Dejiny etického myslenia

Kniha Dejiny etického myslenia v Európe a USA prináša prehľad naj­význam­nej­ších etických smerov, škôl, prúdov či orien­tácií v našom kul­túrnom prostredí.

Pre čitateľov, ktorí sa zaujímajú o etiku a morálku, som vybral 26. ka­pi­tolu: Uti­li­ta­rizmus a ne­uti­li­ta­ris­tický kon­zek­ven­cia­lizmus.

Po období relatívneho úpadku významu uti­li­ta­ris­tickej etiky, ktorý je spojený najmä s prvou po­lo­vicou 20. sto­ročia, počínajúc dvad­sia­tymi rokmi tohto sto­ročia, dochádza v druhej po­lo­vici 20. sto­ročia k zno­vu­obja­vo­vaniu uti­li­ta­rizmu a uzná­vaniu jeho významu v roz­voji etickej teórie. Pokles významu uti­li­ta­rizmu v prvej po­lo­vici 20. sto­ročia súvisel pre­do­všetkým s tra­gé­diami, ktoré zažilo ľudstvo počas 1. a 2. sve­to­vej vojny. V dôsledku toho sa do po­pre­dia dostali iné problémy a hod­noty súvisiace s kaž­do­denným ohro­zo­vaním ľudského života.

Až v relatívne stabilizovanej situácii druhej po­lo­vice 20. sto­ročia sa veľká pozor­nosť opäť ve­no­vala uti­li­ta­rizmu, ktorý sa opätovne stal zdrojom nádeje a prostriedkom na do­siahnu­tie prosperity ľudskej spo­loč­nosti, nástrojom vedúcim k blahu ľudstva. Význam uti­li­ta­rizmu v druhej po­lo­vici 20. sto­ročia spočíva aj v tom, že v duchu tradície kla­sického uti­li­ta­rizmu ide o pre­po­jenie etickej, sociálnej, po­li­tickej, právnej a eko­no­mickej teórie v uti­li­ta­rizme. V nad­väz­nosti najmä na Johna Stuarta Milla došlo k pre­po­jeniu etickej a eko­no­mickej teórie uti­li­ta­rizmu (po­zi­tívnym príkladom je sku­toč­nosť, že v 90. ro­koch 20. sto­ročia dvaja ekonómovia – uti­li­ta­risti získali „Nobelovu cenu“ za eko­nómiu).

Druhy utilitaristickej etiky

Existuje mnoho prúdov v uti­li­ta­rizme 20. sto­ročia, ktoré sa nie­kedy odlišujú navzájom len v de­ta­iloch, nie­kedy sú tieto rozdiely podstatnejšie. K tým naj­základ­nejším patria uti­li­ta­rizmus činu (act utilitarianism) a uti­li­ta­rizmus pra­vidla (rule utilitarianism). Z týchto dvoch základných smerov možno odvo­dzo­vať ďalšie. Pojmy uti­li­ta­rizmus činu a uti­li­ta­rizmus pra­vidla sa ujali v od­bor­nej li­te­ra­túre až koncom 50. a za­čiat­kom 60. rokov 20. sto­ročia, po vy­daní Brandtovej práce Ethical Theory (Etická teória) a Smartovej práce An Outline of a System of Uti­li­tarian Ethics (Náčrt systému uti­li­ta­ris­tickej etiky). Predtým sa viac používali pojmy extrémny a ob­me­dzený uti­li­ta­rizmus pre uti­li­ta­rizmus činu a uti­li­ta­rizmus pravidla.

Vymedzenie rozdielov medzi jed­not­li­vými druhmi uti­li­ta­ris­tickej etiky

Podstata utilitarizmu činu spočíva v tvrdení, že konanie je správne, keď a len keď prináša naj­lepšie možné dôsledky. Podľa uti­li­ta­rizmu pravidla konanie je správne, keď a len keď nasle­duje určité zvo­lené pra­vidlo platné v spo­loč­nosti, prí­padne v určitej sociálnej skupine. Správnosť pravidla je funkciou dôsledkov vyplý­va­júcich zo zvo­le­ného pravidla. Konanie sa teda hodnotí na základe pra­vidla a pra­vidlo na základe dôsledkov z neho vyplý­va­júcich.

Ďalej tieto formy utilitarizmu môžeme deliť na uni­ver­zálne a ob­me­dzené podľa toho, či sa za­me­ria­vajú na ma­xi­ma­li­záciu šťastia celého ľudstva alebo len určitej skupiny. Prípadne ich môžeme deliť na ob­jek­tívne a sub­jek­tívne formy, a to podľa toho, či konanie mravného subjektu sku­točne prináša naj­lepšie možné dôsledky alebo subjekt sa len domnieva, že jeho konanie je správne konanie v sú­lade s uti­li­ta­ris­tickými kri­té­riami a po­žia­dav­kami. Jedným z ďalších možných kritérií delenia uti­li­ta­rizmu sú oča­ká­vané a sku­točné dôsledky. Niektorí autori potom delia uti­li­ta­rizmus na oča­ká­vaný uti­li­ta­rizmus (expected uti­li­ta­rianism) a aktuálny uti­li­ta­rizmus (actual uti­li­ta­rianism). Na základe uti­li­ta­rizmu sa v 80. ro­koch začal vyvíjať kon­zek­ven­cia­lizmus, ktorý je vo svo­jej ne­u­ti­li­ta­ris­tickej podobe pokusom riešiť problémy, ktoré uti­li­ta­rizmus vo svojom úzkom rámci nie je schopný uspo­ko­jivo vyriešiť.

Charakteristika utilitaristickej etiky

Podstatu utilitaristickej etiky možno vyjadriť prostred­níc­tvom jej kon­zek­ven­cia­lis­tických, uti­li­tár­nych, euda­imo­nis­tických a he­do­nis­tických aspektov, cez ktoré sa prelína ma­xi­ma­lizmus. Významným momentom v uti­li­ta­ris­tickej etike je aj princíp impartiality (nestran­nosti). Základným kritériom pre hod­no­tenie konania mravného subjektu je v uti­li­ta­rizme úžitok a tiež dôsledky vyplý­va­júce z tohto konania. Mravný subjekt konajúci v súlade s uti­li­ta­ris­tickou etikou sa musí vždy usilovať voliť konanie pri­ná­ša­júce naj­väčšiu mieru úžitku a naj­lepšie možné dôsledky, čiže ide tu o uti­li­tárny a kon­zek­ven­cia­lis­tický aspekt v etike uti­li­ta­rizmu. Z uti­li­ta­rizmu vyplýva, že cieľom, ktorému má slúžiť konanie pri­ná­ša­júce naj­lepšie možné dôsledky je maxi­málne šťastie pre maxi­málne množstvo ľudí (euda­imo­nis­tický aspekt), čo má tiež pri­ná­šať maxi­mum príjemného, prípadne maxi­málne uspo­ko­jenie túžby a záujmu (he­do­nis­tický aspekt). Súčasťou hlavných princípov uti­li­ta­ris­tickej etiky je aj princíp impartiality, prípadne nestran­nosti, podľa ktorého mravný subjekt musí pri svojom roz­ho­do­vaní pripísať rovnakú hodnotu záujmom všetkých mravných subjektov s rov­na­kými dôsledkami. Zna­mená to, že pri roz­ho­do­vaní má upred­nostniť záujem iných mravných subjektov pred vlastným záujmom, záujmom rodiny, priateľov alebo kolegov, ak ich záujmy sú hod­not­nejšie, čiže pri­ná­šajú väčší úžitok pre ľudstvo, prí­padne aspoň pre určitú sociálnu ko­mu­nitu.

Neutilitaristický kon­zek­ven­cia­lizmus

Utilitarizmus je najznámejšou a naj­roz­ší­re­nejšou verziou kon­zek­ven­cia­lizmu, Čo často vedie jeho kritikov k ne­správ­nemu sto­tož­ňo­vaniu kon­zek­ven­cia­lizmu s uti­li­ta­rizmom a kri­tiku kon­zek­ven­cia­lizmu ako celku za ne­dostatky uti­li­ta­rizmu. Okrem uti­li­ta­ris­tického kon­zek­ven­cia­lizmu však existuje aj ne­uti­li­ta­ris­tický kon­zek­ven­cia­lizmus, ktorý chápe konanie širšie, ne­re­du­kuje ho len na úžitok a dôsledky konania, ale uvažuje aj o dôsledkoch motívu, úmyslu alebo určitého postoja. Ďalší rozdiel medzi uti­li­ta­rizmom a ne­uti­li­ta­ris­tickým kon­zek­ven­cia­lizmom spo­číva v tom, že táto verzia kon­zek­ven­cia­lizmu ne­re­du­kuje hod­noty len na šťastie, príjemné, uspo­ko­jenie túžby a záujmy. Ne­uti­li­ta­ris­tický kon­zek­ven­cia­lizmus po­va­žuje za hod­notu napríklad aj prírodnú krásu, hudbu atď. Rozdiel je tiež v chá­paní dobra a správneho. V uti­li­ta­rizme sa po­va­žuje za správne iba konanie pri­ná­ša­júce naj­lepšie možné dôsledky. Ostatné konanie možno pri­naj­menšom po­va­žovať za uspo­ko­jivé, keď sa blíži k naj­lepším možným dôsledkom. V ne­uti­li­ta­ris­tickom kon­zek­ven­cia­lizme sa vo väčšine prípadov hodnotí ako správne každé konanie, ktoré prináša pre­vahu po­zi­tív­nych dôsledkov nad ne­ga­tív­nymi. Ne­uti­li­ta­ris­tický kon­zek­ven­cia­lizmus zväčša odmieta maxi­ma­lizmus uti­li­ta­ris­tickej etiky a jej princíp impartiality. Naj­význam­nejšími pred­sta­vi­teľmi tohto smeru v etike sú Philip Pettit, Amartya Sen, Michael Slote a Frank Jackson.

Poznámka: V tejto kapitole venujeme pozornosť iba Pettitovi a Smartovi. Michael Slote je pred­sta­vi­teľom umier­ne­ného kon­zek­ven­cia­lizmu (satisficing con­sequen­talism) a Frank Jackson repre­zen­tuje verziu prav­de­po­dob­ného kon­zek­ven­cia­lizmu (pro­ba­bilistic con­sequen­talism). (Gluchman, 1998, s. 56 – 59; Gluchman, 1999, s. 101 – 131.)

---

Autor: prof. PhDr. Vasil Gluchman, CSc.

Profesor Vasil Gluchman pôsobí v Inštitúte etiky a bio­etiky na Fi­lo­zo­fickej fakulte Pre­šov­skej uni­ver­zity v Pre­šove.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný 5. 4. 2009.