Vyhlásenie francúzskych vedcov.
V septembri 2000 organizoval francúzsky spolok ateistov Libre pensée française (Francúzska voľná myšlienka) konferenciu s útočným názvom „Spiritualistické vpády a intelektuálne klamstvá vo vede“, ktorej sa zúčastnili známi vedci ako Jean Bricmont z Belgicka, Ian Plimer z Austrálie a Patrick Tort, riaditeľ Medzinárodného inštitútu Charlesa Darwina, a to v chýrnom Múzeu prírodných vied v Paríži. Vydali spoločné vyhlásenie, v ktorom sa hovorí:
„…metódy, používané na rozvoj vedeckých poznatkov, sa zakladajú na vecných vysvetleniach a nikdy sa neodvolávajú na nadprirodzeno. Ozajstný vedec, nech má akékoľvek osobné, metafyzické alebo náboženské presvedčenie, musí pri svojich rozboroch vynechať všetky nadprirodzené alebo transcendentálne vysvetlenia. Vedecké poznatky sú spoločné dedičstvo celého ľudstva: každý ich môže preveriť, lebo sa zakladajú na rozumových úvahách a pokusoch, ktoré môže každý opakovať.“
Naproti tomu náboženské presvedčenia a názory sú akty osobnej viery, založenej na zjavení, ktoré je už z definície nepreveriteľné a nemá absolútne nič spoločné so skutočným vedeckým poznaním.
Giordano Bruno bol zaživa upálený inkvizíciou katolíckej cirkvi zato, že navrhol teóriu mnohých svetov. Michel Servet bol upálený na rozkaz Kalvína (Calvina) z vraj „teologických dôvodov“ – lebo pitvou pátral v ľudskom tele a urobil prvé objavy o krvnom obehu. Galileo Galilei musel pred inkvizičnou radou odvolať svoje celoživotné zistenia; bol obvinený, že svoj teleskop zamieril do neznámeho vesmíru a podal čiastkové dôkazy o tom, že Zem sa krúti okolo Slnka. Zem prestala byť stredom vesmíru. Potom cirkev zavrhla nesmierne dôležité dielo Darwina, ktoré položilo základy a osnovu pre pochopenie živého sveta na podklade materiálnych príčin – prírodného výberu – a vysvetlilo vývoj života. Tieto historické fakty sú brutálnym obrazom nezmieriteľného antagonizmu medzi vedou a vierou.
Tieto historické odsúdenia vedy a vedcov cirkvou vrhajú správne svetlo na volanie cirkvi po dialógu s vedcami – cirkev tvrdí, že tento dialóg bol po rozsudku nad Galileom prerušený; pridáva, že teraz (nedávno!) Galilea rehabilitovala. Ale veď Galileo nikdy nestratil svoju česť, ani úctu celého sveta, teda nepotreboval rehabilitáciu. A cirkev dosiaľ nepripustila, že posudzovať Galilea nepatrilo do jej kompetencie.
To je ťažisko problému. Majú cirkvi oprávnenie zasahovať do postupu rozvoja vedomostí? Dialóg medzi vedou a náboženstvom nemá nijaký zrejmý účel a ani nijaký skutočný význam v rovine vedeckej metódy.
Povaha vedeckých metód a história cirkví v aliancii so štátnou mocou – či je to katolícka alebo protestantská cirkev – svedčia pre potrebu úplnej odluky vedy a náboženskej viery. Ako by sa nás potom nemalo dotýkať, keď cirkev na veľkom zhromaždení svojich vedcov vyhlási ústami pápeža „Už nikdy oddelenie viery a rozumu!“? Nemáme bubnovať na poplach, keď pápež vyzýva katolíckych vedcov, aby sa „zúčastnili na vypracovaní kultúrnych a vedeckých projektov, ktoré dokážu prítomnosť a predvídavú intervenciu boha“?
Nepoukazuje to na vôľu cirkvi mať právo na povoľovanie a posudzovanie vedeckého bádania? Nepovedie to k odsúdeniu vedeckého výskumu na podklade náboženských kritérií?
Autori tejto výzvy sú zajedno s predstavou Galilea, ktorý žiadal úplnú nezávislosť vedeckého myslenia a jeho prísne oddelenie od požiadaviek náboženstva. Ak toto oddelenie padne, dostane sa vedecký svetonázor na tú istú úroveň ako náboženský, čo môže mať za následok, že sa do učebného plánu prírodných vied na stredných školách dostane kreacionistická dogma (o stvorení sveta a Adama a Evy podľa Písma), ako sa to pod tlakom siekt a protestantskej cirkvi stalo v štáte Kansas v USA. (Z učebníc vypadlo aj meno Darwin! – pozn. prekl.) Nezabúdame ani na hanebnú aféru okolo Lysenka, ktorá tiež ilustrovala, kam vedie zasahovanie moci štátu do vecí vedy.
Zdôrazňujeme, že vedecký výskum a šírenie jeho poznatkov sa musí rozvíjať úplne slobodne, bezpečne a pri vylúčení akéhokoľvek vplyvu politickej či náboženskej ideologickej vrchnosti.
Metafyzické špekulácie sú najčastejšie v oblastiach, kde sú hranice vedy. Masmédiá často rady kladú vedcom otázky o zásadných okrajových problémoch. Isteže je možné vytvoriť si v tomto ohľade aj osobný metafyzický názor a žiť s ním. Ale môže to byť zdroj pomýlenia pre bežné publikum (pred obrazovkou, pri počúvaní rozhlasu alebo čitateľa dennej tlače), ktoré nevie rozlíšiť medzi ozajstným vedeckým názorom a osobným presvedčením, ktoré môže byť metafyzické – ale potom nie je vedecké!
Berieme do úvahy prestíž vedcov a možné pôsobenie ich názorov na neškolené bežné publikum; sme si vedomí, že vedci sú nositeľmi vedomostí, ktoré sú spoločným dedičstvom celého ľudstva. Preto podpisujeme túto výzvu všetkým kolegom-vedcom, aby zachovávali najvyššiu ostražitosť v ohľade oddelenia vedy a osobnej viery; aby nedovolili zneužívať vedu na podporovanie náboženstva.
Absolútnu odluku vedy a náboženstva považujeme za potrebnú bez ohľadu na naše filozofické či náboženské názory, nech sme veriaci, agnostici či ateisti. Odmietame požiadavku cirkví a siekt, aby smeli ovplyvňovať voľbu vedeckého výskumu a miešať sa do výučby prírodných vied.
Autori: spoločné vyhlásenie francúzskych vedcov.
Prameň: International Humanist News, november 2002.
Z francúzštiny do angličtiny Babu Gogineni, z angličtiny do slovenčiny Rastislav Škoda.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 37 v stredu 7. mája 2003.