Vo svojej knihe Slepý hodinár (“The Blind Watchmaker”) z roku 1986 Richard Dawkins vyznáva svoje vtedajšie presvedčenie, že by si nevedel predstaviť, že by bol ateistom pred Darwinom.
Ako sa však stáva, ateisti BOLI aj pred Darwinom a teórie o evolúcii existovali v antickom Grécku. To je čudné, pretože súčasne veril, že boh je zlé vysvetlenie. (Bolo by to tak, aj keby teória o evolúcii bola falošnou teóriou?) Je škoda, že pán Dawkins, ktorého som nedávno stretol, o tom nevie, ale je tu veľké dedičstvo priekopníkov ateizmu, ktorí pomohli vytvoriť moderný svet a preraziť hmlu a strach z náboženskej viery. Ako ateista som pocítil chuť prispieť svojím skromným prínosom vydaním spisov ako „Pochybovanie: história“ (“Doubt: A History”) od Jennifer Hechtovej, „Potieranie bohov: ateizmus v antickom svete“ (“Battling the Gods: Atheism in the Ancient World”) od Tima Whitmarsha, „Dejiny neverectva“ (“A History of Disbelief”) od Jonathana Millera (odvysielané na stanici BBC) a „2 000 rokov neviery“ (“2000 Years of Disbelief”) od Jamesa Haughta.
Keďže najpotentnejší a najkonzekventnejší ateizmus pred Darwinom sa udial v 18. storočí a vo veku osvietenstva, a pretože to je éra, ktorá ma osobne najviac zaujíma a o ktorej som najsčítanejší; na to obdobie sa zacielim v tomto článku. Veľa mojich materiálov pochádza z kníh, ktoré nemôžem dostatočne odporúčať, ako sú knihy o osvietenstve od Jonathana Israela alebo Petera Gaya, napríklad „Vek Voltaira“ od Willa a Ariel Durantových a osobitne „Skazená spoločnosť: Zabudnutý radikalizmus európskeho osvietenstva“ (“A Wicked Company: The Forgotten Radicalism of the European Enlightenment”) od Philipa Bloma. Hoci v Amerike bolo málo otvorených ateistov, niektoré osobnosti osvietenského hnutia vynikli. Knihy ako „Bohovia prírody: Kacírsky pôvod americkej republiky“ (“Nature′s God: The Heretical Origins of the American Republic”) od Matthewa Stewarta, „Morálna menšina“ (“Moral Minority: Our Skeptical Founding Fathers”) od Brooke Allenovej, ako aj „Voľnomyšlienkari: Dejiny amerického sekularizmu“ (“Freethinkers: A History of American Secularism”) od Susan Jacobyovej si iste zatúžia prečítanie. To platí aj o listoch otcov zakladateľov USA, ako boli Jefferson a Franklin, ktorí žili aj vo Francúzsku, a tak poznali a mali diela prvých veľkých ateistických autorov v histórii.
Mnohí z nás poznajú mená ako rímskeho básnika Lukrécia, ktorý podnietil skepticizmus a naturalizmus renesancie a pridal k tomu Demokritov a Epikurov atomizmus. V antickom Grécku žil okrem iných skeptikov aj Protagoras, ktorý sa vyslovil, že nevie, či existujú bohovia. V ére helenizmu identifikovali Klitomachus a Karneades ateizmus ako koherentné hnutie a svojbytné filozofické stanovisko s vlastnou históriou a členením; napísali kompendium protináboženských myšlienok „O ateizme“. Ale potom, okrem niektorých ateistických tradícií, ktoré vo východnom svete vždy vydržali, sa ateistický myšlienkový prúd v temných časoch viery schladí až do tohto nášho súčasného zamerania. Ak preskočíme veľmi dopredu, narazíme na proliferáciu ateistických mien počnúc menom Darwina (Freud, Nietzsche, Godwin, Marx, Sartre, Camus, Russell), takže John Stuart Mill mohol povedať, že svet by bol veľmi prekvapený, keby sa dozvedel, koľkí z jeho najväčších „ozdôb“ boli úplne neveriaci, čo sa týka náboženstva, čo zapríčinil Darwin. Dnes je ozdôb viac ako kedy bolo; sú medzi nimi celebrity ako Brad Pitt a Daniel Radcliffe a filantropi ako Bill Gates a Warren Buffet, vrátane viac ako 90 % členov Národnej akadémie vied.
Ale ak sa pozrieme do minulosti a zameriame sa na náš cieľ, zisťujeme, že už okolo roku 1600 bolo dosť ateistov pre Pierra Bayla, ktorý zastával názor, že spoločnosť ateistov je možná a prijateľná; že nie je o nič horšia ako spoločnosť kresťanov. Pre Francisa Bacona zaručovala štipka filozofie príklon ľudí k ateizmu. To isté storočie videlo Barucha Spinozu s jeho panteistickou filozofiou zavrhnúť všetky náboženstvá a boha postaviť na roveň mohutnej prírode. Thomas Hobbes prišiel s podrobne prepracovaným ateistickým materializmom. Zamerajme sa najprv na pokojného kňaza, ktorý, zdá sa, položil základy a ako prvý zdôraznil body, ktoré mali byť dôležité pre nových ateistov o storočia neskoršie.
Jean Meslier
Voltaire sa pokúsil urobiť z neho deistu, ale len čo uzrel svetlo sveta jeho rukopis „Môj testament“, prvé kompletné a jednoznačné konštatovanie ateizmu, rozhorel sa požiar. Jean Meslier (1678 – 1733) prežil klamný život kňaza v Champagni vo Francúzsku. Po celý život ho nikto nepodozrieval, čo tajne myslel, robil a nakoniec dal na papier. Každý rok dával časť svojho platu chudobným. Keďže všetci ateisti ho hneď začali nasledovať, je potrebné sa na chvíľu zastaviť a pozrieť sa na podrobnosti niektorých jeho myšlienok. V jeho testamente bola kritika biblického textu rodokmeňov Krista podľa Matúša a Lukáša, zameraná na veľké rozdiely medzi týmito genealógiami. Ako to vysvetliť, ak ich autorom má byť v obidvoch prípadoch boh? Prečo sa obidve končia Jozefom a tento je hneď ospravedlnený, že splodil Ježiša? Prečo má byť boží syn pozdravený ako syn Dávida, hlúpeho cudzoložníka a banditu? Medzitým sa ukazuje, že podľa svedectva mnohých je väčšina ľudí určená na zatratenie do pekla, takže prísľub neba je slabou útechou. Chýba vysvetlenie, ako sa boh obetoval sebe samému, aby nás zachránil pred trestom za nič. Položil otázku: „Ako môže civilizovaná osoba veriť v existenciu boha, ktorý odsudzuje vlastné stvorenie na trest večného pekla?“ Uvažoval, či niekedy existoval taký čudesný boh, čo sa tisíce rokov skrýval a načúval a nedal jasnú a viditeľnú odpoveď na modlitby a chválospevy miliárd veriacich. Predpokladá sa, že je nekonečne múdry, ale jeho ríša je zmietaná neporiadkami a deštrukciou. Má sa zato, že je dobrý, ale trestá ako neľudský nepriateľ. Vraj je spravodlivý, ale pripúšťa prosperitu skazených a trýznenie svätcov až do ich smrti.
Píše, že všetky deti sú ateisti a nemajú predstavu boha. Len veľmi málo ľudí by malo boha, keby im ho nenahovorila starostlivosť prostredia. Pokračuje: „Kto urobil boha? Vravím vám, že hmota pôsobí na seba samú.“ O Ježišovi napísal: „Vidíme v ňom fanatika, ktorý káže nešťastníkom, aby ostávali chudobnými, aby premáhali a vysilovali prírodu, aby nenávideli potešenie, aby vyhľadávali utrpenie a pohŕdali sami sebou. Nabáda ich, aby opustili svoje rodiny a pretrhali všetky príbuzenské putá a išli za ním. Aká je to krásna morálka! Musí to byť božské, pretože je to pre ľudí neuskutočniteľné.“ Meslier, podobne ako po ňom d′Holbach a Diderot, navrhuje spoločnú tému osvietenstva, pretože kňazi a králi vytvorili spojenectvo, ktoré malo držať pospolitý ľud pod útlakom v poslušnosti zo strachu pred absolútnou vládou. Pýta sa: „Komu prospeje myšlienka boha? Slabým jednotlivcom, sklamaným a znechuteným doterajším životom; osobám, ktorých vášne oslabli vekom.“ Uvažuje o morálke, ktorá má ihneď ohlas u veľkých mužov ako sú d′Holbach, Diderot a ich nasledovníci. Mnohé pozorovania a argumenty prichádzali často najprv od tohto osamelého pastora. Keby dnes žil, bol by jedným z tých početných tajných ateistických pastorov, na ktorých čaká projekt moderného kňazstva.
D′Holbach, Diderot, Helvétius
„Odhalené kresťanstvo“ z roku 1760 bola do značnej miery prvá verejná publikácia zameraná na útoky na kresťanstvo a jeho morálku. „Systém prírody“ vyšiel v roku 1770, a bol nazývaný ateistickou bibliou. Bolo to najsystematickejšie dielo o filozofickom ateizme, a možno ním je dodnes. Bol to fenomén, ktorý sa rozšíril po Európe a mimo nej, čo vyprovokovalo najrôznejšie verejné námietky prominentných osobností, ako aj tajnostkárske súhlasy. Obidve knihy napísal Paul Heinrich Dietrich von Holbach a vyvolali príval ďalších ateistických kníh a pamfletov, ktoré zaplavili Európu v období medzi rokmi 1770 až 1780. Cenzorom, ktorí by boli spálili knihu aj autora, sa d’Holbach vyhol tým, že knihu venoval mŕtvym priateľom a návštevníkom jeho salóna, centra intelektuálneho sveta počas desaťročí. Patrili medzi nich vplyvní ateistickí filozofi ako David Hume a možno aj Jeremy Bentham, ako aj rôzni slávni ľudia z celého sveta, ako sú Benjamin Franklin a Edward Gibbon, autor diela „História úpadku a pádu Rímskej ríše“ (“The History of the Decline and Fall of the Roman Empire”).
Denis Diderot sa všeobecne uznáva za tretiu najväčšiu osobnosť osvietenstva po Voltairovi a Rousseauovi. Bol hlavným redaktorom veľkej Encyklopédie. Začínal ako deista a skončil ako presvedčený a neochvejný ateista, čo nevedel Dawkins, keď písal Delúziu boha (“The God Delusion”). Za roky napísal d′Holbach do Encyklopédie početné vedecké články a stal sa jedným z najoriginálnejších autorov svojej doby. Písal vášnivé články proti otrokárstvu a k svojej filozofii pridával poéziu, vo veľmi rozšírenej stati d′Alembertov sen (“D′Alembert′s Dream”). V roku 1783 však nesprávne predpovedal, že viera v boha a poslušnosť voči kráľom sa všade skončia za pár rokov. Prírodu chápal ako poloslepú polointeligentnú silu, operujúcu s hmotou miliónmi experimentálnych foriem, zlepšujúc tento orgán a zavrhujúc iný, tvorivo dávajúc raz život a inokedy smrť v kozmickom laboratóriu, kde sa objavujú a miznú tisíce druhov. Nevieme, či príroda pozná pojmy cieľ a zmysel.
Claude Adrien Helvétius bol členom d′Holbachovho krúžku. Zomrel mladý, ale zanechal veľké dielo, v ktorom pokračovala v ich salóne jeho žena. Po jeho smrti bolo publikované dielo „O človeku“ (“De l′Homme”), ktoré sa našlo medzi jeho rukopismi. V stati „O človeku“ zaútočil na kňazov ako predajných kupcov s nádejou a strachom, šíriacich nevedomosť a vrahov novátorských myšlienok. Thomas Jefferson pokračoval v jeho diele. Učil, že náboženský asketizmus a oddanosť sa môžu zdať cnosťami, ale je to dlhodobá investícia do nebeských cenných papierov. Keby existoval boh, bol by radšej autorom ľudského rozumu ako nejakej osobitnej knihy. Súhlasil s ďalším d′Holbachovým priateľom, Nicolasom Boulangerom. V jeho diele „Odhalená starodávnosť“ (“Antiquity Unveiled”) sa uvádza, že náboženstvo vzniká zo strachu primitívneho človeka pred povodňami a inými na pohľad nadprirodzenými katastrofami, využívanými kráľmi a kňazmi na posvätenie ich tyranie. Helvétius inšpiroval početné výchovné reformy, medzi inými Cesara Beccariu. Cesare Beccaria dosvedčil, že diela Helvétia ho inšpirovali k tomu, aby napísal svoju historickú žiadosť o reformu trestného práva a politiky. Jeremy Bentham a William Godwin uviedli, že mu veľa dlžia za jeho myšlienky o spravodlivosti a hľadaní morálky. Mary Wollstonecraftová bola vedená k tomu, aby zostavila dielo „Práva ženy“ (“A Vindication of the Rights of Woman: with Strictures on Political and Moral Subjects”; 1792) čiastočne Helvétiovym tvrdením, že intelektuálne nerovnosti medzi pohlaviami boli vo veľkej miere spôsobené nerovnosťami vo vzdelávaní a príležitostiach. Národný konvent Francúzskej revolúcie sa Helvétiovi odvďačil tým, že jeho dcéram v roku 1792 udelil titul Dcéry národa.
Ateisti vo Francúzskej revolúcii
Jonathan Israel a ďalší zaznamenávajú francúzskych ateistov počas a krátko pred revolúciou. Nie všetci boli veľkí ľudia, ale väčšina z nich bola, a mnohí mali priamu účasť na hnutí „Sloboda, rovnosť, bratstvo“, boli za toleranciu a kozmopolitizmus, ktoré formovali moderný svet. Boli to: Jean Antoine Condorcet, Sophie Condorcetová, Volney, Mirabeau, Sylvain Marechal, Brissot, Jauqes Hebert, d′Alembert, Pierre Gaspard Chaumette, Naigeon, Grimm, John Oswald, Mathew Stewart, Anacharsis Cloots, La Mettrie, Francois Chabot, Lequino, Fouche, Camille Desmoulins, Bourdon, Dupont, Fabre d′Églantine, Momoro, Dumont, Alexandre Deleyre, Augustin Roux a Weishaupt, okrem iných mien, ktoré sme už spomenuli pri d′Holbachovom krúžku a vzniku Encyklopédie.
Francúzska revolúcia začala odstraňovať kresťanstvo; vyrobila nový kalendár a zbavila platnosti starý kresťanský. Usporadúvali sa festivaly rozumu. Kostoly sa zatvárali a používali pre nové účely. Niekedy sa zachádzalo príliš ďaleko a konalo sa násilne. „Vláde teroru“ predsedal antiateista Robespierre, ktorý opovrhoval dielami „radikálneho“ osvietenstva, rovnostárskych ateistických diel d′Holbacha, Diderota, Raynala a Helvétia, ktoré tak inšpirovali veľké ideály revolúcie. Keď som hral počítačovú hru „Vrahova viera: Jednota“ (“Assassin′s Creed: Unity”), ktorej dej sa odohráva počas Francúzskej revolúcie a má vyslovene ateistické poslanie, končiac vetou hrdinu „Niet najvyššej bytosti“, bolo v hre dejstvo, nariadené Robespierrom na kontrovanie ateistickým a rozumujúcim tendenciám, ktoré v revolučnom myslení ešte pretrvávali. Bolo to tak vtipné ako primerané…
…
Ak prejdeme z klasického sveta do dneška, máme tu prebohatú tradíciu náhrady zjavení preverovaním, do ktorého spadajú ateisti, deisti, agnostici, voľnomyšlienkari a humanisti. Je to jedna z najpremenlivejších a najvplyvnejších tradícií v ľudskej histórii, živná krv pokroku. Osvietenstvo bolo crescendom, ktoré umožnil Darwin. Nebolo vždy čisto ateistické, ale bolo temer vždy nenáboženské. Muselo byť také, pretože náboženstvo bolo dreňou toho, čo bolo treba poraziť, aby sa získalo poznanie, sloboda a zlepšenie sociálnych pomerov. Obrov, na pleciach ktorých stojíme, je málokedy vidno klaňať sa, pretože klaňať sa znamená rozliať ambróziu, ktorá sa tak ťažko vydobýjala od bohov, a samozrejme boli mnohí, ktorí ich preklínali.
Citáty od a o ateistoch z čias pred Darwinom:
List Thomasa Jeffersona Thomasovi Lawovi 13. júna 1814: „Niektorí urobili z lásky boha k ľuďom základ morálky. Ak robíme dobré skutky len z lásky k bohu, a z viery, že sa mu to páči, kde sa berie morálka ateistov? Diderot, d′Holbach, Condorcet a d′Alembert boli známi ako veľmi cnostní ľudia… Ich cnosť však musela mať iný podklad ako lásku k bohu.“
David Hume: „Staré Epikurove otázky ostávajú nezodpovedané: Chce boh predísť zlu, ale nevládze? Potom je impotentný, nevládny. Vládal by, ale nechce. Potom je zloprajný a zlomyseľný. Ak je oboje, aj schopný aj by chcel – kde sa berie zlo?“
Barón d′Holbach, Systém prírody, 1770: „Slovo boh by malo byť vylúčené z reči tých, ktorí chcú, aby sa im rozumelo. Sú to abstraktné slová, vynájdené nevedomosťou; počítajú s tým, že vystačia na uspokojenie neskúsených, lenivých a bojazlivých študovať prírodu a jej spôsoby.“
Barón d′Holbach, Systém prírody: „Ľudia sa sklamú, keď opustia skúsenosti a oddajú sa systému predstáv. Bytosti, ktoré si človek vykresľuje, sú nadprirodzené a iné, ako sú tu; sú to chiméry podľa obrazu, ktorý už videl. Nie je a nemôže existovať nič okrem tejto našej prírody, ktorá obsahuje všetky jej bytosti.“
„Príroda existuje sama od seba. Produkuje všetko. Sama v sebe obsahuje príčinu všetkého, čo spôsobuje. Jej pohyb je potrebným dôsledkom jej existencie. Sama v sebe obsahuje lieky a riešenia pre všetkých, ktorí sú ochotní trpezlivo skúmať jej zákony.“
„Ak ideme dozadu k začiatkom všetkého, zistíme, že nevedomosť a strach vytvorili bohov; že záľuba, nadšenie alebo sklamanie ich krášlilo alebo deformovalo. Táto slabosť robí z nej predmet uctievania. Tento zvyk, rešpekt a tyrania to podporuje a vedie k tomu, že slepota slúži ich vlastným záujmom.“
Barón d′Holbach, Zdravý rozum: „Potrebujú potom ľudia boha, ktorého nepoznajú, neviditeľného zákonodarcu mysteriózneho náboženstva a akéhosi chimérického strachu, aby sa naučili, že každý exces vedie zrejme k ich poškodeniu; že pre zachovanie zdravia treba byť vo všetkom miernym; že pre získanie lásky k druhých treba im robiť dobre; že robiť im zle je istá cesta ako vyvolať ich pomstu a nenávisť? Taká cítiaca a mysliaca bytosť má len cítiť a myslieť, aby odhalila, čo má robiť pre seba aj pre iných. Ja cítim a druhý cíti podobne ako ja; to je základ všetkých morálok.“
Denis Diderot: „Či boh existuje alebo nie, sa stalo najvzrušujúcejšou a najnepotrebnejšou pravdou.“
„Národ, ktorý si myslí, že je to viera v boha a nie dobrý zákon, ktorý robí ľudí úprimnými, sa mi nezdá veľmi pokrokový.“
„Ak chcete, aby som uveril v boha, musíte ma nechať dotknúť sa ho.“
Denis Diderot (ale pravdepodobne to pôvodne pochádza od Jeana Mesliera): „Ľudia nikdy nebudú slobodní, kým nebude zaškrtený posledný kráľ črevami posledného kňaza.“
Anthony Collins, A Discourse on Freethinking (Rozhovory o slobodnom myslení), 1713: „Lebo, ak ľudia nebudú myslieť sami za seba, ostane len pre nich možnosť, že budú mať názory, ktorými nasiakli od babičiek, matiek alebo kňazov. Ak však použijú túto metódu, môžu mať pravdu iba náhodou. Naproti tomu premyslením a preverením pozorovaného javu sa získa nielen potešenie z bytia náhodou na správnej strane, ale majú aj dôkazy o veciach, ktoré ich dostanú na stranu pravdy.“
„Niet boha,“ povedal Percy Bysshe Shelley, jeden z najväčších anglických básnikov, manžel autorky Frankensteina, Mary Shelleyovej, dcéry feministickej spisovateľky Mary Wollstonecraftovej a ateistického filozofa Williama Godwina, The Necessity of Atheism (Potreba ateizmu), 1811.
Percy Bysshe Shelley, Potreba ateizmu: „Bytosť zvaná boh nesie všetky znaky závoja, utkaného ľuďmi na zakrytie nevedomosti aj o sebe samých. Líhajú pred ním na zem, čo je prejav antropomorfizmu prostých ľudí a modlia sa, pretože ich to tak naučili otcovia.“
„Ak boh k ľuďom prehovoril, prečo ostáva vesmír nepresvedčený?“
Percy Bysshe Shelley, Queen Mab (Kráľovná Mab), 1813: „Zakaždým, keď povieme, že boh je príčinou nejakého javu, znamená to, že nevieme, ako prírodné sily tento jav spôsobili.“
Percy Bysshe Shelley, A Refutation of Deism (Odmietnutie deizmu), 1814: „Je vlastnosťou geniálnych ľudí a vedcov, že sa zaoberajú ateizmom. Každá rozumne zmýšľajúca myseľ musí uznať, že niet dôkazov pre existenciu nejakého božstva.“
Autor: Landon Haynes.
Prameň: Landon Haynes, Atheists Before Darwin, Atheist Republic, 20. 12. 2018.
Preložil: Rastislav Škoda.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 120 v nedeľu 5. mája 2019.