk. Je pochopiteľné, že takýto nárast väčšine cirkvám a náboženským spoločnostiam pôsobiacim na Slovensku vyhovuje. Zaručuje im pravidelný a stabilný, a čo je dôležité, aj zväčšujúci sa prísun finančných prostriedkov z verejných zdrojov, ako aj množstvo ďalších výhod, o ktorých sme sa už zmienili.
Cirkvi, opäť sa to týka v prvom rade cirkvi katolíckej, uprednostňujú taký model spolunažívania so štátom, ktorý im okrem iného zabezpečí čo najviac finančných zdrojov a zachová im postavenie vplyvných verejnoprávnych organizácií. Skutočne spravodlivým a všeobecne prijateľným riešením finančného a hospodárskeho zabezpečenia cirkví a náboženských spoločností, s ktorým by sa mohli stotožniť aj sekulárne a občiansky orientované skupiny obyvateľstva, by bol model platenia cirkevnej dane, ako je to v Nemecku. Uvedený model je pre väčšinu cirkví a veľkú časť veriacich neprijateľný, pretože jeho realizácia by, na jednej strane znamenala väčšiu daňovú záťaž pre obyvateľstvo a tým aj nárast nespokojnosti a možné posilnenie proticirkevných nálad, na strane druhej by sa to mohlo nepriaznivo dotknúť samotných cirkví, obávajúcich sa možného masového vystupovania veriacich z cirkevných komunít, ako aj straty svojho vplyvu na veriacich a ostatné zložky obyvateľstva. Klesajúci počet ľudí hlásiacich sa k jednotlivým cirkvám v Nemecku, ale aj v ďalších európskych krajinách je pre predstaviteľov cirkevných štruktúr na Slovensku dostatočným varovaním. Nezanedbateľným dôvodom odmietania spôsobu financovania cirkevných aktivít z vlastných zdrojov a príspevkov veriacich je obava z možného odlivu tých veriacich, ktorí nebudú ochotní (či už z dôvodu nedostatku financií, alebo z dôvodu presvedčenia) vlastnými prostriedkami prispievať na prevádzku a činnosť svojich cirkevných komunít. V dôsledku toho by sme získali skutočný, nie deklarovaný a subjektívnymi záujmami ovplyvnený a pomerne skreslený obraz stavu religiozity na Slovensku. Ukázalo by sa, koho cirkvi na Slovensku zastupujú, a aké je ich skutočné zázemie a postavenie v spoločnosti.
Azda najprijateľnejším a najpriechodnejším spôsobom financovania, na ktorom by sa v budúcnosti mohli cirkví a štát dohodnúť, sa ukazuje model asignačnej dane. Jeho podstata spočíva v slobodnom rozhodnutí každého občana prispievať štátu určitou čiastkou z dane, prípadne percentom z ročného príjmu na činnosť ním určenej cirkvi alebo na iný verejno-prospešný účel, napríklad na opravu a údržbu kultúrnych pamiatok, podporu športových klubov, financovanie mimoškolských aktivít a pod. Tento spôsob financovania je vlastne skrytou formou verejnej dotácie, ktorý je vo svojej podstate nepriamou formou poskytovania štátnych finančných prostriedkov cirkvám a náboženským spoločnostiam. Ak by sa asignačná daň neodvádzala priamo na iný účel, bola by súčasťou daňovej povinnosti, a teda aj súčasťou štátneho rozpočtu. Realizácia asignačného modelu v tých krajinách, kde sa uplatňuje (Taliansko, Španielsko), neviedla k výraznému nárastu príjmov cirkevných organizácií, čo je hádam tou najvážnejšou príčinou, pre ktorú cirkvi na Slovensku uvedený spôsob financovania svojich potrieb zatiaľ odmietajú. Aj z tohto dôvodu Ministerstvo kultúry SR v roku 2001 predložilo návrh troch modelov, prípadne alternatív financovania cirkví a náboženských spoločností, ktoré sa z pohľadu štátnych záujmov, ale aj záujmov samotných cirkevných organizácií ukazovali byť najprijateľnejšími.
Prvou alternatívou bola asignačná daň, druhou určenie maximálneho počtu duchovných, ktorým bude štát uhrádzať mzdové náležitosti, a treťou alternatívou bol štátny príspevok na každého člena tej-ktorej cirkvi, vychádzajúc z výsledkov sčítania ľudu, uskutočneného v máji 2001. Aj to bol jeden z dôvodov (ak nie ten hlavný), prečo zvlášť katolícka cirkev tak intenzívne využívala kostoly a kazateľnice na ovplyvňovanie veriacich, ich rodinných príslušníkov a známych prihlásiť sa ku katolíckemu vierovyznaniu. Cieľom bolo získať čo najväčší počet „duší“, nepozerajúc sa na ich skutočné náboženské presvedčenie, preukázať čo najväčší počet prívržencov katolicizmu a katolíckej cirkvi, a to aj za cenu toho, že sa k nim budú hlásiť tzv. „papieroví veriaci“, prípadne „sviatoční veriaci“ alebo, inak povedané, „katolíci na jedno použitie“. Účel posväcuje prostriedky, takže zo strany katolíckej cirkvi bolo potrebné urobiť všetko, aby sa k nej prihlásilo čo najviac ľudí. Tým sa stala najpočetnejšou, a preto aj zo strany štátu najštedrejšie dotovanou cirkvou na Slovensku.
Problém tvorby a prijatia optimálneho spôsobu materiálneho a finančného zabezpečenia cirkví a náboženských spoločností nie je možné vyriešiť bez vypracovania komplexného, t. j. systémového riešenia vzájomných vzťahov medzi štátom a cirkvami. Perspektívnym a pre všetky strany aj výhodným riešením môže byť len model ich dôslednej odluky, ktorá im zaručí skutočne rovnoprávne a autonómne postavenie v štruktúrach modernej spoločnosti. Predpokladom a zároveň aj východiskom realizácie vzťahu takejto kvality sa musí stať finančná odluka cirkví od štátu, ktorá jediná môže garantovať skutočnú nezávislosť cirkví na štátnej moci a viesť k zvýšeniu ich zodpovednosti za seba a svojich veriacich. Cirkvi by si mali osvojiť elementárnu zásadu zodpovedného konania spočívajúcu v rešpektovaní pravidla, podľa ktorého by sa vo svojej činnosti a pri dosahovaní svojich cieľov mali spoliehať v prvom rade na seba a na svojich členov a sympatizantov, konkrétne na vlastné zdroje a príspevky od svojich členov a dobrovoľných darcov. Určite by týmito zdrojmi nemali byť financie pochádzajúce z verejných rozpočtov a príspevkov všetkých daňových poplatníkov. Požiadavka realizácie odlukového modelu a prenos zodpovednosti za financovanie činnosti na plecia cirkví a veriacich v žiadnom prípade neznamená znevažovanie, či dokonca útok na cirkvi, potláčanie práv veriacich a zámerné znižovanie významu náboženstva v spoločnosti. Práve naopak, ak veriaci pre spásu svojej duše a pre svoje náboženské vyžitie a kontakt so všemohúcim potrebujú prostredníkov, teda cirkev a profesionálnych služobníkov kultu, je logické a voči ostatným aj spravodlivé, aby si služby takéhoto druhu uhrádzali z vlastných prostriedkov. Financovanie týchto služieb, podobne ako aj otázka náboženského presvedčenia, sa musí stať výsostne súkromnou záležitosťou veriacich a interným problémom cirkví, a nie vecou verejného a štátneho záujmu. Musí to byť ich slobodné a demokratické rozhodnutie bez akéhokoľvek ovplyvňovania a nátlaku ako zo strany cirkevných štruktúr, tak aj zo strany štátnej moci.
Autor: Štefan Surmánek.
Použitá literatúra:
Čeplíková, M. (2005): Štát, cirkvi a právo na Slovensku. UPJŠ v Košiciach.
Denník Korzár. Roč. XII., číslo 106 z 11. 5. 2009. Košice.
Prusák, P. ( 2003): Odluka cirkvi od štátu. To je demokracia. Bratislava: Juraj Masár – AMA.
[1] Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou.
[2] Zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní.
[3] Čaplovič chce odluku cirkvi od štátu.
[4] Ani kardinál Vlk, ani Vatikán nesmú občanom ČR určovať, kedy môžu navštíviť hrobky svojich kráľov.
Tento článok je prepracovanou podkapitolou z knihy: Štefan Surmánek, Klerikalizácia verejného života na Slovensku ako prejav a dôsledok silnejúceho vplyvu katolíckej cirkvi. Vydavateľstvo elfa, s.r.o., Košice 2009.
Názov: Klerikalizácia verejného života na Slovensku ako prejav a dôsledok silnejúceho vplyvu katolíckej cirkvi
Autor: PhDr. Štefan Surmánek, CSc.
Recenzent: JUDr. Marián Baťala
Jazyková korektorka: Mgr. Stanislava Zajacová, PhD.
Vydavateľstvo: elfa, s.r.o. v Košiciach, 572. publikácia
Vydanie: prvé, r. 2009
Náklad: 200 kusov
Počet strán: 132
ISBN 978-80-8086-105-6
EAN 9788080861056
V súlade s oficiálnou líniou Svätej stolice vystupuje aj Rímskokatolícka cirkev na Slovensku, všeobecne považovaná za jedného z najvernejších spojencov Vatikánu a najoddanejšieho a najdôslednejšieho prívrženca oficiálneho pohľadu na spoločenský vývoj a úlohu cirkvi v štruktúrach modernej občianskej spoločnosti a demokratického štátu. Žiadna národná katolícka cirkev v Európe v snahe zvýšiť svoj vplyv na veriacich, štátnu organizáciu a jej politických predstaviteľov nepostupuje tak jednoznačne, razantne a v duchu oficiálnej línie Vatikánu, ako je to v prípade katolíckej cirkvi na Slovensku a jej riadiaceho orgánu – Konferencie biskupov Slovenska (KBS). Obsah mnohých cirkevných dokumentov (Pastoračné a evanjelizačné plány katolíckej cirkvi na Slovensku na roky 2001 – 2006, prípadne 2007 – 2013, Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou a z nej vyplývajúce osobitné zmluvné záväzky a pod.), ako aj snaha cirkvi prenikať a v stále väčšej miere ovplyvňovať rôzne oblasti verejného života (politické dianie, politické rozhodnutia, legislatívnu činnosť, oblasť výchovy, vzdelávania, zdravotníctva, kultúry, mediálnu komunikáciu atď.) potvrdzujú oficiálny kurz a rastúce nároky katolíckej cirkvi, premietajúce sa do prehlbovania procesu klerikalizácie verejného života v Slovenskej republike.
PhDr. Štefan Surmánek, CSc. (1953) – vysokoškolský pedagóg pôsobiaci na Fakulte verejnej správy UPJŠ v Košiciach. Vo svojej vedecko-výskumnej činnosti sa orientuje predovšetkým na problémy všeobecnej politológie, dejín sociálno-politického myslenia a otázok spojených s formovaním vzťahov medzi štátom a cirkevnými organizáciami. Okrem článkov a štúdií v odborných časopisoch a zborníkoch je autorom vysokoškolských učebných textov: Dejiny sociálno-politického myslenia (1993), Základy politológie (2003), ako aj vedeckých monografií vydaných jednak v spoluautorstve s M. Gbúrovou a I. Dudinskou: Politológia (Vybrané kapitoly), I. a II. vyd. (2003) a (2006) a jednak samostatne: Všeobecne o politike a moci (2008).
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 82 v nedeľu 11. apríla 2010.