Pár úvah o vzťahu teológie a prírodných vied.
Kameň, ktorý pustíme, padá k zemi. Na otázku, prečo tak robí, sú možné viaceré odpovede: pretože sme ho pustili. Pretože poslúcha gravitačný zákon. Pretože je to božia vôľa, aby podľa gravitačného zákona predviedol svoj pád.
Prvá odpoveď je svetácky približná, druhá je vedecké a tretia teologické vysvetlenie. Všetky sú seriózne solídne a nelezú si do kapusty. Teda aspoň do tých čias, kým sa jednotlivé vysvetlenia držia od seba.
Dnes sa však evolučná biológia nie zriedka nafukuje do ateistického vyvracania náboženstva a na druhej strane uvádzajú prívrženci „inteligentného dizajnu“ svoje presvedčenie o existencii plánu božej inteligencie proti vedeckému vysvetleniu.
A tak sa nedá obísť pár poznámok o tých momentoch podozrenia, ktoré môžu poukazovať na úmyselne a nie inakšie naplánované univerzum.
…
Pritom ide predovšetkým o dva predpoklady, potrebné pre vznik inteligentného života: O „jemné nastavenie“ expanznej sily a brzdiace pôsobenie gravitačnej sily vo veľmi skorom štádiu vesmíru, a o špeciálnu stavbu atómu uhlíka, bez čoho by život nebol vznikol.
A tak sa kladie otázka, čo táto vesmírna „priateľskosť k životu“ znamená. Nazvať ju čírou náhodou by bolo neoprávnené a smiešne vyťahovanie sa, predstierajúce, že také niečo spoznáme. (1. Hádam nechcete popierať existenciu náhodnosti pri mutáciách eobiontov a baktérií?) Rovnako namyslené by bolo tvrdenie, že za všetkým stojí boží plán. Vyplýva z toho však, že vedecké vysvetlenia ponechávajú priestor presvedčeniu, že podnet na vznik sveta dal boh. (2. To pripúšťame, ale považujeme za zbytočné, pretože to nič nevysvetľuje. Okrem toho je boh niečo veľmi nesympatické.) To však neznamená, že z toho vyplýva vysvetlenie kvázivedeckého druhu, pretože potom by náboženstvo zas bolo len opakovaným vysvetlením, tlačeným do medzier vedeckých vysvetlení.
Pre kresťanstvo by mala byť táto storočia platná schéma – biblia ako prameň prírodovedeckých vysvetlení – v každom prípade definitívne prekonaná, a to isté platí pre vznik a budúcnosť náboženstva. (3. To je už storočia náš ateistický názor a čakáme, kedy ho definitívne akceptujete.)
Reč o „budúcnosti náboženstva“ vyvoláva u nábožného človeka určitú nevôľu, pretože uvažovať o budúcnosti náboženstva predpokladá, že náboženstvo je historický jav s budúcnosťou alebo bez nej, s dlhším alebo kratším životom, s možnosťou svojho zániku alebo rozplynutia sa v iných javoch. Také poňatie náboženstva je prirodzene teoreticky možné.
Náboženstvo sa však právom bráni proti chybnému chápaniu svojej podstaty, obsiahnutom v „reči o budúcnosti náboženstva“, pretože podstata náboženstva spočíva práve v tom, že náboženstvo prekračuje časové formy minulosti, prítomnosti aj budúcnosti. (4. Náboženstvo je typický ľudský produkt a čaká ho osud iných ľudských produktov: rozpadne sa na prach – nakoniec vesmírny.)
Dnes už nohí ľudia nemajú chuť s absolútnou vážnosťou klásť také otázky; chýba im aj záujem o akékoľvek odpovede na takéto otázky.
Byť nábožným znamená sústavne sa spytovať na zmysel nášho života a byť otvoreným odpovediam, hoci nami niekedy otrasú. Také chápanie robí náboženstvo akosi univerzálne ľudským, čo aj sa odchyľuje od toho, čo sa bežne rozumie ako náboženstvo. (5. V existujúcom svete je veľa zla. Človeku pripisujem úlohu urobiť svet lepším. Neviem, prečo by som mal milovať boha, prípadne byť mu tu aj potom „na potešenie“.)
Náboženstvo ako hlbinná dimenzia nie je viera v existenciu bohov, ani v existenciu jediného boha. Nepozostáva z konaní a zariadení, predstavujúcich spojenie človeka s jeho bohom. Nikto nemôže popierať že dejinné náboženstvá boli „náboženstvami“ v tomto zmysle slova. No vo svojej pravej podstate je náboženstvo viac ako náboženstvo v tomto zmysle.
Náboženstvo je bytie človeka, pokiaľ mu ide o zmysel jeho života a o bytie vôbec. (6. Ja sa už nedopátram – nedomyslím a nedočítam – to, čo je bytie a pochybujem, že raz bude mať niekto to šťastie.) Náboženstvo sa tu rozumie v zmysle latinského slovesa relegere = preputovať, premyslieť, opäť prečítať.
Ak chápeme náboženstvo ako uchvátenie tým posledným, nevyhnutnými záležitosťami konca, musíme pripustiť, že mnohí ľudia nie sú si vedomí takých záležitostí. (7. Tak je, náboženstvo inteligentov a intelektuálov takmer nikde nezaujíma.)
To, čo sa nedávno považovalo za znovuoživenie náboženstva, bol často len márny pokus nájsť späť stratené. Náboženstvo je ako všetko ľudské naraz veľké aj tragické. A pretože je výrazom toho, čo sa nás nevyhnutne dotýka, je väčšie a tragickejšie ako všetko iné. Otvára hĺbku ľudského duchovného života, zvyčajne zakrytú prachom nášho každodenného života a hlukom našej bežnej práce.
Náboženstvo nás nechá spoznať to, čo je sväté, čo je nedotknuteľné, čo nás nechá pocítiť bázeň, postrehnúť posledný zmysel, je nám prameňom najvyššej odvahy. (8. Ste optimista.)
To je veľkosť toho, čo nazývame náboženstvom. No vedľa neho leží jeho hanba. Samo sa robí tým najvyšším, ale zanedbáva profánnu oblasť. Svoje mýty a náuky, svoje obrady a zákony povyšuje na to posledné a nevyhnutné, a prenasleduje tých, čo sa mu nepodriadia.
Zabúda, že za svoju existenciu vďačí skutočnosti, že človek sa tragicky odcudzil svojmu pravému bytiu. Zabúda na svoj pôvod z biedy. To je dôvod pre vášnivú reakciu profánneho sveta proti náboženstvu, to je reakcia, ktorá má aj pre profánny svet tragické následky.
Konflikty medzi náboženstvom a profánnym svetom sa dajú prekonať len tak, že sa tento vzťah neprehliadne a náboženstvo nájde svoje miesto v duchovnom živote ľudí, to je v jeho hlbinách. Z tejto hĺbky dáva všetkým funkciám ľudského ducha substanciu, posledný zmysel, rozhodovanie a tvorivú odvahu.
Za svoje pretrvávanie – teda za svoju budúcnosť – vďačí náboženstvo svojej sekularizácii. (9. Čudné – viac sa tejto téme nevenujete.)
Jeden z centrálnych pojmov kresťanskej teológie je kenosis = zrieknutie sa seba samého, a to podľa Pavlovho listu Filipanom (2, 6 – 10), kde sa píše:
„On, hoci má božskú prirodzenosť,
nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom,
ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu,
stal sa podobný ľuďom;
a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka.
Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť,
až na smrť na kríži.
Preto ho Boh nad všetko povýšil
a dal mu meno,
ktoré je nad každé iné meno,
aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno
v nebi, na zemi i v podsvetí…“
(10. Čitateľa treba upozorniť, že číta legendy a mýty oduševneného veriaceho.)
Poľudštenie boha má za následok radikálne oslabenie jeho všemohúcnosti, vševedúcnosti a všadeprítomnosti. V Novom zákone je toto zrieknutie sa nerozlučne spojené s láskou, ktorá je do určitej miery výsledkom božského zrieknutia sa seba samého. (11. Oslabenie všemohúcnosti atď.? Vygumovanie!)
Budúcnosť kresťanstva? Po často nedobrovoľnom oslobodení kresťanstva od previazanosti s politickou a psychologickou mocou je tu príležitosť uvedomenia si toho podstatného, ktoré bolo dosiaľ veľmi zahalené: zameranie sa na boha a na tú jeho hlbinnú dimenziu, ktorá ho má ochrániť pred upadnutím do jednodimenzionality. (12. Pochybujem, že výrazy „hlbinná“ a „jednodimenzionalita“ zvýšia atraktivitu náboženstva v budúcich sto rokoch.)
Zdroj: Nikolaus Werle, Die Zukunft der Religion: Gott; preložil Rastislav Škoda.
Kurzívou v zátvorkách napísal komentáre prekladateľ. Pridajte svoj krátky komentár – aj anonymne.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 116 v pondelok 11. júna 2018.