Článok docenta F. Kočiša v Učiteľských novinách č. 28 z 28. 8. 2004 (Môže byť škola amorálna?) sa hemží vetami, pri čítaní ktorých „každému triezvo uvažujúcemu človeku behá mráz po chrbte“.
No sú to jeho vety a nie vety profesorky Renáty Lukačkovej, ktorej názor, že „šesťročné deti ešte nie sú natoľko vyspelé, aby samy vedeli povedať, či chcú alebo nechcú veriť v boha“, vehementne odmieta. Mohol by ich vysloviť kňaz, ale vôbec nesvedčia pedagógovi Trnavskej univerzity.
Vraj mravný základ „v rozumčeku detí“ môže zabezpečiť iba náboženská výchova, píše v závere, hoci v predošlom odstavci pripustil, že náležitá rodinná mravná výchova nemusí byť „hneď náboženská“. Tak ako je to, pán docent? Naozaj ste sa ešte nestretli so slušným dieťaťom slušného humanistu? Aké sú vaše rukolapné dôkazy, že všetci dnešní kriminálnici, ktorých vyratúvate, nechodili na hodiny náboženskej výchovy?
Neodbočme však na skazonosné dôsledky vyrastania v zlom sociálnom prostredí. To je o inom. Vraj najvyššia mravná autorita je boh. To má právo, ba povinnosť, povedať kňaz na kazateľnici alebo katechéta. Inakšie je to filozofická téma. Názory sa tu veľmi rôznia a ústava našej republiky mi dáva právo hovoriť (tvrdiť) aj pravý opak – a vštepovať ho od útlej mladosti svojim deťom. Aj deťom rodičov, ktorí v tomto zmysle svoje deti zveria do učiteľskej opatery. To je záležitosť praktickej tolerancie a plurality, ktorá, ako vidíme, niektorým religionistom chýba.
Vraj sa „na začiatku školskej výchovy“ nemusíme detí pýtať, aké náboženstvo chcú vyznávať – dôležité je čím skôr začať robiť ich poslušnými bohu. Pri takejto predčasnej iniciatíve sa zabúda na veľmi dôležitú inštanciu: na rodičov, prípadne ich zástupcov. Neviem, aké budú konečné počty žiakov zapísaných na náboženskú a na etickú výchovu, ale dôverujem priemernému Slovákovi a Slovenke, že dajú za pravdu profesorke Lukačkovej, že náboženstvo nepatrí na štátnu školu. Keď však tam už raz je, nech je tam aj jeho alternatíva – humanistická etická výchova.
Ak sa na Desatoro božích prikázaní odvoláva parlamentný „diskutér“ alebo pobožná veriaca, akceptujem to ako nevedomosť. Prekvapil ma tým jeden prominent pri nočných pohovoroch v rozhlase a teraz docent TU. Koľko percent obyvateľov Zeme vie vôbec o ich existencii, či „nevyhnutnosti“? Ani štvrtina. Pre ostatných platia základné príkazy slušnosti, a k tým sa vývoj človeka dopracoval dávno pred historkou o kamenných tabuliach.
Odtiaľto redakciou Učiteľských novín krátené:
„Desatoro je prirodzeným zákonom, a preto je také staré ako samo ľudstvo… Hamurapiho kódex je aspoň o päťsto rokov starší ako vyhlásenie Desatora na Sinaji,“ píše sa v Biblii SSV (1996). Dodržujú ho a svoje deti v jeho duchu vychovávajú miliardy príslušníkov iných ako kresťanských náboženstiev a milióny nevercov na svete. Niet medzi nimi pomerne viac kriminálnikov ako na kresťanskom Slovensku. Naopak, na budhistickom Bali vraj žijú neobyčajne milí a prívetiví ľudia. Milión Slovákov bez náboženskej príslušnosti vrátane humanistov sa nedovoláva Desatora ani kresťanského boha a žiada, aby sa ich deti vychovávali v ich poňatí etickej výchovy. O amorálnosti by pritom nemala byť reč. A ak áno, tak jedine v súvislosti s tým, že rodičom-humanistom a ich deťom sa zavedením povinnej náboženskej výchovy neponúka skutočná alternatívna – humanistická etická výchova.
Uverejnili: Učiteľské noviny, 44/31, s. 4, 2004.
Autor: Rastislav Škoda.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 46 v piatok 5. novembra 2004.