Od tých čias, čo existujú kňazi a ich náboženstvá s príslušnými veriacimi, kde-kto nám neveriacim sťa výčitku adresuje tvrdenie, že bez viery (kedysi v množstvo bohov, potom v postupne menej a dnes v jedného, ale toho jediného, čo aj je to raz Jahve židov, inokedy Boh kresťanov alebo Alah moslimov) niet etiky ani morálky (ani manželskej vernosti, píše Literárny dvojtýždenník 25. augusta 2004), skrátka niet základnej slušnosti a všetko je možné. Dobrovoľne na to doplatil Sokrates.
V súvislosti s vysoko aktuálnou témou Pokynu MŠ SR k zavedeniu povinne voliteľného predmetu náboženská výchova v alternatíve s etickou výchovou od prakticky 2. septembra 2004 začínajúc 1. ročníkom základnej školy sa však konečne vytvorila situácia, na ktorú som čakal roky: Politickí predstavitelia nášho štátu reprezentujúci verejnú mienku oficiálne uznávajú náš neverecký svetonázor, ktorý sa (okrem iného) zakladá na presvedčení, že sú na svete aj slušní ľudia, ktorí neveria na existenciu nadprirodzena, posmrtného života, osobného Boha a božstiev vôbec.
Ministerstvo školstva uznáva, že morálka a etika existujú aj bez viery – keďže dáva rodičom nielen právo v tomto duchu si vychovávať, ale aj nechať vzdelávať svoje deti; odrastenejším deťom dá za pár rokov právo zvoliť si tento učebný predmet. Pevne dúfam, že pod „alternatívou etickej výchovy“ sa neskrýva indoktrinácia v inej viere ako v katolíckeho Boha.
Som rád, že sa bude hovoriť o rozličných aspektoch novej situácie: o nepripravenosti MŠ SR po stránke legislatívnej, programovej, praktickej a i., napríklad o nedostatku učiteľov a učebných pomôcok; o nepripravenosti neveriacich na jednej strane klásť požiadavky na školy, napríklad žiadať uznanie nimi menovaných inšpektorov tejto výchovy, na druhej strane o neschopnosti ponúknuť hotové konkrétne materiály a programy (okrem skromného návrhu môjho vydavateľstva, ktorý však MŠ SR bez pádnych dôvodov odmietlo). Nie som za to, aby sa vyslovovali obvinenia; radšej nech sa každý pustí do práce na svojom úseku. Nie som pedagóg, ale idem prekladať metodiky humanistickej etickej výchovy, ktoré existujú v rozličných európskych štátoch a dám ich k dispozícii odborníkom na úpravu pre naše v tomto ohľade zaostalé slovenské pomery. Bude potom na politických reprezentantoch, aby presvedčili MŠ SR o potrebe ich skorého vydania.
Svrbí ma však jazyk a cítim nevyhnutnosť položiť najmä duchovenstvu našich dvoch veľkých cirkví rozhodujúcu otázku: akceptujú oni túto situáciu a prestanú z nás neveriacich robiť zlých ľudí, napríklad volať na nás v liste prezidentovi Slovenskej republiky štátnu bezpečnosť, ako to nedávno urobil prelát Trstenský? Prestanú dávať čestnému výrazu ateista pejoratívny význam? Priznajú nám bez veľa rečí právo na skupinové označenie „humanisti“ (kam patria aj agnostici, racionalisti, naturalisti, sekularisti, skeptici a i.), ako sú oni „teisti“ (prípadne „monoteisti“, kam patria aj kresťania, židia, moslimovia a i.)? Jedným slovom: uznajú nás za v určitom zmysle rovnocenných partnerov či súperov a dajú nám postupne práva, ktoré nám v súčasnej svetovej spoločnosti patria? Budeme naozaj môcť vychovávať svoje deti v bezbožníctve v jednoduchom doslovnom význame tohto v minulosti skrivodlivo strašidelného výrazu? Dejiny sú učiteľkou života: Spomeňte si, kresťania, na časy za cisára Konštantína, ktorý vás uznal za rovnocenných občanov Rímskej ríše; urobili ste veľkú chybu, keď ste si vynútili stať sa štátnou cirkvou; dlho, storočia ste ňou boli, ale prestali ste ňou byť a dnes má také ašpirácie otvorene miestami len oneskorený islam. Tolerancia, znášanlivosť, sa stala heslom dňa, hoci mocní jedinci ju majú často len na jazyku.
Aby som pravdu povedal, nedôverujem veľmi budúcej situácii na slovenských školách. Neviem si predstaviť zmierlivého katechétu s kánonickou misiou vysloviť verejne v triede, na chodbe alebo v zborovni vetu, že náboženská viera a humanistické presvedčenie sú dva rovnocenné svetonázory – a predsa je to tak pre čím ďalej, tým viac ľudí na svete aj u nás! Humanisti nemajú s touto vetou nijaké ťažkosti, hovoria len za seba. Nábožný musí brať do úvahy v prvom rade stanovisko svojho Boha, prípadne jeho zástupcu na zemi – nie som vstave to pochopiť. Nechcem polemizovať a samozrejme uznávam veriacemu právo nechápať mňa.
Bol by som šťastnejší, keby sa náboženstvo ako výsostne intímna záležitosť slobody svedomia neučilo v škole; keby si to každá cirkev robila po svojom vo svojich mimoškolských zariadeniach a bez štátnej finančnej podpory. Zásadne odmietam Zmluvu medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní. Ak má ďalej platiť, navrhujem uzavrieť Zmluvu medzi Slovenskou republikou a Medzinárodnou etickou a humanistickou úniou (IHEU) o humanistickej výchove a vzdelávaní na našich školách – hoci pochybujem, že by sa IHEU dopustila takého zasahovania do cudzích záležitostí.
Bude úlohou humanistov ďalej dokazovať, že morálka a etika existujú aj bez viery v nadprirodzeno, ak nestačí praktické zistenie, že milióny nevercov – v našich pomeroch nekresťanov – viedli dobrý život a spoločnosť ich uznávala; ale o tom inde. Tu len toľko, že humanisti sú presvedčení, že zdravý rozum a vedecké poznanie hrajú rozhodujúcu úlohu pri definovaní morálnych hodnôt a pomáhajú správne sa rozhodovať. Sekulárne spoločnosti si vytvorili záväzné etické normy, prístupné kritickému prevereniu a vedia riešiť morálne dilemy. Ako – to nech je úloha humanistickej etickej výchovy stále rastúceho počtu žiakov na našich školách.
Autor: Rastislav Škoda.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 46 v pondelok 1. novembra 2004.