Ateizmus Plus alebo jednoducho ateizmus+ je najnovší výtvor myslenia Jennifer McCreightovej, zapadajúci síce ako reakcia do rámca „nového ateizmu“ Richarda Dawkinsa a nedávno zosnulého Christophera Hitchensa s ich sloganom, že Boh je delúzia a „čo je horšie, nie je veľký“, ale jeho ťažiskom nie sú teologické špekulácie.
Na oficiálnej stránke ateizmu+ stojí:
„Ateizmus+ je bezpečné miesto pre diskusiu o tom, ako sa nás náboženstvo každého dotýka a o tom, ako aplikovať skepticizmus a kritické myslenie na všetko, vrátane sociálnych otázok typu sexizmus, rasizmus, tém o LGBTI (lesbický, gejský, bisexuálny, transrodový a intersexuálny…), o politike, o chudobe a zločinnosti.“
Čo mu predchádzalo
Už „nový ateizmus“ znamenal rast záujmu celosvetovej spoločnosti o ateizmus, vedecký skepticizmus a progresívnu politickú agendu. Pritom sa ukázalo, že neviera v boha sa nezaobíde bez uzla iných svetonázorových postojov od slobodnej voľby v otázke rodičovstva po homeopatiu; tak, ako sa viera v boha nezaobíde bez opozície voči interrupciám, rovnopohlavným manželstvám a v USA proti kontrole zbraní.
V každej spoločnosti existujú napätia a v ateistickej sa v minulosti ozvali hlasy, že je to klub, atraktívny pre starších aj už šedivých belochov (v USA a Spojenom kráľovstve); pánov strednej vrstvy s Richardom Dawkinsom ako stereotypom. Pocity vylúčenia hlásili mladé ženy, ktoré nedostali možnosť prednášať na konferenciách a na vlaňajšom svetovom stretnutí ateistov v Dubline došlo dokonca k incidentu, keď neskoro v noci vo výťahu dostala blogerka Rebecca Watsonová pozvanie na kávu do izby, z čoho vznikla na internete aféra „Elevatorgate“. Watsonová na internete vehementne protestovala proti správaniu sa mužov a sexuálnemu obťažovaniu žien, čo Dawkins spočiatku kritizoval. Vraj aj po jej odmlčaní sa jej blogeri vyhrážajú znásilnením a smrťou.
Neslušné obleky a zemetrasenia
Jennifer McCreightová sa stala známou už v roku 2010, keď organizovala „Boobquake“ (earthquake je zemetrasenie, teda trasenie/potriasanie prsníkmi) ako satirickú odpoveď Hojatoleslamovi Kazemovi Sedighimu, iránskemu kazateľovi, ktorý v jednej svojej kázni povedal:
„Ženy, ktoré sa neobliekajú slušne, zvádzajú mladých mužov, ohrozujú ich cudnosť a šíria v spoločnosti cudzoložstvo, čo má za následok zvýšený výskyt zemetrasení.“ (Pozri: A Feminist Defense of Boobquake.)
Jennifer na internete vyzvala ženy, aby 26. apríla 2010 nosili blúzky s veľkým výstrihom alebo najkratšie šortky, aké majú, pokiaľ to je ich obľúbený prejav „neslušnosti“. Povedala, že to bude vedecký pokus, či dôjde niekde k zemetraseniu. Na facebookovú výzvu došlo 200 000 pozitívnych odpovedí a prísľubov účasti na podujatí.
Takzvaným „epicentrom“ zemetrasenia bolo dvojhodinové zhromaždenie na Purdue Bell Tower vo West Lafayette (štát Indiana v USA). Pozornosť účastníkov priťahovali zdvíhajúce podprsenky, rozopnuté blúzky, krátke sukničky a iné „riskantné“ oblečenia mladých žien. Niektoré niesli aj nápisy ako „Výstrih pre vedu“, „Amnestia“ alebo „Boh nenávidí prsičká“. Študentské noviny hlásili, že mužských zvedavcov bolo viac ako ženských účastníčok.
Na poludnie bolo zhromaždenie aj v New Yorku a na Washington, D.C.′s Dupont Circle, kam prišiel tucet žien a hlásateľ rozhlasovej stanice BBC Persia. (Pozri: BoobQuake).
Vo Vancouvri prišli na stretnutie stovky mužov, ktorí si na mobiloch s fotoaparátmi a s kamerami zaznamenávali (zachytávali snímky) najmä pár žien, ktoré boli hore bez. Mnohí podporili podujatie kúpou oficiálneho trička „Boobquake 2010“; výnos z predaja išiel pre Červený kríž.
Počas celého dňa „pokusov“ vo všetkých zemepisných šírkach bolo zaznamenaných 47 menších zemetrasení – tak ako každý deň ich býva niekoľko až 150. Iba jedno, na Taiwane, malo stupeň 6,2, ale k tomu došlo pár hodín pred oficiálnym začiatkom podujatí v USA. Iránsky duchovný bol teda presvedčivo usvedčený z hlásania nepravdy.
Jennifer je evolučná biologička a bloguje na sieti Freethought (Voľná myšlienka). Spomína si, že dostávala nevyzvané sexuálne pozvánky a vo verejnosti neraz počula bezdôvodné komentáre ku svojmu vzhľadu. Získala dojem, že ateizmus je klub chlapcov, ktorí privítajú neškaredé dievča, ale odvolajú záujem, keď zistia, že je provokujúca feministka. Vravia o sebe, že sú racionalisti a proti predsudkom, ale nielenže podliehajú sexizmu celej spoločnosti, oni ho svojím správaním a tzv. žartmi zväčšujú. Keď niečo povedala alebo napísala o feminizme, dostala stovky urážlivých a nenávistných komentárov – ani čoby ateizmus bol pelechom podceňovania žien.
Raz napísala: „Je to ešte horšie. Ako žena sa necítim bezpečná v tejto spoločnosti. Cítim sa tu menej bezpečná ako vo vede, ako pri hrách alebo na prechádzke.“
Agenda ateizmu+
Prvou položkou agendy ateizmu+ je teda očista.
Jennifer: „Je veľa miest, kde sa musíme zlepšiť, keď zistíme slabiny a korene problémov v našom ateizme a skepticizme.“
Nie je rozumné obmedziť „problémy ateistov“ na legálne diskusie o vzťahu cirkví k štátu. Ak nám naozaj ide o zníženie vplyvu zhubného dogmatizmu a fundamentalizmu na spoločenský život v štáte, musíme šíriť uznanie, že náboženstvo sa zneužíva na podporu politických ideológií, ktoré poškodzujú spoločnosť v celom rade životných situácií: práva gejov (sú na čase), reprodukčné voľby (párbunečné embryá vraj majú dušu), sexuálna diskriminácia a rodová výlučnosť (boh urobil muža chlebodarcom a ženino miesto je v kuchyni), ochrana životného prostredia (čo tam po Zemi, ak čakáme na návrat Ježiša Krista), medzinárodné vzťahy (proroctvá o vojnách na Strednom východe), ekonomická rovnosť (náboženstvá prekvitajú v chudobných štátoch a vädnú v prosperujúcich) atď. Oslabením náboženského vplyvu v týchto oblastiach sa v nich zlepšuje celková situácia a politicky angažovaný ateista by sa mal do takejto činnosti zapojiť. (Pozri: Atheism+: the new New Atheists.)
Ateizmus+ si berie za úlohu sledovať napríklad:
- Vplyv náboženskej pravice na kontrolu pôrodnosti.
- Vplyv náboženskej pravice na sexuálnu výchovu na štátnych školách.
- Vplyv náboženskej pravice na prijateľnosť hnutia LGBTI.
- Zneužívanie chudobných ľudí liečiteľmi vierou a inými náboženskými šarlatánmi.
- Zlyhanie náboženstva pri liečbe mentálne chorých.
- Vplyv katolíckej cirkvi na rozšírenie choroby AIDS v Afrike.
Ateizmus+ nemôže akceptovať ľudí, ktorí verejne nazývajú ženy škaredými, tučnými, pobehlicami, cundrami, kurvami a ešte horšie. Ktorí podobné znevažujúce pomenovania majú pre ľudí s inou farbou kože, inou sexuálnou orientáciou, duševne chorých a chudobných. Ktorí im verejne hrozia násilím, znásilnením aj smrťou.
Je celkom v poriadku, ak sa ateistické organizácie zamerajú primárne na ateizmus: ak sa dožadujú zákonných práv pre ateistov, odhaľujú antiateistickú bigotnosť, vytvárajú ateistické kluby, presviedčajú ľudí, aby zanechali náboženstvo a vystúpili z cirkvi. Je však dôležité, aby si uvedomili, že všetci ľudia nevyzerajú tak dobre ako Richard Dawkins. Že sú tu pre všetkých ateistov, aj tých, čo sa ešte nezapojili do tohto hnutia. Pre tých, ktorí sa boja vyjsť zo svojho ústrania, ktorí sa neodvážia priznať sa k svojmu ateizmu. Pre tých, ktorí sú už aj tak marginalizovaní, na okraji spoločnosti, a nepadá im ľahko pridať si ďalšiu stigmu k tej, ktorú už majú. A konečne aj pre tých, ktorí ešte nie sú ateisti, ale mohli by sa nimi stať, keby ateistické hnutie uspokojilo ich osobitné potreby, keby videli, že je tu aj pre nich. (Pozri: Greta Christina, What Atheism Plus Might Mean for Atheist Organizations.)
* * *
Toto všetko je veľmi aktuálne aj pre ateizmus na Slovensku a predkladám to našim mladým ateistom a ateistkám na uváženie. Robím to najmä v súvislosti s tým, že 16. júna 2012 na slávnostnom Dni humanistov odzneli úplne protichodné vety docenta Chmelára:
„Ateizmus nie je program. Ateizmus nie je filozofia a dokonca ani svetonázor. Z tohto pojmu nevyplýva nič iné ako odmietanie existencie boha.“ – „Kresťanstvo a ateizmus sú dve nesúvisiace (etické) kategórie.“ – „Ateista nie je to isté ako humanista.“ – „Ateizmus nedokáže stáť na vlastných nohách bez kresťanstva.“
Dosiaľ proti jeho názoru nikto verejne neprotestoval, ale to nejde; preto protestujem touto cestou!!!
Autor: Rastislav Škoda.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 93 v nedeľu 16. septembra 2012.