„Na obraz boží“ je koncepcia a doktrína kresťanského, židovského a sufijského náboženstva, ktorá hovorí, že boh stvoril človeka na svoj obraz a podobu.
Táto personifikácia abstraktného javu, na prvý pohľad jednoduchá predstava skorých pastierov a roľníkov mladej doby kamennej o ich bohu po opustení mnohobožstva [polyteizmu], sa v priebehu pár tisícročí tak skomplikovala, že dnes sa ťažko hľadá uspokojivé vysvetlenie či aspoň preklad latinského „imago dei“. Neznamená to, že boh má ľudské vlastnosti, ale že človek sa stane najviac podobným bohu, keď vyvinie kapacitu aspoň čiastočne pochopiť to, čo dostal od stvoriteľa len on a žiadne iné stvorenie. Obraz boha v Adamovi pri jeho stvorení sa podstatne zmenil predstavou prvotného hriechu v kresťanstve a zastupiteľstva vykupiteľského trestu Ježiša Krista (neprijateľných pre logicky zmýšľajúceho človeka). Bez ohľadu na presný význam výrazu „obraz boží“ ostáva táto koncepcia základnou doktrínou židovstva a kresťanstva, pričom od stredoveku platí, že „deus semper maior“ = boh je vždy väčší, aj ako najvyššia katedrála, najkrajšie umelecké dielo, aj ako najsmelšia predstava. Múdre hlavy vždy navrhovali boží obraz a niektoré sa odvážili tvrdiť, že videli dôkaz božej existencie, čoho sa Mojžiš tak obával, že sa vraj pri rozhovore so svojím bohom skryl za horiaci ker.
Kresťanstvo zaťažuje svoj účet zdravému rozumu aj ďalším pre neveriaceho ťažko stráviteľným pojmom svätej trojice, ktorému výtvarní umelci dali podobu holubice alebo horiaceho jazyka – na akom základe? Nevdojak mi to silne pripomína pohanské mnohobožstvo.
Nesúhlasím s tým, ako kresťanská vierouka predstavuje aj boha-otca, aj boha-syna, ako milujúce „bytosti“. O činoch boha-otca v tých dávnych časoch svedčí v Starom zákone výkaz jeho vrážd a navádzaní na zabíjanie. Tu neplatia slová o láske a dobroprajnosti, ani keď ich bez vysvetlenia prednáša Ježiš Kristus. V Novom zákone nachádzame o. i. Ježišovo priznanie sa, že:
„Nemyslite si, že som priniesol pokoj na svet; priniesol som meč. Prišiel som, aby som postavil syna proti otcovi, dcéru proti matke, nevestu proti svokre.“ (Mt 10, 34 a i.).
Na druhej strane nenachádzam v texte modlitby Otčenáš výrazy súcitný či dobrosrdečný a milosrdný, ktoré sa často pripisujú bohu-otcovi. Nie, tvárou v tvár holokaustu, t. č. 65 miliónom utečencov bez vlasti a 821 miliónom podvyživených a hladujúcich (FAO v r. 2016) nepovažujem za seriózne vymýšľať údaje o božej láske k ľudstvu tam, kde jej iste niet.
Myslím si, že u mnohých súčasníkov pretrváva detská predstava boha ako neškodného dobráka v našej bezprostrednej blízkosti, pomáhajúceho nám nájsť parkovisko alebo vyhrať futbalový zápas. Málokto sa však opováži veriť na existenciu neba či pekla, prípadne na posledný súd na konci sveta, a pred ním na súd hneď po našej telesnej smrti. Koho dnes zaujíma, že tieto dva súdy vraj neodvratne čakajú na každého smrteľníka?
Je veľmi dobre, že oproti dobe mojej mladosti podstatne ubudlo kedysi dokonca smrteľných hriechov, a to aj v otázkach sexuálnej morálky. Kto dnes pomyslí na hriech v oblasti sexu, pôstu, návštevy bohoslužby v nedeľu či vo sviatok, spovedi, prijímania, kacírstva, rúhania sa a tak ďalej?
Pribúda majstrov, šampiónov a virtuózov viery v boha a dokonca v zmŕtvychvstanie a večný posmrtný život – len mi nikto nevie povedať, či je ten istý boh len na našej modrej planétke, prípadne povedzme v celom našom slnečnom systéme, alebo v celej našej Mliečnej ceste s jej 200 – 400 miliardami hviezd, alebo hádam na každej hviezde napočítaných 200, podľa novších dát 2 000, galaxií – a to neberiem do úvahy možnosť existencie dvoch alebo mnohých vesmírov okrem toho nášho, teda multivesmíru, multiverza, možno aj s inými prvkami a inými prírodnými zákonmi. Ako je to tam s bohom v jeho troch podobách?
Autor: Rastislav Škoda.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 118 v utorok 2. októbra 2018.