Ako veria švajčiarski prominenti?

Kniha je zbierkou rozhovorov s 27 osobnosťami švaj­čiar­skeho lite­rár­neho a ume­lec­kého prostredia od Petera Bichsela po Jeana Zieglera. Veria títo inakšie ako bežní občania a veriaci?

Väčšina intelektuálov má stredoškolské až vy­so­ko­škol­ské vzde­lanie, a naj­mä vďaka Darwinovi a jeho teórii evo­lúcie na pod­klade prírodného výberu neveria v nad­pri­ro­dzeno, a ak nie sú otvorení alebo skrytí ateisti, volia strednú cestu agnosticizmu, prí­padne popri ňom silne kritizujú cirkvi, pre­do­všet­kým katolícku.

V knihách, článkoch aj diskusiách sa často inten­zívne pretriasajú tzv. exis­ten­ciálne témy po zmysle a ne­zmysle života, o láske a istotách, o živote a smrti vrátane po smrti. Spi­so­va­telia a umelci robia zo svojich tém best­sellery. Nápadné je, že takmer všetci inte­lek­tu­áli zaujímajú voči cirkvi kritické až odmietavé stanovisko.

Práve politici radi prízvukujú, že viera je súkromná zá­le­ži­tosť, s čím sa nedá súhlasiť, kým sú bezverci ná­bo­žen­sky bez­práv­nymi občanmi 2. triedy; tak je to na­prí­klad s kres­ťanmi v Pa­kis­tane a ateistami v USA – a aj u nás.

Grétkina otázka („Ako je to s tvojím ná­bo­žen­stvom?“) bola Faustovi vyslovene ne­prí­jemná. Odpovedal jej zdržanlivo a slovo boh nevedel ani vysloviť. „Kto ho smie menovať?“ povedal vyhýbavo a svä­tuš­kársky radil Grétke: „Menuj ho, ako chceš… Ja preňho nemám meno! Cit je dôležitý: čo tam po mene.“

Nezodrateľným argumentom v prospech viery sa stala Láska, samo­zrejme s veľkým písmenom L, ale je ne­po­cho­pi­teľná. Veď celý svet je stvo­rený tak zle, že dosiaľ sa na ňom mala dobre len rodová šľachta, ducho­venstvo a boháči; či už čistí miliardári (verme, že aj takí môžu byť), alebo špinaví mafiáni. Obraz sveta na za­čiatku 21. sto­ročia nesvedčí ani o múdrosti a dobrote tzv. stvo­ri­teľa, ani o vďačnosti a uznan­li­vosti stvorenstva. Načo sú dobré hrozby predátorov, načo pripomienky holokaustu? Nič nesvedčí pre dlho­dobú trvan­li­vosť produktu Zem s ge­ne­ticky zakot­veným programom seba­zni­čenia.

Osobitne rituály na križovatkách života – krst, svadba a pohreb – sú vhodné prí­le­ži­tosti na úvahy o po­sol­stve evanjelia a jeho šírení, totiž o oslo­bo­dzu­júcej božej láske. Dá sa na niečo podobné pomyslieť pri 65 miliónoch ute­čen­cov/mig­ran­tov v dnešnom svete? Cirkvi by tu mali byť pre tých, čo sú dole, nemajú šaty, hladujú a utekajú. Tu môžu byť cirkvi vzorom pre pria­teľské stre­tá­vanie sa ľudí.

---

Interview: Karin Müller/Kirchenbote.

Prameň: Wolf Südbeck-Baur, Wie Prominente glauben, ref.ch (Das Portal der Reformierten), 19. 1. 2016.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 117 v sobotu 25. augusta 2018.