Prečo si kreacionisti mladej Zeme plne neuvedomujú, v čo vlastne veria.
V najnovších desaťročiach sa mnohé odnože židovsko-kresťanského teizmu adaptovali na rastúci objem vedeckých dôkazov evolúcie prírodným výberom. Teisti spravidla dosahujú svoj premyslený kompromis medzi vedou a náboženstvom tak, že pripustia iné ako doslovné interpretácie biblického opisu stvorenia, podaného v Genezis. Tento pomerne moderný prístup nakoniec komentovali mnohí známi ateisti a skeptici. Až na pár výnimiek sa však vyhýbali priamej konfrontácii s fundamentalistickou perspektívou kreacionizmu mladej Zeme.
Prečo by to nemali robiť? Isté je, že priemerná nechuť púšťať sa do serióznych debát s kreacionistami mladej Zeme – mladozemcami – nepramení z nedostatku dôkazov v prospech veľmi starej Zeme. Početné od seba nezávislé línie dôkazov v rozličných vedeckých odboroch jednoznačne svedčia, že náš vesmír aj naša planéta sú veľmi staré.
Rádioizotopové datovanie vzoriek najstarších nerastov Zeme vedie k planetárnemu veku okolo štyroch alebo o niečo viac miliárd rokov (Dalrymple 2001). Milióny rokov staré tektonické presuny a posuny i odsuny ľadovcov trvajúce desiatky tisícov rokov poskytujú ďalšie dôkazy o veku našej planéty, ktorý je mnohokrát väčší, ako vyplýva z biblického podania (Zhao a i. 2002; Royden a i. 2008).
Fyzikálne pozorovania hviezd, ktoré sú tak ďaleko od Zeme, že ich svetlo potrebovalo miliardy rokov na dosiahnutie Zeme, tiež svedčia pre dávnovekosť vesmíru (Ohyama a Hota 2013). V biológii je to takmer paradoxná jedinečnosť a rozličnosť prírody, potvrdená nespočetnými genomickými analýzami, ktorá svedčí pre postupný proces evolúcie prírodným výberom, vyžadujúcim, aby naša planéta bola ďaleko staršia ako tých len okolo 10 000 rokov, vyrátaných podľa doslovného čítania Genezis (Wall a i. 2005). Evolučnú perspektívu podporuje existencia rozsiahlych a mimoriadne konzistentných fosílnych nálezov (Benton a Ayala 2003), ako aj veľký počet morfologických stopových znakov zachovaných aj u anatomicky moderných ľudí ako pozostatky dávnej evolučnej minulosti (Dubrow a i. 1988).
Čo potom vedie k nechuti nútiť zástancov mladej Zeme zaoberať sa týmto problémom? Sú na to dve odpovede. Po prvé, mnohí skeptici a sekularisti sú toho názoru, že debata o veku Zeme – o jednom z dnešných najpevnejších vedeckých faktov – by slúžila len okrajovému učebnému záujmu a diala by sa cestou poskytnutia mikrofónu skupine teistov, rozhodnutých ponechať veriacich vo veku temna moderných dní. Druhým dôvodom, ešte pádnejším, ale často nepriznaným, je, že mnohí vedci a skeptici si myslia, že proti početným stratégiám zástancov mladej Zeme sa neoplatí bojovať. Jeden z hlavných argumentov mladozemcov je, že príroda sa nedá, a ani nemá, brať za bernú mincu. Ktosi vymyslel aj to, že základné prírodné zákony, riadiace náš vesmír, sa od jeho stvorenia zmenili, takže každý pokus o extrapoláciu počiatočného stavu na podklade vedeckých pozorovaní dnešného stavu, je márny.
V tomto duchu uvažujú mladozemci o dvoch scenároch. Podľa prvého nastavil všetky znaky svedčiace pre starú Zem diabol s úmyslom oklamať ľudstvo. Podľa druhého postupovalo stvorenie bez satanovej prítomnosti a boh sám rozhodol o nastavení znakov pre starú Zem – z dôvodov, ktoré pozná len on. Prešetríme každý z týchto názorov a ukážeme, že obidve cesty nevyhnutne vedú k záveru, ktorý je nezlučiteľný so židovsko-kresťanským svetonázorom.
Satanova riadiaca ruka
Začneme sporným názorom mladozemcov, že za existenciu znakov protiviacich sa časovému sledu v Genezis je zodpovedný satan. Takáto perspektíva nevyhnutne stavia diabla do pozície vládcu nad prírodou. Vyžaduje, aby satan mal aspoň dočasne úplnú kontrolu nad všetkými fyzikálnymi zákonmi, ktoré riadia vesmír. Nakoniec iba manipulácia s rýchlosťou svetla a s mierou rozpínania vesmíru presvedčí moderného astronóma o existencii hviezd, vzdialených miliardy svetelných rokov. Aj gravitačná konštanta by musela byť stanovená pozorne a presne, aby vznikli hviezdy a galaxie, ako ich dnes môžeme pozorovať, a to v čase, ktorý im prisúdila Genezis (Adams 2008). Aj miery jadrového rozpadu všetkých vede známych rádioizotopov by museli byť správne nastavené.
A tu sa kladie samozrejmá otázka: Ak mal či ešte má satan ruky na toľkých najzákladnejších tlačidlách vesmíru, aký priestor tu ostáva pre boha?
Je tu ešte aj iný, praktickejší problém. Predpoklad, že satan ovplyvnil toľké základné znaky vesmíru, je taký zásadný, že sa dá ignorovať každý dôkaz niečoho, čo sa nezhoduje s biblickým výkladom stvorenia, jednoducho z toho dôvodu, že sa nezhoduje s Genezis. Takáto perspektíva redukuje všetko na číru tautológiu (dôkaz dokazovaným). Ak síce vysvetľuje každý jav, ktorý sa dá uviesť v prospech starého vesmíru, v rámci teistického svetonázoru, nerobí žiadne predpovede a je teda už z definície netestovateľná a má hodnotu každej inej povery.
Obrancovia mladej Zeme často adresujú vedeckej pozícii pochybnosť o tom, že ľudským vedeckým poznatkom možno dôverovať, keďže ľudská intuícia vznikla, naturalisticky videné, slepým vývojovým procesom. Hoci táto námietka nie je celkom bez opory, teistická perspektíva je tu oslabená ešte závažnejšou námietkou. Ak existuje predstava satana – a ak sa mu pripisuje podstatný vplyv na náš prírodný svet – potom niet nijakej záruky, že autorom biblie nie je diabol. Nebola by to oveľa jednoduchšia úloha ako starostlivo jemne naladiť fyzikálne konštanty vesmíru za jediným cieľom presvedčiť naivných ľudí o nepresnosti samotnej biblie?
Konečný problém so zameraním sa na satana vo veci sily dôkazu starej Zeme má do činenia aj s biológiou. Existujú génové sekvencie, o ktoré sa delia rozličné druhy a ktoré sa pomaly vyvíjali v priebehu vývoja mierou, ktorá sa dá odhadnúť empiricky, na základe skúseností. Porovnaním týchto špeciálnych sekvencií sa dá odhadnúť dĺžka evolučného času, deliaceho tieto dva druhy; dá sa určiť približné dátum, kedy mali tieto dva druhy spoločného predka. Pomocou tejto techniky sa stanovilo dátum divergencie, rozchodu medzi človekom a šimpanzom, na pred asi 6 miliónmi rokov (Staufler 2001). A tak je aj ľudský genóm jedným z početných dôkazov starej Zeme. Záver: Ak sa dá satanovi pripísať nejaká úloha pri vzniku starej Zeme, prislúcha mu podiel aj na stvorení ľudského druhu. Netreba vravieť, že táto možnosť sa nedá elegantne vpracovať do širšej židovsko-kresťanskej perspektívy.
Neveľmi konštantné konštanty
Druhá skupina argumentov uvádzaných mladozemcami na vysvetlenie existencie zdanlivých dôkazov mnohomiliardového veku Zeme tvrdí, že fyzikálne dôkazy riadiace vesmír, neplatili v dnešnej forme po celý čas existencie vesmíru. Mladozemci vysvetľujú izotopické hodnoty zistené rádioaktívnym datovaním starovekých nerastových vzoriek tvrdením, že miery rádioaktívneho rozpadu boli kedysi dávno preukazne vyššie, ako sú dnes. Tvrdia, že Zem „starla“ pred príchodom ľudstva na scénu rýchlejšie. Tvrdia, že svetlo z ohromne vzdialených hviezd mohlo prísť k nám za len niekoľko tisíc rokov, ak bola rýchlosť svetla preukazne vyššia, ako je dnes. Zastávajú názor, že proces stvorenia je dielom výlučne boha; že dnešná konfigurácia vesmíru, jasne svedčiaca pre dávne dátum stvorenia, je jednoducho výsledkom božieho plánu.
Takáto perspektíva je však spojená s veľkým problémom. Najúspešnejšie a najvplyvnejšie civilizácie našej planéty prijali za základ fungovania vesmíru konštantnosť fyzikálnych zákonov. Civilizácie, ktoré si osvojili tento názor – a na jeho podklade robili predpovede – dosiahli stupeň súperiacej výhody oproti tým, ktoré tak neurobili. Aj v obchodnom svete sú najúspešnejšie tie podniky, ktoré stavajú svoje rozhodnutia na predpoklade, že dnešné fyzikálne zákony budú platiť aj zajtra; napríklad iPad je zostrojený za predpokladu, že zákony elektriny a magnetizmu, riadiace jeho operácie, budú platiť do nekonečna (alebo aspoň do vypršania záruky).
Boh teda odmeňuje ľudské bytosti za to, že uznávajú konštantnosť fyzikálnych zákonov do nekonečnej budúcnosti. Názor zástancov mladej Zeme by mal byť, že boh potrestá ľudí, ktorí budú hlásať platnosť tohto pravidla aj v minulosti. Takéto stanovisko nakoniec vyžaduje, aby mladozemci verili, že boh stvoril ľudský druh na svoj obraz – ako primátov s rozhodným sklonom k extrapolácii – a poskytol ľudstvu informácie, z ktorých sa dá extrapolovať len veľmi starý vek vesmíru, hoci je to v priamom rozpore s jeho vlastným Písmom. V každom prípade je boh zodpovedný za to, že predložil ľudstvu skutočnosti, ktoré zrejme poukazujú na nesprávnosť biblických príbehov, ak sa preverujú s použitím intelektuálnych schopností, ktorými nás obdaril.
Obraz boha, nechtiac namaľovaný mladozemcami podľa uvedených vlastností, je vyslovene sadistický. Tým, že boh dal nášmu druhu túžbu učiť sa a rozmýšľať, ako aj extrapolovať, úmyselne vedie ľudstvo k záveru, že výklad stvorenia, ako ho podáva Genezis, je falošný. Konšpiračne zamerané božstvo, nutne vyplývajúce z tohto obrazu, sa dá ťažko zmieriť s dobrosrdečným bohom Abraháma. Naozaj sa ukazuje, že boh tohto argumentu a satan tých predošlých argumentov, sa líšia len menom.
Ak berieme veci doslovne
Ako sme videli, doslovné čítania biblie mladozemcami sa nedá zmieriť so širším teistickým obrazom biblického boha ako dobrosrdečného a milujúceho priateľa ľudstva. Toto nesmie prekvapiť ani najzanietenejších teistov, keďže absolútne doslovné čítanie biblie jednoducho nemôže byť pravda.
Dá sa položiť otázka, ako by svet musel vyzerať, keby bolo doslovné čítanie Genezis pravdivé. Isté je, že celá história ostatných 500 rokov by neexistovala. Objav stopových morfologických znakov a spoločných genetických sekvencií medzi v skutočnosti všetkými druhmi organizmov by sa nebol konal. Kresby v neandertálskych jaskyniach po Európe by neboli vyšli na povrch. Ani fosílne nálezy, rádioaktívne datovanie a iné priame vedecké dôkazy starodávnosti Zeme by neexistovali.
Namiesto toho by tu bolo množstvo presvedčivých dôkazov alebo aspoň náznakov, že sa stali udalosti ako Exodus (odchod Židov z Egypta), a to tak, ako sa to opisuje vo Svätom písme. Dá sa očakávať zjavná neprítomnosť čohokoľvek, čo by svedčilo pre prítomnosť ľudí na Zemi pred viac ako okolo 10 000 uplynutých rokov. Zemepisné rozšírenie druhov by malo byť oveľa homogénnejšie, ako je dnes. Keďže v čase veľkej potopy sveta sa skoncentrovali všetky zvieratá Zeme na jedno malé miesto, malo by mať každé miesto Zeme s rovnakou klímou približne konštantný pomer počtu, napríklad, diviakov a tiav. Všetky druhy rastlín by mali byť imúnne voči dlhodobému namočeniu do vody, keďže bez úhony prežili potopu sveta. Ani jedna z týchto predpovedí sa na Zemi do dnešných dní neuskutočnila, a tak doslovné chápanie biblických udalostí sa neznáša s pozorovanou skutočnosťou.
Jediný spôsob, ako preklenúť priepasti biblických textov, je zapochybovať o platnosti prírodných zákonov, alebo zapnúť našu výnimočnú schopnosť rozmýšľať a podávať platné závery o svete okolo nás.
Zisťujeme, že toto je stratégia mladozemcov, ale že zriedka používajú tento superskepticizmus v oblastiach mimo obrany náboženstva. Ako často má priemerný mladozemec nápad skočiť zo strechy budovy vo viere, že zákon príťažlivosti môže na božský príkaz neplatiť – čo aj len chvíľu?
Vo veci konečného pôvodu existuje medzi teistami a sekularistami kritický dvojitý štandard. Kým kreacionizmus mladej Zeme sa primárne zameriava na dôkaz, že scenár Genezis je možný, ak pripustíme rozumné naturalistické zapochybovanie, neplatí to pre sekulárnejšiu perspektívu. Očakáva sa, že scenáre pôvodu sveta, ktoré nepredpokladajú existenciu boha (bohov), podajú dôkaz svojej správnosti a tento bude zodpovedať vyšším štandardom dôkaznosti, ako vyžadujú náboženské vysvetľovania stvorenia – sekularisti to už dávno urobili a majú to pripísané k dobru.
Autori: Jérémie Harris a Edouard Harris.
Prameň: Harris J. a Harris E., The Devil and the Details, Skeptical Inquirer 39.6, s. 50 – 52, November/December 2015.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 106 v pondelok 2. novembra 2015.